Irresistible 50

Takže:
1) fajn, aj keby Paul neboj ich tour manager a nemal čo robiť s rozhodovaním, aj keby ani Simon s tým nemal nič spoločné, je mi to jedno. Ako niekto už spomenul, môžem si vymýšľať koľko chcem, pokiaľ to je môj príbeh, tak ďakujem aspoň niekomu :)
2) píšem fanfiction a nie ich biografiu, takže sa predpokladá, že dosť veľa vecí pravdivých nebude, keďže som sa s nimi v živote nestretla a nemám ani poňatia, aký sú. Takže opäť, môžem si vymýšľať koľko chcem, aj mená rodičov či počty súrodencov. 
3) prepáčte za niekoľkodňové meškanie, no mala som toho dosť veľa a nestíhala som, a taktiež som veľmi nemala nápad, ako pokračovať ďalej. Táto časť je trošku nudnejšia a kratšia, no nejako sa to musí odvíjať :) 
4) s 1D Challenge končím, lebo ma to jednak už nebaví a určite ani vás :)
5) plánujem pripraviť jednodielovku s Liamom, ktorá možno nebude jednodielovka ale dvojdielovka, a je dosť možné, že bude po anglicky :) no ak budete chcieť, možno neskôr dodám aj preklad :)

a teraz už k časti :)

Mel

Týždeň v Canberre zbehol rýchlosťou svetla a my sme mali posledný voľný deň. S Niallom sme sa vybrali za mesto na prechádzku a cestou sme sa držali za ruky. Na kopci sme si našli krásny rozkvitnutý strom, keďže v Austrálii bola práve jar, a tak sme si pod neho ľahli a zadívali sa na oblohu.

„Nejako sa mi nechce ísť späť,“ riekla som po chvíli ticha.

„Vieš, že ani mne nie? Tu je to také ...“

„Bezstarostné?“

„Presne,“ usmial sa Niall.

„Bojím sa toho, čo bude, keď sa vrátime,“ povedala som napokon nahlas svoje obavy.

„Nemáš sa čoho báť. Veď sa nič nezmení,“ šepol Niall a nahol sa ku mne, aby ma pobozkal. Jeho pery sa dotkli mojich sprvu zľahka a jemne, no postupne sme sa ocitli v tuhom objatí bojujúc navzájom o to, kto bude viesť. Keď sme sa odtiahli, aby sme sa nadýchli, nemohla som sa nezasmiať.

„Čo ti je smiešne?“ zamračil sa Niall a ja som opäť vybuchla smiechom. Bol tak zlatý. Neskutočne mi chýbal.

„Tie naše boje,“ usmiala som sa.

„Chýbali mi,“ pobozkal ma opäť.

„Aj mne. Všetko mi chýbalo.“

„Už nebude. Sme spolu a nič nás nerozdelí,“ usmial sa a sadol si vedľa.

„Tak v to dúfam,“ prisadla som si a oprela sa o neho. Na chvíľu bolo opäť ticho a ja som sa zamyslela nad nadchádzajúcimi týždňami. Nemala som ani tušenia, čo budem robiť. Blížili sa sviatky a ja som nemala ani trochu chuť oslavovať. Niall, akoby mi čítal myšlienky, sa odrazu opýtal.

„Aké máš plány na Vianoce?“

„Čože?“ prebrala som sa so svojich myšlienok. „Vianoce?“

„Áno. Máš niečo?“

„No, popravde ... neplánovala som nejako oslavovať,“ riekla som smutne. Vianoce mi pripomenuli to najkrajšie obdobie v roku, kedy sme si boli s otcom najbližšie. Obaja sme ich milovali. A teraz ... Z oka mi vytiekla slza a ja som odvrátila pohľad, aby to Niall nevidel. No on mi jemne chytil bradu a otočil mi tvár, aby mi pozeral do očí, v ktorých sa mi už leskli slzy.

„Mel, čo sa deje?“

„Ja len ... Vianoce boli pre mňa vždy to najkrajšie obdobie v roku. S otcom sme ich zbožňovali, no ...“

„Prepáč, ja nechcel som ...“

„Nie, nie ... To nie je tvoja chyba,“ šepla som a snažila som sa usmiať, no nedalo sa.

„Aj tak ... mrzí ma to.“

„To je v poriadku. Ešte to chvíľu potrvá, kým sa tá rana zahojí. A čo si to vlastne chcel?“

„No, mamka ťa chcela pozvať na sviatky k nám...“

„Ja ... neviem, či to dokážem. Ísť naspäť do ...“

„Rozumiem. Nechcem ťa do ničoho tlačiť. Môžeme byť na sviatky spolu ... len my dvaja, hmm?“

„To by bolo fajn. Ďakujem,“ usmiala som sa. „Ale si si istý, že to tvojej mamke nebude vadiť?“

„Ona to pochopí,“ usmial sa na mňa Niall a opäť ma pobozkal.

„Ďa – ku – jem,“ šepla som pomedzi bozky a opäť som sa ocitla na zemi. Niallove ruky skúmali moje telo a všetky moje bunky brneli túžbou. Telom sa mi rozlievala horúčava a moja myseľ ostala v momente prázdna. Vnímala som len Niallove bozky a dotyky na rôznych miestach. Vyhrnula som mu tričko a Niall si ho prevliekol cez hlavy. Moje tričko bolo tiež nad úrovňou podprsenky, keď tesne vedľa nás ozvalo zaštekanie.

V momente sme sa od seba odtrhli a vyľakane sme pozreli na stranu, kde stál obrovský čierny chlpatý pes a díval sa na nás. V momente som mala srdce až niekde v krku a pomaly som sa snažila cúvať dozadu.

„Max! K nohe!“ volal niekto z diaľky. „Max!“

Hlas sa pomaly približoval a my sme sa nepohnute dívali na psa dúfajúc, že na nás nezaútočí. O minútu neskôr sa na kopci zjavil mladý chalan, mohol mať tak 15 rokov, a pribehol k psovi.

„Kde sa túlaš, ty psisko jedno!“ pohladil ho po hlave a pes sa zvalil na brucho. Chalan ho začal škrabkať a medzitým vrhol pohľad na nás. Keď si všimol naše vystrašené pohľady a Niall bez trička, začal sa smiať.

„Nemusíte sa ho báť. Je úplne neškodný,“ usmial sa naširoko. „Maximálne vás poslintá.“

Ani jeden z nás neprehovoril a ešte stále sme ostražito sledovali psa.

„Ale no tak. Veď sa naňho pozrite,“ prevrátil očami a začal sa maznať s Maxom.

Napätie povolila a nejako sme sa uvoľnili. Stiahla som si tričko dole a upravovala som si rozstrapatené vlasy. Niall si dal obliekol tričko, no obaja sme ostali sedieť.

„Prepáčte, ak sme vás pri niečom vyrušili. Max zbožňuje ľudí a spoločnosť, no občas býva až príliš otravný, a tak ho brávam väčšinou sem na lúku, kde nik nechodieva. Teda ... väčšinou. Inak, ja som Ted. Nepoznáme sa náhodou?“

„Nemyslím si,“ odvetil Niall.

„Tak mi už radšej pôjdeme. Nechceme rušiť,“ riekla som a postavila som sa na odchod. Niall sa pridal ku mne a pozbierali sme veci okolo nás.

„Vidíš, čo si zrobil, Max? Vystrašil si ich!“ rozprával sa so svojím psom. Bol celkom milý, aj chalan aj pes, no trošku ... zvláštny. Nevedela som, ako sa mám správať, a tak som chcela čo najskôr zdrhnúť.

„Tak ... ahoj. My už pôjdeme,“ riekla som a zakývala som mu. Niall to po mne zopakoval a vybrali sme sa na odchod.

„Rád som vás stretol. Snáď aj nabudúce,“ zakričal za nami a my sme mu len opäť zakývali. Rýchlym krokom sme sa náhlili k mestu, a až keď sme boli aspoň míľu od nich, spomalili sme krok.

„To bolo zvláštne,“ poznamenal Niall.

„Tak to teda hej,“ zasmiala som sa a on ma objal okolo pásu.

„Trošku nám prerušil plány, no to hádam počká.“

„Neboj, až toľko času to nebude,“ uškrnula som sa a brnkla som mu so smiechom po nose. Niall sa zasmial a spolu sme kráčali späť do nášho hotela, ktorý bol síce dosť ďaleko, no aspoň sme si spravili prechádzku. Keď sme došli na hotel, na chodbe nás zastihol Loui, ktorý nám oznámil, že odlietame už dnes večer.

„Opäť,“ poznamenala som otrávene.

„Opäť? Deje sa niečo?“ nechápal Louis.

„Ale, to nič,“ mávol Niall rukou. „Tak o 7 v lobby.“

Louis pokrčil plecami a odišiel späť do svojej izby. My sme s Niallom zastavili pred tou mojou a on ma oprel o dvere.

„Tak, zdá sa, že to opäť nevyšlo,“ šepol a pobozkal ma na krk.

„Možno, že to vesmír nechce,“ uškrnula som sa podpichujúc ho.

„Ale ... ja ti dám nejaký vesmír,“ zasmial sa a zahryzol sa mi jemne do ucha.

„Bohužiaľ, Canberra nevyšla,“ pokrčila som plecami.

„Fajn, no čaká na nás Londýn,“ uškrnul sa tentoraz pre zmenu Niall a ja som sa zasmiala.

„Tak fajn, už musím ísť. Pobaliť sa a tak. Vidíme sa v lietadle.“

„Ešte chvíľku,“ prosíkal Niall.

„Vieš, že sa z chvíľky stane hodina, že?“

„Nestane.“

„Tak potom nič,“ zasmiala som sa a odtrhla som sa od Nialla. „Seeya later,“ zakývala som mu a vbehla som do izby. Niall tak ostal len tak stáť, no po chvíli sa pobral aj on do svojej izby a ja som začala baliť.