Coincidence 91

Nasledujúce ráno som sa zobudila na Daliborov budík. Úplne som zabudla, že má školu. Ako tak som sa prebrala a pozorovala ho pri príprave. Dala som si kávu a o štvrť sme vyrazili na autobus. V meste sme vystúpili a rozlúčili sa objatím. Obaja sme sa tvárili, akoby sa včera nič nestalo. A ja som bola len rada.

Dalibor šiel do školy a ja som nastúpila na autobus domov. Nálada sa mi po včerajšku zlepšila, čo si mamka samozrejme všimla.

„Kde si to vlastne bola?“

„U kamaráta,“ odpovedala som, kým som si pripravovala raňajky.

„U kamaráta?“ povedala tým svojím zvedavým tónom, akoby to bolo viac. Ani nevedela, že má v podstate pravdu.

„Áno u kamaráta. Veď som sa len pred chvíľou rozišla s Harrym,“ pokrútila som hlavou a odložila som maslo do ľadničky.

„No fajn. Zjavne sa ti uľavilo. Som rada. Idem do roboty, tak sa vidíme neskôr. Pa,“ zakývala mi z chodby a vyšla von. Ostala som sama. Opäť. Premýšľala som, čo budem celý deň robiť. Nechcela som len tak ležať a pozerať filmy, tak som sa rozhodla pre najlepší liek. Nákupy.

Vonku už bolo teplejšie, tak som sa prezliekla do druhých riflí, trička a mikiny a vzala som si mini tašku cez plece na peňaženku a doklady. Hotová som vybehla von a odviezla som sa autobusom na stanicu. Síce sme mali nákupne centrum aj u nás, no nebol tam tak veľký výber, tak som si posedela polhodinku vo vlaku a zamierila som do Auparku hneď pri stanici.

Pochodila som takmer všetky obchody, no tentoraz som sa odvážila vstúpiť aj do tých luxusnejších, ktoré som kedysi len z diaľky pozorovala. Dokonca som si tam aj na seba niečo kúpila a čím drahšie to bolo, tým lepší pocit som mala. Na obed som zašla do fast foodu a dala si burger menu. Potom som sa ešte vrátila do pár obchodov, aby som kúpila niečo aj sestre a rodičom. Nie som predsa držgroš.

Napokon som sa domov vrátila okolo 6 večer s plným náručím tašiek a začala som s obdarúvaním. Eme som darovala šaty, topánky a čačky do vlasov a mamke a ockovi som podala poukážku na víkend v Tatrách. Tento.

„Ty si sa zbláznila?!“ zvolal mamka šokovane.

„Ja viem,“ usmiala som sa. „Prečo by ste si nemohli dopriať trošku relaxu. Ja sa o Emu postarám. Taktiež si spravíme pekný výlet, čo ty na to?“ žmurkla som na Emu a tá nadšene prikyvovala. Napokon obaja súhlasili, a keďže zajtra ráno cestovali, museli sa ísť zbaliť.

Ja som si zatiaľ sadla k starému počítaču a prihlásila som sa na Facebook. Opäť mi tam blikali samé správy od fanúšičiek, ktoré som ignorovala, no zaujalo ma aj jedno meno, ktoré som už poznala. Dalibor? Prečo mi píše na Facebook? čudovala som sa. A tak som otvorila správu, aby som to zistila.

Ahoj, nemôžem sa ti dovolať, tak píšem na Facebook :) vieš, že je piatok, no a tak som premýšľal, či by si sa nechcela ísť uvoľniť do klubu, zatancovať si a tak ... pustiť všetko z hlavy, zabudnúť ... ozvi sa :)

Páni, ani som nevedela, že je vlastne piatok. Pousmiala som sa a rýchlo som mu odpísala.

Jasné, rada pôjdem :) padne mi to vhod ... kde sa stretneme? a kedy?

Párty začína o 10, no tipujem, že ľudia prídu až o 11 najskôr. A keďže je to mimo mesta, Paťo nás odvezie ... od 7 budem v Štýle :) príď, kedy chceš

Okay, tak sa vidíme ... pa :)

Odpísala som naposledy a odhlásila som sa. Chvíľu som ešte prechádzala nejaké stránky a ani som si nevšimla, ako ten čas zbehol. Zrazu bolo pol 8 a ja som nebola ani prichystaná. Chcela som tam byť skôr, vlastne som ani nevedela prečo.

A tak som sa rozbehla do kúpeľne a dala som si rýchlu sprchu. Umyla som si vlasy a vyfúkala ich. V uteráku som zbehla do obývačky a oznámila som rodičom, že prídem zajtra ráno predtým, než odídu. Následne som sa vrátila do izby a obliekla som si rifle, čierny top a naň len tyrkysový kabátik. K nemu som doladila lodičky a do minikabelky som si prebalila veci.

Oblečená som podišla k zrkadlu a vytiahla som kozmetiku. Keďže som sa plánovala pekne rozbiť na parkete, zbytočne som si nedávala makeup ale len tenkú vrstvu púdru a na oči linku a špirálu. Na pery som si naniesla jahodový lesk a hotová som sa vybrala z domu. Lístky som mala ešte zo včera, a tak som nastúpila na autobus a odviezla som sa do mesta.

Pred Štýlom bolo ako inak tisíc ľudí a kým som sa cez nich dostala dnu, aspoň polovičku som pozdravila. Konečne som vošla do dverí a zamierila som dozadu k ich zvyčajnému stolu. Dalibor sedel chrbtom ku mne, takže ma nevidel a ja som to využila, aby som ho prekvapila.

Ukázala som ostatným, nech sú ticho a zakryla som mu oči. Trošku podskočil, ako sa naľakal a rukami chytil moje, no neodtiahol ich. Nahmatal si môj ľavý prstenník a hneď vyriekol:

„Ahoj, Vicky.“

„Ako si vedel?“ pýtala som sa, kým vstal a objal ma.

„Tvoj prsteň. Vždy ho nosíš. Už dva roky,“ usmial sa. „Všimol som si ho už predtým a včera si ho mala znovu.“

„Prekvapuješ ma,“ usmiala som sa a prisunula som si k ním stoličku. Sem tam som sa zapojila do debaty, no väčšinu času som len počúvala. Dalibor ma pod stolom chytil za stehno a ja som nenamietala. Len som sa naňho prekvapene pozrela, no nechala som to tak.

O pol 11 sme sa zdvihli a spolu s ďalším párom sme sa nasúkali do auta. Za pol hodinu sme boli na mieste a vystúpili sme pred klubom.

„Nezmenilo sa to tu,“ poznamenala som a ostatní len prikývli. Vykročili sme dnu a sadli si do rohu. Kým sme čakali na objednávku, otočila som sa k Daliborovi, s ktorým som sedela na gauči a riekla som:

„Musíme sa porozprávať.“

„Počúvam,“ usmial sa. Bol taký zlatý a šťastný. Nechcela som mu zmariť nádeje, no musela som. Moja láska k Harrymu nevyprchala a ani tak skoro nevyprchá. Nemohla som s nim nič mať a musela som sa uistiť, že aj keď dnes budem pripitá a povoľnejšia, nedovolí mi to.

„Vieš, to včera ... ja nie som pripravená na niečo nové. Bola to chyba, pretože som ti dala zbytočné falošné nádeje, no už to späť nevezmem. Ešte stále milujem Harryho napriek všetkému, čo sa stalo a tak skoro nebudem schopná milovať niekoho iného. A taktiež sa po víkende vraciam do Londýna, takže by to bolo o to horšie. Rozumieš mi?“

„Chápem,“ prikývol smutne.

„Prepáč, ak som ti ublížila. Nechcela som, no stalo sa a je mi to ľúto.“

„To je v poriadku,“ usmial sa.

„Ďakujem. No ešte by som sa chcela uistiť, že sa dnes na 100% nič nestane, pretože fakt netuším, čo so mnou urobí alkohol a bola by som rada, ak by si mi zabránil v hocijakom pokuse o zblíženie, aj keď to možno bude ťažké. Urobil by si to pre mňa?“

„Iste. Sme priatelia. Akceptujem tvoje rozhodnutie, aj keď to nie je najľahšie.“

„Ďakujem. Dôverujem ti,“ usmiala som sa. „Ou, a ešte som zabudla, do 5 musím byť doma,“ riekla som  a vzala si zo stola svoju tequilu, ktorú medzitým priniesli. „Tak teda na zdravie.“

„Na zdravie,“ štrngol si a kopli sme to do seba.

„Ideme na parket?“

„Samozrejme. Neprišli sme sem sedieť,“ uškrnul sa Dalibor a o sekundu sme už stáli obklopení ostatnými tanečníkmi a vznášali sme sa vo víre tanca.