Irresistible 38

1D Challenge - Day 7 - Favourite Twitcam - jendoznačne 30. augusta, kedy konečne pozdravili Slovensko :) 

Nachádzal som sa v akýchsi horách,  keď ma zo sna vyrušilo zvonenie mobilu. Natiahol som sa rukou na stolík vedľa postele a poslepiačky som hľadal telefón, no samozrejme som ho so svojou šikovnosťou zhodil, a tak som otvoril oči a nahol sa poň na zem. Stlačil som zelené tlačidlo a priložil si ho k uchu.

„Haló? Tu Niall Horan.“

„Dobrý deň, ste synom Maury Horanovej?“ ozvalo sa v telefóne a ja som spozornel.

„Áno? Deje sa niečo?“

„Vaša matka mala dopravnú nehodu. Momentálne je stabilizovaná no v kóme v Nemocnici sv. Patrika v Lyone a netušíme, kedy sa preberie. Myslím, že by ste za ňou mali prísť,“ odpovedal hlas a už pri prvých slovách som zbledol a šokovane som sa díval do steny.

„Hneď vyrážam, ďakujem,“ odvetil som, no potom som si spomenul na Collina. „A čo muž, ktorý s ňou cestoval?“

„Ste príbuzní?“

„Nie, ale ...“

„Prepáčte, ale nemôžeme poskytovať dôverné informácie cudzím osobám. Dovidenia.“

Ozvalo sa pípanie ukončeného hovoru, no ja som sa ani nepohol. Mobil som mal pri uchu a v hlave mi bežali tie najhoršie scenáre. Po chvíľke som sa spamätal a spomenul som si na Melanie. Rýchlo som vyšiel z izby a zaklopal na jej dvere.

Keď sa neozývala, opatrne som pootvoril dvere a uvidel som ju sedieť bledú na posteli a nemo hľadieť pred seba. Vošiel som dnu a pribehol k nej. Doplo mi, že už jej volali, a tak bolo zbytočné niečo rozberať. Čo najskôr sme sa museli dostať do nemocnice.

„Musíme ísť, Mel,“ naliehal som na ňu, no ona ma vôbec nevnímala. A tak som ju vzal na ruky a rozhodol som sa ju odniesť až do auta. Pri dverách som si však uvedomil, že ona má na sebe len sporú košielku a ja som v boxerkách.

Položil som ju naspäť a otvoril skriňu. Netušil som, čo jej mám vybrať. Nebudem ju predsa prezliekať celú, uvedomil som si. Veď pod tým nič nemá. Potom mi padol pohľad na dlhší čierny kabát, ktorý vyzeral ako šaty a dokonale by ju zakryl. Opatrne som ju doňho obliekol a na nohy som jej nasunul čierne lodičky.

Keď bola hotová, rýchlo som utekal do svojej izby a hodil som na seba prvé, čo mi padlo pod ruky. Následne som sa po ňu vrátil a odniesol som ju do auta. Tak som sa vrátil do domu, na lístok som napísal krátky odkaz a nechal som ho na stole. Potom som utekal rovno do auta a o pár minút sme už boli na ceste do Lyonu.

Mel

Zobudilo ma zvonenie telefónu, a keďže som ho mala na stole pri okne, musela som si poňho dôjsť. Hayley spala ako zarezaná a ani sa nepohla, nie to ešte, aby ju to zobudilo. Sadla som si späť na posteľ a zdvihla som hovor.

„Áno?“

„Je tam Melanie Benson, dcéra Collina Bensona?“ ozvalo sa.

„Áno, to som ja. Deje sa niečo?“

„Váš otec mal autonehodu. Leží na operačke v Nemocnici sv. Patrika v Lyone. Mali by ste sem prísť,“ riekol hlas a ja som v momente skamenela. Mobil mi vypadol z rúk a nebola som sa schopná pohnúť. Celá som zbledla a už už som si myslela, že omdliem. Z mobilu sa ešte ozývali akési zvuky, no po chvíli už bolo počuť len zapípanie na ukončenie spojenia.

Meravo som hľadela do steny pred sebou neschopná pohybu, hoc mi môj mozog vravel, že musím hneď vyrazil na cestu. Niekoľko minút po telefonáte sa ozvalo klopanie na dvere a dnu vošiel Niall. Keď ma zbadal, hneď vytušil, že to už viem a odvetil.

„Musíme ísť, Mel,“ naliehal na mňa, no ja som ho nevnímala. Strnulo som sedela na posteli a v hlave sa mi premietali tie najhoršie scenáre.

Niall ma vzal na ruky a odhodlal sa ma vlastnoručne odniesť do auta, keď si zrejme všimol, že nie sme oblečení, a tak šiel do mojej skrine a vytiahol odtiaľ kabát. Navliekol mi ho a obul mi lodičky a sám sa šiel obliecť.

Potom sa opäť vrátil, vzal ma na ruky a niesol do auta. Položil ma na sedadlo spolujazdca a opäť niekam zmizol. Ja som bola ešte stále ako kameň a nemohla som sa z toho spamätať. Kým som sa prebrala, boli sme na ceste.

„Ako je na tom tvoja mamka?“ opýtala som sa potichu s meravou tvárou.

„Stabilizovaná, no v kóme,“ odvetil šeptom so stiahnutým hrdlom. „A Collin?“

„Na operačke,“ riekla som. „Viac mi nepovedali.“

„Bude to v poriadku, Mel. Oni sú silní. Určite to zvládnu, obaja,“ snažil sa ma upokojiť. „Musia,“ dodal po tichu sám pre seba, no ja som to počula. Síce som ešte stále hľadela meravo pred seba, z očí mi začali tiecť slzy a ja som si uvedomovala, že život môjho milovaného otca je v ohrození.

Nemôžem oňho prísť. Nemôžem. Je jediný, koho mám, hovorila som si dookola v duchu a modlila som sa, aby bol v poriadku.

Po troch hodinách cesty sme konečne vstúpili do Lyonu. GPS nás doviezlo až pred nemocnicu a my sme sa rýchlo pobrali dnu. Na recepcii sme povedali mená a dúfali sme, že nás pošlú za nimi alebo aspoň oznámia dobré správy, no ani jedno z toho sa nestalo.

„Počkajte tu. Doktor Bercault tu bude každú chvíľu,“ odvetila nám a tak nám neostávalo nič iné než čakať. Niall si sadol na jedno zo sedadiel, no ja som nemohla obsedieť a tak som sa prechádzala hore dolu po chodbe. Zakaždým, keď šiel okolo nejaký doktor, s nádejou som sa naňho pozrela, no ani jeden z nich k nám neprišiel.

Po polhodine čakania som už bola zúfala, keď sa opäť otvorili veľké krídlové dvere vedúce k izbám a z nich vyšiel doktor v stredom veku a zamieril k recepčnej. Tá ukázala na nás a ja som k nemu nedočkavo pribehla. Keď sa ku mne pridal aj Niall, doktor prehovoril.

„Vaši rodičia mali hroznú smolu a boli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Tesne pred nimi dostal šmyk kamión a narazil do nich nákladom. Pani Horanová bola hneď po príchode do nemocnice stabilizovaná s ľahkým otrasom mozgu, zlomenou rukou a prasknutým rebrom, no ešte sa neprebrala. Pán Benson bol v oveľa vážnejšom stave a musel ísť hneď na operačku, no už je mimo nejakého vážnejšieho ohrozenia a čakáme, kým sa preberie,“ odvetil a mne zo srdca odpadol balvan.  

S úľavou som sa oprela o Nialla, ktorý bol tiež už pokojnejší.

„Ďakujeme, môžeme ich ísť pozrieť?“

„Iste, izby číslo 241 a hneď oproti 213,“ usmial sa a my sme sa rýchlo pobrali za nimi. Len čo sme tie izby našli, zastali sme na strede chodby a pozreli sme sa na seba. Niall sa povzbudzujúco usmial a ja som sa mu vrhla do náruče. Nežne ma stisol a pobozkal na vlasy.

„Uvidíme sa neskôr, okey?“ usmial sa.

„Dobre,“ povedala som a každý sme sa pobral opačným smerom.