Irresistible 49

1D Challenge - Day 16 - Favourite Larry photo

Niall

Opäť som mal slúchadlá v ušiach a zatvorené oči, keď do mňa niekto štuchol. Myslel som si, že to bola len nejaká náhoda, tak som tomu nevenoval pozornosť, no potom dostal do ramena poriadny štuchanec a neochotne som otvoril oči.

Vedľa mňa čupel Zayn so zamračeným výrazom a čakal, kým si dám dole slúchadlá a budem ho počuť.

„Čo sa deje?“

„Už som si myslel, že si mŕtvy. Potrebujem si sadnúť k Liamovi!“ odvetil Zayn.

„Čože? A načo?“

„To je jedno, nezdržiavaj, Niall.“

„Šak ale ...“ chcel som protestovať no Zaynov namrzený pohľad ma zastavil.

„Proste si choď sadnúť na svoje miesto, okey?“

„Fajn!“ odvrkol som a postavil sa. Vzal som si svoje veci a letenku od Zayna a bez rozlúčenia som sa trepal dozadu. Hľadal som moje sedadlo, keď som uvidel tú tvár. Panebože, čo tu ona robí? Mám ísť ku nej alebo nie? Mám si ísť najprv sadnúť? Napokon som sa rozhodol, že ju aspoň pozdravím a podišiel som k nej. Chcel som povedať ahoj, no nad sedadlom som si všimol označenie, ktoré bolo na mojej letenke. Čo sa tu deje?

„Ahoj,“ usmiala sa na mňa nesmelo.

„Ahoj, ty tu sedíš?“ opýtal som sa hlúpo.

„Áno,“ pokrčila plecami.

„Aha, no dobre,“ odvetil som a zložil som sa vedľa nej. Pomaly mi začínalo dochádzať, o čo tu asi šlo a prečo ma Zayn vyhodil z jeho miesta. No stále som netušil, ako som sa ocitol vedľa Melanie a prečo vlastne letíme rovnakým lietadlom.

„Takže preto ma Zayn vyhodil z jeho miesta, čo?“

„Tak nejak,“ uškrnula sa.

„Hmm,“ nevedel som, čo povedať. Ešte nikdy, odkedy sme boli s Mel spolu, sa nám nestalo, že medzi nami viazla konverzácia. No posledné udalosti všetko zmenili. Aj nás.

„To ja som zariadila, že sedíme vedľa seba,“ odpovedala po chvíľke na moju nevyslovenú otázku.

„Prečo?“

„Chcela som s tebou hovoriť. Ospravedlniť sa. Viem, že to, čo som urobila, bolo odo mňa nepekné, no v tej chvíli som nevidela inú možnosť. Skús sa vžiť do mojej role. Bola som zúfala z otcovej smrti. Nemala som nikoho ...“

„Mala si mňa!“

„Ja viem. Myslím rodinu, príbuzných. Domov som sa vrátiť nemohla, pretože by ma to zlomilo a nevidela som iné východisko, ako utiecť. Aspoň na nejaký čas, kým si to urovnám v hlave a kým ma to prebolí.“

„Mohla si mi to povedať. Rozlúčiť sa!“

„Nemohla,“ sklonila hlavu. „Nedokázala som sa ti pozrieť do očí a povedať ti, že chcem odísť. Nedokázala by som od teba odísť. A ty by si ma určite presviedčal, nech ostanem a ja by som sa ti nakoniec podvolila, pretože ťa ľúbim. A to by nebolo dobre. Nemohla by som ostať. Nezotavila by som sa z toho, rana po strate otca by sa nezahojila a ja by som sa trápila zo zármutku a trápila by som aj teba, pretože by si mi nevedel pomôcť.“

„Prepáč,“ šepol som, keď som si uvedomil, že to všetko dáva zmysel. „Bol som sebecký a nebral som ohľad na to, ako sa cítiš. Jediné, čo som vnímal bola bolesť z toho, že si odišla.“

„Ty sa mi nemáš za čo ospravedlňovať,“ usmiala sa jemne.

„No aj tak ... Prečo si sa neozvala, keď si prišla do Londýna?“

„Mohla by som ti klamať a povedať, že som nemala tvoje číslo, čo je vlastne aj pravda, no po tom, čo som si vymenila kartu, som si nechala aspoň Hayleyine číslo, takže by to nebol problém. Mohla by som predstierať, že som sa snažila dostať k vášmu domu alebo do štúdia, no to by bola taktiež lož a ja ti nechcem klamať. Pravdou je, že som sa bála. Bála som sa, ako zareaguješ po tom, čo som odišla. Bála som sa, že si ma prestal milovať a pošleš ma preč. Bola som zbabelec. Bolo pre mňa prijateľnejšie byť v neistote než čeliť realite a akceptovať ju, než by bola akákoľvek. Mrzí ma to,“ sklonila hlavu. „Viem, že možno už je neskoro, no chcela som, aby si to vedel.“

Chvíľu som mlčal a dával si to v hlave dokopy. Uvažoval som nad jej slovami a odrazu mi začínali dávať zmysel. Na tvári sa mi rozžiaril úsmev a ja som šepol:

„Mel?“

„Áno?“ zdvihla hlavu a čakala verdikt. No tu už boli slová zbytočné. Jediné, čo som mal v mysli bola chuť pocítiť jej pery na svojich. A tak som sa k nej natiahol a pobozkal som ju. Sprvu bola šokovaná, no o pár sekúnd sa jej roztiahli pery do úsmevu a bozk mi opätovala.

Keď sme sa od seba odtiahli, obom sa nám na tvári odrážalo šťastie a oči nám žiarili radosťou.

„Nikdy som ťa neprestal ľúbiť. A nikdy ani neprestanem,“ šepol som a znovu ju pobozkal. Cítil som sa, akoby som umrel a dostal sa do neba. Pri dotyku jej pier mnou pulzovalo teplo a láska sa rozlievala do všetkých končatín. Šťastie zo mňa kričalo na kilometre a cítil som, že konečne je všetko v poriadku.

„Musím ísť na záchod,“ odtiahol som sa po chvíli a Mel sa zasmiala.

„Bež,“ riekla a ja som sa s úsmevom na perách pobral dopredu. Cestou som sa zastavil pri Zaynovi a štuchol som ho do pleca, ako on mňa. Zayn rozospato otvoril oči a nechápavo na mňa pozrel.

„Vďaka, bro,“ usmial som sa a odišiel som na toaletu. S úsmevom na perách som vyzeral ako totálny idiot, akoby som bol zhulený, no mne to bolo jedno. Keď som sa vracal naspäť na miesto, zastavil som letušku a poprosil som ju o dva poháre šampusu. Tá len krátko prikývla a odišla.

Cestou som zachytil šepot niektorých cestujúcich a ich pohľady, no nevnímal som ich. Sadol som si k Mel a tá sa šťastne oprela o mňa. Tu už boli slová zbytočné. Obaja sme boli nadmieru spokojní a prítomnosť toho druhého mám bohato stačila.

„Vaše šampanské,“ podišla k nám po pár minútach letuška a ja som od nej zobral dva poháre so šumivou tekutinou.

„Ty si objednal šampanské?“ čudovala sa Mel.

„Veď oslavujeme, nie?“ uškrnul som sa a spoločne sme si pripili. Vypili sme obsah pohárov až do dna a dali sme ich na stolík okoloidúcej letuške. Mel sa o mňa opäť oprela a obaja sme sa zamysleli nad vlastnými úvahami, z ktorých ma prerušil príchod malého dievčatka.

„Dobrý deň,“ pozdravia sa.

„Ahoj,“ usmial som sa na ňu. „Ako ti pomôžem?“

„Podpísali by ste sa mi, prosím, do zápisníka?“ opýtala sa milo a ja som sa nemohol prestať usmievať. Bola neskutočne zlatá. Mohla mať okolo 10 rokov, jej hnedé dlhé vlásky jej siahali do pol pása a na konci sa jej jemne vlnili. Hnedé očká mala ako gombičky, ktorými sa na mňa prenikavo dívala.

„Iste,“ odvetil som a vzal som si zápisník aj s perom do ruky. „Ako sa voláš?“

„Cynthia,“ odvetila hanblivo.

A tak som položil zápisník na koleno a podpísal som sa jej s venovaním. Keď som jej zápisník vrátil, rýchlo si to prečítala a poďakovala sa. Potom sa nadšene rozbehla dozadu, odkiaľ prišla.

„Mami, pozri čo mi napísal!“ zvolala šťastne trošku hlasnejšie, takže som to počul ja aj niekoľko cestujúcich. Len som sa spolu s Mel zasmial a opäť sme sa vrátili do našich úvah.

Odrazu ma napadlo, prečo je vlastne v lietadle. Veď sme sa mohli porozprávať aj inde, nemusela si preto kupovať letenku.

„Melanie?“ ozval som sa opäť.

„Áno?“ dvihla hlavu a pozrela na mňa tými zelenými okáľmi.

„Ako to, že si vlastne v lietadle?“ opýtal som sa a ona sa zasmiala.

„Váš manažér mi ponúkol prácu fotografky vášho nového albumu,“ odvetila s úsmevom.

„Simon?“ pozrel som sa na ňu začudovane.

„Nie, nie, Paul.“

„Ach tak. To je paráda,“ rozlial sa mi po tvári úsmev od ucha k uchu. „Takže máme týždeň len a len pre seba.“

„V podstate. No popritom musíme aj pracovať,“ uškrnula sa.

„To vôbec nebude práca, keď tam budeš ty,“ usmial som sa a pobozkal ju.

„To ešte uvidíme. Ja dokážem byť aj prísna,“ zasmiala sa, no mne to bolo jedno. Podstatné bolo, že sme opäť spolu.