Coincidence 86

Kým som čakala na Harryho, stihla som si objednať ďalšie Martini, a práve, keď som dopíjala posledný dúšok, objavil sa vedľa mňa.

„No konečne,“ usmiala som sa naňho a hodila sa mu okolo krku. Hneď som našla jeho sladké pery a nežne som ho pobozkala.

„Toto mi celý deň chýbalo,“ pousmial sa Harry blažene a prisadol si. „Ako strávime popoludnie?“

„Niečo už vymyslíme,“ usmiala som sa a štrngla si s Harrym, ktorý si objednal pivo.

Celý čas sme sa s Harrym poflakovali po pláži, rozprávali sme sa a spomínali. Cítila som sa ako v raji a vôbec som nemala pocit, že sme spolu mesiac neboli. Vedela som každý detail každého dňa. Takisto som mu ten mesiac popísala aj ja a práve, keď som mu rozprávala o šatách pre Cher Lloyd, začal mu zvoniť mobil.

„Harry, kde sakra si?“ počula som Liamov nahnevaný hlas.

„Panebože. Koľko je hodín?“ zvolal Harry.

„Štvrť na 7. Okamžite sem príď, inak ťa zabijeme!“ vyhrážal sa mu Liam a vzápätí zložil.

„Ideme!“ zvolal Harry a schytil ma za ruku. Bežali sme rýchlo na cestu a zastavili sme si taxík, ktorý nás odviezol do haly. Ochranka nás pustila dnu a Harry si to namieril rovno na pódium. Ja som si našla miesto vysoko na tribúne, odkiaľ som ich pozorovala a zároveň opäť premýšľala. Občas som mávala svoje chvíľky, kedy som zabudla na realitu a poddala sa svojím víziám a snom. Aj teraz taká nastala.

Skúška zbehla raz-dva a ani som sa nenazdala a dnu sa začali rútiť prvé nadšené fanúšičky. Ostala som sedieť, kým sa tribúna nezačala zaplňovať a potom som odišla dozadu. Chvíľu som blúdila až som napokon našla správne dvere a vrútila sa dnu práve keď sa chalani prezliekali.

„Hups, prepáčte,“ očervenela som a chystala sa ísť preč, keď sa ozval Zayn.

„V pohode, veď sme sa už v spodnom prádle videli, nie? Poker?“ zasmial sa.

„Okey,“ súhlasila som a sadla si na gauč. Snažila som sa nečumieť na nich a tak som si zapla hru na mobile aby som sa odpútala. O chvíľu už boli všetci oblečení a zamierili do maskérne, kde ich upravili. Šla som s nimi a zozadu som ich pozorovala. Keď sa moje a Harryho pohľady stretli v zrkadle, usmiali sme sa na seba a ja som rýchlo odvrátila zrak. 10 minút pred začiatkom už bolo všetko prichystané a chalani sa už len psychicky pripravovali.

Odrazu zaznela úvodná hudba, v hale sa strhol obrovský výskot a chalani vyšli na pódium spievajúc ich prvú pieseň – Live While We´re Young. Koncert zbehol raz-dva a o chvíľu sme už sedeli všetci v limuzíne a mierili sme do hotela.

S Harrym sme sa s ostatnými rozlúčili na recepcii a šli sme druhým výťahom do mojej izby. Obaja sme boli unavení a tak sme v polovici rozhovoru zaspali.

O 4 ráno ma prebudil hovor od mamky. Len chcela vedieť, ako sa mám a čo je nové. Porozprávali sme sa a keď som zložila, pokúšala som sa znovu zaspať, no nemohla som. Mala som akýsi divný pocit, že dnes to nebude dobrý deň. Rýchlo som ho zahnala a zamierila som do kúpeľne pod sprchu.

Keď som sa vrátila po polhodine späť, Harry už bol hore a písal niečo do mobilu. Prisadla som si k nemu a pozrela som na obrazovku. Rýchlo zrušil Twitter a mňa premkol znovu ten zvláštny pocit. Prinútila som sa to neriešiť a pobozkala som ho.

„Ako si sa vyspala?“

„Celkom to šlo, len ma zobudil telefonát od mamky a už som potom nemohla zaspať. A ty?“

„Fajn, bezsenná noc,“ riekol Harry. „Večer odchádzame, tak by sme si mali užiť posledný deň v Miami.“

„Máš nejaký nápad?“

„Obleč sa a pôjdeme do mojej izby. Možno nás medzitým niečo napadne,“ usmial sa a pobozkal ma na nos. Šla som teda ku kufru a vybrala si biely top s kraťasami a preložila som si veci do druhej kabelky. Na nohy som si obula biele nízke sandále, vlasy si stiahla gumičkou do chvosta a hotová som sa postavila na odchod. Harry ku mne podišiel a spoločne sme zišli do jeho izby. Louis bol práve na odchode, tak sme sa len pozdravili a zavreli za ním dvere.

Harry zamieril do sprchy a ja som si ľahla na jeho posteľ. Začítala som sa do správ na FB od všetkých tých cudzích ľudí, ktorý mi písali len kvôli Harrymu. Takmer polovica z nich odkazovala, nech zomriem, že si ma Harry nezaslúži, no ja som si z toho ťažkú hlavu nerobila. Mala som celkom silnú povahu a takéto niečo ma len tak ľahko nerozhodilo.

Odrazu niekto zaklopal na dvere, tak som zoskočila z postele a v domnienke, že je to Louis, som otvorila dvere.

„No čo si si zabudol, Tommo?“ opýtala som sa, no za dverami nestál Louis. Bola to akási blondínka.

„Ou, prepáč, myslela som si, že si niekto iný. S čím pomôžem?“

„Je tam Harry?“ opýtala sa s úsmevom.

„Práve je v sprche. Odkážem niečo?“

„Nie, vlastne to nie je potrebné. Dovidenia,“ povedala a zamierila po chodbe preč. Chvíľu som sa za ňou nechápavo dívala a potom som zavrela dvere a opäť sa usadila na posteli. Po 5 minútach sa vrátil Harry s uterákom okolo pása a vybral si tričko a kraťasy.

„Hľadala ťa tu nejaká blondínka,“ povedala som odrazu a sledovala som jeho reakciu. Pri obliekaní odrazu zamrzol a uprel na mňa vyplašený pohľad.

„Čo vravela?“ opýtal sa so strachom. Naháňal mi hrôzu.

„Vlastne nič. Len sa pýtala, či si tu, a keď som povedala, že si v sprche, odišla.“

„Asi nejaký omyl.“

„To si nemyslím. Vedela tvoje meno.“

„To je jedno. Zabudnime na to,“ povedal rýchlo. „Vymyslel som pre nás skvelý plán.“

Chytil ma za ruku a ťahal ma von.

Harry

Osprchoval som sa a vrátil sa do izby. Vicky ležala na posteli a pozerala do mobilu. Vybral som si tričko a kraťasy a obliekal som sa, keď zrazu prehovorila.

„Hľadala ťa tu nejaká blondínka.“

Pri poslednom slove som zamrzol uprostred obliekania a srdce sa mi splašene rozbúšilo. Nie, nie nie. Nič jej nepovedala. Nemohla! nahováral som si a vydesene som sa na ňu pozrel.

„Čo vravela?“

„Vlastne nič. Len sa pýtala, či si tu, a keď som povedala, že si v sprche, odišla.“

„Asi nejaký omyl,“ zahovoril som rýchlo.

„To si nemyslím. Vedela tvoje meno.“

„To je jedno. Zabudnime na to,“ odvrkol som. „Vymyslel som pre nás skvelý plán.“

Chytil som ju rýchlo za ruku a ťahal ju von, aby na to rýchlo zabudla. Netušil som, kam ju vezmem, ale musela prísť na iné myšlienky. Obaja sme museli. V hale som jej povedal, nech zatiaľ zoženie taxík a ja som šiel na recepciu zohnať pár tipov, kam ju vziať. Následne som za ňou vyšiel vonku a nasadli sme do taxíka. Zakryl som jej uši a nadiktoval adresu.

Po 20 minútach jazdy sme boli na mieste. Zaplatil som zvyčajne nehoráznu sumu a nadšene sme zamierili v ústrety Miami Metrozoo. Vyše hodiny sme prechádzali pomedzi jednotlivé výbehy a môj výber zohral úspech. No aj tak som sa po celý čas nemohol zbaviť trpkého pocitu v hrudi. Bál som sa. Neskutočne som sa bál, že by to vyšlo von.

„Čo ti je, Harry?“ opýtala sa ma zrazu Vicks.

„Čože? Nič mi nie je. Čo by malo byť?“

„Vidím to na tebe. Od rána si ako duchom neprítomný. Je to tým dievčaťom?“

„Samozrejme, že nie,“ zaklamal som a poškrabal sa po nose. „Len mám asi zlý deň.“

„Vrátime sa na hotel?“

„Tak dobre. Ale poďme najprv na obed,“ navrhol som a Vicky nadšene súhlasila. Pešo sme sa prešli po ulici a našli sme nejakú taliansku reštauráciu. Objednali sme si cestoviny a v tichosti sme ich zjedli. Vládlo medzi nami napätie. Rýchlo som zaplatil a pristavil taxík, aby sme už boli v hoteli. Neviem prečo, no mal som pocit, že tam budem v bezpečí.

Opak však bol pravdou. Len čo sme zastavili pred hotelom, zbadal som desiatky novinárov a srdce mi šlo vyskočiť z hrude. Nie sú tu kvôli mne. Nie sú tu kvôli mne. snažil som sa presvedčiť sám seba, no neúspešne.

„Páni, na čo asi tak čakajú?“ zamyslela sa Vicky.

„Netuším. Nepôjdeme sa niekam prejsť, kým neodídu?“

„Už sa mi veľmi nechce. Nejako sa dnu hádam dostaneme,“ odvetila Vicky a otvorila dvere. Podal som šoférovi bankovku a vystúpili sme vonku. Novinári si nás nevšimli. Držiac sa za ruky sme kráčali rovno k nim a ja som dúfal, že ostaneme nepovšimnutí.

„Aha, tam je!“ zvolal niekto a v tej sekunde sme boli obklopení tuctom reportérov.

„Harry Styles, je to pravda? Podviedli ste svoju priateľku?“ „Povedal ste jej to?“ „Priznal ste sa svojim činom?“ „Vicky, ako ste to vzali?“ „Odpustili ste mu tak ľahko?“

Hlava mi šla prasknúť ako nikdy predtým a strach, ktorý sa ma predtým zmocňoval, sa teraz zmeniť na zdesenie. Vedia to! Odkiaľ? žeby im to povedala ona? Nie, veď to by bolo zlé aj pre ňu. tak odkiaľ to dočerta vedia? Louis? On by ma nezradil? Alebo predsa?

„Tak odpovedzte!“ tlačili na nás novinári a na Vickinej tvári som zbadal zmes prekvapenia, nepochopenia, bolesti, otázky, strachu a hnevu.

„Bez komentára!“ odvetil som nahlas a ťahal som Vicky do haly. Len čo sme sa ocitli dnu, tam už na nás nemali dosah a ja som si vydýchol. No to pravé peklo sa ešte len malo začať.