Coincidence 92

Harry

„No tak, Harry. Už sa zobuď!“ potriasol so mnou Loui. „Nemôžeš byť ako smrtka naveky.“

„Veď ja som hore,“ odvetil som a odtisol som ho preč.

„Fyzicky? Áno. Psychicky? Ani náhodou!“

„Je mi fajn, jasné?“ odvetil som podráždene.

„To vidím. Človeče, musíš sa z toho spamätať. Si predsa Harry Styles, večný sukničkár a obdivovateľ žien!“

„Not anymore,“ odpovedal som. „Bol som zaľúbený. Miloval som ju celým srdcom. Ako odo mňa môžeš očakávať, že po pár dňoch vstanem a budem ako predtým? Už to nikdy nebude to isté!“

„Ja viem, že si sa zmenil. Ale nemôžeš sa užierať ľútosťou donekonečna. Pôjdeme večer niekam von do baru. Ulovíš nejaké ženy a spamätáš sa,“ hustil do mňa Louis.

„Už to nebude po starom, nerozumieš?!“ zvolal som hlasnejšie, ako som chcel. Už mi liezlo na nervy, ako do mňa neustále niečo hučal. Prečo mi nemohol dať pokoj? Chcel som byť sám. „Je koniec! Skončili sme s Vicky, skončil som ja. Už nikdy nebudem starý Harry! Už nikdy nebudem nikoho milovať tak ako ju! Pochop to!“

Louis na mňa prekvapene pozrel a tvár sa mu skrivila bolesťou.

„Prepáč, nemyslel som to tak,“ šepol a vyšiel von z izby.

„Louis, počkaj. Nechcel som na teba kričať!“ zavolal som za ním o pár sekúnd, no neskoro. Už bol preč. Odohnal som od seba posledného človeka, ktorému na mne záležalo. Liam bol celý čas s Dan a aj keď prejavil ľútosť nad tým, čo sa stalo, nesnažil sa ma vzkriesiť k životu. Zayn a Niall to isté. Jedine Loui sa mi snažil pomôcť, aj keď som ho tak tvrdohlavo odmietal. A teraz je aj on preč.

Čo som to za človeka? Všetkých, na ktorých mi tak veľmi záleží, som od seba odohnal preč svojím hlúpym správaním. Prečo? pýtal som sa sám seba, no odpoveď som nedostal. Od odchodu Vicky prešli dva dni a ja som bol v troskách. Jedol som len veľmi málo a bol som ako bez duše. A navyše sme dnes mali mať koncert. Nemal som ani potuchy, ako to zvládnem.

Chvíľu som ešte premýšľal, kým ma z mojich úvah nevytrhlo zvonenie telefónu. Zdvihol som to a na druhom konci bol Liam, vraj máme už prísť do haly. Vzal som teda peňaženku a mobil a vyšiel som z hotela. Taxíkom som sa doviezol až pred hotel a dorazil som na skúšku.

Čakalo sa už len na mňa, a tak sme hneď začali. Všetky pesničky som odspieval aj choreografiu som zvládol, no nemal som náladu na žiadne somariny, ako sme vždy robievali. Dnes sa to bude musieť zaobísť bezo mňa.

Koncert prebehol v pohode, no nebol to ten najlepší. Predsa len moja neduchaprítomnosť v tom zohrala určitú rolu. Keď sme šli limuzínou z haly naspäť do hotela, ozval sa Zayn.

„Asi by sme to mali skončiť,“ povedal odrazu.

„Čože?“ prekvapene som naňho pozrel.

„Práve si sa rozišiel so svojím dievčaťom a vidno to na tebe. Nedokážeš predstierať radosť a my to úplne chápeme, no myslím, že ostatné koncerty by boli zbytočné, ak by si to nik neužil.“

„Ďakujem,“ usmial som sa na nich úprimne. Dojalo ma, akí boli pozorní, aj keď som si predtým myslel, že si ma nevšímajú.

„To Loui. Bol to jeho nápad,“ pousmial sa Liam.

„Vďaka, braček,“ buchol som doňho priateľsky. Bol som rád, že sa neurazil. „Prepáč za to poobedie. Nemal som tak vyskočiť. Ja len, nezvládam to a ... bolí to,“ priznal som.

„My to chápeme. Sme tu pre teba,“ usmial sa Louis a objal ma.

„Skupinové objatie!“ zvolal Niall a vrhol sa na nás spolu s ostatnými. Musel som sa zasmiať. Konečne sa na konci tunela objavilo aspoň aké také svetielko.

„Neskončíme. Nemôžeme sklamať všetkých fanúšikov. Dostanem sa cez to,“ povedal som rozhodne a aj som to tak myslel. Musel som sa cez to preniesť. Nemohol som donekonečna trúchliť nad niečím, čo už nebude.

„Si si istý?“ pozrel na mňa pochybovačne Loui.

„Stopercentne,“ prikývol som a usmial sa. „Aspoň sa o to musím pokúsiť. Keď nie kvôli vám a fanúšikom, tak kvôli komu by som sa z tej depky dostal. A začínam práve teraz.“

„To sa mi páči,“ buchol ma Zayn a ostatní s úsmevom prikývli. Vedel som, že je to správne rozhodnutie, aj keď nebude ľahké. Sprvu ma to bude stáť veľa pretvarovania, no časom možno ... hádam zabudnem. Nie na ňu. Ani na to, čo som jej spôsobil. No na tú bolesť zo straty. Vyliečim sa a bude to fajn. Musí byť! nahováral som si.

Vicky

Prebudila som sa na tresnutie dverí auta.

„Čo sa deje?“ prebrala som sa razom a posadila som sa, len čo som zaregistrovala, že na niekom ležím. Hlava sa mi zatočila a začalo mi v nej trieštiť. „Au,“ sykla som a chytila som sa za ňu.

„Trošku si to prehnala,“ pousmial sa Dalibor.

„Ako veľmi?“

„Naozaj to chceš počuť?“ uistil sa. Chvíľu som zaváhala. Snažila som sa rozpamätať, čo sa vlastne celú noc dialo, no mala som krátke výpadky. Sem tam niečo zahmlene.

„Nestalo sa medzi nami nič?“ chcela som sa najprv uistiť.

„Nie.“

„Fúúú,“ vydýchla som si. „Tak a teraz môžeš pokračovať. Ozaj, kde to sme?“

„Neďaleko mesta. Len sme vysadili Matúša. Už sme len my a Paťo.“

„Okay. Už môžeš hovoriť. Ou nie, koľko je ešte hodín?“

„Pol piatej,“ zasmial sa Dalibor.

„Dobre. Teraz už naozaj.“

„Tak ... najprv sme len tancovali a bavili sa. Potom sa začalo piť, no ja som pri nejakej tretej prestal a tak si si štrngala s ostatnými, ktorých sme ani nepoznali. Tancovala si takmer s celým klubom a potom si vyšla na bar a tancovala si tam. Pridali sa k tebe ešte nejaké dve holky, takže ste sa tam rozbíjali. Keď si šla dole, skoro si spadla, no našťastie som ťa zachytil, lenže teba vtedy naplo a LTT si ma neovracala. Rýchlo si vbehla za bar a hodila si to do umývadla. Barman ti držal vlasy a potom ťa odtiaľ vyhodil. Tak si sa vrátila späť na parket a mňa si ťahala so sebou. Vyzula si si lodičky a darovala si ich DJ-ovi a tancovala si bosá. Potom si sa pokúšala mi rozopnúť košeľu, no nejako som ti v tom zabránil a keď pustili pomalú pesničku, zavesila si sa na mňa ako kliešť,“ zasmial sa Dalibor, no mne to veľmi vtipné neprišlo. Za každou vetou som bola viac a viac zdesená zo svojho správania a ústa som mala otvorené dokorán, no on ešte neskončil.

„Napokon som si zaspala v mojom náručí, tak som ťa zdvihol a odniesol do auta. Medzitým som zaplatil účet a vzal tvoje topánky. Pozháňal som ostatných, kým na teba Paťo dozeral. Nasadli sme a ty si sa mi zvalila do lona a spala si ďalej, no ...“

„Prosím nie,“ zvolala som zúfalo a pozrela na jeho nohavice. „O môj bože!“ zvolala som a zakryla si ústa dlaňou. Na jeho nohaviciach sa totižto práve v okolí rozkroku nachádzal mokrý fľak. A od čoho? Od mojich opileckých ospalých slín. „Už nepijem!“

„To je v pohode. Nie je to nič hrozné,“ zasmial sa Dalibor. „Aspoň som sa posmial,“ doberal si ma.

„Som rada, že som ťa pobavila,“ riekla som sarkasticky. „Ako som sa mohla tak opiť, preboha?“ lamentovala som.

„Bola si smutná, zranená, podvedená. Je to pochopiteľné.“

„Ale aj tak. Bože, prepáč, ešte raz. Naozaj ma to mrzí. A ďakujem. Za všetko. Nikdy ti to nezabudnem,“ pousmiala som sa.

„Nie je zač,“ odvetil.

Pozrela som von oknom a uvidela som bytovky z môjho sídliska. O chvíľu sme na mieste. Počkať!

„Ako vieš, kde bývam?“ spýtala som sa ho.

„Volal som z tvojho mobilu Sofii. Nebola veľmi nadšená, že ju budím uprostred noci, no povedala mi to.“

„Dúfam, že si jej nič nevravel o .. . všetkom.“

„Nie, ale stavím sa, že sa bude vypytovať,“ uškrnul sa.

„Len to nie,“ zaúpela som. „No asi sa tomu nevyhnem no.“

„Už sme tu,“ poznamenal Dalibor a obaja sme vyšli z auta.

„Tak ... som rada, že sme sa videli a ďakujem za vypočutie, pochopenie aj rozptýlenie.“

„Ty sa lúčiš?“

„No v podstate áno,“ prikývla som. „Cez víkend som sama so sestrou a chcem, aby sme si to užili, kým som tu. Potom letím späť do Londýna.“

„To je škoda. Ale rád som ťa videl.“

„Aj ja teba,“ usmiala som sa a šla som ho objať. Keď som sa odkláňala, zastavil ma a pozrel mi do očí.

„Posledný bozk? Na rozlúčku?“ zdvihol obočie. Chvíľku som nad tým uvažovala. Mne to problém nerobilo, len som to nechcela zhoršiť jemu. Ale keď to odo mňa žiadal ...

Nahla som sa a pritisla som svoje pery na jeho. Na minútku spočinuli spolu a potom som sa odtiahla. Nechcela som riskovať žiadnu vášeň, tak som to vybavila jednoducho.

„Maj sa,“ rozlúčila som sa a zakývala som Paťovi. Potom som vykročila k bytovke a pri vchode som sa ešte naposledy obzrela. Stál tam a díval sa na mňa. Či už pre to, aby skontroloval, či som došla domov, alebo pre to, aby ma mohol vidieť čo najdlhšie, potešilo ma to. Usmiala som sa a zakývala som mu. Až potom som vošla dnu a zavrela za sebou dvere. A takisto aj za jednou kapitolou môjho života.