Coincidence 97

Louis

Práve som si šiel pripraviť mrkvový džús, keď niekto zazvonil, a tak som s vybral s mrkvou v ruke k dverám. Keď som ich otvoril, vonku stál akýsi chalan a vyzeral dosť zmätene. A keď sa uvidel ten výraz, ktorý nahodil, keď ma uvidel, musel som sa rozosmiať. Položil som mrkvu na stolík v chodbe a opýtal som sa:

„Ako môžem pomôcť?“

„Hmm, hľadám Harryho Stylesa.“

„A kto ho hľadá?“

„Som Vickin kamarát. Chcel by som s ním hovoriť,“ povedal a mne nabehol na tvári úsmev. Takže Vicky? Možno by nebolo od veci to z neho vytiahnuť.

„A o čom?“ vyzvedal som. 

„To by som radšej vyriešil s ním. Je doma?“

„Momentálne nie je, ale môžeš to vyriešiť so mnou. Som ako jeho pravá ruka. Najlepší kamoši. Takmer ako bratia. A obzvlášť ma to zaujíma, pokiaľ sa to týka Vicky.“

„No, ja neviem...“ zaváhal.

„Hybaj dnu,“ schytil som ho a potiahol dnu. Nechcel som zmeškať šancu pomôcť Harrymu s Vicky. Nech si hovoril, čo chcel, ešte stále sa cez to nepreniesol. Viedol som ho do obývačky, aby sa posadil.

„Takže?“

„No...“ nevedel, čo povedať.

„Čo si to chcel vravieť o Vicky?“

„Ou, aha. No vieš, ono toho zas tak veľa nie je. Len som si myslel, že by mal Harry vedieť, že ho ešte stále ľúbi a že ju to neskutočne trápi. Myslím si, že keby sa o ňu posnažil, získal by ju späť. Teda, ak by chcel.“

„Hmm, dobrá správa. Je dobré, že si to povedal mne a nie Harrymu. Ja to s ním vybavím lepšie, takže si vlastne bude myslieť, že to bol jeho nápad. A si si tým istý? Neodmietne ho?“

„Myslím, že nie. Včera som ju našiel, ako hrá na gitare a spieva dosť smutnú pieseň, a potom sa ospravedlňovala, že na ňu len prišla slabá chvíľka. Určite to bolo o Harrym.“

„Skvelé. Tak ja to vybavím s Harrym. Vďaka za oznam,“ usmial som sa.

„To je v pohode. Rád som pomohol. Na Vicky mi záleží, takže chcem, aby bola šťastná?“

„Ako veľmi záleží?“ zaujímal som sa.

„Sme len kamaráti,“ usmial sa. „Kedysi to bolo inak, ale po jej poslednej návšteve na Slovensku sa to zmenilo. Pochopil som, že ho miluje a nezabudne naňho len tak. Tak som sa zmieril s tým, že budeme kamaráti.“

„Aha, takže ty si zo Slovenska?“

„Áno, Dalibor,“ podal mi ruku.

„Louis, teší ma,“ potriasol som ňou.

„Asi by som už mal ísť. Bolo dobré, že som to povedal tebe. Neviem, ako by ma prijal Harry. Asi by som jednu schytal,“ zasmial sa.

„Nemá ťa veľmi v láske?“

„Dá sa tak povedať.“

„Tak to bude asi lepšie ťa nezmieňovať.“

„Pre istotu,“ usmial sa. „Tak ja idem. Hádam to výjde.“

„V to dúfam,“ riekol som a vyprevadil ho k dverám. „Maj sa.“

„Aj ty,“ odvetil a ja som za ním zavrel dvere. Vrátil som sa k svojmu džúsu a popri odšťavovaní som premýšľal, ako to vyklopím Harrymu. Vicky bola dosť citlivá téma, no hádam to nejako vyjde.

Harry

Opäť som skoro ráno odišiel preč. Po niekoľkých mesiacoch, kedy som sa cez to všetko nedokázal preniesť, som sa obrátil na odborníka. Po niekoľkých odporúčaniach som si vybral akúsi doktorku Candice Mastonovú.

Prvý krát som tam bol pred týždňom a žena, ktorú som uvidel, ma dosť prekvapila. Čakal som akúsi starenu s okuliarmi a vlasmi v cope, no opak bol pravdou. Candice bola mladá, asi 30-ročná žena, ktorá na to vôbec nevyzerala, s ryšavými vlasmi. Keby som nebol zamilovaný do Vicky, pravdepodobne by som ju hneď pozval niekam na drink. No teraz som bol iný. Zmenil som sa. V mojej mysli nebolo miesta na obdivovanie iných dievčat ako Vicky.

Včera som mal tretie sedenie a celkom mi pomohla. Vyrozprával som sa jej, a aj keď moje správanie neschvaľovala, čo by asi neurobil nikto, pomohla mi sa cez to ako tak preniesť. Keď som od nej odchádzal, šla so mnou, pretože si vraj potrebovala vybaviť akési papiere v meste. Vyšli sme z budovy, kde mala ordináciu a smiali sme sa na jednom z jej zážitkov.

Pri parkovisku sme sa rozlúčila a ja som šiel domov. Už dlho som sa necítil tak fajn. Samozrejme to bolo jej zásluhou, za čo som jej bol nesmierne vďačný. Dnes som šiel na ďalšie sedenie, no len čo som prišiel tam, na dverách som zbadal oznam, že dnes neordinuje. A tak som sa otočil a šiel som sa prejsť. Domov som zamieril až okolo 2 poobede a v kuchyni ma hneď privítal Loui.

„Tak ako bolo?“ spýtal sa. Všetci chalani vedeli o mojich sedeniach.

„Mala zatvorené. Bol som sa prejsť. Kde sú ostatní?“

„Netuším. Odišli krátko po tebe.“

„Aha, no okay,“ odvetil som a napil sa džúsu.

„Ako na tom vlastne si s Vicky?“ spýtal sa. Na chvíľu som sa zasekol, pretože ma pri jej mene pichlo pri srdci, no rýchlo som sa spamätal a odvetil som.

„Snažím sa cez to preniesť, no je to ťažké,“ povedal som úprimne.

„Miluješ ju, však?“

„Samozrejme. To sa asi nikdy nezmení.“

„A prečo o ňu nebojuješ?“

„A aký zmysel by to malo?“

„Čo ak sa cez teba nepreniesla? Čo ak ťa stále miluje?“

„A čo ak nie? Čo ak by mi znovu zlomila srdce svojimi slovami?“

„Ak to neskúsiš, nebudeš vedieť na čom si,“ riekol si Loui svoje.

„Ale ja ... nezvládnem ďalšie odmietnutie.“

„Si predsa nejaký chlap! Bojuj o svoju lásku!“

„Ale ako?!“

„Ja neviem. Vymysli niečo. Ale nemôžeš si ju nechať újsť pomedzi prsty!“ zatriasol mnou Louis. Na chvíľu som sa zamyslel. Mal pravdu. Ako vždy. Úplne vo všetkom. Aj keby ma mala Vicky odmietnúť, znova, musím to skúsiť. Milujem ju a nesmiem sa jej vzdať!

„Ďakujem ti, Tommo,“ usmial som sa naňho. „Ako inak, zase máš pravdu.“

„Mal by som si otvoriť poradňu,“ zasmial sa Louis.

„To by si mal,“ odvetil som. „Už len niečo vymyslieť. Musím na niečo prísť.“

„Ty to zvládneš,“ povzbudil ma Louis.

„Vďaka. Idem premýšľať,“ odvetil som a vybral sa do izby. Hádam ma niečo napadne.