Coincidence 99

predposledná časť :-) enjoy ... ku večeru by som mala ešte pridať preloženú Saviour a taktiež pre čitateľky Up All Night už je nová časť :-)

+ opäť dávam do pozoru super stránky :)
One Band*One Dream*One Direction! :-*
One Direction Stories

Keď Harry skončil, tvár som mala zmáčanú slzami dojatia. Rukou som si zakrývala ústa, ktoré som mala od prekvapenia otvorené dokorán a v hrdle som mala strašne sucho. On tam stál a čakal na moju reakciu. Pozerala som naňho a nevedela som, čo urobiť.

Keď som prekonala prvotný šok, zložila som ruku z tváre a oprela som sa o okno. Vyklonila som sa trošku von a láskyplne som zvolala:

„Harry!“

Na viac som sa nezmohla. Dívala som sa naňho a usmievala som sa od ucha k uchu. Odrazu sa zboku ozvalo:

„Tak ho už pozvi nahor. Na čo čakáš?“

Hodila som prekvapený pohľad na vysmiatu pani o niekoľko okien vedľa a usmiala som sa.

„Samozrejme,“ povedala som a ukázala Harrymu, nech ide hore. Rýchlo som zamierila do kúpeľne, aby som si upravila aspoň vlasy, pretože nič iné som nestíhala. Potom som zamierila k dverám a otvorila som ich práve vo chvíli, keď sa otvorili dvere výťahu a z nich vyšiel Harry. Na tvári mal nervózny výraz zmiešaný s jemným úsmevom.

Zastavil rovno predo mnou a obaja sme si pozreli do očí. Nik nevedel, čo urobiť. Teda, ja som nevedela. On čakal na moju reakciu.

„Harry ...“ začala som s úsmevom. „To bolo ... nádherné. Nikdy by som si nemyslela, že niečo také zažijem na vlastnej koži. A tá pieseň ...“

„Chcel som, aby si vedela ... musel som ti povedať, ako sa cítim,“ riekol Harry a pozrel na zem.

„Myslíš to vážne?“

„Každé jedno slovo.“

„Oh, Harry,“ povzdychla som si a hodila som sa mu okolo krku. Cítila som sa voľne ako vtáča. Moja duša bola konečne slobodná. Cítila som, že vnútri som mu už dávno odpustila, no vyčítala som si, že som si ho nechala prejsť pomedzi prsty. A teraz...

„Milujem ťa. Celým svojím srdcom. Vždy som ťa miloval a aj budem,“ šepol mi do ucha a ja som sa trošku odtiahla, aby som mu mohla pozrieť do očí.

„Aj ja ťa milujem. A nech sa deje, čo sa deje, budem stáť pri tebe. Už nedopustím, aby sme sa takto oddelili. Ak to nedopustíš ani ty,“ povedala som.

„Samozrejme. To čo som urobil, bola najväčšia chyba v mojom živote a poučil som sa. Už o teba nikdy nechcem prísť,“ povedal s úsmevom na perách. Pery sa mi taktiež roztiahli do širokého úsmevu a ja som sa nahla k Harrymu, aby som ho mohla konečne, po tých niekoľkých mesiacoch odlúčenia, pobozkať.

Sprvu nežný bozk sa hneď po pár sekundách zmenil na vášnivý a obaja sme znovu objavovali už dávno objavené. Potiahla som ho dnu, aby sme sa nebozkávali na chodbe a zavrela som za nami dvere. Pritisla som sa k nemu čo najviac, ako to šlo a vychutnávala som si to, čo mi bolo na tak dlhý čas odopreté. To, čo mi tak veľmi chýbalo. Jeho lásku.

Vášeň sa nás pomaly zmocňovala a moja telo po ňom prahlo ako nikdy predtým. Pritlačil ma o stenu a moje tričko bolo razom preč. O sekundu na to nasledovalo aj ostatné oblečenie, až sme boli obaja len v spodnom prádle.

„Chcem ťa! Hneď!“ povedala som zachripnutým hlasom a pohľadom som sa mu vpila do očí. Opäť ma pobozkal a šepol:

„Daj tomu čas, aby to bolo tak nádherné, ako prvýkrát. Nechcem si to s tebou za pár sekúnd rozdať a koniec.“

„Už to nevydržím,“ riekla som zúfalo, no Harry sa len pousmial a zdvihol ma. Obmotala som mu nohy okolo pása a bozkávala som ho na krk, zatiaľ čo ma niesol do spálne. Do miestnosti, ktorá bola len naša. V ktorej bolo toľko krásnych spomienok. A teraz sa k ním pridajú ďalšie.

Opatrne ma položil na posteľ a priľahol ma. Rukami ma hladil po celom tele, zatiaľ čo ma jeho pery obdarovávali bozkami na pery, líca, nos, bradu, krk a všade, kde sa dalo. Vášeň mnou lomcovala tak, že som už pomaly nemohla vydržať pokojne ležať. Pretočila som sa naňho, aby som bola na vrchu a tentoraz som ho všade bozkávala ja.

Napokon som prišla až k lemu jeho boxeriek a pomaly som mu ich stiahla nadol. Rozopla som si podprsenku a chystala som sa stiahnuť si aj nohavičky, keď ma zastavili Harryho ruky.

„Ja,“ šepol a prehodil sa na mňa. O chvíľu sme už obaja boli v Adamovom a Evinom rúchu a ja som od túžby pomaly nevidela pred seba.

„Harry!“ zvolala som túžobne a on mi prikryl pery svojimi. Spojil naše ruky a pomaly do mňa vnikol. Nebola to zbesilá jazda ako v lietadle. Bolo to presne ako prvý krát. Pomalé, nežné a krásne, plné lásky, ktorou sme obaja prekypovali. Bolo to dokonca ešte krajšie, ako prvýkrát, pretože naša láska odvtedy nabrala sily.

Napokon naše tela splynuli v jedno a vybuchli v gejzíre orgazmu. Harry mi vtisol posledný bozk a spotený sa zvalil vedľa mňa. Stále mi držal ruku. Nežne sa na mňa pozrel, stisol mi ju a šepol.

„Milujem ťa.“

„Veď aj ja,“ usmiala som sa naňho blažene a pritúlila sa k nemu. Ležali sme tam len tak, mlčky, dosť dlho, a ani som nepostrehla, koľko je už hodín. Odrazu v zámku zaštrngali kľúče a dnu vošiel Dalibor. Vrátil sa z práce. Harry spozornel a pozrel na mňa nechápavým pohľadom.

„Som späť!“ zvolal na celý byt a v tom momente som ostala v posteli sama. Harry stál vedľa so zvláštnym pohľadom plným zlosti, bolesti a sklamania. O nie, nie! On si myslí, že... prebehlo mi mysľou a rýchlo som sa postavila k nemu. Bolo mi jedno, že tam stojíme úplne nahí a vo vedľajšej miestnosti je Dalibor, ktorý sem mohol kedykoľvek vtrhnúť. Nezáležalo na ničom inom, než aby si Harry nemyslel, to čo si myslel.

„Že to nie je ten, čo si myslím?“ opýtal sa ma.

„Áno, je to Dalibor, ale nie je to tak, ako si myslíš,“ riekla som zúfalo.

„Vážne? A ako to teda je?“ zvolal nahlas, takže to určite počul aj on.

„Sme kamaráti. Nič viac. Veľmi mi pomohol, keď som to najviac potrebovala. Bola som úplne na dne a jedine on ma vypočul. Tak som teraz pomohla ja jemu. Len tu býva. Na gauči!“ riekla som zúfalo.

„Naozaj?“ zdvihol jedno obočie.

„Harry, ver mi prosím. Nič s ním nemám a ani som nikdy nemala. Aj keď sme sa rozišli. Nedokázala som to spraviť. Stále som ťa milovala,“ pozerala som mu do očí a dúfala som, že v nich uvidí čistú pravdu.

„Tak dobre, verím ti. Ale mohla si mi to povedať,“ šepol.

„A kedy asi?“ zasmiala som sa. „V posteli?“

„Pravda. No tak fajn. Oblečme sa a poďme tam,“ usmial sa a pohladil ma po líci. Vtisol mi na čelo jemný bozk a ja som šepla tiché ´Ďakujem´. Vybrala som si zo skrine prvé šaty, ktoré mi prišli pod ruku, no Harry tu mal len boxerky. Zvyšok jeho oblečenia ostal na chodbe.

„Počkaj tu,“ usmiala som sa a vybehla vonku. Cestou som zakývala Daliborovi v kuchyni a vrátila som sa naspäť do spálne s Harryho oblečením. Rýchlo sa obliekol a ruka v ruke sme vyšli von zo spálne.

„Ahoj, Harry,“ usmial sa naňho Dalibor.

„Ahoj,“ riekol Harry, no na úsmev bolo ešte priskoro. Aspoň ho akceptoval.

„Takže sa to podarilo. Rád vás vidím opäť spolu. Tým pádom ma už zrejme zajtra nepotrebuješ, že?“ povedal Dalibor, no ja som po prvej vete nevenovala pozornosť. Takže sa to podarilo? Čo ako? Nebodaj to bolo naplánované?

„Čo sa podarilo?“ opýtala som sa a pozerala som raz na Harryho a raz na Dalibora.

„Na mňa nepozeraj,“ obraňoval sa Harry.

„Dalibor?“ zdvihla som obočie a čakala na vysvetlenie.

„Nooo, keď som videl, ako ešte stále trpíš, musel som niečo urobiť.“

„Čo si urobil?“

„Rozprával som sa s Louisom,“ priznal sa Dalibor.

„Takže to bol všetko tvoj nápad?“

„Nie, ja som mu len povedal, že by mal o teba zabojovať, lebo ho stále miluješ. Zvyšok som nechal naňho.“

„Takže to bol Louisov nápad?“ otočila som sa zarazene k Harrymu.

„Nie,“ zvolal. „Teda, on mi povedal, aby som o teba bojoval. Najprv som sa nechcel opäť sklamať, ale presvedčil ma. Zvyšok som domyslel ja!“

„Určite?“

„Samozrejme,“ riekol Harry zúfalo. Musela som mu uveriť. Ak chceme byť spolu, budeme si musieť  navzájom dôverovať. A hovoriť si pravdu.

„Tak dobre. Ale ešte jedna vec.“

„Aká?“

„Kto je tá ryšavá ženská, čo s tebou bola v sobotu?“

„Candice?“ zvolal prekvapene Harry. „Ako o nej vieš?“

„Videla som vás. Mal si s ňou niečo?“

„Čože? Nie, iste, že nie. Nemohol by som, rovnako ako ty.“

„Môžeš to povedať. Nebudem ti to zazlievať, len chcem vedieť pravdu,“ riekla som.

„Pravdu? Tak dobre. Chodil som k nej na sedenia. Ako k terapeutke,“ sklonil hlavu.

„Terapeutke?“ zarazila som sa.

„No áno, celé tie mesiace som nemohol na teba prestať myslieť a veľmi to bolelo. Tak som chcel skúsiť, či mi dokáže pomôcť.“

„Och, Harry,“ povzdychla som si a objala som ho. „Toto sa už nikdy nesmie stať. Vidíš, čo to s nami porobilo. Sľúbme si odteraz úprimnosť a naprostú dôveru.“

„Sľubujem,“ usmial sa.

„Ľúbim ťa,“ šepla som a pobozkala ho.

„Ja teba viac,“ zasmial sa a zatočil so mnou.

„Navždy spolu?“

„Navždy spolu,“ pritakal a pritisol svoje pery na moje. Týchto bozkov sa za žiadnu cenu nevzdám, pomyslela som si šťastne. 

ešte sa aj kusa podobá na Harryho nie? :-)

Coincidence 98

Trošku kratšia, no pomaly prichádza finále grande :-) už som dopísala aj posledné časti a vyšlo mi to presne na 100 :-) ešte uvidím, či posledná bude na Silvestra alebo Nový rok :) 

P.S.: odporúčam
Dreams Can Come True - krásne príbehy
Beauty and Fashion - super stránka na FB 

Vicky

Z práce som odišla neskoro večer a Dalibor bol už doma. Unavene som sa zvalila na gauč a zavrela som oči.

„Už hotovo?“ spýtal sa.

„Našťastie áno. Zajtra, chvalabohu, voľno a v utorok prehliadka.“

„Ešte ťa to stále baví?“

„Mám pocit, že ma to nikdy neprestane baviť. Len som unavená.“

„Tak to ti verím,“ usmial sa.

„Inak, myslíš, že by si si mohol v utorok vybaviť voľno?“

„No neviem, prečo?“

„Potrebujem na tú prehliadku partnera,“ usmiala som sa.

„Uvidím, čo zajtra vybavím.“

„Bola by som rada, keby si tam so mnou šiel. Neviem, koho tam stretnem a ...“

„Iste, chápem. Pokúsim sa to zariadiť.“

„Vďaka.“

Zdvihla som sa z gauča a vybrala som sa do kuchyne. Vybrala som si vajíčka a spravila si praženicu. S plným žalúdkom som sa rozložila pri kuchynskom stole a vytiahla som si náčrtník. Už dlho som nekreslila niečo vlastné, a tak som sa do toho pustila. Pomaly som ani nevnímala čas a zrazu bola vonku tma.

„Páni, to je už toľko?“ pozrela som sa na hodinky, kde žiarilo 11.20. Čakala som nejakú odozvu, no nik sa neozýval.

„Dalibor?“ zašepkala som a podišla potichu ku gauču. „Spíš?“

Nik sa neozýval.

„Asi hej, no,“ poznamenala som pre seba a vrátila sa do kuchyne. Zbalila som si všetky veci a šla do sprchy. Po niekoľkých minútach pod teplou vodou som sa vrátila do spálne a zašila pod perinu. Vypla som si na mobile budík a spokojne som zaspala.

Ráno ma zobudili slnečné lúče, ktoré mi nedovolili spať. Nedobrovoľne som otvorila oči a vyliezla spod periny. Ospalo som sa ponaťahovala a šla do obývačky. Izba bola prázdna, tak som si sama pripravila raňajky a hodila sa na gauč. Celý deň som striedavo pozerala filmy a spala. Dlho som si nespravila takýto lenivý deň.

Okolo pol štvrtej som bola ešte stále v pyžame od rána a chystala som si ovocnú misu, keď sa zvonku ozvala hudba. Chvíľu som sa nad tým pozastavila, no nejako som to neriešila. No po pár sekundách, keď zvuk rockovej kapely neprestával a k nemu sa ozval aj spev zosilnený mikrofónom, nechala som misu na linke a podišla som k oknu v obývačke.

Otvorila som ho a spev zosilnel. Hlas mi prišiel akýsi povedomý, a tak som zvedavo vykukla von oknom. To, čo som uvidela, mi vyrazilo dych. Vonku na parkovisku stáli dve autá, z ktorých sa ozývala hudba a z jedného viedol kábel od mikrofónu, ktorý držal spevák. No nebol to obyčajný spevák. Bol to...

„Harry?“ šepla som prekvapene a s otvorenými ústami som sa naňho dívala. Stál v strede parkoviska a pozeral rovno na mňa. Úsmev mu hral na perách a jeho hlas mi spôsoboval zimomriavky na tele. Započúvala som sa do pesničky, ktorú spieval, a keď som počula slová a zistila, o akú pieseň ide, z očí mi vytryskli slzy. Bola som tak dojatá. Sledovala som ho s úsmevom na perách a počúvala jeho nádherný hlas.

I´m coming home to an empty room,

my head is spinning on a Sunday afternoon,

there was a time when I had it all,

I can still remember but I´m barely hanging on.

So tell me what to do to make you change your mind,

I wish that I could find the way to turn back time,

cause life´s not just the same since you´ve been gone...

I never should have let you go,

cause I´m falling to pieces,

I just wanna let you know,

I can´t keep pretending.

I never should have let you go,

you´re so far away,

I just can´t be without you,

I just can´t breathe without you,

I never should have let you go.

What´s on your mind, tell me what do you see,

and tell me who you think of when you just can´t fall asleep,

and all the things I took for granted, moments gone forever wasted,

all the stupid things I did I´d take them back.

So tell me what to do to make you change your mind,

I wish that I could find the way to turn back time,

cause life´s not just the same since you´ve been gone...

I never should have let you go,

cause I´m falling to pieces,

I just wanna let you know,

I can´t keep pretending.

I never should have let you go,

you´re so far away,

I just can´t be without you,

I just can´t breathe without you,

I never should have let you go.

And now every single day that I spend without you,

getting through the night is the hardest thing to do,

since you walked away.

I guess you´ll never know what it´s like to miss you,

I try to get a grip, put my life back into place,

it´s not the same.

I´m coming home to an empty room,

my head is spinning on a Sunday afternoon,

cause I´m falling to pieces,

I just wanna let you know,

I can´t keep pretending.

I never should have let you go,

you´re so far away,

I just can´t be without you,

I just can´t breathe without you,

I never should have let you go,

I never gotta let you go,

I never should have let you go,

I never gotta let you go.

Please, help! :-)

Ahojte :) som trapná a zúfala ale potrebujem vašu pomoc pleaaase .. potrebujem 50+ likes na túto fotku → http://www.facebook.com/photo.php?fbid=573610859320659&set=o.203165416483213&type=3&theater :-) spravím čokoľvek, lajknem vase stranky, spravim im reklamu na mojom blogu, dam vam vsetky zvysne casti naraz plus dopisem zvysne dve jednodielovky a prelozim Saviour, cokolvek :-) pekne prosiiim ;-)

Plus úžasné stránky na FB o 1D :-) odporúčam :-)
Milujem One Direction a nehanbím sa za to Sk/Cz
ღ We love Onє Dirєcтiσn ღ
ღKevin The Pigeonღ

A takisto stories o 1D :-)
http://1dstoryforever.blogspot.sk/

Coincidence 97

Louis

Práve som si šiel pripraviť mrkvový džús, keď niekto zazvonil, a tak som s vybral s mrkvou v ruke k dverám. Keď som ich otvoril, vonku stál akýsi chalan a vyzeral dosť zmätene. A keď sa uvidel ten výraz, ktorý nahodil, keď ma uvidel, musel som sa rozosmiať. Položil som mrkvu na stolík v chodbe a opýtal som sa:

„Ako môžem pomôcť?“

„Hmm, hľadám Harryho Stylesa.“

„A kto ho hľadá?“

„Som Vickin kamarát. Chcel by som s ním hovoriť,“ povedal a mne nabehol na tvári úsmev. Takže Vicky? Možno by nebolo od veci to z neho vytiahnuť.

„A o čom?“ vyzvedal som. 

„To by som radšej vyriešil s ním. Je doma?“

„Momentálne nie je, ale môžeš to vyriešiť so mnou. Som ako jeho pravá ruka. Najlepší kamoši. Takmer ako bratia. A obzvlášť ma to zaujíma, pokiaľ sa to týka Vicky.“

„No, ja neviem...“ zaváhal.

„Hybaj dnu,“ schytil som ho a potiahol dnu. Nechcel som zmeškať šancu pomôcť Harrymu s Vicky. Nech si hovoril, čo chcel, ešte stále sa cez to nepreniesol. Viedol som ho do obývačky, aby sa posadil.

„Takže?“

„No...“ nevedel, čo povedať.

„Čo si to chcel vravieť o Vicky?“

„Ou, aha. No vieš, ono toho zas tak veľa nie je. Len som si myslel, že by mal Harry vedieť, že ho ešte stále ľúbi a že ju to neskutočne trápi. Myslím si, že keby sa o ňu posnažil, získal by ju späť. Teda, ak by chcel.“

„Hmm, dobrá správa. Je dobré, že si to povedal mne a nie Harrymu. Ja to s ním vybavím lepšie, takže si vlastne bude myslieť, že to bol jeho nápad. A si si tým istý? Neodmietne ho?“

„Myslím, že nie. Včera som ju našiel, ako hrá na gitare a spieva dosť smutnú pieseň, a potom sa ospravedlňovala, že na ňu len prišla slabá chvíľka. Určite to bolo o Harrym.“

„Skvelé. Tak ja to vybavím s Harrym. Vďaka za oznam,“ usmial som sa.

„To je v pohode. Rád som pomohol. Na Vicky mi záleží, takže chcem, aby bola šťastná?“

„Ako veľmi záleží?“ zaujímal som sa.

„Sme len kamaráti,“ usmial sa. „Kedysi to bolo inak, ale po jej poslednej návšteve na Slovensku sa to zmenilo. Pochopil som, že ho miluje a nezabudne naňho len tak. Tak som sa zmieril s tým, že budeme kamaráti.“

„Aha, takže ty si zo Slovenska?“

„Áno, Dalibor,“ podal mi ruku.

„Louis, teší ma,“ potriasol som ňou.

„Asi by som už mal ísť. Bolo dobré, že som to povedal tebe. Neviem, ako by ma prijal Harry. Asi by som jednu schytal,“ zasmial sa.

„Nemá ťa veľmi v láske?“

„Dá sa tak povedať.“

„Tak to bude asi lepšie ťa nezmieňovať.“

„Pre istotu,“ usmial sa. „Tak ja idem. Hádam to výjde.“

„V to dúfam,“ riekol som a vyprevadil ho k dverám. „Maj sa.“

„Aj ty,“ odvetil a ja som za ním zavrel dvere. Vrátil som sa k svojmu džúsu a popri odšťavovaní som premýšľal, ako to vyklopím Harrymu. Vicky bola dosť citlivá téma, no hádam to nejako vyjde.

Harry

Opäť som skoro ráno odišiel preč. Po niekoľkých mesiacoch, kedy som sa cez to všetko nedokázal preniesť, som sa obrátil na odborníka. Po niekoľkých odporúčaniach som si vybral akúsi doktorku Candice Mastonovú.

Prvý krát som tam bol pred týždňom a žena, ktorú som uvidel, ma dosť prekvapila. Čakal som akúsi starenu s okuliarmi a vlasmi v cope, no opak bol pravdou. Candice bola mladá, asi 30-ročná žena, ktorá na to vôbec nevyzerala, s ryšavými vlasmi. Keby som nebol zamilovaný do Vicky, pravdepodobne by som ju hneď pozval niekam na drink. No teraz som bol iný. Zmenil som sa. V mojej mysli nebolo miesta na obdivovanie iných dievčat ako Vicky.

Včera som mal tretie sedenie a celkom mi pomohla. Vyrozprával som sa jej, a aj keď moje správanie neschvaľovala, čo by asi neurobil nikto, pomohla mi sa cez to ako tak preniesť. Keď som od nej odchádzal, šla so mnou, pretože si vraj potrebovala vybaviť akési papiere v meste. Vyšli sme z budovy, kde mala ordináciu a smiali sme sa na jednom z jej zážitkov.

Pri parkovisku sme sa rozlúčila a ja som šiel domov. Už dlho som sa necítil tak fajn. Samozrejme to bolo jej zásluhou, za čo som jej bol nesmierne vďačný. Dnes som šiel na ďalšie sedenie, no len čo som prišiel tam, na dverách som zbadal oznam, že dnes neordinuje. A tak som sa otočil a šiel som sa prejsť. Domov som zamieril až okolo 2 poobede a v kuchyni ma hneď privítal Loui.

„Tak ako bolo?“ spýtal sa. Všetci chalani vedeli o mojich sedeniach.

„Mala zatvorené. Bol som sa prejsť. Kde sú ostatní?“

„Netuším. Odišli krátko po tebe.“

„Aha, no okay,“ odvetil som a napil sa džúsu.

„Ako na tom vlastne si s Vicky?“ spýtal sa. Na chvíľu som sa zasekol, pretože ma pri jej mene pichlo pri srdci, no rýchlo som sa spamätal a odvetil som.

„Snažím sa cez to preniesť, no je to ťažké,“ povedal som úprimne.

„Miluješ ju, však?“

„Samozrejme. To sa asi nikdy nezmení.“

„A prečo o ňu nebojuješ?“

„A aký zmysel by to malo?“

„Čo ak sa cez teba nepreniesla? Čo ak ťa stále miluje?“

„A čo ak nie? Čo ak by mi znovu zlomila srdce svojimi slovami?“

„Ak to neskúsiš, nebudeš vedieť na čom si,“ riekol si Loui svoje.

„Ale ja ... nezvládnem ďalšie odmietnutie.“

„Si predsa nejaký chlap! Bojuj o svoju lásku!“

„Ale ako?!“

„Ja neviem. Vymysli niečo. Ale nemôžeš si ju nechať újsť pomedzi prsty!“ zatriasol mnou Louis. Na chvíľu som sa zamyslel. Mal pravdu. Ako vždy. Úplne vo všetkom. Aj keby ma mala Vicky odmietnúť, znova, musím to skúsiť. Milujem ju a nesmiem sa jej vzdať!

„Ďakujem ti, Tommo,“ usmial som sa naňho. „Ako inak, zase máš pravdu.“

„Mal by som si otvoriť poradňu,“ zasmial sa Louis.

„To by si mal,“ odvetil som. „Už len niečo vymyslieť. Musím na niečo prísť.“

„Ty to zvládneš,“ povzbudil ma Louis.

„Vďaka. Idem premýšľať,“ odvetil som a vybral sa do izby. Hádam ma niečo napadne.

Coincidence 94, 95, 96

Šťastné a veselé! :-) Tu je môj vianočný darček - tri časti naraz :) 

94.

Harry

Odišiel som. Definitívne. So všetkými vecami a už nebolo návratu späť. Pred bytovkou som ešte hodnú chvíľu postával a prekonával som nutkanie sa tam vrátiť a presviedčať ju. No napokon som tak predsa neurobil a zavolal som si taxík. Odviezol som sa domov.

Domov. Už mi to tak ani nepripadalo. Za ten čas, čo som býval s Vicky, som bol doma u nej. No to sa teraz zmenilo. Všetko sa mení. Všetky nádeje padli. Vraj tomu mám dať čas. Mierne povedané, daj mi už pokoj. Už to nemôžem inak odčiniť ako pykať za svoje činy.

Vošiel som do domu a všetky veci som nechal v hale. Len mačku som vypustil z klietky. Ani som sa neunúval ísť hore schodmi do mojej izby. Ľahol som si na gauč a tuho som zaspal.

„Myslíš, že ho vyhodila?“

„Neviem, čo keď tam ani nebol?“

Začul som v polospánku hlasy. Bol to Liam s Niallom. Otvoril som oči a uvidel som ich nad sebou.

„Ahoj, Harry,“ usmiali sa na mňa nervózne.

„Ahojte,“ zamrmlal som a posadil sa. „Koľko je hodín?“

„Bude tri.“

„Okay,“ odvetil som a šiel do kuchyne dúfajúc, že ma nebudú nasledovať. No moje prosby neboli vyslyšané. Obaja ma nasledovali a spoločne sme sa naraňajkovali. Celý čas boli ticho, no nemohol som si nevšimnúť tie ich ustarané pohľady.

„Tak fajn,“ položil som vidličku do taniera s praženicou a pozrel som sa na nich. „Buď sa vykokcite alebo na mňa prestaňte tak čumieť.“

„Ale ... my ...“ habkal Niall.

„Nepretvaruj sa. Videl som vás. Tak?“

„Ako to dopadlo medzi tebou a Vicky?“ ozval sa Liam po chvíľke.

„V podstate ma odtiaľ vyhodila. Vraj to chce čas. Takže je definitívne koniec.“

„A čo si jej na to povedal?“

„Nič. Vzal som si veci a odišiel som.“

„Čože si?“

„Odišiel som.“

„Zbláznil si sa? Prečo si o ňu nebojoval.“

„Nemá to zmysel,“ pokrčil som plecami.

„Ale, Harry....“

„Dosť. Urobil som rozhodnutie, ktoré sa mi v tej chvíli zdalo najrozumnejšie. Bodka. Koniec. Finito,“ povedal som a odišiel som preč. Vyšiel som z domu a netušil som, kam sa vydám. Nohy ma viedli a ja som sa utápal v mojich myšlienkach.

Vicky

život pokračoval ťažko, no snažila som sa to vydržať. Vyhýbala som sa všetkému, čo mi ho mohlo pripomínať a taktiež miestam, kde by som ho mohla stretnúť, no občas som tomu všetkému nemohla utiecť. Párkrát ma už obkľúčili novinári, aby som mňa niečo dostali a neustále ma fotili, aj keď som sa len prechádzala po meste.

Asi dvakrát som aj za posledný mesiac videla jeho, no len raz sme sa stretli zoči voči, keď si prišli k Jennifer po kostýmy. Aj to sme sa len minuli vo výťahu a vyhýbavo sme si pozdravili. Niekoľko dní som sa z toho potom nemohla spamätať.

No napokon som sa z toho ako tak dostala. Aspoň som si to myslela a nahovárala som si to. Žila som akýsi vymyslený svet, no vždy ma moje srdce bolelo. Aj keď som si želala, aby prestalo, nemohla som tomu pomôcť.

Dni plynuli a odrazu sa začal jún. Niekde som započula, že chalani letia do Austrálie na turné, tak som si aspoň na chvíľu mohla vydýchnuť. Využila som situáciu a šla som sa prejsť do svojho obľúbeného Hyde parku, ktorému som sa vyhýbala kvôli Harrymu. Teraz, keď bol vzduch čistý, som sa mohla pokojne prechádzať popri jazere bez strachu, že ho niekde zbadám a opäť ma bude mučiť tá hrozná bolesť.

Ako som kráčala po moste, kde sme sa prvýkrát stretli, premohli ma spomienky a v hlave sa mi objavil jeho prvý obraz. Hes. Nikdy naňho nezabudnem. Potriasla som jemne hlavou, aby som z nej vymazala Harryho a chystala som sa odísť preč, keď sa ozvalo volanie.

„Vicky?! Si to ty?“ začula som za sebou po slovensky a otočila som sa. Porozhliadla som sa po okolí a hľadala som nejakú známu osobu, až sa môj pohľad zastavil na ...

„Dalibor?!“ zvolala som prekvapene a vykročila som smerom k nemu. „Čo ty tu?“

„Brigáda,“ usmial sa a objal ma. „Ako žiješ?“

„Žijem, dýcham,“ uškrnula som sa. „A ty?“

„Výborne. Maturitu mám úspešne za sebou a aj na školu idem do Prahy takže paráda.“

„Tak to ti teda vyšlo,“ usmiala som sa.

„Celkom hej. Len ma rodičia nanútili prísť sem. Vraj sa musím naučiť zodpovednosti.“

„Tak to určite,“ zasmiala som sa. „A kde to pracuješ?“

„Práve idem zo Starbucksu.“

„Takže si prídem posedieť na kávičku niekedy, hmm?“

„Jasné, príď. Aspoň sa nebudem nudiť.“

„Tak tam sa rozhodne nudiť nebudeš. Vždy sa nájde niekto, kto si dá kávu,“ usmiala som sa.

„To je pravda,“ prikývol. „A ty kde to vlastne pracuješ, pani módna návrhárka?“

„Nerob si srandu, hej?“ štuchla som ho. „Je to na opačnom konci centra.“

„Mohla by si ma tam raz zaviesť, či?“

„Rada, len momentálne mám kopu práce, takže by som sa ti nemohla venovať. Vlastne už aj teraz meškám,“ pozrela som na mobil, kde bolo 6 minút po tretej. „Už budem musieť ísť. Ešte sa za tebou zastavím a pokecáme, okay?“

„Budem ťa čakať,“ usmial sa a objali sme sa na rozlúčku.

95.

Ďalšie dni ubehli ako zvyčajne. Teda zvyčajne na moje pomery, čo znamená ´občasné´ myšlienky na Harryho a bolesť v srdci. No rozdelila som si čas tak, že som mala len veľmi málo voľna, takže som na ne nemala kedy myslieť.

Po práci som chodievala za Daliborom na kávu, pretože to bola jediná osoba v meste, s ktorou som sa mohla nezáväzne rozprávať bez toho, aby padla zmienka o Harrym. Vyšla som si párkrát aj s El, Dan a Perrie, ale videla som na nich, ako ma pozorujú, či som v pohode a len tak tak sa držia, aby o ňom niečo nepovedali.

Aj posledný júnový piatok som trávila v Starbuckse pri pulte a kecala som s Daliborom. Momentálne som sa sťažovala na nedostatok voľného času, hoc som bola vlastne aj rada. Dalibor medzitým uzatváral kasu a zamykal peniaze.

„Hotovo. Končím,“ povzdychol si.

„Páni, to som tu už tak dlho?“ zamyslela som sa.

„Vyzerá to tak,“ zasmial sa.

„Asi by som už mala ísť domov. Ozaj, kde ty vlastne bývaš?“

„Tu neďaleko v moteli, prečo?“ nadvihol jedno obočie.

„V moteli? Hmmm,“ zamyslela som sa. Dostala som šialený nápad, ktorý bol dosť riskantný, no čiastočne by ma aj potešil. „Nechcel by si bývať u mňa? Síce len na gauči ale je pohodlný.“

„Čože?“ civel na mňa šokovane. „To myslíš vážne?“

„Smrteľne,“ usmiala som sa. „Aspoň budem mať spoločnosť. Takže?“

„Nooo, rad ti budem robiť spoločnosť,“ uškrnul sa.

„No len si nefandi,“ zasmiala som sa. „Kedy dôjdeš?“

„No aj hneď.“

„Okis. Tak ťa počkám v byte... Alebo vieš čo. Idem s tebou,“ riekla som a vyšla s ním na ulicu. On zavrel obchod a spoločne sme zamierili k môjmu autu, ktorým sme sa odviezli k motelu. On si pobalil veci, kým som ho čakala dole a zamierili sme naspäť ku mne. Zaparkovala som za bytovkou a pomohla mu s taškami.

„Tadiaľto,“ ukázala som mu na dvere a otvorila mu ich. Vyviezli sme sa výťahom na poschodie a kráčala som k môjmu bytu. Odomkla som a vošla dnu. „Tak teda vitaj.“

„Ďakujem,“ usmial sa a vošiel za mnou. „Páni, máš to tu super.“

„Vďaka. Mám to v prenájme. Odkedy som odišla z Hollisteru tak si to už platím sama.“

„Oni ti platili byt?“ začudoval sa.

„No, tak nejak,“ zasmiala som sa. „Cíť sa tu ako doma. Uvoľním ti jednu skrinku, aby si si mohol vybaliť pár vecí.“ Vybrala som haraburdy, ktoré som tam mala a preložila som ich do spálne.

„Kľudne sa vybaľ, udomácni sa. Ja zatiaľ spravím niečo na večeru,“ povedala som a zamierila do kuchyne. Dala som variť cestoviny a pripravila som si zeleninu na šalát. Keď bolo všetko hotové, rozdelila som to do misiek a šla som za ním do obývačky.

„Hádam ti bude chutiť,“ podala som mu jednu a sadla si vedľa neho na gauč.

„Ďakujem,“ usmial sa. „Nevieš, akým metrom sa ráno dostanem do práce?“

„A kedy to začínaš?“

„O 9 by som mal otvoriť. Potom príde ešte ten druhý čašník.“

„Môžem ťa hodiť po ceste do štúdia,“ navrhla som.

„Prečo to všetko robíš?“ spýtal sa odrazu.

„Čo ako?“ nerozumela som.

„Že mi tak pomáhaš.“

„Len sa snažím byť milá.

„Určite?“ zdvihol obočie.

„Nie je to len kvôli tebe, nemysli si,“ štuchla som ho. „Nechcem sa tu sama scvoknúť.“

„Och, a ja som si už začal namýšľať, aký som úžasný.“

„Budem sa na noc zamykať, aby si ma svojím šarmom neprilákal,“ zasmiala som sa.

„To nemusíš. Cez noc sa snažím krotiť.“

„SI blázon,“ zasmiala som sa a rozvalila som sa na gauč a vyložila som si naňho nohy. „Čo si pustíme?“

„Vyber niečo.“

„Okay,“ usmiala som sa a pustila som film, ktorý som videla už niekoľko krát, no stále sa mi páčil – In Time.

Nasledujúce ráno som sa zobudila s celkom príjemným pocitom, čo sa mi už dlho nestalo. Nebola som sama a to mi dodávalo sily prežiť deň. Pripravila som raňajky pre oboch zatiaľ čo sa Dalibor sprchoval a potom sme vyrazili do práce. Vyhodila som ho pred kaviarňou a zamierila som do štúdia.

Deň zbehol ako zvyčajne, no cestou domov som sa zastavila v supermarkete, aby som nakúpila. Keď som vychádzala vonku, cez cestu som zbadala známu tvár. Harryho. No nebol sám. Vykračoval si po chodníku s nejakým dievčaťom a vyzerali, že sa veľmi dobre bavia. Pri srdci ma stislo a bolesť opäť zosilnela. Ledva som udržala tašky v rukách a rýchlo som vykročila k autu, aby ma náhodou nezbadal.

Hodila som nákup do kufra a rýchlo som sa posadila za volant.

Trvalo mi dlho, kým som sa ako tak spamätala. Ani neviem, prečo ma to tak vzalo. Čo to táram, viem to veľmi dobre! Ľúbim ho. Ešte stále! No nešlo len o to, že ho ľúbim. Išlo o to, že mal za mňa náhradu. Tak skoro! Teda, možno to nebolo tak skoro, pretože prešlo už pár mesiacov, no aj tak. Ranilo ma to. Veľmi.

Ako tak som to predýchala a keď som si bola istá, že zvládnem cestu domov, naštartovala som. Ani ma nenapadlo sa zastaviť u Dalibora. Zvezie sa metrom alebo si vezme taxík. Čo na tom. Ja potrebujem byť hlavne sama. Vyšla som s taškami do bytu a hodila ich na stôl. Ani som sa neunúvala ich odložiť. Nech tam aj skysnú.

Vybrala som len zmrzlinu a sadla som si na gauč. Otvorila som si ju a v zúfalstve som ju za pár minút celú zjedla. Hľadela som slepo pred seba a snažila som sa zbaviť Harryho obrazu s tým dievčaťom. Nešlo to. Ešte aj bolesť v srdci mi to stále pripomínala.

Odrazu som sa zodvihla a šla som do spálne. Vzala som si svoju gitaru a sadla si na posteľ. Vedela som presne, čo chcem hrať. Kelly Clarkson – Cry.

If anyone asks,
I'll tell them we both just moved on
When people all stare
I'll pretend that I don't hear them talk
Whenever I see you,
I'll swallow my pride
and bite my tongue
Pretend I'm okay with it all
Act like there's nothing wrong

Is it over yet?
Can I open my eyes?
Is this as hard as it gets?
Is this what it feels like to really cry?
Cry

If anyone asks,
I'll tell them we just grew apart
Yeah what do I care
If they believe me or not 

Whenever I feel
Your memory is breaking my heart
I'll pretend I'm okay with it all
Act like there's nothing wrong

Is it over yet?
Can I open my eyes?
Is this as hard as it gets?
Is this what it feels like to really cry?
Cry

I'm talking in circles
I'm lying, they know it
Why won't this just all go away

Is it over yet?
Can I open my eyes?
Is this as hard as it gets?
Is this what it feels like to really cry?
Cry
Cry

Pri poslednom refréne mi z očí tiekli slzy aj keď som ich mala zatvorené a s poslednými slovami mi zlyhal hlas. Srdcervúco som sa rozplakala. Už dlho ma takto nepremohli emócie. Schúlila som sa do klbka s ešte stále zatvorenými očami a plakala som. Až kým...

96.

Dalibor

Už bolo dávno po záverečnej, no ja som ešte stále čakal na Vicky. Asi už nepríde, povzdychol som si a vzal to. Zatvoril som obchod a pobral som sa k metru. No potom som si uvedomil, že ani netuším, v akej štvrti to je, tak som si zastavil taxík a nadiktoval adresu.

Po pár minútach som bol na mieste a tak som zaplatil. Vyšiel som hore do bytu a odomkol som si náhradnými kľúčmi, ktoré mi včera Vicky stihla dať. No hneď vo dverách som sa zastavil. Zo spálne sa ozývala hudba, no nebolo to ako z prehrávača. Znelo to ako ... Gitara?

Potichu som zamkol a plížil som do spálne, dvere boli pootvorené a cez škáru som uvidel Vicky sediacu na posteli ako hrá na gitare a popri tom spieva. Počul som už síce len posledné dve strofy, no pieseň som ihneď spoznal. O zlomenom srdci. Keď dohrala, zasekol sa jej hlas a položila gitaru vedľa seba. Schúlila nohy k sebe a rozplakala sa.

Pootvoril som dvere a vošiel dnu. Sadol som si vedľa nej a objal ju. Najprv sa na mňa vyplašene pozrela, no keď zistila, kto som, stúlila sa mi v náruči a plakala ďalej. Chápal som ju a bol som rád, že mi dôveruje. Mal som ju rád, no už ma prešlo to zaľúbenie. Teraz sme si boli svojimi citmi rovní. Kamaráti. A tak som jej mohol bez obmedzenia pomôcť ako sa len dá.

Len čo jej prestali tiecť slzy, postavila sa a utrela si tvár.

„Ďakujem ti,“ usmiala sa.

„To je samozrejmé,“ odvetil som.

„Mala som len slabú chvíľku. Musím sa spamätať,“ ospravedlňovala svoje správanie. No nevedel som, či predo mnou alebo sama pred sebou. Nechal som to tak a vyšiel som za ňou do obývačky.

„Nechceš si niekam vyraziť?“ spýtal som sa jej odrazu.

„Dnes na to nemám náladu, prepáč,“ odvetila a začala vykladať nákup z tašiek, čo boli na stole. Keď skončila, zavrela sa v spálni a už z nej nevyšla. Nechcel som ju rušiť, tak som si zapol telku, no moja pozornosť bola mimo. Snažil som sa vymyslieť spôsob, ako to medzi nimi napraviť. Nech si hovorila, čo chcela, milovala ho. Len musela nájsť silu odpustiť mu.

Ráno som sa zobudil nevyspatý, no to vôbec nebol problém. Bola nedeľa, takže som sa mohol vyspať dosýta. Vstal som len, aby som si spravil niečo na jedenie s úmyslom hneď sa vrátiť do postele, no keď som uvidel Vicky oblečenú v rifliach a košeli so šiltovkou na hlave, zarazil som sa.

„Kam ideš?“ opýtal som sa zvedavo.

„Predsa do práce,“ usmiala sa, ako sa včerajšok vôbec nestal. Bola dobrá herečka. Teraz som už vedel, akú masku to pred svetom hrá.

„V nedeľu?“ zdvihol som prekvapene obočie.

„Niekto pracuje aj v nedeľu,“ zasmiala sa a zahryzla do jablka. „Musím dokončiť kolekciu na letnú prehliadku. Skúška je už zajtra.“

„A ponáhľaš sa?“

„Prečo?“ nechápala.

„Šiel by som s tebou, ak môžem,“ pousmial som sa. Zbadal som výbornú príležitosť okuknúť štúdio a zistiť informácie potrebné k plánu, čo som včera vymyslel.

„Tak dobre,“ súhlasila. „Len si švihni. O 5 minút musím padať.“

„Hneď to bude,“ zoskočil som zo stoličky a vybral si veci na prezlečenie. Zamieril som s nimi do kúpeľne, kde som sa rýchlo prezliekol a umyl si zuby. Nastriekal som sa svojou voňavkou a upravil si vlasy.

„Hotovo,“ vyšiel som von a obul sa.

„Tak poďme,“ zavelila a spoločne sme vyšli na ulicu. Nasadli sme do auta a zamierili do štúdia. Cestou nik nič nevravel. Asi to tak bolo lepšie, pretože mi po rozume chodil len ten včerajšok a jej bolestný výraz. Keď sme zastavili, nasledoval som ju do veľkej budovy a do štúdia. Pri vstupe sme prešli okolo sekretárky, ktorá jej podala akési papiere a na niečom sa dohadovali. Ja som sa zatiaľ obzeral okolo seba.

Doobedie som strávil v salóne, kde Vicky skúšala jednotlivé modely, ako pasujú modelkám a robila na nich posledné úpravy. Nemohol som sa sťažovať. Som predsa chlap a pohľad na ženské telo neodmietnem. Na obed som navrhol, že skočím kúpiť niečo do fast foodu a ona súhlasila. Tak som teda vyšiel von a v McDonalde som kúpil dve menu.

Keď som sa vracial, sekretárka ma zastavila, či mám dojednanú schôdzku, inak ma nemôže pustiť. Vysvetlil som jej, že som prišiel s Vicky a horko-ťažko som ju prehovoril. Napokon zmäkla a ja som udržal debatu s možnosťou niečo zistiť.

„Asi vám tu chodí veľa známych ľudí, čo?“ opýtal som sa.

„To áno. Jennifer je svetoznáma a celebrity chcú pre svoje šaty špičku,“ zachichotala sa.

„A to máte aj všetky ich čísla a adresy?“ čudoval som sa naoko.

„Samozrejme,“ vypla pyšne hruď a podala mi akúsi knižku. Otvoril som ju a tak ledabolo ju prelistoval. Zastavil som sa na S a našiel meno Styles. Boli tam dve preškrtnuté adresy a vzápätí ešte raz tá prvá. Zapamätal som si ju a podal jej knihu späť.

„Páni, to by ti závideli takmer všetky dievčatá,“ usmial som sa na ňu. „Tak ja už idem, aby to nevychladlo,“ ukázal som na tašku, kde bolo jedlo a zamieril som späť do štúdia. Odovzdal som Vicky jedlo a ospravedlnil sa, že už pôjdem. V podstate mi ani nevenovala pozornosť, tak som sa rýchlo vytratil a cestou výťahom som si do mobilu poznamenal adresu, aby som ju nezabudol.

Na ulici som si odchytil taxi a nadiktoval adresu. Potom som sa už len pohodlne usadil a niekoľko minút som slepo hľadel von oknom, kým sme nezastavili. Zaplatil som a vyšiel von. To, čo som uvidel, mi vybilo zrak. Ten dom bol obrovský. Bolo mi jasné, že je prachatý, no toto som jednoznačne nečakal.

Po prvotnom šoku som sa spamätal a vykročil som k dverám. Zazvonil som a čakal. Prešlo pár sekúnd, keď sa dvere otvorili a v nich stál akýsi chalan so strapatými vlasmi v pásikavom tričku s mrkvou v ruke. Asi som sa zatváril dosť šokovane, lebo sa hneď rozosmial a položil mrkvu na skrinku.

„Ako môžem pomôcť?“ opýtal sa.

„Hmm, hľadám Harryho Stylesa.“

„A kto ho hľadá?“

„Som Vickin kamarát. Chcel by som s ním hovoriť.“

„A o čom?“ vyzvedal ďalej.

„To by som radšej vyriešil s ním. Je doma?“

„Momentálne nie je, ale môžeš to vyriešiť so mnou. Som ako jeho pravá ruka. Najlepší kamoši. Takmer ako bratia. A obzvlášť ma to zaujíma, pokiaľ sa to týka Vicky.“

„No, ja neviem...“ zaváhal som. Nemal som chuť to všetko vykladať cudziemu chalanovi, aj keď Harry by ma asi neprivítal s toľkým nadšením.

„Hybaj dnu,“ schytil ma ten chalan a potiahol dovnútra. A tak som sa voľky-nevoľky ocitol v pasci, z ktorej jediným únikom bol rozhovor. A tak som si povedal: Prečo to neskúsiť? Možno mi pomôže.