Irresistible 24

Kuk → http://storys1d.blogspot.sk/

Niall

Keď dopovedala svoj príbeh, všetka zlosť zo mňa vyprchala a nahradil ju pocit viny. Celý čas som si myslel, že to ona je tá mrcha, no v skutočnosti som všetko zapríčinil ja a ani som si to nepamätal. No keď som sa zamyslel, nejasne sa mi zobrazil obraz tej noci.

„Spomínam si,“ šepol som s ľútosťou v hlase. „Nejasne a hmlisto, no spomínam si na celý ten deň.“

„Hmm,“ zamrmlala a ja som sa cítil neskutočne vinný. To, čo mi robila ona, sa nedalo ani zďaleka porovnať s tým, aké muky som jej spôsobil ja. Jej pomsta bola len malým zrnkom toho, ako som jej pár slovami v opitosti dokázal ublížiť.

Odrazu som sa z ničoho nič postavil a prisadol som si hneď vedľa nej. Pozrel som sa jej do očí a nespustil som z nej pohľad. Pomaly som otvoril ústa a odhodlal som sa prehovoriť.

„Prepáč mi to, prosím ťa,“ riekol som potichu. „Nevieš si predstaviť, ako veľmi ma mrzí, ako som sa správal. Kiežby som to mohol ospravedlniť hatermi, že mi písali nenávistné tweety a ja som z nich bol deprimovaný. Kiežby som mohol viniť alkohol, že som sa správal ako totálny pako. No fakt je, že nič z toho ma neospravedlňuje. Boli to síce príčiny mojej nálady, no nikdy som tie slová nemal vyriecť. Vždycky som takýmito grázlami opovrhoval, a zrazu som sa ním stal. Zrejme ani milión prepáč to neospravedlní, no chcem, aby si vedela, že ma to nesmierne mrzí, a ak by som mohol vrátiť čas späť, nikdy by som to neurobil.“

V strede môjho monológu som jej znenazdania chytil ruku až som bol sám prekvapený mojim chovaním. Keď som dohovoril, dívali sme sa na seba bez slova, až kým sa neusmiala a neodvetila:

„Ďakujem.“

Po tomto jednom slovku vďaky sa jej z kútika spustila slzy a za ňou ďalšia. Prekvapene som na ňu hľadel a nevedel som, čo urobiť.

„Prepáč, ja ... nechcel som ťa rozplakať,“ riekol som hneď zmätený..

„Nie, nie ... ,“ usmiala sa a utrela si líca. „To len ... veľa to pre mňa znamená,“ šepla a vložila si hlavu do dlaní. Odrazu som pocítil náhlu potrebu ju ochraňovať a tak som ju objal a pritúlil som ju k sebe. Bol som síce prekvapený svojím správaním, no nebolo mi to nepríjemné.

Chvíľu jej tiekli po tvári slzy a potom sa upokojila. Opatrne sa odo mňa odtiahla, utrela si tvár od sĺz a pozrela na mňa. Nikto opäť nič nepovedal. A odrazu sme boli pri sebe bližšie a bližšie, až sa naše nosy takmer dotýkali a z dvoch očí sa stalo jedno.

Opäť som nekontroloval, čo vlastne robím, keď som odrazu prekonal posledné centimetre a pobozkal som ju. Na moje prekvapenie sa neodtiahla. Veď prečo by sa aj odťahovala, keď ma predtým pobozkala prvá.

No tentoraz to bolo iné. Po prvom nežnom bozku nasledovali ďalšie, vášnivejšie. Odrazu som si uvedomil, že sa moja ruka hýbe smerom k nej a chytil som ju za krk. Prsty som si vplietol do jej vlasov a zintenzívnil som náš bozk.

Ani jeden z nás zrejme nevnímal, čo robí. Bolo to tak inštinktívne. Akoby naše tela konali bez mozgu. No odrazu sa otvorili dvere do kuchyne a ozval sa Hayleyin hlas.

„Dobre, už dosť, Louis! Som hladná a nemôžeš ma tu držať večne!“ riekla nahnevane a my dvaja sme sa od seba v momente odtrhli. No ani ten rýchly reflex nestačil na to, aby nás nik nezbadal.

Vo dverách stála zarazená Hayley a za ňou Louis s nevinným výrazom. Aj keby nás nevideli, naše rozpálené líca a červené spuchnuté pery hovorili za všetko. Chvíľu bolo trápne ticho a nik nevedel, čo povedať. Napokon sa Louis ozval:

„Prepáčte, nemohol som ju už zadržať,“ pokrčil plecami.

„Veď to nič. Nič sa nestalo,“ prehovorila Mel suverénne a postavila sa na odchod. No na jej kroku bolo niečo váhavé a neisté, čo spochybňovalo celý jej „nič sa predsa nestalo“ postoj. Nevedel som, či som si to všimol len ja alebo aj ostatní, no nemal som ani v najmenšom úmysle sa na to pýtať.

Taktiež som vstal, odniesol som môj aj jej tanier do dresu a vyšiel som von pred dom. Namieril som si to rovno k autu a naštartoval som. Maximálnou možnou rýchlosťou som dorazil k pláži a zaparkoval som. Potom som šiel rovno k moru a botasky-nebotasky som vošiel do vody.

Bol som zmätený z celého rána. Najprv to priznanie, ktoré mnou tak otriaslo a potom ten bozk. No čo ma zarážalo ešte viac, že to ja som bol iniciátorom.

Slepo som hľadel na nohy, ako mi vlny obmývajú členky a premýšľal som. Dumal som nad tým, čo spôsobilo moje chovanie. Ľútosť, previnilosť? Nechcel som tomu veriť. Prišlo mi to nemorálne a ja som predsa taký nebol. Alebo?

Už som nevedel, kto vlastne som. Po tom, čo mi rozpovedala jej príbeh som bol úplne zmätený z vlastnej identity.

No taktiež som si musel priznať, že v tom určite bola aj príťažlivosť. Možno sa mi to nepáčilo, a možno aj páčilo, no nemohol som poprieť tú energiou a sexappeal, ktorý z nej žiaril na niekoľko metrov. Síce som to od prvého stretnutia popieral, no niečo na nej ma priťahovalo a možno aj preto som znášal všetky jej vrtochy v tichosti.

Keď som si to uvedomil, preľakol som sa. Vedel som, že je to po celý čas vo mne, no nikdy som si to nepriznal. Nie sám pred sebou. A zrazu som to prijal ako holý fakt.

Čo to so mnou, dopekla, je?

Nevedel som, čo mám robiť. Fajn, možno sa mi trochu páčila, možno by som ju chcel pobozkať ešte raz, no bál som sa. Bál som sa odmietnutia, bolesti či lásky. Bál som sa všetkého. Už vyše roka som nepocítil nič, čo sa aspoň približovalo k zamilovaniu a zrazu toto? Nevedel som, ako sa mám chovať, čo mám s tým robiť.

Porozprávať som sa s ňou nemohol. Nie tak krátko po tom, čo sme v podstate uzavreli mier. A tak som sa rozhodol čakať. Vyčkať času, ako sa to bude ďalej vyvíjať, ako sa ku mne bude chovať a či sa nejakým zázrakom dokonca nespriatelíme. A potom budem môcť uvažovať ďalej, čo s tým.

Áno! To je najlepšie riešenie.

Spokojný so svojím rozhodnutím som sa otočil na päte a s premočenými topánkami som sa žblnkajúc vrátil k autu. Odviezol som sa späť do domu a zaliezol som do svojej izby. Prezliekol som sa do plaviek a rozhodol som sa pridať k ostatným, ktorí sa medzitým zišli pri bazéne.

Keď som zišiel dole, rozbehol som sa k bazénu a skočil som doňho, čím som ostriekal takmer všetkých. No to mi bolo jedno. S úsmevom som sa vynoril nad hladinu a poobzeral sa dookola, kto tam vlastne je. Okolo bazéna sedeli všetci chalani a na lehátku sa rozvaľovala mamka s Collinom a Hayley, no po Mel ani stopa.

Prečo som pocítil tú zvláštnu ľútosť? Vari mi už tak chýba. Veď len pred hodinou sme sa ešte nenávideli. Tak ako sa moje city dokázali tak rapídne zmeniť?

Nerozumel som tomu, no ani som to nejako nechcel riešiť. A tak som to zatlačil hlboko do útrob mojej mysle a pridal som sa k chalanom.