Coincidence 89

Vicky

Lietadlo pristálo na letisku v Londýne a ja som sa spolu s ostatnými cestujúcimi pomaly posúvala do haly po batožinu. Medzi ostatnými ľuďmi som vyzerala trochu zvláštne vzhľadom na moje letné oblečenie, no v tej rýchlosti som nemala čas sa prezliecť, a tak som tú Londýnsku zimu musela nejako prežiť.

Len čo som mala všetky veci pri sebe, vyšla som von a chytila si taxík. Odviezla som sa domov a otvorila som dvere bytu. Doteraz sa mi nejakým zázrakom darilo nemyslieť na Harryho a na to, čo sa stalo, no v momente, keď som uvidela obývačku, pred očami sa mi objavil obraz, ako sme sa šťastne váľali po gauči a užívali si spoločné chvíle.

Do očí sa mi vtisli slzy a v hrdle som mala guču. Pomaly som vošla dnu a zavrela za sebou dvere. Kufre som nechala na chodbe a malinkými krokmi som sa posúvala po byte a spomínala na všetky tie krásne chvíle. Skončila som v spálni, pohladila som obliečky a rozplakala sa.

Sadla som si na posteľ s kolenami pod bradou a schúlená v klbku som ronila jednu slzu za druhou. Bola som sama, ďaleko od toho všetkého, no zároveň tak blízko. Všetky pocity, všetka tá bolesť na mňa doľahla ako obrovský balvan a trhala moju dušu na kusy.

„Nemôžem tu ostať!“ šepla som si pre seba. Bola to len náhla myšlienka vyslovená na hlas, no keď som ju počula, uvedomila som si, že je to pravda. Nemohla som tam ostať. Celý byt bol plný spomienok a každý minúta strávená v ňom by mi zabodávala nôž do srdca. No kam ísť?

A v tom mi to došlo. Miesto, ktoré bude vždy mojím domovom. Miesto, kde je moja rodina. Zrodilo sa hoc len malinké svetielko, a tak som vybrala ďalší kufor a vložila doň takmer celú skriňu. Prezliekla som sa do niečoho vhodnejšieho k počasiu vonku a kufor som odniesla na chodbu.

Naposledy som sa porozhliadla po byte. Pripadalo mi to, akoby som sa sťahovala a istým spôsobom to tak bolo. Aspoň na určitý čas, pokiaľ sa nezmierim so situáciou. Nadýchla som sa, vyšla von z bytu a zamkla ho. Pre bytovkou som si stopla taxík a zamierila som späť na letisko.

Cestou som ešte zavolala Jennifer a objasnila som jej situáciu. Nepovedala som jej síce o Harrym, no zrejme počula môj smútok z hlasu a tak súhlasila s oddychom na Slovensku. Len čo som si vybavila aj poslednú vec, ktorá ma držala v Londýne, mala som voľnú cestou domov. Objednala som si letenku a čakala na príchod lietadla.

Na Slovensku

Stála som pred dverami do bytu mojich rodičov, no niečo ma stále držalo späť. Bála som sa vkročiť dnu, pretože to znamenalo vysvetľovanie a momentálne som sa na to necítila. Napokon som nazbierala odvahu a zazvonila som. Otvorila mi prekvapená mamka.

„Ahooooj, Vicky. Čo ty tu?“

„Prišla som vás pozrieť,“ usmiala som sa nasilu.

„Poď ďalej. Rada ťa vidím,“ objala ma a pomohla mi s kuframi. „Si sama?“

„Áno,“ prikývla som.

„A čo Harry?“

„Rozišli sme sa. Nechcem o ňom hovoriť. Aspoň zatiaľ nie,“ povedala som a v očiach ma zaštípali slzy.

„To mi je ľúto,“ objala ma mamka a spolu sme vošli dnu.

„Kde je papa?“

„Išiel s Emou do mesta vybaviť nejaké veci. Večer by sa mali vrátiť.“

„Okey. Nevadí, ak tu zostanem pár dní?“

„Iste. Ešte stále je to tvoj domov,“ usmiala sa mamka. „Varila som pirohy, dáš si?“

„Áno, vďaka,“ usmiala som sa a odniesla si veci do izby. Vrátila som sa do kuchyne a spolu s mamkou som sa najedla. Bolo neskoré popoludnie a hoc sa mamka snažila udržať konverzáciu, nemala som veľmi chuť sa rozprávať. Chápala to a nechala ma samu. Zavrela som sa v izbe a nechala som bolesť, nech ma zožiera. Nemohla som ju neustále držať v sebe.

Po chvíli sa ozvalo štrnganie kľúčov a počula som hlasy ocka a Emy. Prinútila som sa vstať a ísť sa s nimi privítať. To nadšenie, ktoré som videla na Eme ma prinútilo sa úprimne usmiať a aspoň trošku som sa cítila šťastná. Chýbala mi. Vystískala som ju aj ocka a šla s Emou naspäť do izby. Tá ma sa našťastie nepýtala, prečo som prišla ale ako dlho ostanem.

„Netuším. Ale užijeme si to, dobre?“ usmiala som sa na ňu.

„Paráda,“ zvýskla nadšene a jej úsmev ma zohrial pri srdci. „Ideš večer niekam? Mohli by sme si pozrieť Nema ako za starých čias.“

To ma prinútilo zamyslieť sa.

„Vieš, vlastne som myslela, že niekam zájdem. Pozrieme si to neskôr, dobre?“

„Tak fajn,“ prikývla a šla za rodičmi. Ja som si otvorila kufor a vybrala si červené rifle, pásikavý sveter a nechala som si čierny kabát. Obula som si vysoké čierne čižmy a do čiernej kabelky som si prebalila veci.

„Idem na chvíľu vonku. Majte sa,“ oznámila som rodičom v obývačke a vyšla von na ulicu. Ovanul ma svieži vánok, no nebola mi zima. Predsa len už bola jar a zimné mrazy zmizli aj zo Slovenska.

Zamierila som na zastávku a kúpila som si niekoľko lístkov. Do zásoby. Autobus prišiel o pár minút a ja som si našla vzadu voľné miesto na sedenie. Ani som najprv nevedela, kam idem, no potom mi automaticky došlo, že mierim do Štýlu. A aj keď som tam mala spomienky na ... neho, ešte aj o môj obľúbený bar som prísť nechcela, takže som ich ignorovala.

Len čo som vystúpila na zastávke, zamierila som dnu. Keďže bol zvyčajný pracovný deň, bar bol poloprázdny a našla som tu len zvyčajné partie mladších. Moji vrstevnici už poodchádzali na vysoké, takže ani so Sofiou som sa nemohla porozprávať.

Zamierila som k pultu a medzitým som sa porozhliadla po osadenstve. Vzadu som spoznala Daliborovu partiu, no on tam nebol. Pochytil ma akýsi zvláštny pocit, akoby sklamanie. Prečo by som bola sklamaná, že tu nie je Dalibor. Mala by som byť šťastná, že ho nevidím. No opak bol pravdou. Moje podvedomie sem šlo práve kvôli nemu. Veď prečo inak by som nezamierila do baru, kde by som nikoho nepoznala.

Chystala som sa objednať si niečo, no odrazu ma premohol náhly popud. Zosadla som z barovej stoličky a vyšla som von. Všetci na mňa divne pozerali, či už preto, že som bola sama alebo preto, že som prišla a hneď odišla, no ja som to ignorovala. Rýchlo som skontrolovala čas na mobile. 7.40. Dokelu.

Z ničoho nič som sa rozbehla na zastávku cez cestu, aby som stihla autobus. Bolo to len tak tak, no až vnútri som si vydýchla. A prečo som behala? Lebo chodí len raz za hodinu. Očividne som nešla k sebe. Že kam? Odrazu som si to uvedomila. Bolo to rozhodnutie z ničoho nič, no kúsok mňa to chcelo. Mierila som do prímestskej časti, kde býval Dalibor.