Coincidence 90

Sorry, že som včera nedala časť. Nejako som na to pozabudla :) 

Ešte nikdy som tam predtým nebola a ani som netušila, že či to nájdem, no adresu som si pamätala, akoby mi ju povedal len pred chvíľkou. V tom čase, keď som sa ju dozvedela, bolo medzi mani všetko v poriadku. Boli sme dobrý kamaráti a všetko nasvedčovalo tomu, že je medzi nami čosi viac. Neustále sme sa doberali a nezáväzne spolu flirtovali.

Aj v tej deň som sa smiala, že si chce ísť ľahnúť hneď na obed, po tom, čo prespal celú noc. Dlho som váhala, či mu to napísať, no napokon som sa odvážila a napísala som mu, či nechce spoločnosť. Len tak, nezáväzne. No on sa toho chytil a ja som nevedela, či to myslí vážne alebo len pokračuje v hre. Odpísal mi, že áno a poslal mi jeho adresu.

Vtedy som sa akosi zľakla a cúvla som o krok späť. Možno to bola práve tá chyba, prečo naše priateľstvo neprerástlo do vzťahu, no teraz to už neľutujem. Možno mi Harry ublížil a skončilo sa to medzi nami, no stále som ho milovala a nikdy nebudem ľutovať, že som ho spoznala.

Odrazu som zastala a dívala som sa na to číslo. 36. Bola som tam. Trafila som, no opäť, keď už som bola tesne pred cieľom, bála som sa. Čo ak ani nebude doma? zamyslela som sa. Nebuď srab a zaklop. Ak nebude doma, vrátiš sa späť! povedalo mi moje svedomie a tak som otvorila bránku a vkročila dnu dúfajúc, že na mňa nevybehne nejaký pes.

Pomaly som váhavo kráčala k dverám a predychávala som to. Len čo som bola pri vchode, srdce sa mi prudko rozbúšilo. Nie tak, ako keď niekoho milujete, no od strachu. Bála som sa, či ma príjme. Čo ak ma nenávidí? spytovala som sa sama seba. Dosť! povedala som si odrazu a zaklopala som na dvere skôr, než som stihla zdupkať preč.

Ozvali sa kroku a dvere mi otvoril nejaký chlapec.

„Áno?“ opýtal sa.

„Ahoj. Je Dalibor doma?“ opýtala som sa ho trasúcim hlasom. Ešte stále som si nebola 100% istá svojím konaním.

„Hej, zavolám ho,“ usmial sa a cúvol ďalej do domu. „Dalibor! Máš tu nejakú kočku!“ zavolal naňho a vytratil sa preč. Nervózne som prešľapovala z nohy na nohu a čakala som, kým sa objaví. Odrazu sa na schodisku objavili nohy a potom aj zvyšok jeho tela. Keď ma zbadal, na chvíľu sa zarazil a prekvapene sa na mňa díval. Po pár sekundách sa spamätal a podišiel ku mne.

„Ahoj, Vicks. Čo ty tu?“

„Prepáč, že ruším. Ja len ...“ chcela som mu to vysvetliť, no nemohla som. Hlas mi zlyhal a v očiach sa mi objavili slzy. Chcela som mu povedať, že mám zlomené srdce a potrebujem sa porozprávať s niekým, kto nie je rodič, no nikoho tu nemám. Okrem neho. No nedokázala som to.

Len som tam stála a pozerala naňho, zatiaľ čo sa mi v očiach hromadili slzy, až pokým neprišiel ku mne a neobjal ma. Nečakala som to, no uľavilo sa mi. Bol tu pre mňa. Aj napriek tomu, ako som ho odmietla. Objala som ho taktiež a rozplakala som sa mu na ramene. Po chvíľke som pocítila, ako mu na rukách naskočili zimomriavky, keď zafúkal vietor. Odtiahla som sa a chcela som niečo povedať, no predbehol ma.

„Chceš ísť ďalej?“

„Áno, ďakujem,“ usmiala som sa a vkročila do domu. Zavrel za mnou dvere a ja som sa medzitým vyzula.

„Dáš si čaj alebo niečo?“ navrhol.

„Teplý čaj by bol fajn,“ prikývla som a nasledovala ho do kuchyne. Sadla som si na stoličku zatiaľ čo nalial vodu do kanvice. Kým voda vrela, prisadol si ku mne a milo sa na mňa pozrel.

„Chceš sa vyrozprávať?“

„Ako ...?“ začala som nechápavo.

„Nie som slepý. Vidím, že ťa niečo trápi,“ usmial sa a pohladil ma po ruke. Pozrela som na ňu a na chvíľu som zamrzla. V inej situácií by mi toto gesto  prišlo až príliš vtieravé, no teraz mi akurát ukázalo, že mu môžem dôverovať.

„Prepáč,“ stiahol okamžite ruku a ja som naňho prekvapene pozrela. „Nemal som.“

„Nie, nie. To je v poriadku,“ pousmiala som sa. „Len ... nechcela som ťa otravovať. Ja ... nemohla som ostať v Londýne, tak som sa vrátila sem, no všetci sú preč a ...“

„Nemala si za kým ísť,“ dokončil za mňa a ja som len prikývla. Cítila som sa, akoby som ho využívala.

„Prepáč, ak zavadziam, pôjdem,“ povedala som hneď.

„Nie, nie. Ostaň. Som rád, že si prišla,“ usmial sa a postavil sa, aby zalial čaj. Vzal šálku, podišiel s ňou ku mne a podal mi ruku.

„Pôjdeme hore, do mojej izby?“

Prikývla som a chytila sa ho. Viedol ma hore schodmi a zabočil doprava. Len čo sme sa ocitli v jeho izbe, sadla som si na posteľ a on mi podal šálku. Odchlipla som si z teplého čaju a položila ho na stôl vedľa.

„Tak hovor,“ popchol ma Dalibor.

„Ja ... ani neviem, ako začať,“ šepla som a pozrela do zeme. „Rozišli sme sa. Podviedol ma,“ zamrmlala som a pozrela naňho.

„To ma mrzí,“ povedal a objal ma. Opäť mi z očí vytryskli slzy a spustili sa dolu tvárou. Pohladil ma po vlasoch a ja som mala pocit, akoby sme boli priateľmi večnosť a nič sa medzi nami nezmenilo. Keď som sa upokojila, pustil ma a ja som pokračovala. Dostala som zo seba všetko čo ma trápilo a dosť sa mi uľavilo.

„Takže si prišla sem, aby si zabudla?“

„Tak nejako. Nemohla som ostať v tom byte. Všetko mi ho tam pripomínalo,“ prikývla som.

„Chápem. Je to naozaj ko*ot, prepáč za výraz, že toto spravil. Ja byť na jeho mieste ...“

„Prosím, nedokončuj to,“ zasmiala som sa.

„Tak fajn,“ zaškeril sa.

„Ďakujem ti, že si ma vypočul. Musela som sa vyrozprávať,“ usmiala som sa.

„Vieš, že som tu vždy pre teba,“ usmial sa tiež. „Aj keď asi inak, ako by si chcela ty,“ dodal šeptom a zavládlo ticho. Nevedela som, čo povedať. V tej chvíli, mi bol tak blízky, že som mala pocit, akoby bolo všetko ako predtým. Pozerala som mu do tých azúrových očí a mala som zmiešané pocity. Cítila som istú náklonnosť, no moje srdce, teda to, čo po ňom ostalo, patrilo Harrymu. No potom som si uvedomila, že už nie je žiadne Harry a ja. Rozišli sme sa. Podviedol ma s inou.

A odrazu sa obnovili všetky tie pocity, ktoré som zakrývala. To búšenie srdca, hoc nie také ako pri Harrym, keď som ho videla. Tá žiarlivosť, keď bol s inou. Tá radosť, keď sme boli spolu a rozprávali sme sa. A odrazu, ani neviem ako, som sa k nemu pomaly naklonila a pobozkala som ho.

Najprv sme sa len nežne dotkli perami, no po chvíľke som pootvorila pery a on to pochopil ako povolenie. Jazykom vošiel dnu a skúmal každučké miesto. Nebol to rozvášnený bozk dvoch milencov. Bolo to spojenie dvoch stratených duší. Nežne sme sa hrali s jazykmi a užívali si to. Obaja.

Odrazu sa z nežného hrania stal vášnivý súboj a ja som sa naňho vrhla. Stiahla som mu tričko a on mi prešiel prstami pod sveter na holé brucho. Pomaly sa presunul vyššie a vyššie. Otvorila som oči a odrazu som videla Harryho.

Prudko som sa odtiahla a zadychčane som z neho zoskočila. V očiach som mala šok a on sa na mňa nechápavo díval.

„Deje sa niečo?“

„Ja ... nemôžem. Nie takto hneď. Ešte stále ho vidím pred očami. Nemôžem sa jeho obrazu zbaviť. A moja láska k nemu sa zo dňa na deň nestratí, aj keď ma tak hlboko ranil,“ povedal som zúfalo.

„To je v poriadku. Chápem ťa,“ usmial sa a ľahol si. „Ľahneme si a len sa budeme rozprávať, čo ty na to?“

„To znie fajn,“ usmiala som sa a ľahla si k nemu. Preskočili sme tému Harry a rozprávali sa o všetkom možnom. On práve maturoval, tak mi vravel, ako sa učí a ja som mu zase povedala o práci návrhárky. Rozprávali sme sa dlho a ani som nepostrehla, už bolo po polnoci.

„Už by som asi mala ísť domov, aby sa o mňa nebáli,“ riekla som.

„A nechceš tu ostať spať? Nezáväzne samozrejme,“ usmial sa. „Sme tu len my a brat.“

„Tak dobre,“ súhlasila som. „Napíšem mamke SMS.“

Následne sme pokračovali v konverzácii, až kým sme neboli ospalí a nezaspali sme vedľa seba.