Holidays 14

Takže tu je sľúbená podovolenková časť :-) Je toršku kratšia, pretože prvotnú 14.kapitolu som sa rozhodla rozdeliť a pridať tam ešte niečo, aby sa to končilo tak, ako sa to končí :P dúfam, že sa bude páčiť a 15.-ku dám, len čo bude hotová :-)

P.S.: pozrite si toto, ak ste to este nevideli :D sulala som sa od smiechu na zemi asi niekolko minut :DDD ten Harryho vyraz na konci stoji za to :DDD

Charlotte

Po pár dňoch, keď sme sa s Louisom ukazovali na verejnosti si to všimli aj ostatní pracujúci a nejako sa to dostalo až k Johnovi, nášmu šéfovi, ktorý si ma zobral na koberček. Netušila som o čo ide, a tak som s úsmevom vkročila do jeho kancelárie a posadila som sa do kresla oproti nemu. Až keď som zbadala jeho vážny výraz, došlo mi, že niečo nie je v poriadku.

„Stalo sa niečo?“ opýtala som sa ho.

„No áno. Máme tu isté pravidlo, a to že zamestnanec nesmie mať žiaden intímny styk s hosťami. Netuším, či to bolo spomínané na prezentácií, a preto ťa nečaká žiaden trest ani nič, keďže si o tom nevedela, no budete to musieť ukončiť.“

V mysli sa mi zjavil obraz Louisa ako sa na mňa usmieva a chystá sa ma pobozkať. To snáď nemôže byť pravda.

„Ale, prečo?“ spýtala som sa ho zmätene so šokovaným výrazom a otvorenými ústami.

„Pretože je to neprofesionálne.“

„Ale veď ja s ním nič nemám. Teda, áno, chodíme spolu, ale ja sa starám o deti a nie o všetkých hostí. Louis do mojej kompetencie nespadá. Nemá ani dieťa, čiže moja práca s ním nie je nijako spojená!“ obhajovala som sa rozhorčene.

„Hmmm, tak to mení situáciu. Budem sa musieť porozprávať s majiteľom, či by to tak šlo, no nič ti nezaručujem.“

„Tak dobre, môžem ísť?“

„Áno, môžeš.“

„A môžem sa naďalej stretávať s Louisom?“

„Zatiaľ áno, pokiaľ nebudem mať oficiálne vyhlásenie od majiteľa.“

„Ďakujem,“ odvetila som a pobrala som sa preč.

Zamierila som rovno do jedálne, kde som si s plnou táckou prisadla k Louisovi, Lucy a Jackovi.

„Tak ako? Čo od teba chcel?“ opýtala sa ma Lucy.

„Vraj zamestnanec nesmie mať žiaden styk s hosťami,“ riekla som.

„Čože? A to už prečo?“ spýtal sa Louis.

„Vraj je to neprofesionálne, ale vravela som mu, že ja vlastne pre teba nerobím, keďže mám na starosť deti a ty dieťa nie si a ani žiadne nemáš. Povedal, že to mení situáciu, ale že sa na to bude musieť opýtať majiteľa.“

„Ak by nám zakázali sa stýkať, tak môžeš kľudne skončiť a zvyšok dovolenky stráviš u mňa,“ zaškeril sa Louis.

„Nič nám nezakážu, nemajú na to právo,“ ohradila som sa. „Nebudú sa mi miešať do súkromného života.“

„To je pravda,“ súhlasila Lucy. „Dúfam, že nebudú robiť žiadne komplikácie.“

„Dúfajme,“ povzdychla som si a pustila som sa do obeda. Potom ako zvyčajne k bazénu s Louisom a neskôr do roboty k deťom.

Na druhý deň ráno, keď som sa zaspatá vrútila do jedálne na raňajky, prišiel za mnou s úsmevom John, že je všetko v poriadku a na nás sa to nevzťahuje. Vraj Louis je náš vzácny hosť a nebudú nám v našom vzťahu brániť. S polozaspatou mysľou som mu prikývla, že rozumiem a vzala som si dve cereálne croissanty. Keďže som ešte nebola úplne prebudená, informácia o Louisovi ako vzácnom hosťovi mi nejako unikla. No spokojná, že nás už nebudú obťažovať som začala raňajkovať.

Dni ubiehali a júl sa prehupol do augusta. S Louisom som trávili väčšinu času a robili sme spolu neskutočne veľa vecí. Cítila som sa, akoby som ani nepracovala, ale užívala si dovolenku. Vzal ma na niekoľko večerí do mesta, boli sme spolu raftovať a potápať sa, prechádzali sme sa po pláži pri západe slnka a kedykoľvek, keď sa nám chcelo alebo sme sa len tak čabrali v mori alebo bazéne a ďalšie a ďalšie veci.

Samozrejme, že sa to nezaobišlo bez občasných nocí strávených mimo vlastnej postele. No a klamala by som, keby som tvrdila, že to boli len noci. Boli to proste najlepšie dni môjho života. Najlepšie leto, aké som kedy zažila, a zato som mohla ďakovať len a len Lucy, ktorá ma sem dotiahla.

No leto sa pomaly blížilo ku koncu a takisto aj moja krásna letná romanca. Do konca augusta ostával týždeň a obaja sme si pomaly začínali uvedomovať, že náš čas sa kráti. Spoločný čas sme si užívali najlepšie, ako sme vedeli a obaja sme sa vyhýbali téme na budúcnosť a koniec leta. Bolo to pre nás akési tabu a užívali sme si každú sekundu prítomnosti.

Louis

S Charlotte som trávil každučkú voľnú sekundu. Vždy, keď už nemusela pracovať, som nám vymyslel nejaký program alebo sme sa len tak prechádzali. Pomaly sa však blížil koniec augusta a obaja sme mysleli na to, čo príde, aj keď sme to nahlas nevyslovili. Už som si predstavoval, ako si budeme písať, volať a skypovať a ako ju cez sviatky zavolám k nám a zoznámim s chalanmi a rodinou. Bude to úžasné, opäť som našiel zmysel života a nechcem ju stratiť. Nesmiem.

Jedného, ako inak, slnečného rána som sa zobudil na pípanie budíka, ktorý som si nastavil, len čo sme sa so Charlotte dali dokopy, aby som neprespal čas s ňou, a hneď som utekal do kúpeľne na rannú očistu. Obliekol som si len plavky a cez plece prehodil uterák a rýchlym krokom som mieril k Charlotte. Tá už s úsmevom na tvári vychádzala z dverí a hodila sa mi okolo krku. Vášnivo som ju pobozkal a chytil ju za ruku. Spoločne sme vyrazili do jedálne na raňajky.

Vzali sme si tácky, naložili ich jedlom a sadli si k stolu. Klasický ranný rituál. Počas raňajok sa niesla živá debata, tentoraz o Londýne. Cestou sme sa náhodne dostali k tomu, že tak bývam, a tak sa naň vypytovala a ja som jej rozprával o nejakých zákutiach Londýna a pár zážitkoch. Pohrúžil som sa do rozprávania a už som ani nevnímal svet okolo seba. Pred očami som mal obraz Londýnskeho oka, ako tam prvýkrát stojím a sledujem výhľad pod sebou. Na ten zážitok nikdy nezabudnem.

Odrazu ma zo spomienky prebralo nejaké volanie:

„Tommo! Boo Bear!!!“ kričal niekto. Najprv som sa čudoval, ako to, že Charlotte pozná moje prezývky, no potom mi nejako došlo, že to na mňa nevolá ona. Otočil som sa za hlasom a pozrel na vstup do jedálne od lobby, kam pozeral aj celý zvyšok jedálne vrátane môjho dievčaťa. Nestál tam nik iný než ....