Irresistible 43

nový článok :) http://music-zone.eu/debutovy-album-tate-a-stevensa-uvidime-uz-23-aprila/
1D Challenge - Day 12 - Favourite Louis Photo - bože ja nemôžem vybrať len jednu!!!!

Niall

Sedel som pri okne a premýšľal som o Melanie zatiaľ čo sa ostatní rozprávali na posteli. Všetci sme čakali na Louisa, ktorý šiel do Starbucksu po kávu, keď sa v tom otvorili dvere a on vošiel dnu. Pozrel som sa naňho a čakal som, čo povie.

„Odišla,“ vyriekol. Najprv mi nedopínalo, o čom to hovorí.

„Kto odišiel?“ spýtal som sa hlúpo.

„Mel. Práve odišla taxíkom.“

„Možno sa len išla niekam prejsť. Nemohla odísť,“ riekol som s trasľavým hlasom. Bál som sa, že by mohla odísť a nechať ma samého. Že by ma mohla opustiť. V momente som však bol na nohách a vybehol som z izby. Zvyšok kráčal za mnou a na recepcii som sa spýtal:

„Melanie Benson. Odhlásila sa?“

„Počkajte,“ riekla dievčina za pultom a ťukala niečo do počítača. „Áno, pre chvíľou odišla. Ste Niall Horan?“

„Áno, som.“

„Nechala vám tu list. Aj pre akúsi Hayley a Mauru,“ povedala a podávala mi tri listy. Zmätene som na nich pozeral a nevedel som, čo mám robiť. Hayley mi ich vytrhla z ruky a vzala si ten svoj. Zvyšné mi podala naspäť a otočila sa nám chrbtom.

„Tak ho otvor!“ hučal do mňa Harry a ja som sa spamätal. Vzal som do ruky obálku s listom, ktorý bol adresovaný mne a otvoril som ju. Vytiahol som odtiaľ poskladaný papier a pomaly ho roztvoril. Ako som ho čítal, srdce mi bilo rýchlejšie a rýchlejšie a dych sa mi zastavil.

Neveril som tomu, čo tam bolo napísané. Nemohla odísť! pomyslel som a zdvihol som pohľad na chalanov. Keď som sa neozýval, čo píše, jednoducho mi list vytrhli z ruky a prečítali si ho sami. Medzitým ku mne podišla Hayley a súcitne ma objala.

„Musíš ju pochopiť,“ riekla. „Prežíva ťažké obdobie a musí sa z toho spamätať.“

„Ja viem,“ riekol som a z pravého oka mi vytiekla slza. Chrbtom ruky som si ju zotrel z líca, no to mi nebolo na nič platné. Po prvej nasledovala druhá a za nimi ďalšie. S obálkou pre mamku som sa rozbehol po schodoch nahor a zaklopal som na jej dvere. Bez slova som jej podal obálku a zmizol som v svojej izbe.

Len čo som za sebou zatvoril dvere, vrhol som sa k posteli a búšil som od zlosti aj smútku do vankúšov. Potom som ich hodil cez celú izby do dverí a skrútený som premýšľal, čo ďalej. V podstate sa so mnou nerozišla, no tým, že odišla nám určila akúsi pauzu.

Na jednej strane som ju a jej potrebu zmiznúť chápal, no na druhej strane som sa cítil priveľmi dotknutý. Odrazu ma napadlo jej zavolať a zistiť, čo sa deje. Vzal som mobil a hľadal jej kontakt. Pod M ako Melanie nebolo nič. B ako Benson taktiež nič. Napokon som prelistoval celý zoznam, no nenašiel som ju.

V tom som si uvedomil, že som jej číslo nemal. Všetko sa zbehlo tak rýchlo, navyše sme boli neustále spolu, takže sme si volať nepotrebovali. Rýchlo som sa postavil na nohy a vybehol som z izby. Chcel som nájsť Hayley, no opäť som nemal tušenia, ktorá izba je jej.

A tak som začal po jednom klopať na izby a pýtal som sa na Hayley. Napokon ostávala už len Louisova, kde som ju našiel sedieť na posteli a čítať si môj list.

„Hayley!“ zvolal som s úľavou. „Potrebujem tvoj mobil!“

„Mobil? Načo?“ nechápala Hayley.

„Potrebujem zavolať Mel!“

„Ty nemáš jej číslo?!“

„Nikdy som ho nepotreboval. Tak môžem?“

„Iste, na,“ podala mi svoj telefón a ja som s ním vyšiel na chodbu. Našiel som ju v kontaktoch a stlačil som volať. Párkrát to v mobile píplo a potom sa ozvalo:

„Číslo, na ktoré sa pokúšate dovolať, už neexistuje.“

„Čože?!“ zvolal som zúfalo a vypol som mobil. Mal som chuť ho hodiť cez celú chodbu, no potom som si uvedomil, že nie je môj a tak som vošiel späť do izby.

„No?“ pozreli na mňa všetci.

„Jej číslo už neexistuje,“ riekol som zúfalo a hodil som sa na posteľ. Mal som pocit, akoby som ju stratil. Odišla bez rozlúčenia, nechala po sebe len list a teraz sa jej nemôžem ani dovolať. Bolo to, aby chcela zmiznúť úplne. Z Mullingaru, z Írska, zo sveta. Nik, kto by sa s ňou chcel spojiť, už nemal šancu. Bolo to, akoby ani neexistovala.

Mel

Len čo som dorazila na letisko, mala som šťastie a môj let odlietal o polhodinu. Rýchlo som si kúpila letenku, vydala im batožinu, prešla všetkými kontrolami a sadla som si čakajúc, kedy budem môcť nastúpiť.

Odrazu si ku mne prisadol nejaký chalan a poznamenal:

„Tak čo, kráska, na pohreb?“ zaškeril sa a myslel si, že to je neviem aký skvelý vtip.

„Nie, z pohrebu,“ odvrkla som a vytiahla som si mobil.

„Prepáč, to je mi ľúto. Nemyslel som to tak, len som chcel nadviazať konverzáciu,“ ospravedlňoval sa.

„Fajn,“ pokrčila som plecami a postavila sa na odchod. Nemala som ani v najmenšom záujme počúvať tie jeho dristy. Postavila som sa do radu v kaviarni a čakala som, aby som si kúpila poriadnu kávu a nie tú z automatu.

Mobil som si medzitým prehadzovala, medzi rukami, keď som sa odrazu zarazila. Rýchlo som odstránila kryt a vybrala som SIM-kartu. Potom som si spomenula, že aspoň Hayleyino číslo si by som mala nechať, a tak som ju zasunula naspäť, naštartovala mobil a napísala si číslo na ruku.

Vtedy som už bola na rade, tak som si popýtala veľké latté a opäť som vybrala kartu. Prelomila som ju napoly a hodila ju do najbližšieho odpadkového koša. V mini obchodíku vedľa kaviarne som si kúpila novú a založila ju do mobilu.

Spokojná so svojou robotou som sa pobrala k bráne do lietadla, ktoré už bolo otvorené pre pasažierov. Nastúpila som dnu a sadla si na svoje miesto. Kým sme vzlietli, pozorovala som ľudí vonku a neskôr budovu letiska, ako sa neustále zmenšuje a vzdiaľuje.

Keď sme už boli v oblakoch, zapla som si televízor a pri pozeraní filmu som zaspala.