Irresistible 21

Anketa prosím, ak ste ešte nehlasovali :) vďaka 
+ konečne som pridala obrázky k posledným častiam cez Mozzilu takže ak chcete pozrite si od 16 časti :)

Po niekoľko hodinovej zábave v klube sme sa s Hayley odviezli domov a v skvelej nálade sme sa vrútili do kuchyne. Pri stole sedel otec s Maurou a potichu debatovali.

„Ou, ahojte,“ pozdravila som ich zarazene.

„Ahoj, vitaj Hayley,“ usmial sa otec na Hayley.

„Dobrý deň,“ usmiala sa.

„Maura, to je Hayley, moja najlepšia kamoška. To je Niallova mamka,“ predstavila som ich.

„Teší ma,“ riekla Hayley.

„Mňa taktiež,“ usmiala sa Maura.

„Len si vezmeme niečo pod zub a padáme,“ povedala som a otvorila som ľadničku. Vybrala som si svoje typické jablko a uvoľnila som cestu, aby si aj Hayley niečo vybrala. Potom sme vybehli do izby a zavreli sme sa dnu.

„Inak, ako s Nickom?“ opýtala sa Hayley a ja som zamrzla. Za posledný mesiac, odkedy som odišla z Mullingaru som naňho ani len nepomyslela. Zavalila ma vlna výčitiek a v momente som zdvihla telefón, no potom som si uvedomila, že ani on mi nezavolal. Zamyslela som sa.

Zabudol na mňa? Alebo má len nejakú robotu? Čo ak ma podvádza? Chcem to vedieť?

„Zem volá Mel!“ zakývala mi pred očami Hayley.

„Čo?“ otočila som sa k nej zmätene.

„Prečo mi neodpovedáš?“

„Len som sa zamyslela. Popravde som popri všetkých tých plánoch na pomstu úplne zabudla,“ priznala som. „Ale na druhej strane, on mi mohol zavolať, nie?“

„Ani on ti nevolal? Nie je to divné?“

„Asi áno. Čo mám robiť?“ sadla som si zúfalo na posteľ.

„Ak chceš, zavolaj mu, no na tvojom mieste by som počkala, kým by zavolal on.“

„Asi áno. A čo ak nezavolá do konca prázdnin?“

„Tak sa s ním rozídeš. Nestojí ti za to, nie?“

„Zrejme no,“ prisvedčila som. „Tak ja teda počkám,“ rozhodla som sa.

Ako inak, ešte ďalšiu hodinu sme kecali o všetkom možnom a spomínali na všetky naše zážitky. Potom sa nám už zatvárali oči, tak sme sa prezliekli a uložili na spánok. Už som upadala do driemot, keď ma vyrušilo klopanie na dvere. Hayley taktiež dvihla hlavu a začudovane sa pozrela na dvere.

„Kto to môže byť?“ opýtala sa ospalo.

„Nemám ani tušenia,“ zamrmlala som a vstala z postele. Slimačím tempom som došla ku dverám a s napoly zatvorenými očami som ich otvorila. Na moje prekvapenie stál na chodbe strapatý Louis v trenkách a v momente, keď som otvorila dvere, sa vrútil dnu.

„Už to nevydržím. Nemôžem to v sebe držať!“ vysypal zo seba so zúfalým výrazom. No zrejme si nevšimol, že tu nie som sama. Očami som mu naznačovala, že teraz nie je vhodná doba, no on sa nedal zastaviť.

„Nemôžem kvôli tomu spať. Neustále mám chuť mu to povedať a netuším, ako dlho to v sebe udržím!“

„Dobre Louis, poď so mnou, nech nerušíme Hayley,“ ťahala som ho na balkón. Hayley za mnou nechápavo hľadela, no nič nepovedala. Aj tak odo mňa asi bude žiadať vysvetlenie. Niečo hádam vymyslím.

Po ceste som zo stoličky schmatla župan a vyšla som za Louisom na balkón. Zavrela som za sebou dvere a nahnevane som sa k nemu otočila.

„Čo ťa to, dočerta, napadlo prísť za mnou uprostred noci a začať o tom hovoriť pred Hayley?!“

„Ja .. prepáč, musel som. Už som to nevydržal. Nedokážem zaspať a neustále mi pred očami behá ten Niallov smutný výraz. Nemôžem sa s ním ani baviť, akoby sa nič nestalo, pretože som ho predtým obvinil, že ťa stále podozrieva a netuším, čo mám robiť,“ vyhŕkol to naraz.

„Počkaj, spomaľ. Čo vlastne odo mňa žiadaš?“

„Musíš mu to povedať, aby som sa s ním opäť mohol normálne baviť. Aj chalani. A aby som sa necítil vinný za jeho trpký výraz a samotu. Naozaj mi ho je tak ľúto. Bolí ma ho vidieť takto.“

„Aj mňa bolelo to, čo mi vtedy spravil.“

„Ja viem. Chápem ťa, no pochop aj ty mňa. Ako by si sa cítila, keby sa to isté stalo s Hayley?“

„Asi máš pravdu, no ... netuším, ako to zvládnem. Nedokázala som to povedať ani jej, tak ako to poviem Niallovi? Veď ma ani nebude chcieť vypočuť.“

„Ale bude. To je to jediné, čo mu behá po rozume, odkedy ťa stretol.“

„Ale ja ...“ zvolala som zúfalo pri pomyslení na to, že sa opäť vyplavia na povrch všetky staré city k nemu. O tom som Louisovi nepovedala. Nemohla som. Posadila som sa do slameného kresla na balkóne a vložila som si hlavu do dlaní.

„Čo je?“

„Je tu ešte niečo, čo som ti nepovedala...“ priznala som napokon.

„Tak mi to povedz teraz.“

„To nejde len tak ... je to ... ťažké,“ vzdychla som si.

„Uľaví sa ti, ak sa mi zdôveríš,“ čupol si ku mne Louis a chytil mi ruky.

„Vtedy, keď som bola niečo ako vaša fanatická fanynka som si myslela, že som sa do Nialla zamilovala. Presviedčala som samú seba, že je to len platonická láska, no keď som ho uvidela, prežívala som doposiaľ nepoznané pocity. Nebolo to nadšenie, že ho konečne vidím naživo. Boli to motýle v bruchu, poskakujúce zrýchlené srdce, zrýchlené dýchanie, podlamujúce kolená, suché hrdlo...

Vtedy som zistila, že je v tom niečo viac. A aj keď ma naštvalo jeho chovanie a ignorovanie, stále som prežívala tie pocity. Pri každom jednom pohľade, pri každom jeho sóle. Až tie slová, čo mi povedal v ten večer ma ranili tak hlboko, že akoby nahradili všetko vo mne. Lásku vystriedala nenávisť. No to, čo som cítila predtým, nezmizlo. Len som to potlačila do najtemnejšieho kúta.

Keď som ho odvtedy zbadala prvýkrát naživo u neho doma, cítila som síce nenávisť a chcela som pomstu, za to, čo mi spôsobil, no kdesi v hĺbke mojej duše sa ozvalo aj moje staré ja. Snažila som sa ho potlačiť najviac, ako sa dalo, no stále tam bolo, aj keď nie tak výrazné.

Po celý ten čas, keď som mu robila zle, som z toho mala radosť a zadosťučinenie, no taktiež ma kúsok mňa prinútil zamýšľať sa nad tým. Vždy ma niečo brzdilo, no túžba po pomste bola väčšia. Avšak dnes poobede, keď ste od neho odišli, na mňa vyskočil, prečo mu to robím a tá bolesť v jeho hlase a očiach ma zasiahla tak veľmi, že sa moje staré ja predralo na povrch a s ním aj všetka tá zamilovanosť a ...“

„A?“ nadvihol obočie Louis. Na chvíľu som zmĺkla a rozmýšľala som, či to povedať. No potom som sa vykašľala na všetko, čo mi stálo v ceste a šepla som:

„Pobozkala som ho.“

„Čože?“ vypúlil prekvapene oči. Len som naňho pozrela a môj pohľad hovoril za všetko. Miešala sa v láska, zlosť, zmätenie, bolesť,...

„Mala by si mu to povedať.“

„Ale ako? Nemôžem to naňho len tak vybafnúť!“

„Povedz mu všetko. O tom, ako ti ublížil. A nakoniec dodaj len krátke, no výstižné: ´Ľúbim ťa!´,“ riekol s jemným úsmevom. Chvíľu som naňho hľadela a premýšľala som nad tým, čo povedal. Mal pravdu, mala by som mu to povedať. Nebolo to fér ani voči Louisovi, že musel držať moje tajomstvo v bezpečí, ani voči Niallovi, že som ho tak mučila a ani nevedel prečo. Aj keď mi ublížil, prešlo už niekoľko rokov a obaja sme sa posunuli dopredu. Dospeli sme. Tak sa podľa toho musím aj chovať. A navyše, keď mu poviem o všetkom, ale úplne všetkom, uľaví sa mi, nech na to odpovie čokoľvek.

Usmiala som sa a už po druhý raz som sa radostne hodila Louisovi okolo krku. On ma tiež priateľsky objal a ja som mu šepla:

„Ďakujem. Za všetko. Si iný, než ťa pozná svet.“

„Za málo. A ďakujem,“ šepol aj on.

„Asi by sme už mali ísť dovnútra, čo?“ riekla som a odtiahla som sa.

„Poďme, lebo zmrznem,“ zasmial sa Louis a tak sme vošli do izby. Hayley už spala, alebo sa aspoň tvárila, že spí, a tak som ho potichu odprevadila k dverám a rozlúčila som sa s ním. Keď odišiel, vrátila som sa do postele a samozrejme som nad všetkým musela premýšľať. No len som sa utvrdila v tom, že je moje rozhodnutie správne, nech ma to stojí čokoľvek. S tým pocitom som zaspala.