Coincidence 93

O mesiac neskôr

„Tu je zoznam, čo všetko potrebujeme na tú kolekciu. Do zajtra to tu musí byť a potom začneme makať,“ povedala Jennifer a podala mi tablet so zoznamom.

„Tak ja idem už teraz a zajtra to tu máš,“ odvetila som a zamierila som preč. Keďže som mala na starostí nakúpi všetky tie veci, nemalo zmysel ostávať v salóne, a tak som šla do obchodu. Hoci je pár dobrých aj tu cez ulicu, s Jenn sme vedeli o jednom, kde mali všetko a lacno. A tak som aspoň nemusela chodiť do viacerých butikov po zvyšné veci.

Nasadla som do auta a odviezla sa do Brixtonu. Zaparkovala som a vstúpila do veľkoobchodu. Bolo tam síce pár ľudí, no len čo ma predavačka uvidela, bežala ku mne. Už ma dobre poznala a vedela, že som od Jennifer. Podala som jej tablet a ona lietala po obchode hore dolu a všetko potrebné hádzala na jednu veľkú kopu.

Po polhodine sme mali napokon všetko a ja som to potom ešte raz odkontrolovala. Jediné, čo chýbalo boli ružové pierka, ktoré boli práve vypredané. Poďakovala som sa a zaplatila. Poslednú vec som kúpila po ceste domov a nechala som všetko v aute. Veď načo by som to zbytočne vláčila všetko hore, nie?

S dobrým pocitom z vykonanej práce som vyšla do bytu a zamkla som. Už to bolo niekoľko týždňov, čo som sa zmierila so situáciou. Ešte stále to bolelo, to samozrejme, no pomaly som sa z toho začínala spamätávať. Pobyt doma mi už nespôsoboval pocity, ako predtým.

Šla som do kuchyne a spravila si na večeru špagety. S celým hrncom som si sadla k televízoru a zapla si film. Na Film+ práve šlo Friends With Benefits, tak som sa usadila a zapozerala som sa. Ani som si nevšimla, ako rýchlo ten čas letí a keď film skončil, zistila som, že už bolo po 8 večer. Keďže som sa počas noci veľakrát prebúdzala, zvykla som si ísť spať skôr, aby som potom zvládala prácu  zaťaženie.

Osprchovala som sa a vošla do spálne. Na kraji pri dverách bolo položených niekoľko krabíc so zvyšnými Harryho vecami, ktoré momentálne nemal v Amerike. Vždy, keď som okolo nich prešla, stislo ma za srdce, no už to bolo podstatne miernejšie, ako predtým. Dnes som to už takmer necítila. Teda, aspoň som si to nahovárala.

Unavene som si  ľahla do postele a v hlave som si prešla nasledujúci deň, čo všetko bude potrebné spraviť. Keď som bola hotová, zhasla som stolnú lampu a uložila som sa na spánok. A to som ešte nevedela, že to bude krušná noc.

Harry

„Konečne doma,“ pousmial som sa, keď sme vystúpili z lietadla v Londýne.

„Čistá pravda. Už sa neviem dočkať, kedy si vyložím nohy a nebudem niekoľko dní nič robiť,“ zasmial sa Zayn.

„Taktiež,“ prikývol Niall. „Len s tou výnimkou, že ešte s jedlom.“

„Ako inak,“ zasmial sa Liam. „Inak, ako dnes. Spíš u nás?“ spýtal sa ma. Zamyslel som sa nad tým, čo povedal a až po chvíli mi to došlo. Veď sa bývam s Vicky. Ako to teraz vyriešiť? Možno je doma a vyriešime si to, pomyslel som si nádejne a odvetil som:

„Nie, pôjdem k Vicky. Možno mi odpustí,“ riekol som nádejne a zamieril som s kuframi k taxíku. „Majte sa, zatiaľ,“ zakýval som im a nastúpil som. Vodičovi som nadiktoval adresu a o 20 minút som už vystupoval. Vyšiel som výťahom na moje poschodie a zastal som pred dverami. Zhlboka som sa nadýchol a vložil som kľúčik do zámky. Odomkol som dvere a vošiel dnu.

Vicky

Zobudil ma štrngot kľúčov v zámku. Myslela som si, že sa mi to snívalo, tak som si len ospalo pretrela oči a otočila som sa na druhú stranu. No potom som začula aj iné zvuky. A vychádzali z chodby. Preľakla som sa a v momente som stála na nohách. Schmatla som prvú vec, ktorá mi prišla pod ruku a pomaly som sa priblížila k dverám do obývačky.

Spoza zárubne som vykukla a uvidela som zasvietené svetlo na chodbe. Čo je to za zlodeja, keď je tak neopatrný? pomyslela som si a ticho som vyčkávala. Keď sa kroky priblížili k dverám, kde som bola ukrytá, vybehla som spoza nich a poslepiačky som začala okolo seba mlátiť.

Osoba, do ktorej som tĺkla sa krčila a jajkala od bolesti, preto som do úderov, dala celú silu.

„Tak tebe sa zachcelo kradnúť?! Na, tu máš!“ volala som ako zmyslov zbavená. Strach dokáže s človekom robiť divy.

„Vicky ... prosím ... prestaň ... to .. som .. ja ... Harry,“ ozvalo sa pomedzi údery a ja som sa zasekla v pohybe s rukami nad hlavou.

„Harry?“ šepla som prekvapene a zasvietila som svetlo. A naozaj. Bol to on. Tá osoba, ktorú som chcela vidieť najmenej. Aj zlodeja by som zniesla skôr ako jeho. „Čo tu robiš?!“ zavrčala som naňho. A položila som svoju, teraz už pokazenú žehličku na skrinku.

„Jaaa ... vlastne ani neviem ... je to môj domov a ... dúfal som, že ...“

„Že čo? že si sem prídeš, akoby sa nič nestalo a všetko bude ako predtým? Nič nebude ako predtým! Už nikdy!“ skríkla som nahnevane so slzami v očiach. Bolesť, ktorú som za ten mesiac zatlačila do úzadia sa znovu predrala na povrch a trhala mi pozliepanú dušu na kusy.

„Prepáč. Mrzí ma to,“ sklonil hlavu. „Ani nevieš, ako veľmi. Milujem ťa a nikdy nikoho nebudem milovať viac.“

„To je milé,“ povedala som sarkasticky a usmiala som sa. No on ten podtón asi nezachytil.

„Takže mám nádej?“ zdvihol hlavu a pozrel na mňa rozžiarenými očami. Keď som ich uvidela, moje telo sa rozlievalo na kašu a láska k nemu opäť naberala na sile. Nie! Spamätaj sa! Podviedol ťa! Kedykoľvek to môže spraviť zas! hovoril môj hlas v hlave. No čo aj to je naozaj tak, ako hovorí. Čo ak ťa miluje celým srdcom a úprimne to ľutuje. Nestál by za druhú šancu? Ľudia sú predsa omylný! rieklo moje srdce.  A ja som tam stála a neisto som sa naňho dívala. Nevedela som sa rozhodnúť, či poslúchnuť mozog alebo srdce.

„Vicky?“ ozval sa Harry a vytrhol ma z mojich myšlienok.

„Áno?“ zvolala som neprítomne a vrátila som sa do reality. „Ou. Ja neviem, Harry,“ povedala som úprimne. „To, čo si spravil, ma hlboko ranilo a trvalo mi mesiac, kým som sa z toho ako tak pozviechala, no teraz je to všetko späť. Všetka tá bolesť. Mala som pocit, akoby som stratila sama seba. Akoby so mňa všetko vyprchalo. No vždy tu bola časť, ktorá ťa milovala aj napriek tomu, ako si sa zachoval. Nedokážem ťa nemilovať, Harry,“ pozrela som naňho bolestivo.

„Veď ani ja to nedokážem. Koncerty som odohral ako tak, len aby bolo a hral som čistú pretvárku. Nemohol som na teba ani minútu prestať myslieť a moja láska k tebe tu bude vždy, to vieš. Nikdy som k nikomu nič také necítil a tak ľahko sa toho nezbavím.“

„Je to ťažké, Harry. Všetko ma bolí. Mám pocit, akoby som už ani nemala srdce. Radšej som ho stratila, akoby som mala pociťovať tú neustálu bolesť. Pracujem ako robot. Ako stroj. Bez duše. Nemôžem sa toho zbaviť. A nezbavila by som sa toho aj keby som ti teraz odpustila.“

„Ja viem, Vicks, že je to ťažké. Len mi dovoľ si znovu získať tvoju dôveru a srdce. Prinavrátiť ti všetko to, čo som ti zobral,“ šepol Harry.

„Ja ... nemôžem,“ zlyhal mi hlas. „Chce to čas. Asi by si si mal vziať svoje veci a na chvíľu by sme sa nemali vídať. Nech to všetko prejde, prehrmí. Možno potom ...“

„Je mi to ľúto, Vicky. Ale ak si to praješ, nebudem ti stáť v tvojom šťastí,“ riekol smutne a šiel do izby. Vzal si všetko, čo som mu už zbalila a pobral sa k dverám. K nohám mu pricupkala Nela a pozrela naňho tými zelenými očami. Vystrčila pazúriky a vyliezla mu do náručia.

„Ja viem, moja. No musím ísť. Choď k paničke,“ dal ju dole a poslal ju ku mne, no ona sa ani nehla. Chodila mi popod nohy a nechcela ho pustiť. Hoci mi to trhalo srdce, pretože som si našu micu neskutočne obľúbila, vstala som a doniesla mu prepravný košík.

„Asi by si si ju mal vziať sebou,“ povedala som, snažiac sa vyznieť normálne a Harry si ho len ticho vzal a vložil Nelu dnu. Vyložil si veci pred dvere a naposledy sa na mňa pozrel. V jeho očiach, a rovnako aj v mojich, sa odrážali všetky naše pocity, no jeden bol najviditeľnejší. Bolesť. V tej chvíli som ho chcela zadržať a nikdy ho nepustiť. Aby už odo mňa nikdy neodišiel. No našťastie som sa ovládla a Harry si zavolal výťah a vložil doň veci. Nastúpil a už ho nebolo.

Zavrela som za ním dvere a skĺzla sa po nich na podlahu. Tvár som si vložila do dlaní a vyronila som prvé slzy. Cítila som, akoby sa to práve všetko skončilo. Až teraz, keď v mojom okolí nebol žiaden dôkaz o jeho existencii. Tajne som si priala, aby sa vrátil hore a presviedčal ma donekonečna, že k sebe patríme, že to spolu prekonáme, že mi to vynahradí a už nikdy nás nič nerozdelí. No nič sa nestalo.

Po chvíli som sa postavila a zaliezla som do postele. Spod vankúša som vytiahla jedinú spoločnú fotku z lunaparku, kde sme boli ešte pred tým, než sme sa dali dokopy. Pritisla som si ju na hruď a takto som zaspala.