Irresistible 41

Nechcela som to písať do komentárov, keďže ste sa na to pýtali viacerí, tak to poviem tu. Ten diamant si pamätám zo školy, keď som sa ešte učila chémiu a brali sme organiku. Vtedy som si povedala, že si aj ja so sestrou dáme taký urobiť alebo aspoň svojím deťom poviem, aby tak spravili. Strašne sa mi ten nápad páčil, tak som ho aj teraz využila :)

Ďalšia vec, čo som chcela povedať, bola, že som redaktorkou na jednom internetovom hudobnom portáli, a to najmä vďaka vašej podpore, takže ďakujem krásne, že ma ženiete vpred a pomáhate mi splniť si svoje sny. Ďakujem :-*! Dnes som napísala svoj prvý článok, tak aj by ste si ho chceli prečítať, tu je link → http://music-zone.eu/james-arthur-chysta-svoj-prvy-album/

1D Challenge - Day 10 - Favourite Liam' s Photo

Mel

Ďalší deň sme si pobalili to málo, čo sme mali a šli sme do krematória. Niall vyzdvihol urnu a diamant, pretože som nebola schopná sa ani postaviť, a zamierili sme po jeho mamku do nemocnice. Tam som už šla s Niallom a v izbe nás už čakala prichystaná Maura.

„Srdiečko,“ usmiala sa smutne a hneď ma objala. V jej náručí som sa cítila, akoby som mala opäť rodinu. No ja som už nikoho nemala. Nikoho. Pri objatí sme sa obe znovu rozplakali a Niall nás len ľútostivo sledoval.

Keď sme sa ako tak upokojili, šli sme naspäť do auta a Maura trvala na tom, aby som sedela vpredu.

„Nie, nie, pokojne si sadnite k Niallovi,“ presviedčala som ju, no ona sa nedala. Tvrdohlavo si sadla dozadu a tak som otvorila predné dvere a nastúpila som.

Len čo sme vyšli na diaľnicu, upadla som do svojich myšlienok a snažila som sa prekonať tú ukrutnú bolesť, čo som mala v srdci. Nedalo sa. Z môjho srdca sa odtrhla značná časť, ktorá sa tam už nikdy nevráti. Jedinou možnosťou bolo ranu zaplátať časom.

Na polceste naspäť ma Niall chytil za ruku, ktorú som mala položenú na stehne a stisol ma na podporu. Pozrela som naňho a jemne som sa usmiala. Držala som ho a hrala sa mu s prstami, kým nemusel preradzovať rýchlosti.

„Hmmm, ušlo mi niečo?“ ozvala sa odrazu Maura.

„Niečo konkrétné, mami?“ pozrel sa Niall do spätného zrkadla.

„Ja len ... vy dvaja ... vyzerá to, akoby ste boli spolu a nie len uzmierený priatelia,“ riekla váhavo a Niall na mňa spýtavo pozrel. Jemne som prikývla a tak rýchlo odvetil.

„Pravdupovediac spolu sme, len o tom ešte nikto nevie.“

„Aha, ak to tak chcete,“ pokrčila plecami a opäť sa zapozerala von oknom. Cesta, ktorá trvala približne tri hodiny, sa mi zdala akoby zabrala celý deň. Keď sme vošli do Cannes, viečka mi padali nadol a ledva som udržala otvorené oči.

Prešli sme bránu do dvora a zaparkovali na kraji cesty. Postupne sme povystupovali a zamierili k domu. Nikto nás nevítal, pretože nik nevedel, že prídeme. Ani jeden z nás sa s partiou od posledného hovoru nespojil a oni radšej nevolali, aby nerušili.

Ruka v ruke s Niallom sme vošli dnu a zložili na chodbe všetky veci. Jednou z nich bola aj urna, ktorú Niall položil na botník. Ako sa kov dotkol dreva, ozvalo sa cinknutie a to spôsobilo, že si nás všimli.

„Už sú tu!“ zvolal Harry a o sekundu na to stáli všetci vo dverách do obývačky. Pozerali na nás s nedočkavými tvárami očakávajúc radostné novinky, no žiadne neboli. Ako prvá sa ozvala Hayley.

„A kde je Collin?“

V tom momente sa mi oči opäť zaplnili slzami a spolu s Maurou sme vypukli v plač. Niall si ma pritúlil k sebe, aby ma upokojil, zatiaľ čo na nás ostatní šokovane hľadeli. Hayley podišla k nám a otočila ma k sebe. Súcitne ma objala a šepla mi do ucha, ako jej to je ľúto.

Chalani sa na nás mlčky dívali a nevedeli, čo robiť. Maura medzitým zmizla na poschodí, a tak ostalo na nás niečo vysvetľovať. Veľmi som sa na to necítila, no pomaly som sa odtiahla od Hayley a natiahla som ruku k Niallovi. Potrebovala som ho cítiť, aby som nabrala odvahu.

„Poďme do obývačky,“ riekla som potichu a pomaly sme sa usadili. „Neviem, čo by som mala povedať, no podstatné je, že ...“ zlyhal mi hlas a opäť sa mi po lícach spustili slzy. Niall ma láskyplne objal a ja som pokračovala:

„Asi ste si už domysleli, že tu môj otec už nie je. Nevidím dôvod, prečo by som tu mala ešte ostávať. Vy ak chcete, si pokojne ešte užite prázdniny, no ja by som tu už nemohla byť. Spolu s Maurou a Niallom v noci odlietame a zajtra bude krátky pohreb v Dubline. Len toľko,“ šepla som posledné slová a postavila som sa.

Bez toho, aby som sa na niekoho pozrela som vyšla hore do svojej izby a pomaly som si začala baliť veci. Pritom mi po tvári tiekli slzy a zanechávali mokré fľaky na oblečení, no to ma absolútne netrápilo.

V duchu som sa poďakovala Hayley a chalanom, že ma nechali samú a zbytočne sa ma nesnažili rozveseliť. Aj tak by to nešlo. Po hodine, keď som mala takmer všetko pobalené, vošla do izby Hayley a bez slova začala vyberať veci zo skrine a strkať ich do svojho kufra.

„Čo to robíš?“ čudovala som sa.

„Hádam si nemyslíš, že tu ostanem?“ pozrela na mňa so zdvihnutým obočím. „Si moja najlepšia kamarátka a ja budem pri tebe stáť nech sa deje čokoľvek. Letím s vami a takisto aj ostatní. Už sme si rezervovali letenky.“

„Ďakujem,“ šepla som a objala ju. Následne sme všetci zniesli kufre dole a najedli sa pred cestou, kým sme čakali na taxi. Keď som dojedla, ospravedlnila som sa a odišla som od stola preč. Zamierila som na chodbe k urne, pri ktorej bolo pripnuté mini vrecúško. Otvorila som ho a na dlaň som si vysypala nádherný brúsený diamant.

Srdce mi opäť zapraskalo a dostavila sa očakávaná bolesť. Už som si na ňu zvykla. Dívala som sa na prívesok a v mysli sa mi zjavovali všetky spomienky na detstvo a mladosť. Z očí mi tiekli slzy a spodná pera sa mi chvela vo vzlykoch.

Odrazu som na dlani pocítila dotyk a tak som otvorila oči. Vedľa mňa stál Niall a z rúk mi vzal prívesok. Z vrecka vytiahol striebornú retiazku a navliekol ho na ňu.

„Môžem?“ spýtal sa a ukázal na môj krk. Mlčky som si odkryla vlasy a umožnila mu, aby mi ho mohol pripnúť. Keď som na koži pocítila studený diamant, automaticky som sa ho dotkla končekmi prstov. Ocko, pomyslela som si. Navždy v mojom srdci.

„Ďakujem,“ šepla som a otočila sa k nemu. Zadívala som sa mu do tých nádherných očí a konečne po niekoľkých dňoch som ho opäť pobozkala. Jeho pery chutili slano po mojich slzách, no bozky priniesli očakávaný stlmujúci účinok. Bolesť už nebola tak cítiteľná.

Keď sme sa od seba odtiahli, Niall ma len nežne pritiahol do svojho náručia a chvíľu sme zotrvali v objatí.

„Chalani sa na nás pýtali. Povedal som im to,“ riekol po pár minútach a vonku zatrúbilo auto. Z kuchyne sa ozvali zvuky vŕzgajúcich stoličiek a kroky smerom k nám.

„To je v poriadku. Aj tak by sa to čoskoro dozvedeli,“ odvetila som a odtiahla sa. „Ideme?“ spýtala som sa ho a on len s jemným úsmevom prikývol.  A tak sme poskladali naše batožiny do dvoch taxíkov a vyrazili sme na letisko.

V lietadle som sedela s Hayley a ocenila som, že sa ma na nič nepýtala. Jednou rukou som pevne držala urnu na kolenách a druhou som si prechádzala po prívesku. Navždy so mnou.

V Dubline sme vystúpili nadránom a hneď sme sa vydali ubytovať sa na hotel. Každý si vzal vlastnú izbu, takže sme obsadili takmer jedno celé poschodie a pobrali sme sa spať.

Ja som si síce ľahla do postele, no oči som mala neustále otvorené, aj keď som bola neskutočne unavená. Totižto zakaždým, keď som ich zavrela, tak som uvidela tej najhorší obraz, ktorý budem mať do smrti vrytý v pamäti, a preto som ich hneď automaticky otvorila.

Napokon ma únava predsa len premohla a na mňa prišiel spánok. Vďaka bohu, bezsenný.