Holidays 17

O niekoľko mesiacov

„Waaa! Zmaturovala som!!!“ volala som na slávu po chodbe a utekala k Lucy. Pribehli sme k sebe a silno sme sa objali.

„Zvládli sme to,“ vydýchla si Lucy.

„To áno. Konečne to máme za sebou!“

„Takže oslavujeme?“

„No dobre, ale len tak decentne. Vieš, že nemám veľmi rada párty a oslavy,“ odvetila som.

„Kedysi si mala,“ poznamenala, čím mi všetko späť pripomenula. Opäť ma to zabolelo. Grécko. On. Ešte stále som to mala v pamäti, akoby sa to stalo včera. Akurát že som sa cez to celé nejakým, pre mňa neznámym zázrakom preniesla a žila som ďalej. No bolesť tam bola stále. Zriekla som sa všetkých večierkov a osláv, odmietala som jedného chlapca za druhým. Dokonca som ani len nemala síl sa pomstiť Martinovi, a tak som ho len po príchode jednoducho odkopla a bolo.

„Časy sa zmenili. Ja som sa zmenila,“ povedala som.

„Ja viem,“ riekla smutne. „Poďme teda na kávu. To bude naša oslava!“

„Tak dobre,“ prikývla som a spoločne sme vykročili k našej obľúbenej kaviarničke. Objednali sme si dvakrát frapé, vzhľadom na horúčavu vonku, a popri klasickej debate sme ho raz dva vypili.

„Takže sa vidíme asi posledný krát na dlhú dobu, čo?“ povedala Lucy.

„Ja viem. Budeš mi tak chýbať!“ zosmutnela som.

Na leto sa rodičia rozhodli, že odchádzame do Anglicka. Otec tam mal nejakú prácu a mamka so mnou chcela byť posledné mesiace pred tým, než odídem na vysokú. Guildhall School of Music and Drama. Tak znie oficiálny názov mojej budúcej univerzity. Otec chcel, aby som šla študovať do Londýna, pretože potom budem mať lepšie vyhliadky do budúcnosti, než tu na Slovensku, a tak som si vybrala divadlo. Od mala ma fascinovalo a chcela som sa stať herečkou. Jasné, sen každého dievčaťa, no dúfam, že mne sai stane skutočnosťou.

Lucy ostávala v Bratislave. Prijali ju na filozofickú fakultu Univerzity Komenského, z čoho bola nesmierne nadšená. A tak to bol náš posledný deň. Ktovie, kedy sa znovu uvidíme, no dúfam, že to bude čoskoro. Tak úžasnú kamarátku človek často nestretne. So slzami v očiach sme sa rozlúčili a každá sa pobrala domov.

Mňa už pred domom čakal otcov tereňák, do ktorého už stihli natrepať všetky kufre. Jakub sa len od domu díval na všetok ten zmätok a chaos. On s nami nejde, pretože už ma vybavené celé leto tu na Slovensku. Je len šoférom, aby auto neostalo na letisku. A tak som nasadla do auta a pripútala sa. Nový život sa začína.

Doviezli sme sa na letisko, rozlúčili sa s Jakubom a nastúpili do lietadla. Po dvoch hodinách letu sme pristáli v Londýne, kde sme sa taxíkom odviezli do vopred prenajatého domčeka neďaleko centra. Prezrela som si izby, kde budem na dva mesiace bývať, a potom sme sa pobrali na prechádzku do mesta.

No len čo sme vyšli za bránku, otca odvolali do kancelárie a tak sme s mamkou osameli. Prešli sme sa popri známych pamiatkach a po dlhom presviedčaní som ju nakoniec prehovorila na jazdu Londýnskym okom. A tak sme sa postavili do radu a vyviezli sme sa kabínkou nahor. Výhľad bol prekrásny. Presne ako hovoril ...

Nie, nie, nie! Nesmieš už na neho myslieť. Už je to za tebou! okríkla som sa v duchu a pozerala som na Londýn. Potom sme sa prešli okolo ďalších pamiatok a boli sme aj pozrieť moju školu. Neďaleko bola Starbuck´s kaviareň. Vošli sme dnu a objednali sme si kávu so sebou. Pri pokladni som si všimla oznam, že hľadajú brigádničku, a tak som sa toho chytila a opýtala som sa, či je to miesto ešte voľné. Jupí, našla som si brigádu, a tak sa nebudem aspoň nudiť. Mamka ma najprv presviedčala, že to nie je potrebné a že mi peniaze kedykoľvek pošlú na účet v banke, no ja som trvala na svojom. Chcela som byť samostatná a nežobrať stále len peniaze od rodičov. Aspoň na moje nákupy. Napokon súhlasila a unavené po celom dni sme šli naspäť domov, kde nás už čakal otec s novinkami.

„Odchádzam!“ povedal.

„Čože?“ vyhŕkli sme s mamkou naraz.

„Potrebujú ma naspäť na Slovensku, takže sa musím vrátiť. Už som nám objednal letenky, drahá.“

„Počkať, prečo aj mne?“ opýtala sa ho zarazená mamka.

„Ideme spolu, prepáč, že som ťa do toho zatiahol, no teraz ťa potrebujem. Na ministerstve sú nejaké problémy, a chcel by som ťa mať doma. Charlotte je predsa už dospelá a vie sa o seba postarať. Tento dom vrátime a ona sa môže nasťahovať do toho bytu, čo sme jej kúpili.“

Počkať, oni mi kúpili byt? No teda, myslela som si, že budem na intráku.

„Tak teda dobre. Kedy odchádzame?“

„Dnes v noci.“

„Ou, no tak fajn. Máme ešte dosť času, aby sme ťa, zlato, stihli presťahovať, a potom pôjdeme. Ešte si si nevybaľovala veci, však?“ spýtala sa ma mamka s nádejou.

„Len nejaké drobnosti,“ odvetila som.

„Tak poď, rýchlo ich pobalíme a odvezieme ťa do bytu.“

A tak sme za niekoľko minút vyprázdnili dom, taxíkom sa odviezli pred môj budúci domov a vytiahli kufre z auta. Otec mi podal kľúče a silno ma objal.

„Tak sa tu maj, a nič nevystrájaj. A dávaj na seba pozor! Byt je na treťom poschodí, číslo máš na kľúči.“

„Ďakujem,“ usmiala som sa na neho. Takisto ma objala aj mamka s poslednými slovami a už nasadali do taxíka a rútili sa na letisko. Dúfam, že to stihnú no.

Otočila som sa k bytovke a pozorne si ju obzrela. Vyzerala zaujímavo a ja som bola zvedavá, ako to bude vyzerať vnútri. Vošla som do vchodu a výťahom som sa odviezla na správne poschodie. Pozrela som na kľúče - 3D. Trojka asi znamená to poschodie, čiže dvere D. Ľahko som to našla a vo vytržení som vložila kľúčik do zámku. Pootočila som ním a otvorila som dvere.

Vošla som dnu a to, čo som uvidela, vo mne vyvolalo obrovský šok. Nachádzala som sa v obrovskom moderne zariadenom byte s presklenou obývačkou a úžasným balkónom. Dokonalé, vzdychla som si od úžasu a v duchu som ďakovala, že mám takých úžasných rodičov.

Vybalila som si kufre do šatníka, ktorý tvoril vlastnú izbu a ešte stále v úžase som sa uložila do postele. Ďakujem, ďakujem, ďakujem.