Holidays 16

Charlotte

Počas posledných dní som bola miestami ako duchom neprítomná. Čas strávený s Louisom sa zmenil na čas strávený s Louisom a Harrym. Nie žeby mi Harry prekážal, no občas som s Louim chcela byť sama. Premýšľala som, ako sa rozlúčiť. Vedela som, že udržiavať tento vzťah by nemalo žiadnu cenu, pretože ja pochádzam zo Slovenska a on z Anglicka. Je to od seba dosť vzdialené a udržiavať vzťah na diaľku pre mňa nie je to pravé. On kvôli mne na Slovensko nepríde a ja musím zmaturovať, takže aj keby som chcela prísť za ním, nemôžem.

A tak som rozmýšľala, ako mu to povedať. Nechcela som, aby si myslel, že som ho brala len ako letnú romancu, pretože som ho naozaj ľúbila a čas strávený s ním bol ten najlepší. Toto leto by som nevymenila za nič na svete a keby som mala možnosť vrátiť sa a urobiť niečo inak, nič by som nemenila. No teraz ma sužovala tá jediná otázka a ja som si nevedela rady.

Louis nevedel, kedy odchádzame, a to bolo pre mňa výhodou. Netušil, kedy to príde a ja som to mohla využiť na posledný deň ako rozlúčku, čiže by nemohol protestovať. Síce som ešte nevedela, čo mu poviem, no hádam to nejako príde.

27. augusta som vstala zavčasu, tak ako posledné dni, a vošla som hneď pod sprchu. Narýchlo som sa umyla, obliekla som si rifľové kraťasy, anglické tričko a tenisky a vybrala som sa na pláž. Bol to posledný deň. Dnes sme s Lucy odlietali naspäť na Slovensko, a tým sa všetko krásne končilo a život sa vráti do starých koľají.

Prešla som sa po móle a sadla si na koniec dosky. Nohy som voľne spustila dole a sledovala som more. Odrazu ku mne niekto podišiel. Louis.

„Ahoj, zlato. Cool tričko,“ usmial sa na mňa a pobozkal ma.

„Ou, ahoj. A vďaka,“ odvetila som neprítomne.

„Kedy to vlastne končíte?“ opýtal sa ma na rovinu.

V hlave mi začal pípať alarm a ja som vedela, že toto je ten moment. Moment, kedy mu musím povedať, čo mám na srdci. A tak som preglgla, nabrala dych a začala som.

„No vieš, práve o tom som sa s tebou chcela rozprávať, ale poprosila by som ťa, aby si ma neprerušoval.“

„Počúvam.“

„Vieš, dlho som premýšľala o tejto chvíli. Aké to bude, čo ti vlastne povedať. Doteraz som neprišla na vhodné slová, a tak sa pokúsim povedať ti to tak, ako mi to bude srdce kázať. Dnes je posledný deň, čo tu sme. Prácu sme vlastne končili už včera a dostali sme aj poslednú výplatu. Dnes nám odlieta lietadlo na Slovensko. Ty pôjdeš späť do Anglicka a život sa vráti do starých koľají.“

Chcel niečo namietnuť, no len čo otvoril ústa, priložila som mu k nim prst, aby som ho umlčala a pokračovala som ďalej.

„Toto leto, bolo to najkrajšie, aké som kedy zažila, a za to vďačím len tebe a Lucy. Keby nebolo jej, neuchádzala by som sa tu o prácu a nestretla by som teba, tak úžasného človeka. Takých ľudí na svete nie je veľa. Stačilo málo, aby som sa do teba zamilovala až po uši a ľúbila ťa celým srdcom. Nevieš si predstaviť, ako ma to bolí, no musím to urobiť. Toto je náš posledný deň. Je to posledný krát, čo sa vidíme, a chcela by som, aby si vedel, že na teba nikdy nezabudnem, ale musíš pochopiť, že by to nemalo zmysel. Ja žijem na Slovensku, ty v Anglicku. Sme z úplne odlišných svetov a je to príliš ďaleko na to, aby tento vzťah mohol fungovať ďalej. Nechcem trpieť tým, že ťa neskutočne dlho neuvidím a nebudem ťa môcť pobozkať. Bolo by to pre nás ešte ťažšie, a tak sa vrátime späť k tomu, ako sme žili a všetko bude dobré.“ Dúfam, dodala som v duchu a po líci mi stiekla slza, ktorú som tak dlho zadržiavala. Tá spustila ďalšie a ďalšie, až som ani nevnímala prúdy slanej vody stekajúcej po mojej tvári.

Po celý čas, čo som rozprávala, nevydal ani hlásky, len sa tváril čoraz viac šokovanejšie a nechápavo na mňa hľadel. Keď som skončila, len zúfalo otváral ústa ako ryba na suchu a nemohol zo seba dostať slovo. Vlastne som ani nechcela, aby niečo vravel, pretože by som sa rozľútostila ešte viac a tým viac by ma to aj bolelo. Keď napokon nabral síl niečo povedať, už som sa dvíhala zo zeme. Postavil sa tiež a vzal mi tvár do rúk.

„Ale...“ začal, no nenechala som ho dohovoriť. Posledný krát som ho vášnivo pobozkala, celým svojím srdcom, a potom som sa mu vytrhla z náručia a utekala som preč. Len tam tak stál a pozeral za mnou. Vedel, že by nemalo zmysel ísť za mnou. Už ma poznal.

Louis

„...Bolo by to pre nás ešte ťažšie, a tak sa vrátime späť k tomu, ako sme žili a všetko bude dobré,“ skončila svoj dlhý monológ, počas ktorého som na ňu len zúfalo hľadel dúfajúc, že to nemyslí vážne. No keď sa jej po líci skotúľala prvá slza a za ňou ďalšie, vedel som, že je to naozaj.

Srdce sa mi rozpadlo na milión kúskov a bolesť v mojom vnútri bola neprekonateľná. To, čo som cítil pri rozchode s El bolo oproti tomuto nič. V hrudi som mal obrovskú dieru, ktorá ma zožierala. Nemohol som vyriecť ani slovka. Keď sa zdvihla na odchod, konečne mi prišli na jazyk nejaké slová, a tak som ju len chytil, vzal si jej tvár do rúk, pozrel jej do očí a riekol som:

„Ale...“ viac som nestihol. Chcel som jej vysvetliť, že by som za ňou priletel aj každý víkend, len aby som ju mohol vidieť. Vôbec by to nebola veľká diaľka. Chcel som jej povedal, ako veľmi ju ľúbim, a že ona jediná dokázala zaplátať dieru v mojom srdci po predchádzajúcom vzťahu. Cítil som sa s ňou tak úžasne a už nikdy som ju nechcel opustiť. No ona opúšťala mňa. Moje slová sa nedostali von, pretože ma zastavila nádherným bozkom plným lásky a vášne. Bol to posledný bozk. Nechcel som tomu uveriť, no mozog mi to oznamoval jasne.

Po chvíli sa mi vytrhla z náručia a utekala preč. Chcel som sa za ňou rozbehnúť, no nohy ma neposlúchali. Chcel som jej vykričať, ako ju ľúbim a že to spolu zvládneme, no v ústach mi vyschlo a ja som sa nezmohol na slovo. A tak som na ňu len zúfalo hľadel, ako odchádza, plný bolesti, so srdcom rozpadnutým na miliardu kúskov, ktoré už nikto nikdy nezlepí.

Pomalým krokom som sa vydal domov a v hlave som mal úplné prázdno. Nevnímal som svet okolo seba, vlastne som nevnímal ani samého seba, len som mechanicky kráčal, až som sa ocitol u mňa doma. Harry ešte stále spal a ja som vliezol do kúpeľne.

Pozrel som sa na seba do zrkadla a to, čo som uvidel ma prekvapilo. Po lícach mi stekali slzy. Naozajstné slzy. Od 10 rokov som ešte ani raz neplakal. Ani rozchod s El ma nedoviedol do stavu, aby mi z očí tiekli slzy. Až ona. Charlotte. Bola tá pravá. Ona bola tá, s ktorou som chcel byť po zvyšok života. A teraz mi utiekla a už ju nikdy neuvidím. To poznanie ma stiahlo k zemi a ešte viac som sa rozplakal.

Odrazu sa otvorili dvere a dnu vošiel Harry.

„Louis?!“ zvolal, len čo ma zbadal. „Preboha Louis, čo sa stalo?“

Nevládal som zo seba nič dostať. Len som tak sedel na zemi ako posledná troska, veď som sa tak aj cítil, a celé tričko som mal mokré od sĺz. Harry si to všimol a začudovane riekol:

„Ty plačeš? O môj bože, to musí byť vážne!“

Podišiel ku mne a vzal ma do náručia. Ako malé dieťa som sa rozplakal ešte viac a zmáčal som aj jeho tričko. Ešte šťastie, že som ho tu mal, inak by to bol asi môj koniec. Po niekoľkých hodinách som sa upokojil, respektíve som už nevládal ani plakať. Bol som totálne vyčerpaný a vysilený a nedokázal som sa ani postaviť. Harry ma zdvihol zo zeme a odniesol na posteľ. V momente, keď som mal hlavu na vankúši, zaspal som.

Netuším, kedy som sa zobudil, no bolo mi to jedno. Na čase absolútne nezáležalo. Už mi vlastne nezáležalo na ničom. Všetko bolo nanič. Bol som v koncoch a môj život sa zrútil. Všetko mi už bolo jedno. Ocitol som sa v akejsi apatii, a bolo mi tam dobre. Všetky pocity odišli preč a ja som nič necítil. Ostalo vo mne prázdno.

Keď si Harry všimol, že som sa zobudil, podal mi pohár vody s tabletkou na bolesť. Až vtedy som si uvedomil, že mi v hlave triešti. Poslušne som ju zapil a zvyšok vody som mu vrátil späť.

„Povieš mi, čo sa stalo?“ opýtal sa opatrne.

„Odišla,“ odvetil som jedným slovom. Apatia vo mne ma prinútila to nevnímať. Vôbec som nevedel, čo hovorím. Môj mozog pracoval správne a na všetky otázky odpovedal, no ja som nič z toho nevnímal, a tomu som bol vďačný. Žiadne pocity, žiadne myšlienky, nič. Bol som ako chodiaci robot, ako múmia bez duše, a tento pocit sa mi stal súčasťou. Už som ho nechcel pustiť, pretože som vedel, že len čo by som precitol späť, bolesť by ma umučila na smrť.

„Objednám letenky a ešte dnes odchádzame,“ zahlásil Harry. Vnímal som to iba ako príkaz, nič viac. Moje telo poslušne reagovalo a myseľ bola niekde inde. Zbalil som si veci, odhlásil nás z hotela a zavolal taxík. Harry vybavil letenky a tak sme došli práve včas na let do Londýna. Usadili sme sa v lietadle a Harry zaspal. Ja som sa len díval von oknom a pozoroval som mraky. Nič viac, nič menej.

Charlotte

Utekala som od neho a pre slzy som ani nevidela na cestu. Našťastie som ju už poznala naspamäť a tak som bez problémov trafila do izby, kde už stáli pobalené kufre. Lucy si ešte ukladala posledné veci do príručnej tašky a moje ma čakali na posteli. No to ma nezaujímalo. Z nočného stolíka som schmatla fotku s Louisom a bezhlavo som sa vrútila do kúpeľne a zavrela sa tam.

Lucy bežala hneď za mnou. Vedela, čo sa stalo. Vravela som jej, čo sa chystám urobiť. Síce ma odhovárala, no nakoniec aj sama uznala, že takú diaľku by to neprežilo. Aj ona s Jackom sa takpovediac rozišli. No u nich to nebola láska, len letný úlet. Obaja to tak cítili, a tým to bolo pre nich ľahšie. Ja som sa však zamilovala a poznanie, že ho už nikdy neuvidím ma bolelo, akoby ma niekto neustále bodal do srdca.

V kúpeľni som sa zrútila na podlahu a srdcervúco som sa rozplakala. Fotku som si pritískala k srdcu a máčala ju slzami. Spomínala som na všetky momenty, od nášho prvého stretnutia až po poslednú prechádzku. Chcela som zabudnúť, no nedalo sa. Kiežby v tomto svete naozaj existovali nejaký upíry, aby ma mohli prinútiť zabudnúť. No všetko je len fantázia a mne nič nepomôže.

Po chvíli som v zámku začula kľúčik. Ale veď...?! Kľúčik mám predsa ja! Dvere sa otvorili a v nich stála ustarostená Lucy. Pribehla ku mne a silno ma objala.

„Ani nevieš, ako som sa o teba bála. Myslela som si, že si niečo spravíš, a tak som rýchlo utekala po náhradný kľúč.“

„Vlastne ma to ani nenapadlo...“ zamyslela som sa.

„Nie, nie, nie. Žiadne také myšlienky!“ okríkla ma Lucy a poriadne ma objala. „Poď ideme späť do izby. Musíš sa ešte dobaliť, aby sme stihli lietadlo. Hádam ti to trošku pomôže oddialiť myšlienky.“

Vošli sme do našej izby a pustila som sa do balenia. No veľmi mi to nepomáhalo. Každá jedna vec mi pripomínala jeho. Ku každej som mala nejakú spomienku – s ním. A tak som sa len mlčky dobalila a po tvári mi tiekli slzy. Ako posledná išla fotka. Chvíľu som váhala, či si ju mám nechať, alebo zahodiť. Na jednej strane som nechcela zabudnúť na neho, na jeho tvár, pery, oči, ruky, no na druhej strane ma spomienka na neho priveľmi bolela. A tak som sa rozhodla, že ju doma ukryjem na nejaké miesto.

Po chvíli sme sa zdvihli, porozhliadli sa po izbe a s kuframi odišli do lobby. Odhlásili sme sa z hotela, rozlúčili sa s priateľmi, ktorí tu ešte ostali a smerovali sme k taxíku čakajúcemu na nás. V tom ma prepadla šialená myšlienka. No zmocnila sa ma tak náhle a pevne, že som pustila všetky veci z rúk a rozbehla som sa späť do hotela. Mierila som k Louisovému domu. Chcela som ho vidieť, pobozkať ho a uistiť sa, že všetko bude v poriadku.

„Chyťte ju niekto!“ zakričala Lucy a po chvíli som pocítila tuhé zovretie niečích paží. Bol to Jack. Vzdala som sa a opäť som sa rozplakala. Nechápem, ako to zo mňa ešte stále mohlo tiecť. Úplne som sa zlomila a Jack ma ako nejakú vec dotiahol k autu. Poslušne som nastúpila a už sme uháňali k letisku. Prešli sme všetkými kontrolami, odovzdali batožinu a už sme leteli späť domov. Až na to, že časť mňa letela iným smerom.