Irresistible 53

Viem, že v poslednom čase nepridávam často nové časti, no mám toho dosť veľa, tak sa inak nedalo. Zajtra mám skúšky z autoškoly, tak hádam to zvládnem na prvý šup :) držte palce ;-)

http://www.facebook.com/pages/Jsem-bl%C3%A1zen-do-1D-a-nikdo-ani-nic-to-nezm%C4%9Bn%C3%AD/167418750075923
http://www.facebook.com/69onedirectionrockme

„Ahoj, honey. Deje sa niečo?“

„Vedia o nás!“

„Čože? O čom to hovoríš?“

„Vedia o nás. Je to v časopise. Práve za mnou prišlo nejaké dievča a pýtalo sa ma, či som tvoja priateľka!“

„Mel, upokoj sa. Sledujú ťa novinári?“ spýtal sa ma znepokojene. Poobzerala som sa okolo seba, no nikoho podozrivého som nevidela.

„Nie ... zatiaľ,“ odvetila som. „Niall, ja ... nechcem byť v bulvárnych časopisoch. Nechcem byť prenasledovaná na každom kroku a nemať vlastné súkromie!“

„Pokoj. To bude v poriadku. Ešte nevedia, kde bývaš a pracuješ. Zatiaľ je to v poriadku,“ snažil sa ma upokojiť.

„Veď práve, Niall, že zatiaľ! Je to len otázkou času!“

„Kde si? Prídem po teba.“

„Nie, nie. Tak im poskytneme ďalšiu možnosť. Ja ... myslím, že by sme mali ...“ riekla som váhavo.

„Mel, prosím. Nemôžeme sa rozísť! Už sme vyriešili toľko vecí, to zvládneme.“

„Nehovorím priamo o rozchode ... možno by pomohla taká menšia pauza.“

„Ideš do práce?“

„Áno, prečo?“ nechápala som tú otázku, len tak, z ničoho nič.

„Dobre, prídem tam a porozprávame sa. Sľubujem, že si dám pozor a nik nás neuvidí.“

„Tak dobre. Buď opatrný,“ šepla som vediac, že ho neprehovorím.

„O polhodinu som tam. Ľúbim ťa!“

„Aj ja teba,“ riekla som a zložila. Roztrasená som vošla do budovy časopisu a zamierila som rovno do štúdia. Zložila som si veci a sadla si do kresla, premýšľajúc o tom všetkom. No veľa času som nemala, keďže sa o 5 minút otvorili dvere a dnu JLS. Zoznámila som sa s nimi a začali sme pracovať.

Po 20 minútach sme si dali pauzu a ja som sa šla do kuchynky napiť. Tam som sa stretla s Davidom, ktorý bol mimoriadne ticho. Keďže som mala vyše hlavy svojich problémov, neriešila som to, až kým sa neozval.

„Mel, môžem jednu osobnejšiu otázku?“

„Pýtaj sa,“ odvetila som. „Uvidím, či ti odpoviem.“

„Máš niečo s Niallom Horanom?“ opýtal sa a na som naňho hodila vyplašený pohľad.

„Už aj ty? Odkiaľ to máš?“

„Je to po celom svete. Dnes vyšla v jednom časopise vaša fotka a každý len tipuje, či je to len nejaký románik alebo dlhodobý vzťah.“

„Panebože!“ povzdychla som si a zosunula som sa na stoličku.

„Takže je to pravda? Môžeš mi dôverovať, to predsa vieš.“

„Chceli sme to udržať v tajnosti. Nechcem byť vo všetkých bulvároch a prenasledovaná novinármi. Taktiež nechcem dostávať nenávistné správy a všetko okolo toho.“

„Chápem ťa, no raz by sa to aj tak dostalo vonku. Je to medzinárodná hviezda.“

„Ja viem. Bola som naivná, keď som si myslela, že to bude fungovať.“

„Nie, nie, nechápeš ma. Nechcel som povedať, že by vám to nemohlo fungovať, keď je slávny, no že by si mala počítať s istou publicitou a menším súkromím.“

„Asi máš pravdu. Neviem, čo som si myslela. Ale čo mám teraz robiť?“

„Vyjsť s pravdou von.“

„Ale ja ... nemôžem. Bojím sa!“

„Neber to zle, no keď sa budete teraz ešte viac skrývať, budú vznikať ďalšie klebety o vás dvoch. No ak s tým vyjdete von, budú musieť napísať len pravdu.“

„Pravdu? Myslíš si, že neviem, ako to v časopisoch pracuje? Aj tak všetko prekrútia!“

„Nie, ak by sme to vydali my,“ šepol David.

„Takže o to ti celý čas šlo?! Aby si dostal najexkluzívnejší článok v celom Anglicku?!“ vybuchla som.

„Nie, Mel, nepochopila si ma,“ snažil sa brániť.

„Čo som nepochopila? Že chceš využiť, že tu pracujem, aby som ti zvýšila počet čitateľov?“

„Zamysli sa nad tým. Bude to výhodné pre obe strany.“

„Iste! A čo som blbá?!“ zvolala som nahnevane. V tej chvíli mi zazvonil mobil a ja som zdvihla bez toho, aby som sa pozrela na meno.

„Čo je!“

„Mel, si v poriadku?“

„Oh, Niall. To si ty? Prepáč.“

„To je v pohode. Už som tu, len ma nechcú pustiť hore.“

„Hneď som tam,“ odvetila som a zložila. „Ešte sme neskončili!“ ukázala som prstom na Davida a vyšla som na chodbu. Výťahom som sa zviezla na prízemie a šla som rovno na recepciu.

„Ahoj, Tracy. Beriem ho hore, dobre? Len na chvíľku.“

„Ale David ...“

„David to povolil.“

„Určite?“ pochybovala.

„Mám mu zavolať?“ vyberala som mobil.

„Nie, to je v poriadku,“ odvetila rýchlo a ja som sa falošne usmiala. Nie žeby som Tracy nemala rada, no momentálne som mala takú bojovú náladu, že by sa mi úprimný úsmev zjavil na tvári len pre jednu osobu. Nialla.

„Ahoj,“ otočila som sa k nemu s úsmevom.

„Ahoj,“ usmial sa a podišiel ku mne. Tesne predo mnou zastal a premýšľal, či ma môže pobozkať alebo nie, no napokon ma len objal.

„Poď,“ vzala som ho za ruku a viedla som ho do konferenčnej sály, ktorá bola väčšinou prázdna. Tam sme si vedľa seba sadli a on sa spýtal.

„Prečo si mala takú bojovnú náladu, keď som volal?“

„To David. Taktiež sa na nás začal pýtať. Vraj je to už po celom svete!“

„A preto si bola taká nahnevaná?“

„Nie, myslela som si, že sa mi snaží pomôcť, no ako som zistila, išlo mu len o článok, aby ho mal ako prvý.“

„Počkaj, počkaj. Aký článok?“

„O nás,“ postavila som sa a začala som sa prechádzať. „Snažil sa ma zmanipulovať. Vravel, že by sme s tým mali vyjsť von, aby sa nezačali vytvárať klebety. A keď som mu na to povedala, že i tak by si do roho pridali niečo vlastné, tak povedal, že on nie.“

„Možno to nie je tak zlý nápad,“ riekol Niall opatrne.

„Čože?“ otočila som sa prudko.

„No, ja len ... je v tom kúsok pravdy. Ak by sme sa to ďalej snažili skryť, vymýšľali by si. Mohli by si vymyslieť, že som zbalil len akúsi štetku na pár dní ... „

„Niall!“ zvolala so šokovane.

„Prepáč, viem, že to nie je veľmi príjemné. Snažím sa ti to len vysvetliť. Pozri, ako reaguješ už teraz. Ako by si sa cítila, keby to vydali na internete a každý by si to prečítal, aj keby to nebola pravda?“

Zamyslela som sa nad tým. Mal pravdu, samozrejme, že ju mal. No aj tak mi prišla publikovanie nášho vzťahu akési ... zvláštne. Keď som mlčala, čím som mu dala za pravdu, pokračoval ďalej.

„Ďalšia vec, ktorú hovoril ... Mohli by sme s niekým spraviť rozhovor, no stále tam nie je istota, že by tam niečo nepridali, alebo by sa mohli pýtať nejaké netaktné otázky, hoc tam nie je istota nikdy, že sa ich nebudú pýtať, no pri Davidovi by si mohla mať aspoň možnosť nezverejniť nič, čo by si sama nechcela a mohla by si dať súhlas, či to môžu publikovať v takom formáte, ako to je.“

Opäť mal pravdu. Z tejto stránky som sa na to nepozerala. Odrazu sa to zdalo ako najlepšie riešenie.

„A čo novinári a moje súkromie?“

„Zabezpečím ti ochranku, ak bude treba.“

„Nie, nie. Nechcem mať za zadkom nejakého poskoka, ktorého budeš ty platiť. Len chcem žiť normálny život,“ povzdychla som si.

„To zvládneme, Mela. Spolu,“ podišiel ku mne a vzal mi ruky do svojich. „Dôveruješ mi?“

„Samozrejme, ale ...“

„Tak sa tým netráp. Pomôžem ti s tým, ako len budem môcť, dobre?“

„Dobre,“ pritakala som napokon a pozrela sa mu do očí. Na tvári sa mi ešte stále zračili obavy, no jeho láskyplný pohľad vo mne rozlieval pocit istoty. Nežne ma objal a hladil po chrbte. Verila som mu a len som dúfala, že to bude všetko v poriadku.

„Takže ideme za Davidom?“ povedal po chvíli a ja som sa od neho odtiahla.

„Poďme,“ prikývla som a spoločne sme vyšli výťahom na poschodie.