Holidays 18

Nejako mi dochádzala slina, a tak som písala menej, no dúfajme, že sa to zlepší :) chcela by som vám ešte raz poďakovať za tie úžasné komentáre ...  ste tie najlepšie čitateľky, aké som si mohla priať, takže vďaka :) a ešte je tu jeden song, o ktorý by som sa s vami chcela podeliť ... niektoré ste ho už možno počuli, no tie, čo nie, odporúčam si ho vypočuť ... je to síce od Little Mix, no keď som ho prvýkrát počula, hneď sa mi zapáčil ... je to dosť chytľavé a už druhý deň mi to zneje v hlave :D a ten hlas Perrie ma dosť zaskočil, no nie je zlý, ale môj názor na ňu to aj tak nemení :P ale song je super

Louis

Keď sme sa s Harrym vrátili do Londýna, všetci ku mne pribehli a pýtali sa, čo sa stalo. Očividne na mne niečo bolo vidieť. Ako inak, všetko mi bolo jedno, a tak som sa len zvalil na gauč a Harry im všetko povedal. V momente boli pri mne a utešovali ma. Nechcel som ich útechu. Nepomáhala mi. Práve naopak, všetko na mňa znovu doľahlo a z očí mi opäť vytiekli slzy. Ako z obrovskej diaľky som vnímal ich slová, až som ich takmer nepočul. Neustále som myslel na Charlotte.

A tak to šlo mesiac za mesiacom. Paul nám pripravil ďalšie turné v Austrálii, a tak som sa na koncertoch a pred kamerami dokonale pretvaroval, no v súkromí som bol ako chodiaca mŕtvola. Nič so mnou nepohlo. Jediná vec, ktorá by mohla rozsvietiť môj život, bola ona. No ona už nebude.

Po čase som sa z tej apatie nejako dostal a začal som opäť žiť. Prinútil som sa kvôli rodičom, ktorý sa už o mňa príliš strachovali. Navonok som bol ako staronový Loui, no vnútri som to stále cítil. Avšak vnútro ostávalo pred celým svetom schované. Dokonca aj predo mnou samým. Stránil som sa toho, aby som ľuďom okolo seba nespôsoboval ďalšie starosti.

Po polročnom turné v Austrálii a USA sme sa vrátili späť do Londýna. Práve začínali letné prázdniny, a tak tu ostali len domáci a zahraničný študenti odišli späť domov. Tak to bolo lepšie, aspoň som sa tak nemusel skrývať pred obrovským množstvom fanyniek. Teraz ich bolo len veľké množstvo.

Začína leto a chalani si ho chcú poriadne užiť. Ako za starých čias, keď sme neboli tak mediálne známy. A tak sme sa prihlásili na všetky možné aktivity. Bude to dobrodružné leto. Aspoň prvý mesiac. Potom máme pár koncertov po UK a menšie voľno. Ktovie, ako tieto prázdniny dopadnú. Určite nie tak, ako minulé. Nie, nemysli na to, okríkol som sa a hlavu som si vyprázdnil od dotieravých myšlienok. Zaliezol som späť do svojej mäkučkej postieľky a psychicky som sa pripravil na nasledujúce ráno.

Charlotte

Ráno som sa zobudila okolo obeda. Páni, trošku som to prespala, povzdychla som si. Obyčajne vstávam maximálne o 9. Toto je môj rekord. Vošla som do kúpeľne a pustila na seba ľadovú sprchu. Tá ma hneď prebrala a ja som sa dala do poriadku. O druhej som mala prísť na skúšku do Starbucksu, či ma vezmú. Hádam to pôjde dobre.

Vykukla som von oknom, ako je vonku. Počasie mi veľmi neprialo. Zúril silný vietor a mierne pršalo. Ani dáždnik nebol vhodný, pretože v tom vetre by sa mi hneď zlomil, ako som pozerala na ľudí. A tak mi neostávalo nič iné, než prebehnúť tých pár ulíc pešo. Nebudem si predsa brať taxík kvôli pár blokom.

A tak som sa obliekla do bieleho trička s nápisom Love It, modrých nohavíc a červenej krátkej koženky. Na nohy som si obula obľúbené červené conversy a doplnila do malou čiernou kabelkou, bielym klobúkom, aby mi nepršalo na tvár a bižutériou. Na tvár som si naniešla trošku púdru, oči som si orámovala ceruzkou a naniesla som si vode odolnú maskaru. Takto vyzbrojená som zamkla byt a vyrazila som do dažďa.

Behom som sa pustila smerom ku kaviarni. Tesne pred ňou bola aj menší fast food, a tak som si dala rýchly obed. Potom som zamierila do Starbucksu a stihla som to práve včas. Zahlásila som sa u predavača a ten mi ukázal dvere dozadu. Vošla som tam a ocitla som sa v malej miestnosti na všetko. Bola tam kancelária spolu s akoby obývačkou a šatňou. Za stolom pri okne sedela žena okolo 30-ky a tá sa na mňa usmiala.

„Ahoj, som Amanda Stacinko. Ako ti pomôžem?“

„Dobrý deň. Volám sa Charlotte Manet a včera som sa pýtala na tú prácu. Povedali mi, aby som prišla dnes o 2 na skúšku.“

„Ach, tak to si ty. No dobre. Tam je voľná skrinka, môžeš si ju vziať. Máš v nej pracovné tričko a zásteru. Jason ti vysvetlí, čo a ako. A nechaj mi tu tvoj ID preukaz, aby som mohla pripraviť zmluvu, keby niečo.“

„Dobre, ďakujem.“

Nič neodvetila, len sa znovu usmiala a začítala sa do svojich papierov. Ja som sa zatiaľ prezliekla, svoje veci som si vložila do skrinky a zamkla som ju. Kľúčik som si hodila do vrecka na rifliach a šla som za predavačom Jasonom.

„Ahoj, ja som Charlotte. Poslala ma Amanda, vraj ma zaučíš. Som tu na skúšku,“ povedala som mu. Vyzeral tak na 25, vysoký statný blondiak, celkom slušne vyzerajúci.

„Ahoj, ja som Jason. Tak poď. Už si niekedy robila v nejakej kaviarni a s kasou?“

„Ehmm, ani nie,“ priznala som.

„Tak dobre. Mám momentálne čas, tak poď.“

Zaradom mi ukázal, ako funguje kasa, čo stlačiť, ako sa robia jednotlivé kávy a koktejly a podobne. Za polhodinku som mala zmáknutú celú obsluhu a s lístkom som chodila k stolom. Tých, čo si objednávali take-away mal na starosť Jason, pretože bol v tom zdatnejší a šlo mu to rýchlejšie. Obslúžila som nejaký párik a vrátila som sa za kasu, kde mi Jason diktoval objednávky a ja som ich blokovala. Tak to šlo celý deň až do záverečnej. Sem tam sa na mňa prišla pozrieť Amanda a ja som si len v duchu opakovala, nech to nezbabrem. Napokon sme zatvorili a s Jasonom sme sa šli prezliecť. Tam si ma Amanda zavolala a ukázala mi nejaké papiere.

„Si dobrá. Na to, že si v kaviarni ešte nerobila, ti to šlo od ruky. Beriem ťa. Tu je zmluva, tak si ju prečítaj a dole podpíš. Je to zatiaľ na dva mesiace, potom ti to môžem predĺžiť.“

„Ďakujem,“ usmiala som sa a vzala do ruky papiere. Boli to len dve kópie, tej istej zmluvy, a tak som to rýchlo prečítala a podpísala. S radosťou som si s Amandou podala ruku a odišla som. Pracovnú smenu mám od 10 do 6, kedy je vlastne aj otvorený obchod a robíme len ja a Jason. Začínam zajtra a už som sa nevedela dočkať. Vonku už prestalo pršať a tak som sa pomaličky prešla po ulici domov.

Cestou som sa zastavila v supermarkete a nakúpila som nejaké potraviny a doma som si uvarila jednoduchú večeru. Pozrela som si nejaký film v telke a šla som spať.

Ráno som si pre istotu nastavila budík, aby som náhodou nezaspala, a prichystala som sa do práce. Odomkla som si dvere, pretože tam ešte Jason nebol a prezliekla som sa. O 10 som otvorila prevádzku sama a prijímala som objednávky.

Po polhodine sa vo dverách objavila Jasonova tvár.

„Ahoj. Prepáč, že meškám, nejako som zaspal,“ povedal zadychčane.

„To je v pohode. Všetko mám pod kontrolou,“ zakývala som mu a ďalej som robila horúcu čokoládu. Len čo sa prezliekol, všetko sa vrátilo do včerajšej rutiny. On čakajúcich zákazníkov, ja tých, čo sedia. Všetky stoly boli obslúžené, a tak som trošku pomohla Jasonovi pri kase. No po chvíli sa otvorili dvere a dnu vošli akýsi dvaja chalani. Sadli si do kúta čo najďalej od okna, a tak som kasu nechala kasou a podišla som k ním.

„Vitajte v Starbucks Coffee, čo si dáte?“ opýtala som sa ich s úsmevom.