Holidays 7

Sorry, včera som nemala čas napísať časť :-) dnes je za to trošku dlhšia, som sa rozpísala ... chcela by som ju venovať Hanke so správnym odhadom :) áno, mala by pravdu :P dúfam, že sa bude páčiť časť

Dni ubiehali ako voda a hranie s deťmi, opaľovanie a máčanie sa v bazéne sa stalo dennou rutinou. Nie žeby sme si to neužívali, práve naopak. Každý deň priniesol niečo nové a zároveň to isté. Bolo to fajn.

V polovičke júla sa chystala ďalšia párty, no tentoraz sme sa rozhodli, že nebude v komplexe ale všetci pôjdeme niekam von. Neďaleko  meste bol celkom dobrý klub, kam sme sa rozhodli vyraziť. No deň pred tým ešte trebalo nakúpiť nejaké nové kúsky na žúrku, aby si nás všimli.

A tak sme sa poobede namiesto kúpania vybrali do mesta povymetať nejaké butiky. Prehľadali sme každučký obchod a minuli dosť práve zarobených peňazí. Výplatu sme dostávali po týždni, a tak sme si mohli dovoliť dosť toho utratiť. Domov, teda na hotel, sme sa vracali s desiatkami nákupných tašiek. Bolo toho dosť nie na jednu, ale niekoľko žúrok.

Večer si Lucy niekam odskočila, vraj len tak sa prejsť, no ja som vedela, že ide za Jackom. Už dlhšie po sebe pokukovali a dosť to medzi nimi iskrilo. Jazykovú bariéru už po prvom týždni hravo zvládla a tak im nič nebránilo sa stretávať. No aj tak to udržovali v tajnosti a ja som len hrala ich hru.

Keďže som nemala čo robiť, obliekla som si na seba nové biele plavky opäť bez ramienok (lepšie sa tak opaľuje :D ) a na to som prehodila len plážovú modrú tuniku, obula si šľapky, do tašky hodila uterák a mobil a pobrala som sa na pláž trošku sa okúpať.

Už sa zvečerievalo, takže tam bolo len pár ľudí, väčšinou páriky, ktoré si užívali spoločné chvíle pri západe slnka a potom som tam bola ja. Zložila som si veci na pláž, vyzliekla tuniku a hodila sa do mora. Bolo príjemne chladné a ja som si len tak plávala na chrbte. Bolo to oslobodzujúce a cítila som sa úžasne. Ešte nikdy som sa nekúpala za tmy, no odvtedy som si povedala, že tam budem chodiť častejšie.

Po pár minútach som vyliezla z vody a osušila som sa. Keď som si sadala na osušku na piesok, omylom som drgla do tašky a tá sa vysypala. Zrak mi padol na rozsvietený mobil. Blikali na ňom tri zmeškané hovory – dva od Jakuba a jeden od Martina. Začudovala som sa, čo asi tak chceli a zavolala som najprv Martinovi. Veď brat počká.

„Áno?“ zodvihol.

„Ahoj. To som ja Charlotte. Našla som si od teba zmeškaný hovor.“

„Ou, áno. Chcel som ťa počuť.“

„To je milé,“ rozplývala som sa. „Ako tráviš celé dni?“

„Len tak sa flákam po meste alebo sedím doma a spím.“

„Takže sa nudíš? To je blbé. Kiežby si tu mohol byť so mnou. Tak rada by som ťa videla, objala, pobozkala.“

„Hmm,“ odvetil. Hmm? To myslí vážne? Čo sa to s ním deje?

„Deje sa niečo?“ opýtala som sa ho.

„Nie, nič. Prečo by sa malo?“ odvetil až príliš rýchlo. Niečo tu nesedí. Žeby mala Lucy pravdu? Prosím, len to nie. To by som neprežila.

„No dobre teda, tak ja už musím ísť. Maj sa,“ riekla som a zrušila hovor.

V duši mi narastal divný pocit, že sa niečo stalo. Niečo, čo sa mi nebude páčiť. Mala som strach. Nechcela som, aby sa Lucine slová stali skutočnosťou. Až priveľmi by to bolelo. Z premýšľania ma však prebral ďalší telefonát, tentoraz od Jakuba.

„Ahoj,“ pozdravila som ho.

„Prečo mi dokelu nedvíhaš!“ vyletel na mňa.

„Jakub, preboha. Upokoj sa. Bola som v mori a nepočula som, že mi zvoní mobil.“

„Vieš ako som sa o teba bál!“

„Prepáč, nemôžem za to. Práve som sa ti chystala volať.“

„No dobre. A ako sa mi máš?“

„Celkom fajn. Každý deň v podstate to isté, ale je to super. Pripadá mi to ako dovolenka a nie ako brigáda. Až na tie deti, ale tie sú zatiaľ také zlaté, že je radosť byť s nimi.“

„Veď ty si mala vždy rada deti.“

„To áno. Takže v podstate je to moja dovolenka. A ešte mi za ňu platia. Hahaha!“

„No tak to sa niekto má,“ zasmial sa aj Jakub.

„Celkom áno. Dnes som skoro všetko minula na nákupoch. Je to úžasný pocit, keď vlastné peniaze míňam a nezdieram rodičov.“

„To poznám. A čo si si kúpila?“

„Všetko možné. Plavky, šaty, sukne, kraťasy, topánky, doplnky, všetko fakt. Išli sme tam s Lucy s úmyslom nájsť niečo na párty a nakoniec sme kúpili na dvadsať párty.“

„Akú párty? Dúfam, že sa tam neopíjaš?“

„Nie, samozrejme, že nie,“ zaklamala som. „Len tancujeme a bavíme sa.“

„No veď preto. Už som sa zľakol, že čo tam vystrájaš.“

„Neboj sa braček. Viem na seba dať pozor.“

„Lenže keby si bola opitá, spravila by si nejakú hlúposť, ako napríklad sa s niekým vyspať, a potom by si to ľutovala.“

„Keď sme už pri hlúpostiach a sexe, nevieš, čo sa deje s Martinom?“

„Volal ti?“ opýtal sa.

„Áno, volal. A neodpovedaj mi na otázku otázkou, prosím.“

„A čo ti hovoril?“

„Neodbočuj od témy!“

„Prepáč, ale musím to vedieť.“

„Len som sa ho pýtala, že čo robí celé dni a potom som mu vravela, ako mi chýba. A vtedy bol akýsi divný. Vravela som mu, že by som chcela, aby bol tu a mohla som ho objať a pobozkať a on len zahmkal. Je s ním niečo?“

„Takže ti nič nepovedal, hej?“

„No nie. Je s ním niečo?“

„Ten hajzel. Nech si ma zajtra neželá!“

„Čože? Jakub! Čo sa stalo?“

„Nepoteší ťa to.“

„Už sa konečne vykokci a povedz mi to!“ zvýšila som hlas.

„No tak dobre teda. Len ma prosím neprerušuj.“

„Už vrav!“

„Včera večer som bol s ním v bare a odišiel som na chvíľu na WC. Keď som sa vracal, rozprával sa s nejakým dievčaťom, čo sedelo vedľa a zachytil som niečo ako „Dnes sa ti to bude páčiť!“ a „Ale nikto o tom nesmie vedieť!“. Tváril som sa ako nič a vrátil som sa k nemu. Potom, keď na chvíľu odišiel on, podišiel som k tomu dievčaťu a priamo sa jej spýtal, čo má s Maťom. Najprv sa zajakávala a klamala, no napokon som z nej dostal, že spolu chodia. Keď som jej povedal, že chodí s mojou sestrou, ktorá je momentálne mimo Grécka, ani ju to nešokovalo. Vedela o tom. S Maťom som sa potom rozprával, že o tom viem a nech ti to povie. Sľúbil mi, že ti zavolá, no očividne sa neodhodlal. Mal na výber, buď dostane po papuli a povie ti to, alebo mi tak zmaľujem ksicht, že sa nespamätá. Vybral si zle!“

Šokovane som pozerala pred seba a nevnímala som nič. Posledné Jakubove slová mi len preleteli hlavou, no vôbec som netušila, čo povedal. Z rúk mi vypadol mobil a dopadol hlboko do piesku. Z oka mi vytiekla slza a za ňou sa hneď rútili von ďalšie. Vnútri som cítila beznádej a zúfalstvo. Prečo mi to urobil? Prečo?!?

Ani som sa neunúvala utrieť si slzy stekajúce po tvári. Cítila som len chlad, keď zafúkal vietor a mňa striaslo od zimy. Sedela som s pokrčenými nohami stiahnutými k bruchu a plakala som. Mobil mi vyzváňal pri nohách, no ja som sa nedokázala pohnúť, aby som ho zdvihla. Vedela som, že sa o mňa Jakub bojí, no v tej chvíli mi už na ničom nezáležalo.

Potom som za mnou počula kroku a niekto si sadol vedľa mňa.

„Si v poriadku?“ opýtal sa ustarosteným hlasom.

Ani len som nezdvihla hlavu a ešte viac som sa rozvzlykala. Ten niekto ma objal okolo pliec, pritúlil si ma bližšie a zohrieval ma svojím telom. Bolo mi jedno, kto to je. Či je to nejaký úchylák alebo psychopat. V tej chvíli som bola tak na dne, že aspoň to prosté objatie mi dodávalo trošičku sily.

Louis

Prechádzal som sa ako každý večer po pláži a sledoval som západ slnka. Pre mňa to bola najkrajšia časť dňa a vždy sme ho spolu s El sledovali z okna mojej izby. Opäť mi ju to pripomenulo, no už som sa necítil tak prázdny. Ešte to bolelo, no pomaly som sa z toho dostával. Chalani mali pravdu, dovolenka mi pomohla. No nevedel som, či to bolo naozaj dovolenkou alebo tým, že sa moje myšlienky krútili okolo záhadnej dievčiny z autobusu.

Celé dni som premýšľal iba o nej a čakal som na moment, keď ju znovu uvidím. Ako som časom zistil, nebola tu na dovolenke, ale pracovala tu. Starala sa o deti a tým ma ešte viac zaujala. Kto má deti rád, len ma u mňa otvorenú náruč. Ja som bol vždy niečo ako pestún, keďže mám doma 4 mladšie sestry. No aj keď už vyrástli, láska k deťom mi ostala.

A ona mala deti očividne tiež rada. Celé dni som ju mohol sledovať, ako sa s tými malými krpcami baví a rozosmieva ich. Bola naozaj zlatá a vedel som si ju predstaviť ako matku obklopenú aspoň piatimi deťmi, ktoré by sa od nej nedokázali pohnúť ani na krok, pretože by im dávala všetku lásku sveta a venovala sa im.

Odrazu moje myšlienky na to dievča vyrušili vzlyky od mora. Ako som sa vracal späť domov, zbadal som na pláži malé klbko, ktoré plakalo. Netušil som, kto to je, no musel som niečo urobiť. Podišiel som bližšie a prisadol si.

„Si v poriadku?“ spýtal som sa ustarosteným hlasom.

Dievča mi neodpovedalo, dokonca ani len nezdvihlo hlavu, a tak som pochopil, že je asi riadne na dne a niečo vážne sa stalo. Len som ju objal a dodal jej pocit, že nie je sama. Stúlila sa mi v náručí a usedavo plakala ďalej.

V piesku vedľa nej však blikal a vibroval mobil, no neunúvala sa ho zdvihnúť. Natiahol som sa teda za ním a prijal som hovor.

„No konečne Charlotte, netušíš, aký mam o teba strach,“ ozvalo sa v telefóne, no ja som nič nerozumel. Čo je to kriste za jazyk?

„Prepáčte, tu nie je Charlotte. Tá je asi v dosť zlom stave, hoci neviem prečo a práve mi tu plače v náručí, no nemusíte sa báť, postarám sa o ňu,“ odvetil som po svojom a dúfal som, že mi rozumie.

„Preboha! Kto ste a čo si o sebe myslíte! Okamžite mi dajte k telefónu moju sestru, nech viem, že je v poriadku! Ihneď!“ zvrieskol na mňa po anglicky.

Podal som teda tomu dievčaťu do rúk telefón:

„Radšej by si to mala zobrať. Dosť sa o teba bojí!“

Ani len sa na mňa nepozrela a vzala si mobil.

„Áno?“ „Nie, nie, som v pohode.“ „Neboj sa. Viem sa o seba postarať!“ „Áno, som! To zvládnem!“ „Som si istá!“ „Dobre už idem! Čau!“ dotelefonovala.

„Je všetko v poriadku?“

„Ani nie. Musím už isť,“ postavila sa a otočila sa mi chrbtom.

Pomaly kráčala k hotelu no po pár metroch sa zastavila a otočila.

„A ďakujem!“ zvolala.

„Nie je zač!“ odvetil som a nemohol som odtrhnúť pohľad od tej tváre. Bola to ona. To dievča z autobusu, z bazéna, to, čo sa hralo s deťmi, to, čo mi absolútne pomútilo hlavu. Chcel som vedieť, čo sa jej stalo, no to sa asi už nedozviem. Aspoň som bol pri nej a trochu som jej pomohol. Dúfal som v to. Pobral som sa do domu a hlavou sa mi neustále preháňalo jedno slovo – Charlotte.