Holidays 19

Ahojte, predtým, než sa pustíte do čítania, mala by som na vás menšiu prosbu. Skúšala som nové návrhy stránky, a tak by som chcela, aby ste mi pomohli poradiť, ktorý z dvoch, alebo či nechať starý. Potom prosím zahlasujte v ankete za číslo. Vďaka :-)

 Návrh 1

 Návrh 2

Návrh 3

„Vitajte v Starbucks Coffee, čo si dáte?“ opýtala som sa ich s úsmevom.

„Tak ja by som bral tvoje telefónne číslo, kráska,“ usmial sa na mňa tmavovlasý chlapec z tmavšou pokožkou.

„Také v ponuke nie je, no môžem vám doniesť nejakú kávu alebo čaj.“

„Zayn, ty toho nenecháš, čo?“ zasmial sa ten druhý, blonďatý chalan.

„No čo, nemôžem si pomôcť,“ pokrčil plecami, ako som postrehla, Zayn.

„Dáme si dvakrát škoricové laté a 4 čučoriedkové mafiny. Vďaka.“

„Hneď to bude.“

Odišla som za pult a pripravila, čo chceli. Na tácke som im odniesla ich objednávku aj s bločkom.

„Bude to 6,50,“ zahlásila som a pred každého som položila pohár a dve mafiny.

„A to číslo naozaj nebude?“ opýtal sa s prosiacimi očami Zayn.

„Len tak? To asi nie,“ zasmiala som sa. Potom som si všimla, ako sa ten blondiačik naťahuje za jeho mafinami. Žeby som to nejako poplietla? Myslela som si, že to berú na polovicu, no blondiačik bol očividne hladný, pretože už spraskal druhý koláč za tých pár minút, čo som tam bola.

Zayn mi podal peniaze a ja som mu vydala drobné. Potom som odišla naspäť k pultu a opäť som obsadila kasu.

„Nejaké problémy s tými dvoma?“ opýtal sa Jason,

„Nie, nie. Prečo?“ odvetila som.

„Bola si tam nejako dlho.“

„Ale, chcel moje číslo a snažil sa ma presvedčiť.“

„A dala si mu ho,“ uškrnul sa Jason.

„Jasné, že nie. Veď je to úplne cudzí chalan.“

„Okey, okey,“ zdvihol ruky na obranu a vrátil sa späť k svojej práci. Po niekoľkých minútach tí chalani odišli a zvyšok dňa prešiel ako zvyčajne. Večer som sa vrátila domov a unavene som si ľahla do postele.

Nasledujúci deň bol rovnaký. Aj ten potom, a aj ten ďalší. Klasický stereotyp v práci. Ale aspoň som nemusela sedieť doma a rozmýšľať, čo robiť, aby som sa nenudila. A takto som mala o zábavu postarané.

Dni ubiehali a júl sa prehupsol do augusta. Do začiatku semestra mi ostával mesiac, a tak som si pomaly začala u Amandy vybavovať popoludňajšiu smenu.  Napokon mi to od septembra odsúhlasila, a tak som sa mohla naďalej bezstarostne venovať svojej práci.

Jedno ráno sa deň začal úplne normálne. Klasické raňajky, poriadiť byt a šup do roboty. Zákazníkov bolo stále dosť, a tak sme s Jasonom mali čo robiť, aby sme to stíhali. Ako som roznášala objednávky ku stolom, musela som byť veľmi opatrná, aby som náhodou do niekoho nevrazila a nevyliala naň nič. To by nebola práve tá najlepšia prezentácia pre mňa.

Ako zvyčajne som roznášala objednávky, keď sa zrazu otvorili dvere a niekto sa vrútil dnu. Práve som kráčala uličkou k pultu, keď do mňa vrazil. Už som videla, ako tá káva končí na nejakom zákazníkovi, a tak som tácku radšej naklonila na seba. A tak celý jej obsah, podotýkam riadne horúci, skončil na mojej hrudi. Šálky sa skotúľali z tácky a zleteli na zem, kde sa rozbili na milióny malinkých kúskov. V návale hnevu som sa otočila za tým magorom.

„Ty idiot, nevieš dávať pozor?! Mám sto chutí ti na hlavu vyliať vriacu vodu, aby si pocítil, aký to je pocit, opariť sa! Radšej mi zmizni z očí, než to naozaj spravím, lebo za seba neručím, no naskôr zaplatíš vzniknutú škodu!“ zrúkla som naňho. Až potom som si všimla, že je to ten chalan, čo odo mňa pýtal číslo. No to bolo v podstate jedno. Či on, či ktokoľvek iný. Ortieľ bol stále rovnaký.

Zmätene na mňa pozrel, a až vtedy si všimol, akú škodu napáchal. Striedavo sa díval na moje tričko a na zem.

„Prepáč mi to. Bola to nehoda,“ povedal. „Samozrejme, že to zaplatím.“

Zúrivým pohľadom som sa naňho naposledy pozrela a otočila som sa smerom k zadnej miestnosti. Tácku som hodila Jasonovi na pult a šla som sa prezliecť. Keď som sa vrátila, Jason práve účtoval napáchané škody. Vrátila som sa po tričko a strčila som mu ho do rúk.

„A toto pekne do čistiarne. Zajtra ráno, nech to tu je.“

Len krátko prikývol a potom odišiel. Celá kaviareň sa za ním dívala, a potom uprela pohľady na mňa. Zrejme som sa trošku rozbesnela, no stálo to za to. Na duši som mala dobrý pocit a ďalej som sa pustila do práce. Večer sme zatvorili a vrátila som sa domov.

Na ďalšie ráno som opäť otvárala kaviareň sama. S úsmevom som obsluhovala ľudí a nedočkavo som sledovala hodinky na stene. O 11 sa otvorili dvere a ja som s nádejou dúfala, že to bude Jason. No dnu vošiel chlapík v čiernom a v rukách niesol obrovskú kyticu, obalený vešiak a dezert Merci. Vykukla som von na ulicu, kde parkovala čierna dodávka. Kto to je?

Chlapík podišiel ku mne, a vložil mi pred nos nejaký papier na podpis.

„Čo je to?“

„Prišla vám zásielka. Podpíšte to, nech ju môžete prebrať,“ zabručal na mňa.

Nechápavo som podpísala, čo chcel a na pult zložil všetky veci. Vešiak mi prehodil cez ruku a odišiel preč. Zarazene som sa dívala na všetko, čo doniesol. Otvorila som obal na vešiaku a vnútri som našla moje pracovné tričko vyprané ako nové. Ale čo tie kvety a dezert?

Odniesla som všetko dozadu a rýchlo som sa vrátila späť k práci, aby sa zákazníci nesťažovali. Na poludnie dorazil zadychčaný Jason.

„Ja viem, ja viem. Prepáč. Mal som nehodu. Že ma nebonzneš?“ prosíkal.

„Čo už s tebou. Hlavne mi poď rýchlo pomôcť. Ledva stíham.“

Za minútu som už pri mne, prezlečený a práca nám šla ako od ruky. Po záverečnej som sa unavene zvalila na gauč vzadu. Pohľad mi padol na kyticu na stole a opäť som si spomenula, na tú divnú donášku.

„Tá kytica je tvoja?“ spýtal sa Jason.

„Ja neviem. Ráno prišiel nejaký chlapík a doniesol ju spolu s mojím tričkom a dezertom.“

„Od koho je?“

„Asi od toho chalana, čo včera zrobil tú neplechu. Teda aspoň tričko určite,“ odvetila som a podišla ku kytici. Vnútri bola zastrčená malá obálka. Vytiahla som ju a zvedavo otvorila. Vnútri boli dva kusy papiera. Jeden tenký, listový, a druhý hrubý. Bola to pozvánka na benefičný ples. Nechápala som, čo to je, a tak som otvorila list a začítala sa.

Viem, že si vravela, nech sa ti neukazujem na oči, no nedá mi to. Už vtedy, keď som si pýtal to číslo, myslel som to úplne vážne, a teraz si ma očarila ešte viac, aj keď si na mňa nahnevaná. Rád by som to napravil a pozval ťa na benefičný ples Rainbow ako svoju partnerku. Chcel by som, aby sme začali odznova, no nie som si istý, či je to možné. Ak by si s tým súhlasila, pošli mi správu na číslo dole.

Budem dúfať,

                                                                                                                                           Zayn, xx

(*** **** ****)

Ako omámená som sa pozerala na ten list a nemohla som zo seba dostať slova. On ma vážne pozýva na nejaký ples? To snáď nemyslí vážne?! S mysli som nechápala tú jeho trúfalosť.

„Čo ti píše?“ vyzvedal Jason.

„Pozýva ma na benefičný ples Rainbow,“ pokrútila som hlavou a podala mu pozvánku. „Asi ošalel.“

„Čože? Rainbow? Bože môj, ak to odmietneš, tak ťa vlastnoručne zaškrtím. Je to jeden z najväčším benefičných plesov tohto roka. Budú tam všetky známe osobnosti z Anglicka a hovorí sa, že aj princ William s Kate. Nechápem, ako môžeš mať také šťastie!“ rozplýval sa.

„Ale prosím ťa. Nepotrebujem vidieť tie namyslené hviezdičky a počúvať ich úžasné historky.“

„Charlotte Manet. Na ten ples pôjdeš, aj keby som ťa tam mal dovliecť!“ zavrčal na mňa. „A potom mi krásne všetko porozprávaš. Každú historku, každú pikošku, detailne mi popíšeš každého, koho stretneš a aj to, čo mal na sebe.“

„Nechceš tam ísť namiesto mňa?“ opýtala som sa ho otrávene.

„Kiežby som mohol. Je to napísané na tvoje meno. Dnu pustia určite len ľudí s pozvánkou,“ pokrútil hlavou. „Prosím, urob to pre mňa?“ pozrel na mňa psím pohľadom.

„Tak fajn,“ súhlasila som. „Ale vymeníme si posty. Ty budeš obsluhovať pri stoloch, a ja pri kase. A zajtra to budeš musieť zobrať aj za mňa na pár hodín, aby som si mohla ísť kúpiť šaty.“

„Deal!“ usmial sa a ja som bola spokojná. Aspoň sa mi už nemôže stať ďalšia nehoda s kávou. 

Holidays 18

Nejako mi dochádzala slina, a tak som písala menej, no dúfajme, že sa to zlepší :) chcela by som vám ešte raz poďakovať za tie úžasné komentáre ...  ste tie najlepšie čitateľky, aké som si mohla priať, takže vďaka :) a ešte je tu jeden song, o ktorý by som sa s vami chcela podeliť ... niektoré ste ho už možno počuli, no tie, čo nie, odporúčam si ho vypočuť ... je to síce od Little Mix, no keď som ho prvýkrát počula, hneď sa mi zapáčil ... je to dosť chytľavé a už druhý deň mi to zneje v hlave :D a ten hlas Perrie ma dosť zaskočil, no nie je zlý, ale môj názor na ňu to aj tak nemení :P ale song je super

Louis

Keď sme sa s Harrym vrátili do Londýna, všetci ku mne pribehli a pýtali sa, čo sa stalo. Očividne na mne niečo bolo vidieť. Ako inak, všetko mi bolo jedno, a tak som sa len zvalil na gauč a Harry im všetko povedal. V momente boli pri mne a utešovali ma. Nechcel som ich útechu. Nepomáhala mi. Práve naopak, všetko na mňa znovu doľahlo a z očí mi opäť vytiekli slzy. Ako z obrovskej diaľky som vnímal ich slová, až som ich takmer nepočul. Neustále som myslel na Charlotte.

A tak to šlo mesiac za mesiacom. Paul nám pripravil ďalšie turné v Austrálii, a tak som sa na koncertoch a pred kamerami dokonale pretvaroval, no v súkromí som bol ako chodiaca mŕtvola. Nič so mnou nepohlo. Jediná vec, ktorá by mohla rozsvietiť môj život, bola ona. No ona už nebude.

Po čase som sa z tej apatie nejako dostal a začal som opäť žiť. Prinútil som sa kvôli rodičom, ktorý sa už o mňa príliš strachovali. Navonok som bol ako staronový Loui, no vnútri som to stále cítil. Avšak vnútro ostávalo pred celým svetom schované. Dokonca aj predo mnou samým. Stránil som sa toho, aby som ľuďom okolo seba nespôsoboval ďalšie starosti.

Po polročnom turné v Austrálii a USA sme sa vrátili späť do Londýna. Práve začínali letné prázdniny, a tak tu ostali len domáci a zahraničný študenti odišli späť domov. Tak to bolo lepšie, aspoň som sa tak nemusel skrývať pred obrovským množstvom fanyniek. Teraz ich bolo len veľké množstvo.

Začína leto a chalani si ho chcú poriadne užiť. Ako za starých čias, keď sme neboli tak mediálne známy. A tak sme sa prihlásili na všetky možné aktivity. Bude to dobrodružné leto. Aspoň prvý mesiac. Potom máme pár koncertov po UK a menšie voľno. Ktovie, ako tieto prázdniny dopadnú. Určite nie tak, ako minulé. Nie, nemysli na to, okríkol som sa a hlavu som si vyprázdnil od dotieravých myšlienok. Zaliezol som späť do svojej mäkučkej postieľky a psychicky som sa pripravil na nasledujúce ráno.

Charlotte

Ráno som sa zobudila okolo obeda. Páni, trošku som to prespala, povzdychla som si. Obyčajne vstávam maximálne o 9. Toto je môj rekord. Vošla som do kúpeľne a pustila na seba ľadovú sprchu. Tá ma hneď prebrala a ja som sa dala do poriadku. O druhej som mala prísť na skúšku do Starbucksu, či ma vezmú. Hádam to pôjde dobre.

Vykukla som von oknom, ako je vonku. Počasie mi veľmi neprialo. Zúril silný vietor a mierne pršalo. Ani dáždnik nebol vhodný, pretože v tom vetre by sa mi hneď zlomil, ako som pozerala na ľudí. A tak mi neostávalo nič iné, než prebehnúť tých pár ulíc pešo. Nebudem si predsa brať taxík kvôli pár blokom.

A tak som sa obliekla do bieleho trička s nápisom Love It, modrých nohavíc a červenej krátkej koženky. Na nohy som si obula obľúbené červené conversy a doplnila do malou čiernou kabelkou, bielym klobúkom, aby mi nepršalo na tvár a bižutériou. Na tvár som si naniešla trošku púdru, oči som si orámovala ceruzkou a naniesla som si vode odolnú maskaru. Takto vyzbrojená som zamkla byt a vyrazila som do dažďa.

Behom som sa pustila smerom ku kaviarni. Tesne pred ňou bola aj menší fast food, a tak som si dala rýchly obed. Potom som zamierila do Starbucksu a stihla som to práve včas. Zahlásila som sa u predavača a ten mi ukázal dvere dozadu. Vošla som tam a ocitla som sa v malej miestnosti na všetko. Bola tam kancelária spolu s akoby obývačkou a šatňou. Za stolom pri okne sedela žena okolo 30-ky a tá sa na mňa usmiala.

„Ahoj, som Amanda Stacinko. Ako ti pomôžem?“

„Dobrý deň. Volám sa Charlotte Manet a včera som sa pýtala na tú prácu. Povedali mi, aby som prišla dnes o 2 na skúšku.“

„Ach, tak to si ty. No dobre. Tam je voľná skrinka, môžeš si ju vziať. Máš v nej pracovné tričko a zásteru. Jason ti vysvetlí, čo a ako. A nechaj mi tu tvoj ID preukaz, aby som mohla pripraviť zmluvu, keby niečo.“

„Dobre, ďakujem.“

Nič neodvetila, len sa znovu usmiala a začítala sa do svojich papierov. Ja som sa zatiaľ prezliekla, svoje veci som si vložila do skrinky a zamkla som ju. Kľúčik som si hodila do vrecka na rifliach a šla som za predavačom Jasonom.

„Ahoj, ja som Charlotte. Poslala ma Amanda, vraj ma zaučíš. Som tu na skúšku,“ povedala som mu. Vyzeral tak na 25, vysoký statný blondiak, celkom slušne vyzerajúci.

„Ahoj, ja som Jason. Tak poď. Už si niekedy robila v nejakej kaviarni a s kasou?“

„Ehmm, ani nie,“ priznala som.

„Tak dobre. Mám momentálne čas, tak poď.“

Zaradom mi ukázal, ako funguje kasa, čo stlačiť, ako sa robia jednotlivé kávy a koktejly a podobne. Za polhodinku som mala zmáknutú celú obsluhu a s lístkom som chodila k stolom. Tých, čo si objednávali take-away mal na starosť Jason, pretože bol v tom zdatnejší a šlo mu to rýchlejšie. Obslúžila som nejaký párik a vrátila som sa za kasu, kde mi Jason diktoval objednávky a ja som ich blokovala. Tak to šlo celý deň až do záverečnej. Sem tam sa na mňa prišla pozrieť Amanda a ja som si len v duchu opakovala, nech to nezbabrem. Napokon sme zatvorili a s Jasonom sme sa šli prezliecť. Tam si ma Amanda zavolala a ukázala mi nejaké papiere.

„Si dobrá. Na to, že si v kaviarni ešte nerobila, ti to šlo od ruky. Beriem ťa. Tu je zmluva, tak si ju prečítaj a dole podpíš. Je to zatiaľ na dva mesiace, potom ti to môžem predĺžiť.“

„Ďakujem,“ usmiala som sa a vzala do ruky papiere. Boli to len dve kópie, tej istej zmluvy, a tak som to rýchlo prečítala a podpísala. S radosťou som si s Amandou podala ruku a odišla som. Pracovnú smenu mám od 10 do 6, kedy je vlastne aj otvorený obchod a robíme len ja a Jason. Začínam zajtra a už som sa nevedela dočkať. Vonku už prestalo pršať a tak som sa pomaličky prešla po ulici domov.

Cestou som sa zastavila v supermarkete a nakúpila som nejaké potraviny a doma som si uvarila jednoduchú večeru. Pozrela som si nejaký film v telke a šla som spať.

Ráno som si pre istotu nastavila budík, aby som náhodou nezaspala, a prichystala som sa do práce. Odomkla som si dvere, pretože tam ešte Jason nebol a prezliekla som sa. O 10 som otvorila prevádzku sama a prijímala som objednávky.

Po polhodine sa vo dverách objavila Jasonova tvár.

„Ahoj. Prepáč, že meškám, nejako som zaspal,“ povedal zadychčane.

„To je v pohode. Všetko mám pod kontrolou,“ zakývala som mu a ďalej som robila horúcu čokoládu. Len čo sa prezliekol, všetko sa vrátilo do včerajšej rutiny. On čakajúcich zákazníkov, ja tých, čo sedia. Všetky stoly boli obslúžené, a tak som trošku pomohla Jasonovi pri kase. No po chvíli sa otvorili dvere a dnu vošli akýsi dvaja chalani. Sadli si do kúta čo najďalej od okna, a tak som kasu nechala kasou a podišla som k ním.

„Vitajte v Starbucks Coffee, čo si dáte?“ opýtala som sa ich s úsmevom. 

Holidays 17

O niekoľko mesiacov

„Waaa! Zmaturovala som!!!“ volala som na slávu po chodbe a utekala k Lucy. Pribehli sme k sebe a silno sme sa objali.

„Zvládli sme to,“ vydýchla si Lucy.

„To áno. Konečne to máme za sebou!“

„Takže oslavujeme?“

„No dobre, ale len tak decentne. Vieš, že nemám veľmi rada párty a oslavy,“ odvetila som.

„Kedysi si mala,“ poznamenala, čím mi všetko späť pripomenula. Opäť ma to zabolelo. Grécko. On. Ešte stále som to mala v pamäti, akoby sa to stalo včera. Akurát že som sa cez to celé nejakým, pre mňa neznámym zázrakom preniesla a žila som ďalej. No bolesť tam bola stále. Zriekla som sa všetkých večierkov a osláv, odmietala som jedného chlapca za druhým. Dokonca som ani len nemala síl sa pomstiť Martinovi, a tak som ho len po príchode jednoducho odkopla a bolo.

„Časy sa zmenili. Ja som sa zmenila,“ povedala som.

„Ja viem,“ riekla smutne. „Poďme teda na kávu. To bude naša oslava!“

„Tak dobre,“ prikývla som a spoločne sme vykročili k našej obľúbenej kaviarničke. Objednali sme si dvakrát frapé, vzhľadom na horúčavu vonku, a popri klasickej debate sme ho raz dva vypili.

„Takže sa vidíme asi posledný krát na dlhú dobu, čo?“ povedala Lucy.

„Ja viem. Budeš mi tak chýbať!“ zosmutnela som.

Na leto sa rodičia rozhodli, že odchádzame do Anglicka. Otec tam mal nejakú prácu a mamka so mnou chcela byť posledné mesiace pred tým, než odídem na vysokú. Guildhall School of Music and Drama. Tak znie oficiálny názov mojej budúcej univerzity. Otec chcel, aby som šla študovať do Londýna, pretože potom budem mať lepšie vyhliadky do budúcnosti, než tu na Slovensku, a tak som si vybrala divadlo. Od mala ma fascinovalo a chcela som sa stať herečkou. Jasné, sen každého dievčaťa, no dúfam, že mne sai stane skutočnosťou.

Lucy ostávala v Bratislave. Prijali ju na filozofickú fakultu Univerzity Komenského, z čoho bola nesmierne nadšená. A tak to bol náš posledný deň. Ktovie, kedy sa znovu uvidíme, no dúfam, že to bude čoskoro. Tak úžasnú kamarátku človek často nestretne. So slzami v očiach sme sa rozlúčili a každá sa pobrala domov.

Mňa už pred domom čakal otcov tereňák, do ktorého už stihli natrepať všetky kufre. Jakub sa len od domu díval na všetok ten zmätok a chaos. On s nami nejde, pretože už ma vybavené celé leto tu na Slovensku. Je len šoférom, aby auto neostalo na letisku. A tak som nasadla do auta a pripútala sa. Nový život sa začína.

Doviezli sme sa na letisko, rozlúčili sa s Jakubom a nastúpili do lietadla. Po dvoch hodinách letu sme pristáli v Londýne, kde sme sa taxíkom odviezli do vopred prenajatého domčeka neďaleko centra. Prezrela som si izby, kde budem na dva mesiace bývať, a potom sme sa pobrali na prechádzku do mesta.

No len čo sme vyšli za bránku, otca odvolali do kancelárie a tak sme s mamkou osameli. Prešli sme sa popri známych pamiatkach a po dlhom presviedčaní som ju nakoniec prehovorila na jazdu Londýnskym okom. A tak sme sa postavili do radu a vyviezli sme sa kabínkou nahor. Výhľad bol prekrásny. Presne ako hovoril ...

Nie, nie, nie! Nesmieš už na neho myslieť. Už je to za tebou! okríkla som sa v duchu a pozerala som na Londýn. Potom sme sa prešli okolo ďalších pamiatok a boli sme aj pozrieť moju školu. Neďaleko bola Starbuck´s kaviareň. Vošli sme dnu a objednali sme si kávu so sebou. Pri pokladni som si všimla oznam, že hľadajú brigádničku, a tak som sa toho chytila a opýtala som sa, či je to miesto ešte voľné. Jupí, našla som si brigádu, a tak sa nebudem aspoň nudiť. Mamka ma najprv presviedčala, že to nie je potrebné a že mi peniaze kedykoľvek pošlú na účet v banke, no ja som trvala na svojom. Chcela som byť samostatná a nežobrať stále len peniaze od rodičov. Aspoň na moje nákupy. Napokon súhlasila a unavené po celom dni sme šli naspäť domov, kde nás už čakal otec s novinkami.

„Odchádzam!“ povedal.

„Čože?“ vyhŕkli sme s mamkou naraz.

„Potrebujú ma naspäť na Slovensku, takže sa musím vrátiť. Už som nám objednal letenky, drahá.“

„Počkať, prečo aj mne?“ opýtala sa ho zarazená mamka.

„Ideme spolu, prepáč, že som ťa do toho zatiahol, no teraz ťa potrebujem. Na ministerstve sú nejaké problémy, a chcel by som ťa mať doma. Charlotte je predsa už dospelá a vie sa o seba postarať. Tento dom vrátime a ona sa môže nasťahovať do toho bytu, čo sme jej kúpili.“

Počkať, oni mi kúpili byt? No teda, myslela som si, že budem na intráku.

„Tak teda dobre. Kedy odchádzame?“

„Dnes v noci.“

„Ou, no tak fajn. Máme ešte dosť času, aby sme ťa, zlato, stihli presťahovať, a potom pôjdeme. Ešte si si nevybaľovala veci, však?“ spýtala sa ma mamka s nádejou.

„Len nejaké drobnosti,“ odvetila som.

„Tak poď, rýchlo ich pobalíme a odvezieme ťa do bytu.“

A tak sme za niekoľko minút vyprázdnili dom, taxíkom sa odviezli pred môj budúci domov a vytiahli kufre z auta. Otec mi podal kľúče a silno ma objal.

„Tak sa tu maj, a nič nevystrájaj. A dávaj na seba pozor! Byt je na treťom poschodí, číslo máš na kľúči.“

„Ďakujem,“ usmiala som sa na neho. Takisto ma objala aj mamka s poslednými slovami a už nasadali do taxíka a rútili sa na letisko. Dúfam, že to stihnú no.

Otočila som sa k bytovke a pozorne si ju obzrela. Vyzerala zaujímavo a ja som bola zvedavá, ako to bude vyzerať vnútri. Vošla som do vchodu a výťahom som sa odviezla na správne poschodie. Pozrela som na kľúče - 3D. Trojka asi znamená to poschodie, čiže dvere D. Ľahko som to našla a vo vytržení som vložila kľúčik do zámku. Pootočila som ním a otvorila som dvere.

Vošla som dnu a to, čo som uvidela, vo mne vyvolalo obrovský šok. Nachádzala som sa v obrovskom moderne zariadenom byte s presklenou obývačkou a úžasným balkónom. Dokonalé, vzdychla som si od úžasu a v duchu som ďakovala, že mám takých úžasných rodičov.

Vybalila som si kufre do šatníka, ktorý tvoril vlastnú izbu a ešte stále v úžase som sa uložila do postele. Ďakujem, ďakujem, ďakujem.

Holidays 16

Charlotte

Počas posledných dní som bola miestami ako duchom neprítomná. Čas strávený s Louisom sa zmenil na čas strávený s Louisom a Harrym. Nie žeby mi Harry prekážal, no občas som s Louim chcela byť sama. Premýšľala som, ako sa rozlúčiť. Vedela som, že udržiavať tento vzťah by nemalo žiadnu cenu, pretože ja pochádzam zo Slovenska a on z Anglicka. Je to od seba dosť vzdialené a udržiavať vzťah na diaľku pre mňa nie je to pravé. On kvôli mne na Slovensko nepríde a ja musím zmaturovať, takže aj keby som chcela prísť za ním, nemôžem.

A tak som rozmýšľala, ako mu to povedať. Nechcela som, aby si myslel, že som ho brala len ako letnú romancu, pretože som ho naozaj ľúbila a čas strávený s ním bol ten najlepší. Toto leto by som nevymenila za nič na svete a keby som mala možnosť vrátiť sa a urobiť niečo inak, nič by som nemenila. No teraz ma sužovala tá jediná otázka a ja som si nevedela rady.

Louis nevedel, kedy odchádzame, a to bolo pre mňa výhodou. Netušil, kedy to príde a ja som to mohla využiť na posledný deň ako rozlúčku, čiže by nemohol protestovať. Síce som ešte nevedela, čo mu poviem, no hádam to nejako príde.

27. augusta som vstala zavčasu, tak ako posledné dni, a vošla som hneď pod sprchu. Narýchlo som sa umyla, obliekla som si rifľové kraťasy, anglické tričko a tenisky a vybrala som sa na pláž. Bol to posledný deň. Dnes sme s Lucy odlietali naspäť na Slovensko, a tým sa všetko krásne končilo a život sa vráti do starých koľají.

Prešla som sa po móle a sadla si na koniec dosky. Nohy som voľne spustila dole a sledovala som more. Odrazu ku mne niekto podišiel. Louis.

„Ahoj, zlato. Cool tričko,“ usmial sa na mňa a pobozkal ma.

„Ou, ahoj. A vďaka,“ odvetila som neprítomne.

„Kedy to vlastne končíte?“ opýtal sa ma na rovinu.

V hlave mi začal pípať alarm a ja som vedela, že toto je ten moment. Moment, kedy mu musím povedať, čo mám na srdci. A tak som preglgla, nabrala dych a začala som.

„No vieš, práve o tom som sa s tebou chcela rozprávať, ale poprosila by som ťa, aby si ma neprerušoval.“

„Počúvam.“

„Vieš, dlho som premýšľala o tejto chvíli. Aké to bude, čo ti vlastne povedať. Doteraz som neprišla na vhodné slová, a tak sa pokúsim povedať ti to tak, ako mi to bude srdce kázať. Dnes je posledný deň, čo tu sme. Prácu sme vlastne končili už včera a dostali sme aj poslednú výplatu. Dnes nám odlieta lietadlo na Slovensko. Ty pôjdeš späť do Anglicka a život sa vráti do starých koľají.“

Chcel niečo namietnuť, no len čo otvoril ústa, priložila som mu k nim prst, aby som ho umlčala a pokračovala som ďalej.

„Toto leto, bolo to najkrajšie, aké som kedy zažila, a za to vďačím len tebe a Lucy. Keby nebolo jej, neuchádzala by som sa tu o prácu a nestretla by som teba, tak úžasného človeka. Takých ľudí na svete nie je veľa. Stačilo málo, aby som sa do teba zamilovala až po uši a ľúbila ťa celým srdcom. Nevieš si predstaviť, ako ma to bolí, no musím to urobiť. Toto je náš posledný deň. Je to posledný krát, čo sa vidíme, a chcela by som, aby si vedel, že na teba nikdy nezabudnem, ale musíš pochopiť, že by to nemalo zmysel. Ja žijem na Slovensku, ty v Anglicku. Sme z úplne odlišných svetov a je to príliš ďaleko na to, aby tento vzťah mohol fungovať ďalej. Nechcem trpieť tým, že ťa neskutočne dlho neuvidím a nebudem ťa môcť pobozkať. Bolo by to pre nás ešte ťažšie, a tak sa vrátime späť k tomu, ako sme žili a všetko bude dobré.“ Dúfam, dodala som v duchu a po líci mi stiekla slza, ktorú som tak dlho zadržiavala. Tá spustila ďalšie a ďalšie, až som ani nevnímala prúdy slanej vody stekajúcej po mojej tvári.

Po celý čas, čo som rozprávala, nevydal ani hlásky, len sa tváril čoraz viac šokovanejšie a nechápavo na mňa hľadel. Keď som skončila, len zúfalo otváral ústa ako ryba na suchu a nemohol zo seba dostať slovo. Vlastne som ani nechcela, aby niečo vravel, pretože by som sa rozľútostila ešte viac a tým viac by ma to aj bolelo. Keď napokon nabral síl niečo povedať, už som sa dvíhala zo zeme. Postavil sa tiež a vzal mi tvár do rúk.

„Ale...“ začal, no nenechala som ho dohovoriť. Posledný krát som ho vášnivo pobozkala, celým svojím srdcom, a potom som sa mu vytrhla z náručia a utekala som preč. Len tam tak stál a pozeral za mnou. Vedel, že by nemalo zmysel ísť za mnou. Už ma poznal.

Louis

„...Bolo by to pre nás ešte ťažšie, a tak sa vrátime späť k tomu, ako sme žili a všetko bude dobré,“ skončila svoj dlhý monológ, počas ktorého som na ňu len zúfalo hľadel dúfajúc, že to nemyslí vážne. No keď sa jej po líci skotúľala prvá slza a za ňou ďalšie, vedel som, že je to naozaj.

Srdce sa mi rozpadlo na milión kúskov a bolesť v mojom vnútri bola neprekonateľná. To, čo som cítil pri rozchode s El bolo oproti tomuto nič. V hrudi som mal obrovskú dieru, ktorá ma zožierala. Nemohol som vyriecť ani slovka. Keď sa zdvihla na odchod, konečne mi prišli na jazyk nejaké slová, a tak som ju len chytil, vzal si jej tvár do rúk, pozrel jej do očí a riekol som:

„Ale...“ viac som nestihol. Chcel som jej vysvetliť, že by som za ňou priletel aj každý víkend, len aby som ju mohol vidieť. Vôbec by to nebola veľká diaľka. Chcel som jej povedal, ako veľmi ju ľúbim, a že ona jediná dokázala zaplátať dieru v mojom srdci po predchádzajúcom vzťahu. Cítil som sa s ňou tak úžasne a už nikdy som ju nechcel opustiť. No ona opúšťala mňa. Moje slová sa nedostali von, pretože ma zastavila nádherným bozkom plným lásky a vášne. Bol to posledný bozk. Nechcel som tomu uveriť, no mozog mi to oznamoval jasne.

Po chvíli sa mi vytrhla z náručia a utekala preč. Chcel som sa za ňou rozbehnúť, no nohy ma neposlúchali. Chcel som jej vykričať, ako ju ľúbim a že to spolu zvládneme, no v ústach mi vyschlo a ja som sa nezmohol na slovo. A tak som na ňu len zúfalo hľadel, ako odchádza, plný bolesti, so srdcom rozpadnutým na miliardu kúskov, ktoré už nikto nikdy nezlepí.

Pomalým krokom som sa vydal domov a v hlave som mal úplné prázdno. Nevnímal som svet okolo seba, vlastne som nevnímal ani samého seba, len som mechanicky kráčal, až som sa ocitol u mňa doma. Harry ešte stále spal a ja som vliezol do kúpeľne.

Pozrel som sa na seba do zrkadla a to, čo som uvidel ma prekvapilo. Po lícach mi stekali slzy. Naozajstné slzy. Od 10 rokov som ešte ani raz neplakal. Ani rozchod s El ma nedoviedol do stavu, aby mi z očí tiekli slzy. Až ona. Charlotte. Bola tá pravá. Ona bola tá, s ktorou som chcel byť po zvyšok života. A teraz mi utiekla a už ju nikdy neuvidím. To poznanie ma stiahlo k zemi a ešte viac som sa rozplakal.

Odrazu sa otvorili dvere a dnu vošiel Harry.

„Louis?!“ zvolal, len čo ma zbadal. „Preboha Louis, čo sa stalo?“

Nevládal som zo seba nič dostať. Len som tak sedel na zemi ako posledná troska, veď som sa tak aj cítil, a celé tričko som mal mokré od sĺz. Harry si to všimol a začudovane riekol:

„Ty plačeš? O môj bože, to musí byť vážne!“

Podišiel ku mne a vzal ma do náručia. Ako malé dieťa som sa rozplakal ešte viac a zmáčal som aj jeho tričko. Ešte šťastie, že som ho tu mal, inak by to bol asi môj koniec. Po niekoľkých hodinách som sa upokojil, respektíve som už nevládal ani plakať. Bol som totálne vyčerpaný a vysilený a nedokázal som sa ani postaviť. Harry ma zdvihol zo zeme a odniesol na posteľ. V momente, keď som mal hlavu na vankúši, zaspal som.

Netuším, kedy som sa zobudil, no bolo mi to jedno. Na čase absolútne nezáležalo. Už mi vlastne nezáležalo na ničom. Všetko bolo nanič. Bol som v koncoch a môj život sa zrútil. Všetko mi už bolo jedno. Ocitol som sa v akejsi apatii, a bolo mi tam dobre. Všetky pocity odišli preč a ja som nič necítil. Ostalo vo mne prázdno.

Keď si Harry všimol, že som sa zobudil, podal mi pohár vody s tabletkou na bolesť. Až vtedy som si uvedomil, že mi v hlave triešti. Poslušne som ju zapil a zvyšok vody som mu vrátil späť.

„Povieš mi, čo sa stalo?“ opýtal sa opatrne.

„Odišla,“ odvetil som jedným slovom. Apatia vo mne ma prinútila to nevnímať. Vôbec som nevedel, čo hovorím. Môj mozog pracoval správne a na všetky otázky odpovedal, no ja som nič z toho nevnímal, a tomu som bol vďačný. Žiadne pocity, žiadne myšlienky, nič. Bol som ako chodiaci robot, ako múmia bez duše, a tento pocit sa mi stal súčasťou. Už som ho nechcel pustiť, pretože som vedel, že len čo by som precitol späť, bolesť by ma umučila na smrť.

„Objednám letenky a ešte dnes odchádzame,“ zahlásil Harry. Vnímal som to iba ako príkaz, nič viac. Moje telo poslušne reagovalo a myseľ bola niekde inde. Zbalil som si veci, odhlásil nás z hotela a zavolal taxík. Harry vybavil letenky a tak sme došli práve včas na let do Londýna. Usadili sme sa v lietadle a Harry zaspal. Ja som sa len díval von oknom a pozoroval som mraky. Nič viac, nič menej.

Charlotte

Utekala som od neho a pre slzy som ani nevidela na cestu. Našťastie som ju už poznala naspamäť a tak som bez problémov trafila do izby, kde už stáli pobalené kufre. Lucy si ešte ukladala posledné veci do príručnej tašky a moje ma čakali na posteli. No to ma nezaujímalo. Z nočného stolíka som schmatla fotku s Louisom a bezhlavo som sa vrútila do kúpeľne a zavrela sa tam.

Lucy bežala hneď za mnou. Vedela, čo sa stalo. Vravela som jej, čo sa chystám urobiť. Síce ma odhovárala, no nakoniec aj sama uznala, že takú diaľku by to neprežilo. Aj ona s Jackom sa takpovediac rozišli. No u nich to nebola láska, len letný úlet. Obaja to tak cítili, a tým to bolo pre nich ľahšie. Ja som sa však zamilovala a poznanie, že ho už nikdy neuvidím ma bolelo, akoby ma niekto neustále bodal do srdca.

V kúpeľni som sa zrútila na podlahu a srdcervúco som sa rozplakala. Fotku som si pritískala k srdcu a máčala ju slzami. Spomínala som na všetky momenty, od nášho prvého stretnutia až po poslednú prechádzku. Chcela som zabudnúť, no nedalo sa. Kiežby v tomto svete naozaj existovali nejaký upíry, aby ma mohli prinútiť zabudnúť. No všetko je len fantázia a mne nič nepomôže.

Po chvíli som v zámku začula kľúčik. Ale veď...?! Kľúčik mám predsa ja! Dvere sa otvorili a v nich stála ustarostená Lucy. Pribehla ku mne a silno ma objala.

„Ani nevieš, ako som sa o teba bála. Myslela som si, že si niečo spravíš, a tak som rýchlo utekala po náhradný kľúč.“

„Vlastne ma to ani nenapadlo...“ zamyslela som sa.

„Nie, nie, nie. Žiadne také myšlienky!“ okríkla ma Lucy a poriadne ma objala. „Poď ideme späť do izby. Musíš sa ešte dobaliť, aby sme stihli lietadlo. Hádam ti to trošku pomôže oddialiť myšlienky.“

Vošli sme do našej izby a pustila som sa do balenia. No veľmi mi to nepomáhalo. Každá jedna vec mi pripomínala jeho. Ku každej som mala nejakú spomienku – s ním. A tak som sa len mlčky dobalila a po tvári mi tiekli slzy. Ako posledná išla fotka. Chvíľu som váhala, či si ju mám nechať, alebo zahodiť. Na jednej strane som nechcela zabudnúť na neho, na jeho tvár, pery, oči, ruky, no na druhej strane ma spomienka na neho priveľmi bolela. A tak som sa rozhodla, že ju doma ukryjem na nejaké miesto.

Po chvíli sme sa zdvihli, porozhliadli sa po izbe a s kuframi odišli do lobby. Odhlásili sme sa z hotela, rozlúčili sa s priateľmi, ktorí tu ešte ostali a smerovali sme k taxíku čakajúcemu na nás. V tom ma prepadla šialená myšlienka. No zmocnila sa ma tak náhle a pevne, že som pustila všetky veci z rúk a rozbehla som sa späť do hotela. Mierila som k Louisovému domu. Chcela som ho vidieť, pobozkať ho a uistiť sa, že všetko bude v poriadku.

„Chyťte ju niekto!“ zakričala Lucy a po chvíli som pocítila tuhé zovretie niečích paží. Bol to Jack. Vzdala som sa a opäť som sa rozplakala. Nechápem, ako to zo mňa ešte stále mohlo tiecť. Úplne som sa zlomila a Jack ma ako nejakú vec dotiahol k autu. Poslušne som nastúpila a už sme uháňali k letisku. Prešli sme všetkými kontrolami, odovzdali batožinu a už sme leteli späť domov. Až na to, že časť mňa letela iným smerom.

Never Lose Hope

 Čauky, konečne som sa dokopala k jednodielovke, takže tu je môj prvý výtvor. Trošku som sa pri ňom rozpísala, tak dúfam, že sa bude páčiť. Bola by som rada, ak by ste napísali komentáre, ako sa vám páči, a či chcete ďalšiu, poprípade s kým. :-)

„Elizabeth!!!“

„Už idem!“ zakričala som a vrátila som knihu na poličku. V poslednej dobe odo mňa stále niečo chcú. No to bude asi tým, že som tu medzi najstaršími. Elizabeth, toto, Elizabeth, hento. Akoby som bola ich otrok. Hádam môžem za to, že mi osud nedoprial šťastie, keď moji milovaní rodičia zahynuli pri autonehode a tetka ma hodila do decáku?

No našťastie mi do 18-ky chýbajú už len dva týždne a potom budem voľná ako vták. Už dva roky si tajne zarábam v kaviarni pri škole a peniaze odkladám do ponožky, aby mi ich tá stará ježibaba náhodou nenašla a nezobrala. Mám našetrené dosť, aby som mohla vypadnúť čo najďalej od tohto hnusného miesta a začala žiť vlastný život.

No späť k prítomnosti. Zišla som dolu, aby som zistila, čo odo mňa vlastne madam Rooketová vlastne chcela.

„Kde sa toľko flákaš!“ vyskočila na mňa len čo som sa ocitla za prachom kuchyne.

„Odkladala som knihu na miesto do police,“ odvetila som. Za tie roky som si tu už na tento spôsob komunikácie zvykla. Len sa upokoj. Je to len obyčajná starena, ktorú o chvíľu už nikdy v živote neuvidíš, hovorila som si v duchu. Musela som sa poriadne premáhať, aby som jej niečo neodpapuľovala, inak by sa mi ušla riadna rana opaskom. Aj na to by som si už mohla zvyknúť, no keď ste žili s rodičmi v mierumilovných vzťahoch, je to dosť ťažké. A tak zakaždým, keď sa neovládnem, poriadne to schytám po chrbte. Ako v stredoveku.

„No veď preto,“ upokojila sa. „Dnes k nám prídu tí sponzori na obnovu domu a tak, tak tu musí byť všetko tip top. Maribel som už poslala popratať záhradu a poschodie, a ty budeš mať na starosti prízemie a potom všetky deti. Nech sú pekne oblečené a upravené. Maribel sa k tebe potom pridá.

Prikývla som na znak súhlasu a pustila som sa do roboty. Všetky izby som mala popratané rýchlosťou blesku, aby si zvýšilo viacej času na deti. Väčšina z nich ma mala rada, a tak sme spolu vychádzali. Tá druhá časť patrila k spolku Maribel. Nie žeby som ju nemala rada, ale ....

No tak dobre, neznášam ju. Je to odporná podliezavá mrcha, ktorá vždy dostane, čo chce. Ježibaba ju miluje, a tak jej všetko dovolí a dosť ju pred ostatnými uprednostňuje. Preto má najkrajšie oblečenie, najviac kozmetiky a iných vecí.

No mne k životu tieto somariny netreba. Nemaľujem sa a na to, aby som sa cítila pohodlne mi stačí sprcháč. Keby len nebola taká odporná k ostatným. Nezaslúžia si to. No hádam príchod tých sponzorov nám prinesie trošku svetla do našich pochmúrnych životov.

Všetky deti som postavila do radu a zo skrín som im pridelila ich najlepšie šaty. Chlapci sa odišli hrať, no s upozornením, aby sa nezašpinili a dievčatá si zaradom sadali na stoličku, aby som ich učesala. Maribel sa samozrejme za celý ten čas neukázala. Určite sa už parádila vo svojej izbe.

Keď boli všetci hotoví, vyšla som aj ja do svojej izby, ktorú som samozrejme zdieľala s ďalšími troma dievčatami a obliekla som si jediné šaty, čo mi ostali po mamke. Boli to jednoduché tyrkysové šaty zúžené pod prsiami s krátkou sukňou. Nechávala som si ich len na nejaké významné udalosti, a zakaždým, keď som si ich obliekla, Maribel mohla prasknúť od žiarlivosti. To jediné ma tešilo.

Vlasy som nechala len tak voľne padať na plecia a zišla som dole. Práve včas. Po celom dome sa rozoznel spevavý zvuk zvončeka a ježibaba sa mohla roztrhnúť, ako sa ponáhľala otvoriť. Sadla som si teda na schody a spoza dverí som tajne sledovala asi 6 ľudí, čo vošli dnu. Všetko muži. Teda, jeden muž a piati chlapci. Žeby bratia? To som však netušila, pretože všetci stáli chrbtom ku mne. Ježibaba ich všetkých s úsmevom privítala, a ukázala na dvere, nech idú ďalej. Ukazovala na moje dvere.

Rýchlo som sa spratala do obývačky a vzala si hocijakú knihu a sadla si na polorozpadnutý gauč. Keď sa otvorili dvere, zdvihla som zrak z rozčítanej knihy, a keď som zbadala našu návštevu, takmer som onemela. Do obývačky práve vchádzali tí najkrajší chlapci, akých som kedy videla. Ježibaba zakašľala, aby na nich upozornila aj ostatných. Až keď mala plnú pozornosť, otvorila ústa a začala sladkým hlasom hovoriť.

„Takže, detičky, toto je skupina One Direction a ich manažér. V rámci ich štedrosti sa rozhodli nás navštíviť a darovať nám krásnu sumičku. Chlapci by sa s vami chceli zoznámiť, aby to nebolo len také ledabolo,“ zasmiala sa priškrteným hlasom.

„Ahojte,“ pozdravil všetkých chalan v košeli, „Ja som Liam, a toto sú Louis, Harry, Niall a Zayn.“

Zaradom ukazoval na jednotlivých členov kapely. No ja som tomu veľmi nevenovala pozornosť, pretože mi mysľou blikal názov One Direction. Kde som to už počula? Zdalo sa mi to neskutočne známe, no nevedela som prísť na to, odkiaľ. Nevadí. Pozorne som si prezrela všetkých chlapcov a pohľad sa mi zastavil na blondiakovi s gitarou v ruke. Akože sa to volal? Niall, myslím?

Nikdy ma chlapci netrápili, necítila som sa na nich dosť vyzretá, a vlastne, ani ma žiaden nechcel, no Niall spôsobil v mojej hlave zmätok. Nabúral všetky doterajšie myšlienky a presvedčenia, a do mysle sa mi vtierali zamilované obrazy. Preboha, čo sa to deje. Rýchlo som sa pozrela inde a zaumienila som si, že sa už nenechám opantať.

„Ou, prepáčte, že meškám,“ pribehla z ničoho nič Maribel v dokonalých červených šatách s hlbokým výstrihom. „Pomáhala som jednému drobcovi s domácou úlohou,“ povedala a nahodila úsmev falošný úsmev. Vedela som, že nikomu nepomáhala, no každý jej slovám ľahko uveril. A navyše na seba strhla celú pozornosť, čo bolo určite jej zámerom.

Všetci chlapci na ňu hľadeli a nevedeli z nej spustiť pohľad. Áno, nejako som zabudla dodať, že bola typ modelky. Dokonalá postava, dokonalá tvár. Zbožňovala byť stredobodom pozornosti, a hlavne takejto, kde ju všetci chlapci obdivovali a slintali po nej. Určite po jednom z nich vyrazí a chudák sa ocitne v jej pazúroch.

Ladne podišla k nim a každému podala roku, predstavila sa a pobozkala ho na obe líca. Vo chvíli, keď bola pri Niallovi mi stislo srdce a žlč sa vo mne začala búriť. Čo sa to so mnou dopekla deje?

Musela som odtiaľ vypadnúť. Nenápadne som sa vytratila a odišla som do izby. Veď nikomu predsa chýbať nebudem. Sadla som si na parapet a zadívala som sa von oknom na les za domom. Mala som veľmi rada prírodu a hocikedy som sa len tak na pár hodín vytratila na prechádzku. Inokedy som strávila hodiny a hodiny len sledovaním oblohy a vtákov, ako po nej lietajú a sú slobodní. Tak aj teraz som sa dívala von a premýšľala som o tom, čo by bolo, keby tatinovi vtedy nezlyhali brzdy. Boli by ešte tu a všetko by bolo dokonalé. Po líci mi stiekla slza, no hneď som ju zotrela a prinútila sa na to nemyslieť.

Opäť som sa pozrela von oknom a na záhrade som zbadala všetky deti a tých chlapcov, ako sa s nimi naháňajú. Boli strašne zlatí, že sem ochotne prišli a aspoň trošku zmenili atmosféru v domove. Podvedome som hľadala Nialla, no to som radšej nemala. Našla som ho pri strome ďalej od ostatných spolu s Maribel, ako sa na niečom smejú. Srdce mi vynechalo takt a na chvíľu sa zastavilo.

Naprázdno som preglgla a rýchlo som od okna odišla preč. Nedokázala som sa na to pozerať. Čo to so mnou preboha ten chlapec porobil za pár minút. Nedokázala som si vysvetliť, čo sa to s mojím telom deje, no hormóny si robili, čo chceli. A tak mi nezostávalo nič iné, len sa s tým zmieriť a pozerať sa, ako si Maribel uloví niekoho, po kom konečne zatúžilo moje srdce.

Zišla som opäť dole, tentoraz už do prázdnej obývačky a sadla som si na gauč. Aspoň chvíľu pokoj. Nikto ma neruší a môžem pokojne meditovať. Nemyslieť na nič. No v tom mi padol zrak na gitaru opretú o stôl. Len tak tam ležala a akoby sa na mňa dívala a volala ma k sebe. Vedela som, že to tak nie je, no niečo ma k nej priťahovalo. Vrátili sa mi spomienky na časy, keď som ako malá sedela na posteli a tatino ma učil hrať na tomto nástroji. Vtedy som ešte poriadne ani nevedela držať gitaru, no o pár rokov neskôr som dokonale hrala niekoľko pesničiek.

Avšak od tej nehody, som sa gitary nedotkla, aj keď som mala možnosť. Teta mi ju pribalila k veciam, keď ma sem poslala, no tá gitara vo mne vyvolávala priveľa smutných spomienok, a tak som ju zničila a zahodila. Teraz sa však túžba po hudbe a vracala a ja som sa, ani neviem ako, ocitla pri stole.

Uvedomila som si, ako naťahujem ruku a dotýkam ja jemného povrchu toho nádherného hudobného nástroja. Odrazu som oblapila prsty okolo krku a pritiahla som si ju k sebe. Chytila som ju do obidvoch rúk, akoby som chcela hrať a dívala som sa na ňu. Potom mi padol zrak na zelené trsátko položené na stole a ja som ho nevedome chytila do ruky. Ovládali ma inštinkty a ja som odrazu začala hrať. Po prvých akordoch som otvorila ústa a potichu som si vyspevovala.

'Cause everybody hurts.

 Take comfort in your friends

 Everybody hurts.

 Don't throw your hand.

 Oh, no.

 Don't throw your hand

 If you feel like you're alone,

 no, no, no,

 you are not alone...

Kým som hrala a spievala, bola som vo vlastnom svete. Myslela som na rodičov, na všetko, čo mi ublížilo, a na to, aké to bude, až odtiaľto odídem. Slzy mi stekali po tvári a všetky emócie som vkladala do toho, čo som milovala najviac – do hrania na gitare. Keď som dohrala, otvorila som oči a opäť som sa ocitla v tom pochmúrnom svete. Opäť mi padol zrak na gitaru a prstami som jemne prešla po strunách.

Vtom niekto za mnou zatlieskal, a ja som sa neskutočne zľakla. Podskočila som, stratila rovnováhu a cítila som len, ako ma gravitácia ťahá k zemi. Vystrašila som sa, že je to ježibaba a to tlieskanie je len ironické a o chvíľu príde bitka. Mala som predsa v rukách cudziu gitaru a nebola som pri nich v záhrade. Podľa nej by som si bitku istotne zaslúžila.

Ako som padala, uvedomila som si, že v rukách mám ešte gitaru a bránila som ju vlastným telom. Nechcela som, aby sa rozbila alebo nejako poškodila. No nespadla som. Pocítila som menší tlak, keď ma niekto zozadu zachytil. Ocitla som sa v niečom náručí, a len čo som zistila, že to nie je ježibaba, chcela som sa poďakovať. Pozrela som sa nahor na môjho záchrancu a zamrzla som. Dívala som sa do tých najkrajších modrých očí, aké kedy svet videl, a úplne som sa roztápala. Ústa som mala otvorené a nemohla som vyriecť ani slovko.

Po chvíli ma môj záchranca postavil na vlastné nohy a ja som sa konečne spamätala. Okrem očí som už videla celok a zistila som, že je to ... Niall.

„Ďa-ďa-ďakujem,“ vykoktala som zo seba. Nádherne sa usmial a ja som si myslela, že odpadnem.

Niall

Keď sme došli do toho detského domova, ktorý sme sa rozhodli zasponzorovať, privítala nás nejaká ženská v zástere. Voviedla nás dnu k deťom a predstavila nás. Potom ešte Liam povedal každého meno a tak došlo nejaké dievča v obtiahnutých šatách a ospravedlnilo sa, že vraj pomáhalo nejakému drobcovi. Niečo vnútri mi hovorilo, že jej nemám veriť, no v podstate mi to bolo jedno. Všimol som si, že je pekná, no to je všetko. Zaradom sa nám predstavila, volala sa Maribel, a každého pobozkala na líce. Keď bola pri mne, všimol som si, ako nejaké dievča odchádza preč. Netušil som prečo, ale dúfal som, že sa čoskoro vráti. Vzbudila vo mne pozornosť.

Zoznámili sme sa postupne s deťmi, niektoré staršie nás poznali, a potom sme sa s nimi už len bavili. Po čase sme vyšli na záhradu, kde bolo viac miesta a chalani tie malé potvorky začali naháňať. Mňa si odchytila nabok Maribel a začala so mnou debatovať. Snažila sa byť vtipná, a tak som sa len zdvorilo smial jej rozprávaniu, aj keď ma to vôbec nezaujímalo a nebavilo. Kútikom oka som stále vyhľadával to dievča, čo tak nenápadne zmizlo.

Odrazu ku mne prišiel Liam, že vraj sa bude spievať a či nedonesiem gitaru. Spomenul som si, že som ju nechal v obývačke, a tak som sa konečne mohol odtrhnúť z dosahu toho dievčaťa s nejakou zámienkou. Rýchlym krokom som si to mieril do domu a zadnými dverami som vošiel do obývačky. Na moje prekvapenie nebola prázdna. Stálo tam TO dievča chrbtom ku mne, v rukách držalo gitaru a s citom na ňu hralo nejakú pieseň, ktorú som nepoznal. Po chvíli začala aj spievať, a jej hlas mi vnikol do mysle a spôsoboval v nej nadpozemské divy. Spievala čisto a nádherne.

Ako zhypnotizovaný som ju sledoval a vnímal slová piesne. Bolo z nej cítiť jej pocity. Keď dohrala, na chvíľu som na ňu hľadel a nemohol sa z toho všetkého spamätať, no potom som precitol a zatlieskal som jej. Dievčina sa však zľakla a stratila rovnováhu. Ako padala, rukami oblapila gitaru, aby jej zabránila v poškodení. Moje sympatie k nej sa zvýšili na maximum a ja som poskočil dopredu, aby som ju zachytil.

Mäkko pristála v mojom náručí, a keď si uvedomila, že nespadla, pozrela na mňa nahor. V momente, ako sa naše pohľady stretli som sa cítil ako unesený jej zafírovými očami. Mala nádherný uhrančivý pohľad, v ktorom bola ukrytá bolesť. Videl som ju vnútri, a videl som ju aj v jej slzách. Postavil som si na vlastné nohy, a keď sa ocitla bezpečne na zemi, otočila sa ku mne a šokovane na mňa pozerala. Až teraz si asi všimla, kto ju to vlastne zachytil. Hanblivo sklopila zrak a vykoktala zo seba:

„Ďa-ďa-ďakujem.“

Usmial som sa na ňu a odvetil som:

„To bola maličkosť. Musel som predsa zachraňovať tú gitaru,“ zaškeril som sa.

„Ou, jasné. Tá je tvoja. Prepáč,“ povedala zmätene a zároveň s akýmsi smútkom v hlase a podala mi moju gitaru. Vzápätí sa otočila a mierila preč. Položil som gitaru na zem a rozbehol som sa za ňou.

„Počkaj!“ volal som. S jednou nohou na schodoch sa ku mne otočila a pozrela mi do očí. „Na gitare mi až tak nezáleží. Zachraňoval som teba,“ usmial som sa. „Si v poriadku?“

„Áno, som,“ začervenala sa.

„Máš nádherný hlas a krásne hraješ. Bolo v tom toľko citu, až som mal zimomriavky na celom tele a mne sa to často nestáva. Hraješ dlho?“

„Vlastne ani nie. Otec ma to učil, keď som bola malá, no od ... už nehrajem,“ dodala skleslo.

Nechcel som sa jej pýtať na to, čo mi zjavne povedať nechcela. Asi to boli príliš bolestné spomienky a s jej rodičmi sa niečo stalo, keď bola teraz tu.

„Mala by si hrať aj naďalej. Máš obrovský talent a tvoj hlas je tak prekrásny a...“ povedal som a vnútri som cítil, že chcem niečo dodať. Váhal som, či to povedať nahlas. No srdce prebilo rozum a tak som to vyslovil.

„Ale ty si ešte krajšia.“

Skúmavo sa na mňa pozrela a hľadala v mojich očiach nejaké klamstvo. Vytrval som a kontakt som neprerušil. Keď si uvedomila, že to myslím vážne, znovu sa začervenala a hanblivo sklonila hlavu.

„A čo Maribel?“ opýtala sa potichu.

Takže nás v záhrade videla. Pravdepodobne z okna.

„Tá ma nezaujíma. Má v sebe niečo, čo ma núti neveriť jej slovám,“ odvetil som úprimne.

„Aspoň niekto. Myslela som si, že si ďalší, čo podľahol jej času a uverí všetkému, čo mu povie.“

„Nie je to tak. Jediný, kto ma zaujíma, si ty,“ povedal som. „Netuším, čo sa to so mnou deje. Nikdy som nemal slabosť na dievčatá, hoci sa mi okolo krku hádže mnoho našich fanúšičiek. No ešte som nenašiel tú, pri ktorej by moje srdce búšilo tak veľmi, ako teraz, a to ťa len vidím a rozprávam sa s tebou. Mám pocit, že som tú pravú v tomto momente našiel, len neviem, či by si aj ona myslí to isté.“

Len čo som vyjadril všetko, čo cítim, spadol mi kameň zo srdca. Cítil som sa o niečo ľahší a s napätím som čakal, čo odpovie. Netušil som, že za pár minút môže nejaké dievča človeka tak poblázniť. No očividne sa to dalo. Neustále som sledoval jej tvár a oči, aby som zistil, čo si myslí. Čakal som na odpoveď, no tá nejako neprichádzala. Zronene som teda sklonil hlavu a chystal som sa na odchod. Vtom sa pohla smerom ku mne a prstom mi nadvihla bradu, aby sa mi pozrela do očí.

„Áno, myslím si to isté,“ usmiala sa tým najčarovnejším úsmevom a váhavo ma pobozkala. Pritisol som si ju bližšie k sebe a bozk som prehĺbil. Ona ma objala okolo krku a ja som vedel, že bez nej odtiaľto neodídem.