Irresistible 42

1D Challenge - Day 11 - Favourite Zayn' s Photo - opäť trošku via cako jednu :D

+ prosím, aby ste zahlasovali v najnovšej ankete :)

Ráno som sa zobudila so svitaním a ospalo som si pretrela oči. V momente som mala plnú hlavu toho, čo ma čaká a oči sa mi automaticky naplnili slzami. Pomaly som vstala z postele a vyzliekla som si pyžamo. Nahá som prešla do kúpeľne a v sprche som si na seba pustila horúcu vodu. Aspoň trošku som sa uvoľnila a zaliezla som naspäť do izby.

Vykukla som von na ulicu, kde bolo zamračené a fúkal silný vietor.

Krásne letné predpoludnie, pomyslela som si a zatiahla som záves. Podišla som ku kufru a vytiahla som si odtiaľ outfit. Keď som bola oblečená, na krk som si dala prívesok a jemne som sa nalíčila. Skontrolovala som čas a s pocitom, že mám ešte hodinu k dobru, som zišla aj s urnou do reštaurácie.

Sadla som si sama k stolu pri kraji a objednala som si dva croissanty s nutellou a omeletu s hriankami. Bolo mi jedno, koľko to má kalórii. Potrebovala som sa poriadne najesť a odpútať sa od myšlienok a to sa mi aj podarilo.

Jedla som pomaly, aby som predĺžila čas a po polhodine si ma našiel Louis, Zayn a Liam. Prisadli si a začali nezáväznú konverzáciu, no keď zistili, že sa nijak nechytám, nechali to tak. Bolo zbytočné ma nejako rozptyľovať. Dnes, a aj ďalšie dni, so mnou nebude žiadna reč.

  Keď som dojedla, odsunula som trošku tanier a hľadela som do prázdna pred seba. Postupne sa k nám pridávali aj ostatní, až sme museli spojiť dve stoly, aby sme sa zmestili. Posledná zišla Maura s kruhami pod očami a ticho si sadla. Chápala som jej situáciu a cítila som sa presne rovnako.

Keď bol čas ísť, zaplatili sme a pobrali sa preč. Na vrátnici sme si vyzdvihli objednané kytice a pred hotelom sme si chytili taxíky, ktorým sme sa odviezli na cintorín, kde bol pochovaná aj moja mamka. V tichosti sme kráčali na miesto a po tvári mi tiekli slzy. Pri otvorenom hrobe nás už čakali chlapi z pohrebnej služby.

Postavili sme sa okolo a každý mlčal. Nechcela som nejaké zbytočné ceremónie, keďže sme s otcom boli obaja neveriaci, tak Niall len vybavil, aby nám otvorili mamkino miesto posledného pokoja. Plačúc som pobozkala urnu a pomaly som ju položila na dno vedľa truhly.

Z kytice som vytiahla jednu bielu ružu a hodila som ju dnu. Tak urobila aj Maura a potom sme už len symbolicky vysypali dnu pôdu. Chlapi zatiahli veko od hrobu a navrch sme položili kytice. Utrela som si slzy do vreckovky a poslednýkrát som sa pozrela na náhrobný kameň, kde už bolo napísané aj otcovo meno.

„Zbohom, ocko,“ šepla som a otočila som sa na odchod. Za mnou sa postupne pobrali aj ostatní a Harry ma podoprel, pretože Niall pomáhal Maure. Vďačne som sa naňho usmiala pomedzi slzy a kráčala som trávnikom von. Len čo sme sa ocitli za bránou, nastúpili sme do taxíkov, ktoré nás tam čakali a vrátili sme sa späť na hotel.

Na našom poschodí sme sa rozdelili a každý šiel vlastným smerom. Niall sa pobral so mnou a ja som mu v tom nebránila. Vošli sme do izby a posadili sa na posteľ. Tupo som hľadela pred seba a snažila som sa spamätať, no nešlo to. V srdci som mala neskutočnú bolesť zo straty, ktorá tak skoro nepominie.

„Budeš v poriadku,“ riekol Niall skôr ako konštatovanie než ako otázku. Mlčky som prikývla a ani som sa naňho nepozrela. Chvíľu sme takto sedeli a ani slovko neprehovorili, keď som napokon povedala s pohľadom sklopeným do zeme:

„Prosím ťa, nechaj by si ma na chvíľku samu?“

„Iste,“ šepol a pobozkal ma na líce. O minútu som už bola sama a mohla som v pokoji premýšľať. Čo ďalej? Kam pôjdem? V Mullingari ostať nemôžem. Všetko by mi ho tam pripomínalo. V Dubline tiež, nie. Musím niekam vypadnúť. Aspoň na určitú dobu, nech sa z toho spamätám.

Rozhodla som sa, že budem cestovať. Prostriedkov som mala dosť a chuť taktiež nechýbala. No to najdôležitejšie, čo ma hnalo vpred bol útek pred spomienkami a všetkým, čo by ma mohlo zraňovať. Áno, bola som zbabelec, no takto to bolo jednoduchšie a ja som sa už nechcela trápiť.

V momente, keď padlo definitívne rozhodnutie, začala som po izbe zbierať všetky veci a pchať ich do kufra. Nebolo ich veľa a tak som bola o 5 minút hotová. Už už som sa chystala odísť, keď som si spomenula na ostatných. Vrátila som sa späť k nočnému stolíku a zo zásuvky som vytiahla tri hárky papiera a pero. Sadla som si k stolíku pri okne a začala som písať. Prvý patril Niallovi.

 Drahý Niall,

neviem, ako mám začať. Ako prvé by som asi chcela povedať, že mi je ľúto, že ti to nemôžem povedať tvárou v tvár, no zrejme by som to nezvládla. Áno, som zbabelec. Posledné udalosti na mňa neskutočne doľahli a ja netuším, čo mám robiť. Do Mullingar-u sa vrátiť nemôžem a v Dubline ostať tiež nie. Všetko by mi ho tu pripomínalo.

Potrebujem si prečistiť hlavu, dostať sa cez to. Chcem, aby si vedel, že ťa neskutočne ľúbim a bolí ma, že ťa takto opúšťam, no musím byť na istý čas sama. Neviem, ako dlho to bude trvať. Len som chcela, aby si vedel, že odchádzam a chcela som sa aspoň ako-tak rozlúčiť.

S láskou, Melanie

Podobné listy som napísala aj Maure a Hayley, ktorú som ešte poprosila, aby mi vzala do Mullingaru jeden kufor, aby som sa netrepala po svete s dvoma a dala som ich do obálok. Na každú som napísala meno a s kuframi som vyšla na chodbu. 

Zamkla som dvere a pomaly, aby si ma nik nevšimol som zišla na recepciu. Tam som nechala jeden z kufrov a listy. Odhodlaná som sa vybrala vonku a zastavila som si taxík. Práve, keď mi vodič nakladal batožinu do kufra a ja som si chcela ísť sadnúť, spoza mňa sa ozvalo:

„Mel?!“ šokovane som na mieste zamrzla a prekvapene som sa otočila. Za mnou stál zmätený Louis s niekoľkými kávami zo Starbucksu a zmätene sa na mňa díval.

„Kam to ideš?“ opýtal sa.

„Louis, ja ...“

„Že sa nechceš len tak vytratiť? Povedz mi, že nie, prosím.“

„Popravde, áno,“ sklopila som oči. „Nedokážem tu ostať a nemôžem sa ani vrátiť späť do Mullingar-u. Priveľmi by to bolelo. Potrebujem byť sama a dostať sa cez to.“

„Nialla to zničí. Konečne je šťastný, miluje ťa. Prečo mu to robíš?“

„Ani nevieš, ako ma to bolí, no ja musím. Nedokážem to,“ šepla som a pozrela naňho. „Musím ísť, Louis,“ riekla som a nasadla dnu. Keď som chcela zavrieť dvere auta, Louis ich zadržal a naklonil sa ku mne.

„Ale vrátiš sa, však?“ pozrel na mňa s nádejou.

„Hádam,“ šepla som a odvrátila som pohľad. „Na letisko,“ riekla som šoférovi a Louis pomaly zavrel dvere. Auto sa rozbehlo a zamierilo na letisko, odkiaľ som mala namierené do Ameriky. Vždy som tam chcela ísť, a tak sa mi aspoň splní sen. Aj keď za takýchto okolností.

Louis

Zabuchol som dvere auta a sledoval som taxík, ako odchádza preč. Nevedel som, čo mám, robiť. Ako to povedať Niallovi. Pomaly som vykročil do hotelu a následne k mojej izbe, kde som pred pár minútami nechal chalanov a Hayley, aby som skočil po kávu.

Pred dverami som zastal a premýšľal som, čo povedať. Nič mi neprichodilo na rozum. Napokon som sa odhodlal vojsť a povedať to, čo ma prvé napadne. Tak som otvoril dvere, no v momente, keď sa na mňa upreli všetky pohľady, v ústach mi vyschlo a zmohol som sa len na jedno slovo.

„Odišla.“