Coincidence 88

„Tak ti prajem krásny pohreb!“ povedala bez štipky ľútosti a zmizla vo výťahu. V tej chvíli mi došlo, že som ju stratil. Navždy. Ako som to mohol urobiť?  Čo za zviera vo mne ma donútilo podľahnúť? Ako mi pomaly začínalo dochádzať, že je to koniec, bolesť sa zväčšila a moje srdce pukalo. Po pár minútach, keď som tam ešte stále stál, som si myslel, že už prestane, no ono nie. Nezastalo, až kým mi v hrudi neostala namiesto srdca prázdnota. Čierna diera. Nič.

Stál som tam s pohľadom upretým pred seba, no nič som navôkol nevnímal. Všetko, čo som cítil, bola obrovská bolesť vo mne a pocit ničoty. Stratil som tú jedinú vec, ktorú som nadovšetko miloval. A prečo? Kvôli nejakej hlúpej telesnej túžbe. Nikdy si to neodpustím. Bola to najväčšia chyba v mojom živote a za ňu budem teraz donekonečna pykať.

Zaslúžim si to. Vicky si zaslúži lepšieho, pomyslel  som si, no pomyslenie na Vicky v náručí nejakého cudzieho chlapa ma privádzalo do zúfalstva. Mal som chuť to skončiť. Ukončiť to utrpenie raz a navždy, no vedel som, že nemôžem. Kvôli rodine, chalanom, fanúšikom, no najmä kvôli nej.

Netušil som, koľko času prešlo, odkedy Vicky odišla. Novinári už spred hotela zmizli, aby naplnili redakcie novinkami, hostia hotela sa vystriedali, no ja som sa ešte stále nepohol z toho istého miesta. Napokon som sa donútil hýbať nohami a zamieril som k výťahu. Psychicky som ani nevnímal, čo robím. Viedol ma iba mozog. Ten našťastie fungoval.

Vyšiel som na moje poschodie a zamieril som do izby. Len čo som otvoril dvere, Louis, ktorý ma zbadal v tom hroznom stave, vystrašene zvolal:

„Preboha, Harry. Čo sa ti to stalo?“ pribehol ku mne a pomohol mi k posteli. Zúfalo som hľadel pred seba a videl som len ju. Pred očami som mal stále poslednú spomienku na ňu, ako tam stála a ja som jej mojimi slovami zabodával nôž do tela. A ten obraz ma prenasledoval všade. Bol mi pripomenutím, čo som spravil.

„Vie to,“ prehovoril som po chvíli, čo do mňa Louis niečo hučal, no ja som ho nepočul.

„To o tej noci?“ zvolal Louis.

„Novinári to zistili. Obklopili nás. Nemohol som zapierať. Je koniec. Navždy som ju stratil,“ riekol som monotónne s pohľadom upretým do diaľky. Bol som ako chodiaca mŕtvola.

„To nehovor. Vy to vyriešite. Ste si navzájom súdení,“ snažil sa ma upokojiť, no nič nezaberalo. Vedel som, že je to stratené.

„Tu ostaň, nikam nechoď!“ povedal odrazu a vyšiel von. Vedel som, kam ide, a aj keď som mu v tom chcel zabrániť, nemal som síl ani vôle. Podľahol som utápaniu sa v žiali a pomaly ale isto som pochovával to posledné, čo vo mne ostalo. Ostala len schránka bez duše. Zmohla ma apatia a mne už na ničom nezáležalo. To jediné, čo pre mňa znamenalo všetko, som stratil. A tak som už nemal dôvod byť šťastný.

Vicky

Sedela som na zemi opretá o dvere a utápala som sa vo svojom žiali. To utrpenie bolo neznesiteľné. Len neutíchajúca bolesť v hrudi mi pripomínala, že ešte mám svoje srdce. No to bolo zničené na milióny kúskov a nebola žiadna možnosť nápravy. Zničené srdce do konca života. Takto som si moju prvú lásku nepredstavovala.

Odrazu ma z môjho seba ľutovania vytrhlo klopanie na dvere. Neozývala som sa. Nechcela som s nikým hovoriť a možnosť, že by tam mohol byť Harry mi ešte viac bránila tie dvere otvoriť. Chcela som byť sama. Nikoho nevidieť, s kým sa nerozprávať. Len ja a môj žiaľ.

„Vicky, viem, že si tam. Otvor!“ ozval sa Louisov hlas. Jasné, prišiel orodovať za Harryho. Opäť vo mne vzkypela zlosť a zmizla som v kúpeľni. Rýchlo som si opláchla uplakanú tvár, no fľaky aj tak nezmizli. Utrela som sa, podišla som k dverám a prudko ich otvorila.

„Ani sa nepokúšaj mi niečo o Harrym povedať. Priznal sa a ja som s ním skončila. Už ho nikdy v živote nechcem vidieť a čokoľvek povieš, môj názor nezmení!“

„Vicky, ja viem, že spravil chybu. Nechcem ho ospravedlňovať. No viem aj, čo prežíval potom. Bol úplne na dne. Nenávidel sám seba za to, čo spravil. Bál sa, že o teba príde a pomyslenie na to ho privádzalo do zúfalstva. Práve sedí na posteli a užiera sa. Nevníma nič a nikoho. Je totálne na dne. Prosím, viem, že ti ublížil, no daj mu šancu to napraviť a dokázať ti, ako veľmi ťa miluje.“

„Prepáč, Loui, ale nemôžem. Neskutočne mi ublížil a tá rana sa tak rýchlo nezahojí. Bojím sa, či sa vôbec zahojí. Milovala som ho celým svojím srdcom. Bol mojou prvou láskou a dala som mu všetko. Bol mojím svetom, mojím životom. No on si to nevážil a zničil to. Zničil mňa aj seba. Teraz za to musíme pykať obaja. Zbohom!“ povedala som ľútostivo a zavrela som dvere. Oprela som sa o ne a zvonu som sa rozplakala.

Je koniec! Spamätaj sa! Ľutovaním samej seba tomu nepomôžeš! Musíš sa vzchopiť! povedala som si a chrbtom ruky som si utrela slzy. Zhlboka som sa nadýchla a podišla som do izby. Zobrala som všetky veci, ktoré boli mimo kufra a vložila som ich dnu. Po chvíli som bola zbalená a tak som si naniesla na tvár make-up, aby som zakryla fľaky.

Hotová som vyšla von a na recepcii som vrátila kartu od izby a zaplatila za ňu. Taxíkom som sa odviezla na letisko a kúpila si najbližší let do Londýna. S letenkou som si sadla na lavičku a čakala som na svoj let. Bolesť síce neustupovala, no ja som sa prinútila byť silná a nenechať sa položiť k zemi. Som predsa osobnosť a nebudem sa utápať v žiali kvôli niekomu, kto mi dokázal niečo tak hnusné urobiť.

Harry

Louis sa po chvíli vrátil, no neniesol šťastné novinky. Ani som ich vlastne nečakal.

„Choď za ňou, Harry. Skús to! Čo viac môžeš stratiť?“ hučal do mňa.

Mal pravdu. Väčšiu bolesť som už utŕžiť nemohol. A tak som sa prebudil, odhodil preč všetko, čo mi stálo v ceste a zamieril som k jej izbe. Klopal som, volal na ňu, no nik sa neozýval. Nechcel som sa vzdať. Nechcel som premárniť posledný pokus bojovať o ňu. Zišiel som dole a pýtal som si kľúč od izby 3714. Tvrdil som, že je to moja priateľka a neozýva sa. Bojím sa o ňu.

„Slečna Sanchezová sa pred chvíľkou odhlásila,“ znela odpoveď a moje posledné sny sa rozpadli. No vtom mi zrak padol na taxík vonku. Stihnem ju. Určite je na letisku! Vyletel som von ako strela a nasadol som do taxíka, z ktorého práve vychádzala nejaká pani. Zvrieskol som na šoféra, nech upaľuje k letisku a nepokojne som hľadel von oknom.

Minúty v zápche sa zdali ako hodiny a ja som už nemohol vydržať. Napokon sme sa tam predsa len dostali a ja som vybehol von bez platenia. Ak chce, počká ma. Taxikár za mnou kričal, no ja som ho ignoroval a vbehol som dnu. Preletel som popri cestujúcich a zamieril som rovno k pultu.

„Kedy letí lietadlo do Londýna?“

„O 5 minút.“

„Musím sa tam dostať! Je to dôležité!“

„Prepáčte, ale dvere na palubu sa pred chvíľou zavreli!“

„Vy to nechápete! Stratím ju! Zomriem, ak sa k nej nedostanem.“

„Je mi to ľúto. Nemôžem nič urobiť,“ pokrčila plecami a odišla preč. Pocítil som zúfalstvo a beznádej. Bolesť sa mi vracala späť a posledné nádeje stroskotávali. Je koniec. Definitívny. Zložil som sa na sedačke v hale a hlavu som si vložil do dlaní. Opäť ma prenasledovali tie isté myšlienky a výčitky, ako predtým v izbe a posledné kúsky zmyslov sa vytrácali. Bolo mi všetko jedno. Už som nemal nič. Bola mi všetkým a to všetko som práve stratil.

„Do riti!“ zanadával som a buchol päsťou do voľnej sedačky vedľa. Pár okoloidúcich sa na mňa pozrelo, no mne to bolo jedno. Vstal som a vyšiel von. Taxikár tam ešte stále stál, tak som k nemu podišiel. Z vrecka som vytiahol bankovky a podal mu ich.

„Dvojnásobok. Odvezte ma späť do hotela!“ zavrčal som naňho a nasadol. Svet okolo seba som už viac nevnímal. Keď zastavil, vošiel som do hotela a pobral sa do mojej izby. Louis samozrejme začal vyzvedať, no keď to mňa nedostal ani slovo, pochopil, že to nevyšlo. Ľahol som si na posteľ a utápal sa v sebaľútosti. Pred očami sa mi neustále premietali spomienky na ňu a nemohol som sa ich zbaviť. Ešte viac ma deptali a až som zaspal a aspoň na chvíľu som na všetko zabudol.