Irresistible 45

1D Challenge - Day 12 -  Who you think is most attractive? no ako sorry zase ale všetci sú atraktívny... no keď si mám vybrať tak to ostane nerozhodne medzi Louisom a Harrym :D

+ another article :) → http://music-zone.eu/objav-roka-2012-voxel/

Keďže v Londýne sa moja púť končila, našla som si lacný podnájom a zvažovala som moje možnosti. Fotografovanie ma celkom bavilo, no nevedela som si predstaviť, že by ma prijali na nejaký post. Maximálne ako asistentku. A tak som prijala dočasnú brigádu v McDonalde.

No to som ešte netušila, že za tých pár dni sa moje video roznieslo po celom svete a malo viac než 5 miliónov zhliadnutí. Dozvedela som sa to až vo chvíli, keď mi zazvonil telefón s cudzím číslom a ja som ho dvihla.

„Áno?“

„Dobrý deň, volám správne Melanie Benson?“

„Áno, odkiaľ máte moje číslo?“ spýtala som sa podozrivo. Odkedy som si vymenila kartu, nik o ňom nevedel. Jediný raz, keď som ho musela zverejniť bola na prihlášku do McDonaldu.

„Z fast-foodu, kde pracujete. Vždy, keď zamestnajú niekoho nového, musia ho nahodiť do databázy.“

„Aha, no dobre a o čo ide?“

„Vaše video, teda respektíve fotografie. Zaujala nás tá precíznosť a schopnosť určiť správne zaostrenie a iné kvality. Momentálne hľadáme fotografa na photoshoty celebrít. Mali by ste záujem?“

„Počkať, vy snáď žartujete?“ zvolala som prekvapene. Ani vo sne by ma nenapadlo, že ma na taký post príjmu, nie to ešte, že oni budú volať mňa.

„Nie, nežartujem. Takže?“

„Áno, samozrejme, že mám,“ riekla som nadšene.

„Dobre. Tak príďte zajtra do nášho štúdia na 157 Courtnell Street o 10:30. Vyskúšame si vás, ako vám pôjdu portréty a improvizácia a uvidíme, čo z toho bude.“

„Zajtra som tam. Ďakujem vám krásne,“ povedala som v úžase a zložila som. Číslo som si hneď uložila a nadšene som začala skákať po byte. To snáď nie je možné! Nemohla som tomu uveriť. Rýchlo som sa šla umyť a do postele, pretože som bola príliš nedočkavá zajtrajška.

Ráno som sa zobudila na pípanie telefónu a šla som opäť do sprchy pre lepší pocit. Potom som sa takmer polhodinu hrabala v skrini a premýšľala som, čo si oblečiem. Napokon som zvolila béžové nohavice, tielko a teplé sako navrch. Síce bol takmer koniec novembra, no vonku svietilo slnko a bolo relatívne teplo. Na nohy som si obula kotníčky a nalíčila som sa.

Hotová som si sadla k barovému pultu v kuchyni a do misky z mliekom som si nasypala müsli. Rýchlo som sa najedla a s predstihom som vyšla z bytovky. Popri svojom cestovaní som minula dosť veľa peňazí, a tak som si teraz radšej zvolila lacnejší spôsob prepravy ako taxi a nastúpila som na metro.

Počas celej cesty som sa ešte uisťovala, že idem správne a neďaleko Courtnell Street som vystúpila. Zvyšok som prešla pešo až som zastavila pred budovou s nápisom časopisu. Nadšene som sa usmiala a vstúpila som dnu.

Na vrátnici som povedala svoje meno a počkala som, kým po mňa niekoho pošlu. O dve minúty vystúpil z výťahu chlap okolo 35-ky, no s prísnym výrazom tváre, takže mi môj vrelý úsmev hneď zmizol.

„Melanie Benson?“ opýtal sa ma.

„Áno, to som ja.“

„David Hoffsten, manažér časopisu. Teší ma,“ podal mi ruku, no tvár mal ako kameň.

„Nápodobne,“ potriasla som mu rukou a úsmevom som sa snažila aspoň trošku odľahčiť napätú atmosféru.

„Nečakal som, že ...“

„Že čo?“

„Že budete tak mladá. Koľko máte rokov, ak sa smiem spýtať?“

„Pýtať sa na vek ženy si trošku netaktné, nie?“ usmiala som sa a hodila koketný pohľad, aby pod tou maskou trochu zmäkol. No on nič.

„Je to potrebné v rámci vašej práce.“

„Mám 22,“ odvetila som.

„Tak dobre. Uvidíme, čo vo vás je. Nasledujte ma,“ kývol rukou a ja som klopkajúc vykročila za ním. Výťahom sme sa odviezli na tretie poschodie a šli sme až na koniec chodby. Tam sa za sklenenými dverami rozprestieral obrovský pľac na fotografovanie s niekoľkými plátnami, profesionálnym osvetlením a inými zariadeniami. V strede pri stoličke stál na stojane nádherný fotoaparát.

„Nech sa páči. Vyskúšajte si niekoľko fotiek, aby ste si na seba zvykli a o 5 minút začneme,“ riekol a ja som ostala sama. Pomaly som podišla k tomu čudu a opatrne som ho vzala do rúk. Šnúrku som si pre istotu prehodila cez krk a skúmala som rôzne tlačidlá. Po chvíli som na to prišla a zistila som, že má podobný systém ako moja zrkadlovka.

„Ste pripravená?“ ozvalo sa odrazu za mnou a ja som mierne nadskočila. Ani som nepočula, kedy sa otvorili dvere a vošiel spolu s akýmsi párom. „Toto je Cheryl a Cassey. Sú to naše maskérky, no dnes poslúžia aj ako modelky. Dajte sa do práce a o polhodinu som späť,“ otočil sa na odchod. Ja som z neho ostala zmätená. Veď mi nedal ani pokyny.

„Pán Hoffsten?“ zvolala som za ním.

„Áno?“ otočil sa.

„Nejaké podmienky?“

„Zatiaľ nič. Skúste im spraviť čo najlepšie fotky. Chcem zistiť, čo vo vás je a ako sa dokážete vynájsť s tým, čo tu nájdete.“

„Iste,“ odvetila som potichu viac-menej pre seba a otočila som sa k mojim „modelkám“. Tie však vyzerali byť rovnako zmätené ako ja. „Už ste niekedy pózovali?“

„Nie,“ pokývali záporne hlavami.

„Takže je to na mne. Idem sa pozrieť, čo máme k dispozícií,“ zamrmlala som a porozhliadla som sa po miestností. Našla som pár vecí, ktoré som zakomponovala do fotiek a za polhodinu som mala vyničený celý objektív. Netušila som, či sú tie fotografie dobré alebo zlé. Robila som, čo som mohla a snažila som sa, aby to bolo postačujúce.

Keď sa David vrátil, dofotila som poslednú sériu fotiek a podala mu aparát. On ho napojil na počítač v druhej miestnosti a otvoril fotky. Na môj vkus boli celkom slušné, no on si ich len mlčky prezeral a nepreriekol pol slova.

„To je všetko, na čo sa zmôžete?“ ozval sa po ukončení prehliadky.

„Pro-prosím?“ opýtala som sa bojazlivo. To sú až tak zlé?

„Tie fotky nemajú šmrnc. Sú všetky rovnaké. Nevyžaruje z nich vášeň. Nič,“ riekol bez kúska citu a znovu si ich pritom prezeral. „Niektoré z nich nie sú zaostrené.“

To mi už došla trpezlivosť a hnev vo mne sa hromadil.

„Tak to stačí! Najprv sa ani neusmejete a tvárite sa, akoby sme išli na popravu. Potom ma tu necháte bez nástrojov len z čistým plátnom a ja mám z toho vykúzliť umelecké fotky? Pozrite, robila som, čo som mohla. Snažila som sa využiť všetko, čo som mala poruke a myslím si, že tie fotky sú dobré. Sú originálne a vôbec nie sú všetky na jedno kopyto. Cheryl a Cassey počúvali moje príkazy a na fotkách vyzerajú dobre. Neviem, kto ste a či sa vôbec do fotografovania rozumiete, no ja nepotrebujem mrhať čas s niekým, kto nevie povedať ani pol pekného slova. Tie fotky sú dobré a vy si môžete hovoriť, čo chcete!“ vybuchla som.

Už som to v sebe nevládala udržať a svojím výstupom som si pravdepodobne zničila aj tú poslednú nádej, že by ma mohol zobrať aspoň dočasne, kým nenájde niekoho lepšieho. David na mňa hľadel kamennou tvárou a na obočí sa mu urobili jemné vrásky.

Teraz som to ale poriadne posrala!