Found Then Lost

Opäť niečo netradičné :) hádam sa bude páčiť .. BTW zajtra ten twitcam o 14.00, aby mohli dôjsť aj tí, čo nemajú prázdniny :)

   „Idem sa kusa prevetrať na cigu. O chvíľu som späť,“ povedal som chalanom a predral som sa davom opitých ľudí von z klubu. Poslednú dobu sme tu s chalanmi boli neustále, možno aj preto, že to bol podnik môjho strýka, a tak sme mali vstup a iné veci zadarmo. Na oplátku sme mu občas zvýšili popularitu, keď sme spravili krátky koncert.

Od čias X-Factoru ubehlo už niekoľko rokov, no my sme boli stále spolu a bol som tomu vďačný. Získal som 4 bratov a zároveň aj najlepších priateľov, akých som si dokázal predstaviť, takže som nemal čo banovať, aj keby nám kariéra nevyšla, čo sa nestalo.

Za tie roky sme sa stali vo svete dosť populárnymi, aj keď väčšinu našich fanúšikov tvorila ešte stále dievčenská populácia. No my sme sa nesťažovali. Žili sme si životy, ktoré sme si vysnívali, aj keď s menšími útrapami, ako boli paparazzi. Ale na to sa tiež dá zvyknúť.

Zamyslený som vyšiel pred vchod, kde sa tlačila kopa ľudí v snahe dostať sa dnu. No pred nimi stála ochranka a púšťala ich len v prípade, že by niekto vyšiel von. Postavil som sa hneď ku dverám, ešte pred bezpečnostnými pásmi, aby som sa potom opäť nemusel trepať cez ten dav dnu.

Zapálil som si cigaretu a premýšľal som o posledných dňoch. Mali sme akúsi krízu – v štúdiu sa nám nedarilo, piesne nezneli tak, ako by mali a aj naše hlasy boli na vypätí síl. A tak nám dal náš manažér menšiu pauzu, aby sme sa zregenerovali. A tak sme uviazli tu, v bare Ultimate.

Z myšlienok ma odrazu vyrušila nejaká hádka.

„No tak, prosím. Mám tam sestru. Súrne za ňou potrebujem ísť!“

„Je mi ľúto, ale vnútri je plno. A navyše feťákom je vstup zakázaný!“ odvetil bez citu.

„Kriste pane! Ja nie som feťáčka! Musím ísť pomôcť sestre!“ zvýšila tá dievčina hlas a to som už spozornel. Zdal sa mi akýsi povedomý, akoby zo vzdialených útrob mojej mysle.

„Nejaký problém, JIm?“ podišiel som k ochrankárovi.

„Panebože, to je Zayn Malik!!!“ zvýsklo akési dievča vpredu a polovička davu začala pišťať. Prekrútil som očami a pozrel na dievča. Už nie len jej hlas mi bol povedomý. Aj tá tvár ...

„Táto slečna si vyžaduje vstup dnu. No ja mám svoje predpisy, ktoré musím plniť a keď je bar plný, nemôžem pustiť nikoho. Navyše fetuje!“ odvetil Jim.

Pomaly som ho ani nepočúval, pretože som sa snažil prísť na to, odkiaľ ju poznám. A odrazu mi to doplo...

„Allison!“ zvolal som a buchol som sa po hlave.

„Ahoj, Zayn,“ usmiala sa na mňa.

„Prečo si mi to hneď nepovedala. A ja sa tu trápim, že odkiaľ si mi povedomá,“ zasmial som sa a poobzeral si ju. „Zmenila si sa.“

Pamätal som si ju  spred rokov ako kráľovnú školy. Vždy chodila vymódená a okolo seba mala hlúčik obdivovateliek. Jej čierne havranie vlasy jej rovné splývali na plecia a dotvárali tak ideu záhadnej krásky. Aj teraz vyzerala nádherne, no jej štýl obliekania sa zmenil na viac vyzývavý a telo mala pokryté tetovaniami, podobne ako ja.

„Ty tiež,“ usmiala sa.

„To je v poriadku. Je tu so mnou,“ riekol som Jimovi a otvoril jej prepážku, takže sa mohla dostať dnu.

„Prepáč, Zayn, ale to nemôžem dovoliť. To dievča fetuje.“

„Ako to vieš?“

„Má vo vrecku striekačku,“ odvetil JIm.

„Toto?!“ vybrala Allison striekačku von. „To je inzulín na cukrovku. Preto idem za sestrou. Má diabetes, ty idiot!“

Jim sa zatváril zmätene a nevedel, čo má urobiť.

„Beriem si ju na zodpovenosť, Jim. Ak by bol nejaký problém s mojim strýkom, odvolaj sa na mňa,“ riekol som a potiahol Ally za pás smerom ku vchodu. Za nami sa ozvalo ešte pár výkrikov o fotku a podpis, no ja som ich ignoroval a viedol som Allison dnu.

„Ako sa máš?“ opýtal som sa jej, kým sme kráčali klubom.

„Celkom to ujde. Žijem sama, s rodičmi sa nerozprávam a kontakt udržujem len zo sestrou. Ale nesťažujem sa. Aspoň som sa vymanila spod ich vplyvu a môžem si žiť ako chcem ja,“ usmiala sa. „Tebe sa očividne darí, čo?“

„Tak celkom áno,“ pousmial som sa.

„Celkom? Veď o vás všade počujem,“ zasmiala sa. „Každá pubertiačka je do vás zamilovaná.“

„Ale, nepreháňaj to až tak.“

„Je to pravda,“ smiala sa. Mala nádherný zvonivý smiech, ktorý ma nútil sa usmievať ako blázon.

„Dobre no, odbočme od témy. Naozaj si prišla za sestrou?“

„Áno, ale nie kvôli inzulínu,“ usmiala sa šibalsky. „Písala mi, že ju aj s kamoškami obťažujú nejaký zasrani, tak im idem na pomoc.“

„Pôjdem s tebou. Kde je?“

„To nemusíš, zvládnem to sama.“

„Ja viem,“ usmial som sa. „Tak kde?“

„Pri bare,“ vzdala sa a spoločne sme sa predrali k baru. Keď sme ich našli, nik už pri nich nebol.

„Sam? Už odišli?“ podišla k sestre.

„Ally? Ahoj, čo ty tu? Kto či už odišiel?“ pozrela na ňu nechápavo.

„Veď si mi písala, aby som prišla. Vraj ťa obťažujú nejaký chalani.“

„Nikto ma neobťažoval. Ani som ti nič nepísala.“

„Takže toto nie je od teba?“ vytiahla Ally mobil a ukázala jej prijatú SMS.

„Je to moje číslo, ale ja som ti nič nepísala,“ riekla zmätene. „Počkaj, vyberiem svoj mobil,“ nahla sa do svojej kabelky a chvíľu sa v nej hrabala.

„Nie je tu!“ zvolala prekvapene. „Niekto mi ukradol mobil!“

„Nikto ti ho neukradol!“ ozvalo sa za ňou a pred nami sa zjavili traja chlapi. „Len sme potrebovali nájsť tvoju sestričku,“ riekol jeden z nich a podal telefón Sam.

„Joey!“ zavrčala Allison to meno.

„Ally? Čo sa tu deje?“ nechápal som.

„Nič, nepleť sa do toho, mladý!“ riekol jeden z chlapíkov po Joeyho boku.

„Radšej by si mal ísť,“ odvetila Allison a ani sa na mňa nepozrela.

„Nikam nejdem!“ zvolal som rozhodne.

„Ako chceš. Sam, vypadni!“ skríkla na sestru. Tá sa zľakla a hneď vzala nohy na plecia a aj s kamarátkami zmizli behom sekundy.

„Nemôžeš sa nám vyhýbať večne!“

„Nevyhýbam sa vám,“ odvetila Ally pokojne.

„Vážne? Tak prečo si nám nevrátila splátku, ktorá končila minulý týždeň?“ uchechtol sa Joey. Šiel z neho strach, no ona sa vôbec nebála. Aspoň to tak nevyzeralo.

„Zajtra mám dostať zvyšok peňazí. Donesiem ju potom.“

„Nie, nie, maličká. Termín bol do konca marca. Ty si ho premeškala a tak zaplať hneď alebo ideš s nami!“

„Nemám pre sebe ani cent! Zajtra to splatím!“

„Žiadne také. Berte ju!“ zvolal na svojich spoločníkov a tí schytili Allison z každej strany. Nechápal som, čo sa deje a zmätene som sa díval na jej zovreté pery a nahnevaný výraz.

„Koľko?“ povedal som odrazu.

„Čože? Ty by si chcel splatiť jej dlh?“ zasmial sa Joey.

„Koľko?“ zopakoval som svoju otázku.

„38 000 libier,“ vyškeril sa na mňa.

„Fajn,“ odvetil som a vybral svoju šekovú knižku. Joey vyzeral trochu zarazene, že som na tú cenu pristúpil, no nesťažoval sa. Veď kto by sa aj sťažoval.

„Na aké meno?“

„Joseph Cratel,“ odpovedal.

„Nech sa páči, 40 000. A k Allison sa už nepribližuj!“ podal som mu šek a on sa s úškľabkom na tvári otočil na odchod. Jeho kumpáni pustili Ally a odišli za ním.

„Si v pohode?“ opýtal som sa jej.

„Nemal si to robiť. Vybavila by som si to sama!“

„Vážne, a ako?“ opýtal som sa sarkasticky.

„Zvládla by som to! Vrátim ti to všetko. Stretneme sa tu zajtra!“ zavrčala nahnevane.

„Netreba.“

„Ale treba. Nechcem byť nikomu dlžná. Idem domov!“

„Hodím ťa tam,“ ponúkol som sa.

„To nie je potrebné!“

„Ja viem,“ zaškeril som sa. Bol som neodbytný, a tak sa zmierila s tým, že ju odveziem. Vyšli sme von a nasadli do auta. Cestou sme sa vôbec nerozprávali okrem toho, že mi vravela, kam mám zabočiť. Napokon som zastavil pred typickou londýnskou bytovkou a ona vystúpila.

„Vďaka za odvoz. Zajtra v klube!“ povedala a zavrela dvere. Čakala pred vchodom, a tak som naštartoval a odišiel.

***

Ďalší deň som sa chystal do klubu, no nie preto, že by som chcel peniaze späť, ale chcel som ju opäť vidieť. Keď som však zišiel dolu schodmi, Liam na mňa zamračene pozrel.

„Kam ideš?“

„Do klubu. Mám sa tam stretnúť s bývalou spolužiačkou,“ odvetil som, aj keď som nemusel.

„Vieš predsa, že máme byť o 8 v štúdiu!“

„Čože? Kto povedal?“

„Predsa Paul. Harry ti to nepovedal?“

„Nie!“ zavrčal som nahnevane.

„Tak ti to hovorím ja. Vyzerá to, že budeš musieť dnešné plány zrušiť.“

„Dočerta!“ zanadával som, no potom som našiel iné východisko. Šiel by som ku nej, na chvíľu by sme sa porozprávali a potom by som došiel do štúdia. A tak som sa vybral k dverám.

„Nepočul si, čo som povedal?“

„Počul! O 8 tam budem,“ zvolal som a už ma nebolo. Nasadol som do auta a za pár minút som už parkoval pred bytovkou. Vyšiel som von a pozrel na zvončeky k jednotlivým bytom. Ani za mak som si nemohol spomenúť, ako sa volá priezviskom.

Na moje šťastie vyšla vonku staršia pani, tak som sa hneď chopil príležitosti a spýtal som sa:

„Dobrý deň, prepáčte, že ruším. Vy tu bývate?“

„Áno, prečo?“

„Hľadám moju kamarátku Allison, len som zabudol, aké má priezvisko. Mladé dievča, asi 22, čierne dlhé vlasy, vysoká?“

„Hmm, poznám každého a žiadna Allison tu nebýva. No to dievča, ktoré opisujete občas vídavam ísť dozadu k bungalovom,“ odvetila. Allison a bungalovy? Nesedelo mi to, no napriek tomu som sa rozhodol ísť tam pozrieť.

„Ďakujem vám,“ odvetil som a zamieril som dozadu. Miesto, o ktorom tá pani hovorila som našiel pomerne ľahko, no nájsť medzi toľkými ”bytíkmi“ ten, kde by mala údajne bývať Allison bolo nemožné. A tak som sa rozhodol opäť opýtať obyvateľov.

Zaklopal som na prvé dvere a von vyšla žena s bábätkom.

„Ako pomôžem?“

„Dobrý deň, hľadám Allison, vysoké mladé dievča, asi v mojom veku, čierne dlhé vlasy.“

„Ach, tá feťáčka? Číslo 23. No chlapec ako ty by sa s ňou nemal zahadzovať,“ zamrmlala a zavrela dvere. Začínalo mi to byť čoraz zvláštnejšie. Najprv tá, vraj inzulínová striekačka, ktorá ani nebola pre jej sestru, potom bytovka, v ktorej nebýva a napokon oslovenie fetáčka? Prišlo mi to neskutočne divné.

Napokon som sa dostal k dverám 23 a zaklopal som. Po minúte sa ozvali kroky a dvere sa otvorili. V nich stála naozaj Allison.

„Zayn? Čo tu ty robiš?“ zvolala zmätene. „Ako si ma našiel?“

„Pýtal som sa na teba. Smiem ísť ďalej?“

„Hmm, iste, no ... nemali sme sa stretnúť až v klube?“

„Áno, ale niečo mi do toho vošlo, tak som prišiel sem.“

„Ach, iste, peniaze. Mám ich tu, počkaj ..“ začala sa hrabať v jednej zo zásuviek.

„Ally, nie. Nechcem tie peniaze.“

„Vezmi si ich,“ strčila mi obálku to ruky. „Síce to nie je všetko, no viac nemám,“ začervenala sa.

„Nie, nevezmem si ich. Rád som ti pomohol.“

„Prestaň! Nemusíš mi dokazovať, koľko máš peňazí a že si môžeš dovoliť ich utrácať!“ skríkla na mňa.

„Nemyslel som to tak, prepáč. Len som ti chcel pomôcť,“ zatváril som sa nechápavo. Nevedel som, čo to do nej odrazu vošlo. Menila nálady ako vietor. No ani tak som si nemohol pomôcť. Páčila sa mi.

„Fajn. Už by si asi mal ísť.“

„Prepáč, ak som ťa urazil, naozaj som to tak nemyslel. Nemohli by sme sa ešte niekedy stretnúť?“

„Fajn, ale nie tu. Ukáž mobil,“ odvetila s nezáujmom. Napísala mi doň jej číslo a vyprevadila ma vonku.

„Rád som ťa videl,“ usmial som sa na ňu.

„Iste, ja tiež,“ odvrkla a zavrela za mnou dvere. Dnes bola akási nervózna a podráždená. Žeby to bolo tým, že som zistil, kde býva? Nemusela sa za to hanbiť.

Netušil som, čo to do nej vošlo, no zaumienil som si, že to stoj čo stoj zistím.

***

Počas ďalších dní sme sa párkrát stretli, no už bola milá a priateľská, ako som ju predtým poznal. Stretávali sme sa v meste alebo u mňa, až sa po pár dňoch napokon prehĺbilo naše priateľstvo do vzťahu. Párkrát spala u mňa a takto to pokračovalo ďalšie týždne. K nej sme sa už nevracali a taktiež som sa nepýtal na tú feťačku, keďže vyzerala vždy živo a sviežo.

Chodievali sme po rôznych miestach a užívali sme si spoločnosť, až kým sa Ally opäť rapídne nezmenila. Bývala bledá a líca mala vpadnuté. Pod očami mávala kruhy a nálada sa jej opäť menila rýchlosťou svetla. Nechápal som, čo sa to deje a keď som sa to snažil zistiť, len sa na mňa vykričala a nahnevane odišla. Bola to naša prvá hádka od doby, čo sme sa dali dokopy a ja som sa cítil vinne, hoc som za nič nemohol.

Rozhodol som sa premôcť svoje ego a ísť sa ospravedlniť, a tak som na ďalší deň nasadol do auta a zastavil som pred bytovkou. Obišiel som ju a zamieril priamo k jej dverám. Keďže bol už večer a vonku sa stmievalo, vo väčšine bungalovov bolo rozsvietené. No u Ally nie.

Zaklopal som a čakal. Ubehla minúta, no nik sa neozval. Priložil som ucho k dverám a počul som akési zvuky, akoby bol zapnutý televízor. Zaklopal som opäť a čakal som. Vedel som, že tam je, pretože nikto by neodišiel z domu a nechal televízor zapnutý.

„Ally, viem že si tam, otvor mi, prosím,“ zakričal som nahlas a dúfal, že mi otvorí. No nič sa nestalo. Už som sa pomaly chystal na odchod, keď mi padol zrak na kľučku. Opatrne som ju chytil a skúsil otvoriť dvere. Na počudovanie neboli zamknuté a s jemným vŕzganím som vošiel dnu.

Porozhliadol som sa naokolo, no nikde som ju nevidel. Keďže bolo všetko spojené do jednej izby, predpokladal som, že bude tu. No kúpeľňa s toaletou bola oddelená, a tak som podišiel k dverám a zaklopal som.

„Ally, no tak. Aspoň sa ozvi!“ naliehal som, no opäť nič. A tak som znovu schytil kľučku a otvoril som dvere. Obraz, ktorý sa mi naskytol ma takmer zrazil na kolená. Na zemi boli porozhadzované striekačky, ihly a prázdne vrecúška. Spomenul som si, ako ju jej suseda označila za feťačku. Mala pravdu! uvedomil som si.

Keďže som Allison nikde nevidel, vošiel som hlbšie do kúpeľne a pozrel sa za dvere. A tam ...

„Panebože!“ vykríkol som nahlas a ako som chcel inštinktívne rýchlo vycúvať, pošmykol som sa na jednej zo striekačiek a spadol som na zem. S vystrašeným pohľadom som sa díval do vane za dverami, kde ležala Allison s otvorenými očami a ...

„Nie, nie, nie!“ zvolal som, keď som sa spamätal z počiatočného šoku. Doplazil som sa k vani a bolo mi jedno, že sa môžem dotknúť niektorej zo striekačiek či ihiel. Z očí mi už tiekli slzy a ja som nevedel, čo mám robiť. Šokovane som sa díval na jej úbohé bledé telo, ktoré zrejme nevydržalo nápor drogy a zlyhalo.

Chytil som ju za nevládnu ruku a ešte viac som sa rozplakal. Nedokázal som sa ani pohnúť. Nedokázal som pochopiť, ako sa mohlo stať, že ona začala brať drogy. Kedy? Ako? No najmä prečo? Vždy bola populárna, mala priateľov aj peniaze od rodičov, tak prečo by si chcela takto zničiť život? Odpoveď som nepoznal a mohol som len hádať. No aj to by mi bolo na nič.

Ako som tam sedel, nevnímal som svet okolo seba. Moje podvedomie vnímalo, že sem po mojom výkriku vbehla suseda a s vreskotom utiekla preč. Že sem o pár minút na to dorazili policajti aj záchranka a odtiahli ma od nej preč. No ja sám som si tie veci vôbec neuvedomoval. Pred očami som mal jej nemý obraz vo vani a nemohol som sa ho zbaviť. Prečo? Bože, prečo?

***

V deň pohrebu ma zobudili chalani a pomohli mi sa obliecť. Od chvíle, čo som ju naposledy uvidel, som bol ako bez duše. Nevnímal som svet okolo seba a uzatvoril som sa. Celé dni som sedel vo svojej izbe a myslel som na ňu. Nedokázal som pochopiť, čo ju k tomu viedlo.

Až keď nám oznámili, že sa bude konať pohreb, niečo vo mne sa akoby pohlo. Ešte stále som väčšinu okolo seba nevnímal, no myšlienka na poslednú rozlúčku s ňou na držala pri zmysloch. Ani som nepostrehol, kedy ma obliekli a naložili do auta a už sme vystupovali pri cintoríne.

Len čo som uvidel bielu rakvu, z očí sa mi spustili slzy a nedokázal som sa spamätať. Keď farár povedal čo mal a všetci prítomní sa s ňou rozlúčili, posledný som podišiel k jej rakve a zaspomínal som si. Odrazu sa mi zazdalo, akoby sa vietor okolo mňa pohol a v hlave som počul hlas. Jej hlas.

Nezúfaj. Bola to moja chyba a ty sa musíš naučiť žiť život ďalej. Kvôli mne. Ži ho aj za mňa, prosím.

Nevedel som, či je to prelud v mojej hlave alebo sa to deje naozaj. Na duchov som nikdy neveril, no tentoraz som mal pocit, akoby tu bola so mnou. Cítil som ju, jej parfum. Predstavil som si ju, keď som ju prvýkrát uvidel, živú a šťastnú.

Áno, takúto si ťa zapamätám. Krásnu a vysmiatu. Budem žiť ďalej, no na teba nikdy nezabudnem. Navždy ostaneš v mojom srdci, pomyslel som si a otočil som sa na odchod. Navždy!