Irresistible 46

Keby som nemala polku tej časti včera napísanú, tak ju just zmením a ju nepríjme :D :D

Minútu bolo ticho a ja som zaryto pozerala Davidovi do očí. Po chvíli sa mi na moje prekvapenie roztiahol úsmev na perách a zvolal:

„Konečne!“

„Ehm, prosím?“ nechápala som.

„Konečne ste sa prejavili. Fotograf je umelec. Sám musí vedieť, kedy to je dobré a kedy zlé. Musí byť schopný zniesť kritiku, no len v prípade, že je opodstatnená, čo vo vašom prípade neplatí. Tie fotografie sú úžasne a bol by som veľmi rád, keby ste pre nás pracovali,“ usmieval sa od ucha k uchu a ja som nedokázala zakryť svoje prekvapenie.

„Ale ... vy .. ako?“ dostala som zo seba.

„Bola to skúška, či je fotenie len vaše hobby alebo sa tomu chcete aj vážnejšie venovať. Obstáli ste na jedničku,“ zasmial sa. Akoby oproti mne stál úplne iný človek. Nemohla som to pochopiť.

„Takže ...?“

„Chcete pre nás pracovať?“

„Áno,“ usmiala som sa šťastne. „Veľmi rada. Ale už ma nebudete takto skúšať, že?“

„Nie, nebudem,“ zasmial sa. „Môžeme si tykať?“

„Iste,“ uškrnula som sa. „Melanie alebo Mel,“ podala som mu znovu ruku.

„David,“ usmial sa a prijal ju. „Do zajtra pripravím zmluvu a dám vám ju na prečítanie. Pokiaľ by boli nejaké problémy, môžeme to prerokovať. Pokiaľ nie, bol by som rád, ak by sa podpísala čo najskôr, aby časopis zatiaľ nestagnoval.“

„Iste. Tak teda zajtra o ktorej?“

„Dajme tomu na deviatu. Ak by si mala nejaké pripomienky.“

„Výborne. Budem sa tešiť,“ usmiala som sa žiarivo a pobrala som sa na odchod.

Od mojej skúšky prešli dva týždne a ja som už stihla vyfotiť Eda Sheerana k rozhovoru na január, Little Mix, Jamesa Arthura a pár menších osobností nielen z hudobného biznisu. Nikdy som dopredu nevedela, kto príde, a tak som bola zakaždým nesmierne prekvapená a nadšená z toho, s kým budem pracovať.

Popri fotení v časopise som aj naďalej brigádovala v McDonalde, pretože som mala veľa voľného času a nechcela som sa nudiť. Dva týždne pred Vianocami som sa opäť odviezla metrom do práce a pripravila som sa na fotenie. Kým som čakala, než ich v maskérky upravia, čítala som minulé výtlačky. Moji asistenti zatiaľ upravovali osvetlenie a tienidlá.

Sedela som chrbtom k dverám, takže som nevidela, kedy sa otvorili. Začula som len kroky štyroch párov nôh a hneď som zdvihla hlavu. No v momente, keď som zbadala tie osoby, šokovane som otvorila ústa a nezmohla som sa na slovo.

Oni taktiež zarazene zastavili a bez slova sa na mňa dívali. Ticho prerušil až príchod Cassey, ktorá doniesla Zaynovi klobúk, ktorý si zabudol v maskérni.

„Vďaka,“ odvetil jej Zayn a ona zmizla za dverami. Ostali sme opäť sami. Asistentov som nerátala.

„Ahoj, Mel,“ prelomil ľady Louis a usmial sa na mňa.

„Ahojte,“ šepla som ešte stále prekvapene. „Nečakala som vás.“

„Ani my teba,“ uškrnul sa Harry. „Poď na moju hruď,“ zvolal a podišiel ku mne. Napokon som prekonala prvotný šok a postavila som sa, aby som ho objala. Následne som sa privítala aj s ostatnými a hneď sa ma začali vypytovať.

„Kde si bola tri mesiace?“

„Všade možne,“ zasmiala som sa. „Dá sa povedať, že som precestovala celý svet.“

„Páni. To som chcel vždy i ja,“ vzdychol si Liam.

„A nebodaj necestujete dosť?“

„To hej, ale chcel by som ísť aj na také exotickejšie miesta,“ zasníval sa.

„A čo tu vlastne robíš?“ čudoval sa Louis.

„Pracujem tu,“ usmiala som sa.

„Vážne? A čo robíš?“

„Fotím,“ ukázala som na zrkadlovku za sebou.

„Páni. Tak ty si to teda rozbehla,“ zahvízdal Harry.

„Trošku no,“ usmiala som sa. „A kde máte Nialla?“ opýtala som sa konečne. Strašne som ho chcela vidieť a objať ho. Chcela som vedieť, že sa medzi nami nič nezmenilo a že ma ešte stále miluje.

„Ponúkli mi nejaké chlebíčky na ochutnávku a chlapec nemohol odmietnuť,“ uškrnul sa Zayn.

„Tak ho teda počkáme a môžeme začať,“ usmiala som sa a sadla som si naspäť na svoju stoličku.

Niall

Po odchode Melanie som na ňu nemohol prestať myslieť a neustále som dúfal, že sa čoskoro vráti späť. No prešiel prvý mesiac a ona sa ani neozvala. Prázdniny sa nám skončili a tak sme sa opäť presunuli do Londýna na nahrávanie nového albumu.

Keď sa po dvoch mesiacoch neozvala, pomaly som prestával dúfať a začal som žiť život ako predtým. Myslel som len na hudbu a tomu som venoval všetok svoj voľný čas.

V decembri sme dostali pozvanie na rozhovor do akéhosi časopisu, tak sme ho prijali. Jeho súčasťou bol aj Photoshot, takže sa Paul potešil, pretože hľadal nejakého dobrého fotografa na náš album. Dúfal, že tie fotky budú dobre a už nebude musieť platiť reklamu.

Ráno sme sa vychystali z domu a odviezli sa pred budovu, kde sídlil časopis. Prvú hodinu sme presedeli v menšej miestnosti s veľkým gaučom, kde nám redaktorka kládla rôzne otázky a napokon nás poslali do maskérne, aby nás pripravili na fotenie.

Stylistky už od Paula dostali inštrukcie, a tak nevznikol žiaden problém so zmenou identity. Zrejme im povedal aj o mojom apetíte, pretože keď sme sa už chystali do ateliéru, zastavilo ma akési dievča, či si nedám niečo pod zub. To by som nebol ja, keby som to odmietol, a tak som odkázal chalanom, nech ma chvíľku počkajú a nasledoval som ju do mini kuchynky.

Položila predo mňa tanier s chlebíčkami a vedľa aj pár muffinov. Oči sa mi rozžiarili šťastím a začal som to do seba hádzať akoby som mesiac nič nejedol. Dievčina má len s úsmevom pozorovala a ticho stála na kraji. Keď som dojedol a postavil sa na odchod, riekol som:

„Ďakujem veľmi pekne. Bolo to výborne,“ pochválil som svoj „obed“ a pobral sa na odchod, no ona ma zastavila.

„Dal by si mi, prosím ťa, podpis a odfotil by si sa so mnou?“

„Iste,“ usmial som sa a podpísal som jej diár. Potom nás sfotila svojím mobilom a ja som sa pobral do štúdia. Otvoril som dvere a vošiel dnu.

„Už som tu,“ zvolal som nahlas a pobral sa krížom cez ateliér k chalanom. Všimol som si, že sa tam s niekým rozprávajú, no cez ich postavy som tú osobu dostatočne nevidel. Podišiel som až tesne k ním, keď sa rozostúpili, aby mi uvoľnili priestor a mne sa naskytol pohľad na osobu, ktorú som v hĺbke duše túžil stretnúť no vzdal som sa všetkej nádeje.

„Ahoj, Niall,“ usmiala sa na mňa Melanie a ja som šokovane zastal stáť. Bol som tak zaskočený, že ju vidím, že som ani nemohol primerane reagovať. Vnútri som sa k nej chcel rozbehnúť a vyobjímať ju, no mozog mi hovoril, aby som bol ostražitý.

„Ahoj,“ riekol som s poloúsmevom.

„Rada ťa opäť vidím.“

„Taktiež, no bol by som radšej, keby to bolo za iných okolností,“ riekol som vážne bez emócii. Chalani na mňa hodili začudované pohľady a nechápali, čo sa to so mnou deje, keďže som im predtým neustále omieľal, ako ju už chcem vidieť.

„Ou,“ zmizol jej úsmev z tváre a nevedela, čo má odpovedať. Rozpačito sa pozrela nadol a ja som pokračoval vo svojom vybúrení.

„Prečo si sa neozvala? Pochopil som, že si odišla, no mohla si mi o sebe aspoň dať vedieť. Vieš, ako som sa o teba bál? Nevedel som, čo s tebou je ani kde si. A teraz si prídeš a tváriš sa, akoby sa nič nestalo, a pritom tu si určite viac ako týždeň, keďže pracuješ ako fotografka a ani si sa neozvala. Neprišla si za mnou ani za Hayley. Nikomu si nič nedala vedieť. Čo odo mňa ako teraz očakávaš?“

Mel na mňa len šokovane hľadela a nezmohla sa na slovo. Aj chalani na mňa nechápavo zízali, no to mi bolo jedno. Chcel som počuť jej výhorovky. Jej chabé ospravedlnenia. Miloval som ju a nikdy som ani neprestal, no ublížila mi tým, ako sa zachovala a ja som chcel vedieť jej dôvod.

No náš rozhovor prerušil príchod manažéra a fotenie sa dalo do pohybu. Po celý čas sa Mel vyhýbala môjmu pohľadu a ja som spravil všetko, čo mi vravela. Keď bolo fotenie dokončené a ona zmizla spolu s manažérom do druhej miestnosti, sklamane som sa pobral na odchod.