Irresistible 47

1D Challenge - Day 14 - Who you think dresse the best - jednoznačne Harry :) zbožňujem jeho ležérno-elegantný štýl :) 

- kuk → http://iwishlove.blog.cz/

Mel

„Už som tu,“ ozvalo sa od dverí a mne sa rozbúšilo srdce. Chalani stáli pri mne a rozprávali sa, takže ma nebolo vidno. No keď podišiel bližšie, rozostúpili sa, aby mu spravili priestor a on ma uvidel. 

„Ahoj, Niall,“ usmiala som sa naňho a čakala som jeho reakciu.

„Ahoj,“ riekol s poloúsmevom.

„Rada ťa opäť vidím,“ odvetila som aj keď som čakala milšiu reakciu.

„Taktiež, no bol by som radšej, keby to bolo za iných okolností,“ povedal s kamennou tvárou. V srdci ma pichlo a nevedela som, ako reagovať.

„Ou,“ vyšlo zo mňa a úsmev mi zmizol z tváre. Rozpačito som sa pozrela nadol.

„Prečo si sa neozvala? Pochopil som, že si odišla, no mohla si mi o sebe aspoň dať vedieť. Vieš, ako som sa o teba bál? Nevedel som, čo s tebou je ani kde si. A teraz si prídeš a tváriš sa, akoby sa nič nestalo, a pritom tu si určite viac ako týždeň, keďže pracuješ ako fotografka a ani si sa neozvala. Neprišla si za mnou ani za Hayley. Nikomu si nič nedala vedieť. Čo odo mňa ako teraz očakávaš?“

Vypúlila som oči a prekvapene som sa naňho pozrela. Síce som nevedela, čo mám očakávať, no toto určite nie. Nezmohla som sa na slovo a rana v hrudi po smrti otca sa mi znovu otvárala, len tentoraz pre inú príčinu.

Odrazu vošiel dnu David a začalo sa fotenie. Všetko šlo, ako malo, vravela som im, ako sa majú postaviť a iné. Keď boli všetky fotografie spravené, David si ma ako zvyčajne zavolal do druhej miestnosti, kde sme chceli prebrať fotky. Smutne som sa dívala za Niallom, ako sklamaný odchádza preč, a mala som neskutočnú chuť sa za ním rozbehnúť. No nemohla som.

A tak, kým sme boli vedľa štúdia, chalani stihli odísť a ja som prepásla svoju šancu na nový začiatok. Večer, keď som prišla domov, bola som tak zdeptaná, že som sa napokon rozhodla zavolať Hayley. Potrebovala som jej podporu a dúfala som, že ma neodpíše rovnako ako Niall.

„Haló?“ zdvihla hovor Hayley.

„Ahoj, Hay. Tu je Melanie,“ riekla som váhavo čakajúc jej reakciu.

„Mel! Konečne! Tak rada ťa počujem. Už si sa vrátila? Ako bolo? Kde si? Kedy znovu nastúpiš na školu? Kedy sa uvidíme? Už si volala Niallovi? Bol rád, že ťa vidí?“ vychrlila svoj typický rad otázok, takže som pomaly ani nestíhala reagovať. Až pri posledných slovách som opäť pocítila bodnutie v hrudi a slzy mi vytryskli z očí.

„Mel? Čo sa deje? Si v poriadku?“

„Ja ... Niall ... pokašľala som to,“ vyriekla som a rozplakala som sa.

„Preboha ... čo sa stalo? Hovor!“

„Ja ... pred necelým mesiacom som sa vrátila a ubytovala som sa v Londýne. Ponúkli mi prácu fotografky v jednom časopise a ja som to prijala.“

„Páni, to je úžasné.“

„To je tá dobrá časť. Dnes prišli na fotenie One Direction.“

„A?“ vyčkávala.

„Niall sa na mňa osopil, že som sa neozvala, že som ho nechala v strachu a ešte aj keď som sa už vrátila, nezavolala som mu ani teba a že nevie, čo od neho čakám.“

„OMG! To vážne? Čo to s ním je?“

„Ale najhoršie je, že ho chápem. Má úplnú pravdu. To ja som všetko pokašľala. Mala som sa vám ozvať, že som v poriadku. Mala som sa ohlásiť, že som už späť a mala som ísť za ním. Veď ho predsa milujem. Tak prečo som to nezrobila?!“

„Tak na to musíš prísť sama, moja.“

„Ja ... bála som sa. Presne tejto reakcie. No tým, že som čakala, tak som to pohnojila ešte viac. Hayley, bolí to. Veľmi to bolí. A ja neviem, ako to mám napraviť.“

„Zavolaj mu a povedz mu to. Všetko. Vylej si srdce, tak ako si to spravila teraz. Uľaví sa ti a on ťa pochopí.“

„A čo ak nie?“

„Neboj, bude to dobré. To zvládnete. Veď sa predsa ľúbite, či nie?“

„To áno, ale ...“

„Žiadne ale. Proste mu zavoláš!“

„Nemám jeho číslo.“

„Pošlem ti ho. Zajtra večer ti zavolám a chcem počuť, že ste si to urovnali, jasné?“

„Tak dobre,“ súhlasila som.

„No, ja sa idem učiť a ty zatiaľ naber odvahu a zavolaj mu.

„Pokúsim sa. Maj sa,“ rozlúčila som sa.

„Držím palce,“ odvetila Hayley a zložila. Položila som mobil na posteľ vedľa seba a utrela som si slzy. Hay mala pravdu. Musela som sa vzchopiť a vyriešiť to. Nemohla som predsa očakávať, že sa to spraví samo. Kým som čakala na SMS s Niallovým číslom, dodávala som si odvahu a snažila sa premyslieť si, čo mu poviem.

Sadla som si širokú parapetu okna a dívala som sa von na mesto. Mesiac sa čnel nad obzorom, aj keď bolo ešte stále svetlo. Premýšľala som, čo mám robiť a čo mu povedať. Keď mi prišla SMS, tupo som hľadela na číslo, no strach zahnal všetku odvahu, čo som doteraz mala, a tak som si uložila číslo medzi kontakty s prísľubom, že mu zavolám zajtra.

Opäť som sa pozrela na mesiac a želala som si, aby bolo všetko ako predtým, ja a Niall, spolu, nerozluční. Hádam sa to podarí. S týmto prianím som zišla z okna a uložila som sa do postele na spánok.

Ráno, keď som sa chystala do práce, mi začal zvoniť mobil a ja som prekvapene pozrela na číslo. Neznáme. Zodvihla som hovor a ozvala som sa.

„Melanie Benson. Dobrý večer.“

„Dobrý deň. Tu je Paul Higgins, manažér One Direction.“

„Ou, čím môžem pomôcť?“ opýtala som sa prekvapene. Nemala som ani potuchy, čo odo mňa môže chcieť.

„Práve som si s Davidom prešiel fotky, ktoré ste chlapcom robili do časopisu a zaujal ma váš náramný talent. Už dlhšie hľadáme schopného fotografa do nášho tímu na nafotenie cover albumu. Chceli by sme sa vás spýtať, či by ste pre nás nechcela pracovať.“

O môj bože! On ma žiada, aby som fotila chalanov na ich album? Sa snáď prepadnem! vrieskala som vo svojich myšlienkach. Na jednej strane som pochybovala, no potom som si uvedomila, že by som sa tak mohla stretnúť s Niallom a porozprávať sa s ním tvárou v tvár a nie cez telefón.

„Ste tam?“

„Áno, som. Len som trošku zaskočená. Prednedávnom som ani nevedela, že fotenie ma bude živiť a zrazu mám robiť albumové fotky jednej z najpopulárnejších chlapčenských skupín na svete.“

„Takže to beriete?“ zasmial sa.

„Veľmi rada. A kedy bude fotenie, ak sa smiem spýtať, aby sa mi to neprekrývalo so photoshotmi v časopise.“

„To je vybavené. Rozprával som sa s Davidom a nie je problém s tvojím uvoľnením na pár dní. Fotilo by sa celý nasledujúci týždeň. Plánujeme to spraviť v Austrálii. Cestu a všetky náklady okolo toho vám, samozrejme, zaplatíme.“

„Páni, takáto ponuka sa nedá odmietnuť,“ usmiala som sa nadšene.

„Výborne, takže zajtra by ste sa okolo obeda mohli zastaviť v štúdiu, aby sme spísali zmluvu, adresu vám pošlem správou, a v sobotu sa odlieta.“

„Iste. Skvelé, len jedna maličkosť. Budú tam v tom čase chalani. Viete, už sme sa spoznali a rada by som ich prekvapila až na ceste.“

„To nebude problém. Vybavím to.“

„Ďakujem vám. Tak teda zajtra dovidenia.“

„Dovidenia,“ odvetil a zložil. Ja som sa konečne usmiala a s nadšením som si ľahla do postele. Hurá do ďalšieho dňa.