Irresistible 40

1D Challenge - Day 8 - Favourite Niall' s photo - taktiež so nemohla vybrať len jednu :D

plus opäť odporúčam pustiť si k časti pieseň :-)

Sekundy sa zdali hodinami a ja som sa neskutočne bála. Z izby vychádzali zvuky, no netušila som, čo sa tam deje. Srdce mi bilo ako splašené a mysľou mi behala len modlitba o otcov život. Strach ma neskutočne ovládol a slzy mi tiekli prúdom.

Niallovo tričko už bolo celé premočené, no on sa neodtiahol. Držal ma pevne a neustále ma chlácholil, no ja som ho pomaly ani nevnímala. Jediné, čo som mala pred očami, bola ockova tvár v úplnom šoku.

Nedokázala som sa spamätať a strach neustupoval, tak ako slzy. Odrazu sa otvorili dvere na izbe a vonku začali odchádzať sestričky. Jemne som sa odtiahla od Nialla a pozrela som na nich. Nik sa nezastavil, aby mi povedal, čo s ním je. Až posledný doktor za sebou zavrel dvere a podišiel k nám.

Na chodbe sa rozhostilo mŕtvolné ticho. Z izby už nebolo počuť nič, ani len zvuk kardiografu. Srdce mi začalo biť ešte rýchlejšie a strach ma celú ovládol.

„Je mi ľúto,“ šepol doktor a v tej chvíli sa mi zrútil svet. Nohy sa mi podlomili a Niall ma zachytil vo svojom náručí. Z úst sa mi vydral bolestný výkrik a mala som pocit, akoby mi praskalo srdce.

„Nie!!!!“ kričala som a plakala. Keď som sa postavila na nohy, vytrhla som sa Niallovi z náručia a vbehla som do izby. Otec ležal tuhý na posteli so zavretými očami a na kardiografe svietila zelená rovná čiara.

„Nieee, nie, nie! Ocko!“ pribehla som k nemu a snažila som sa ho oživiť. Z očí mi tiekli slzy, takže som už pomaly nevidela pred seba, no to ma nezastavilo. Niall vošiel za mnou a snažil sa ma odtiahnuť. No ja som okolo seba búšila päsťami, aby som sa ho zbavila a neustále som sa vracala k posteli.

„Mel, it´s over,“ šepol Niall súcitne a snažil sa ma objať.

„Nie, nie, nie!!!! On nemôže byť ... Je jediný, koho mám!“ kričala som bezhlavo a zúfalo som sa skĺzla na posteľ vedľa neho. „Prosíííím!!!“ kvílila som a búšila do jeho pŕs. Nič však nepomáhalo. Bol koniec. Všetkého. Ostala som samučičká sama.

„Prečo, bože?!?! Prečo?!“ plakala som a dívala som sa na otcovu meravú tvár. V rukách som zvierala jeho dlaň neustále som sa dívala na kardiograf v poslednej nádeji, že jeho srdce opäť naskočí.

Niall podišiel ku mne a ticho ma objal. Ja som hľadela meravo pred seba a nedokázala som vôbec premýšľať. Vôbec mi nedochádzalo, čo to znamená. To predsa nie je pravda. Nemôže byť!

„Poď, Mel. Musíme ísť,“ riekol Niall a ťahal ma vonku.

„Nie, nie, nie...“ opakovala som ticho dookola, akoby som blúznila a bez pohnutia som sa pozerala na stenu. Niall ma vzal do náručia a vyniesol ma z izby. Ja som ani nevnímala, čo sa okolo mňa deje. Jediné, čo som mala v mysli bol posledný pohľad na otca.

Ani som nepostrehla, ako ma Niall položil na zem a objal ma. Pritisol si ma k sebe aj napriek tomu, že som bola ako bábka a upokojoval ma. Po chvíli mi prestali tiecť slzy a len som otupene pozerala pred seba. Bez jediného slova, bez pohybu.

Môj mozog prestal fungovať a svet okolo mňa prestal existovať. Bola som sama. Neostal mi nikto. Bolesť v hrudi som po ďalších pár minútach prestala pociťovať a vnútri som mala len prázdno. Čiernu tmu bez nádeje malého svetielka.

Čas plynul a ja som vôbec nevnímala svet okolo seba. Bola som sama vo svojej realite a nič so mnou ani nepohlo. Nič som nejedla a v noci som nespala. Kým Niall chodil do nemocnice, ja som ostávala v izbe a meravo som hľadela pred seba. Keď sa Niall večer vrátil, našiel ma na tom istom mieste a v tej iste polohe, ako keď odchádzal. Snažil sa mi pomôcť, no nevedel nájsť riešenie. Pretože žiadne nebolo.

Niall

Melanie sa úplne zosypala a mysľou bola akoby niekde úplne inde. Nejedla, nepila, nespala. Vlastne nerobila vôbec nič. Bál som sa ju nechať samu na izbe, no musel som ísť na mamkou. Keď som sa večer vrátil, našiel som ju v tej istej polohe, ako keď som odchádzal.

Po dvoch dňoch jej volali z márnice, no ona nebola schopná niečo povedať, tak som to zdvihol. Nevedel som, čo im mám povedať, tak som ich poprosil, aby ho nejako uskladnili, kým sa Mel zotaví. Večer som šiel opäť za mamkou a aké bolo moje prekvapenie, keď som ju našiel vysmiatu a pri vedomí.

„Mami,“ zvolal som šťastne a objal som ju.

„Ahoj, Niall,“ usmiala sa a vystískala ma. „Si v poriadku?“

„To sa pýtaš ty mňa?“ zasmial som sa.

„To len tak,“ uškrnula sa. „Ako je na tom Collin?“

V momente, keď sa naňho spýtala, úsmev mi zmizol z tváre a oči mi potemneli. Netušil som, ako jej to mám oznámiť.

„On ... podľahol zraneniam,“ šepol som potichu a mamka sa na mňa strnulo dívala.

„Niall, takéto žarty si zo mňa nerob!“ riekla vážne.

„Kiežby, mami,“ odvetil som a ona prepukla v plač. Podišiel som k nej a snažil som sa ju upokojiť, no tak ako pri Melanie to bolo zbytočné. Po niekoľkých minútach, keď plač neprestával, vošiel dnu doktor, aby ju prezrel. Nechápavo sa na ňu pozrel a nevedel, čo sa stalo.

„Collin Benson bol jej priateľ,“ povedal som na vysvetlenie. Doktor len chápavo prikývol hlavou a odvetil, že sa vráti neskôr. Po polhodine plač prestal, no mamka zízala len pred seba. Pripomínala mi Melanie, akurát s tým rozdielom, že rozprávala.

„Potrebujem byť sama.“

„Ale mami...“

„Prosím,“ pozrela na mňa so slzami v očiach a tak som ju pobozkal na líce a vyšiel som von. Tam som stretol doktora a spýtal som sa ho, ako to s ňou vyzerá. Odvetil, že veľmi dobre a zajtra bude môcť ísť domov. Potešil som sa a rýchlo som sa ponáhľal späť za Mel.

Hoc bola Melanie po celý čas mimo, snažil som sa s ňou rozprávať, aby sa vrátila späť z toho jej sveta. Doposiaľ neúspešne.

Keď som vošiel do izby, riekol som, že sa mamka už prebrala. Pozrela na mňa a pokúsila sa o úsmev, no tvár sa jej skrivila do grimasy. Podišiel som k nej a objal ju. Opäť sa rozplakala a schúlila sa mi v náručí.

„Čo mám robiť?“ opýtala sa ma.

„Najprv sa musíš vzchopiť. Collin by určite nechcel, aby si bola v takejto apatii,“ šepol som a pobozkal ju na čelo.

„Keď ja ... je to oveľa ľahšie. Aspoň to tak nebolí,“ zafňukala.

„Musí to bolieť. To znamená, že žiješ. Prejdeš si týmto obdobím a po chvíli to prejde.“

„Ale čo mám robiť s tou márnicou? Nezvládnem tam volať a vybavovať nejaké veci.“

„Povedz mi, čo si praješ a ja to vybavím,“ riekol som.

„Si si istý?“

„Samozrejme,“ usmial som sa. „Tak?“

„Otec by chcel krematórium, to som si istá. Vždy sa rozčuľoval nad tým, ako dajú niekoho pochovať a z jeho tela ostane len kostra.“

„Tak dobre. A pohreb?“

„Dublin. K mamke,“ šepla trasľavo a opäť jej z očí vytryskli slzy.

„Zariadim to. Ako sa volala?

„Marylin Benson. A ešte niečo. Z časti popola chcem nechať vyrobiť mini diamant v tvare srdca. Aby som ho mala vždy pri sebe.“

„Hneď tam zavolám,“ šepol som a pobozkal ju na vlasy. „Zajtra môžeme ísť domov.“

„Domov,“ riekla skleslo. „Ja už nemám domov.“