Never Lose Hope

 Čauky, konečne som sa dokopala k jednodielovke, takže tu je môj prvý výtvor. Trošku som sa pri ňom rozpísala, tak dúfam, že sa bude páčiť. Bola by som rada, ak by ste napísali komentáre, ako sa vám páči, a či chcete ďalšiu, poprípade s kým. :-)

„Elizabeth!!!“

„Už idem!“ zakričala som a vrátila som knihu na poličku. V poslednej dobe odo mňa stále niečo chcú. No to bude asi tým, že som tu medzi najstaršími. Elizabeth, toto, Elizabeth, hento. Akoby som bola ich otrok. Hádam môžem za to, že mi osud nedoprial šťastie, keď moji milovaní rodičia zahynuli pri autonehode a tetka ma hodila do decáku?

No našťastie mi do 18-ky chýbajú už len dva týždne a potom budem voľná ako vták. Už dva roky si tajne zarábam v kaviarni pri škole a peniaze odkladám do ponožky, aby mi ich tá stará ježibaba náhodou nenašla a nezobrala. Mám našetrené dosť, aby som mohla vypadnúť čo najďalej od tohto hnusného miesta a začala žiť vlastný život.

No späť k prítomnosti. Zišla som dolu, aby som zistila, čo odo mňa vlastne madam Rooketová vlastne chcela.

„Kde sa toľko flákaš!“ vyskočila na mňa len čo som sa ocitla za prachom kuchyne.

„Odkladala som knihu na miesto do police,“ odvetila som. Za tie roky som si tu už na tento spôsob komunikácie zvykla. Len sa upokoj. Je to len obyčajná starena, ktorú o chvíľu už nikdy v živote neuvidíš, hovorila som si v duchu. Musela som sa poriadne premáhať, aby som jej niečo neodpapuľovala, inak by sa mi ušla riadna rana opaskom. Aj na to by som si už mohla zvyknúť, no keď ste žili s rodičmi v mierumilovných vzťahoch, je to dosť ťažké. A tak zakaždým, keď sa neovládnem, poriadne to schytám po chrbte. Ako v stredoveku.

„No veď preto,“ upokojila sa. „Dnes k nám prídu tí sponzori na obnovu domu a tak, tak tu musí byť všetko tip top. Maribel som už poslala popratať záhradu a poschodie, a ty budeš mať na starosti prízemie a potom všetky deti. Nech sú pekne oblečené a upravené. Maribel sa k tebe potom pridá.

Prikývla som na znak súhlasu a pustila som sa do roboty. Všetky izby som mala popratané rýchlosťou blesku, aby si zvýšilo viacej času na deti. Väčšina z nich ma mala rada, a tak sme spolu vychádzali. Tá druhá časť patrila k spolku Maribel. Nie žeby som ju nemala rada, ale ....

No tak dobre, neznášam ju. Je to odporná podliezavá mrcha, ktorá vždy dostane, čo chce. Ježibaba ju miluje, a tak jej všetko dovolí a dosť ju pred ostatnými uprednostňuje. Preto má najkrajšie oblečenie, najviac kozmetiky a iných vecí.

No mne k životu tieto somariny netreba. Nemaľujem sa a na to, aby som sa cítila pohodlne mi stačí sprcháč. Keby len nebola taká odporná k ostatným. Nezaslúžia si to. No hádam príchod tých sponzorov nám prinesie trošku svetla do našich pochmúrnych životov.

Všetky deti som postavila do radu a zo skrín som im pridelila ich najlepšie šaty. Chlapci sa odišli hrať, no s upozornením, aby sa nezašpinili a dievčatá si zaradom sadali na stoličku, aby som ich učesala. Maribel sa samozrejme za celý ten čas neukázala. Určite sa už parádila vo svojej izbe.

Keď boli všetci hotoví, vyšla som aj ja do svojej izby, ktorú som samozrejme zdieľala s ďalšími troma dievčatami a obliekla som si jediné šaty, čo mi ostali po mamke. Boli to jednoduché tyrkysové šaty zúžené pod prsiami s krátkou sukňou. Nechávala som si ich len na nejaké významné udalosti, a zakaždým, keď som si ich obliekla, Maribel mohla prasknúť od žiarlivosti. To jediné ma tešilo.

Vlasy som nechala len tak voľne padať na plecia a zišla som dole. Práve včas. Po celom dome sa rozoznel spevavý zvuk zvončeka a ježibaba sa mohla roztrhnúť, ako sa ponáhľala otvoriť. Sadla som si teda na schody a spoza dverí som tajne sledovala asi 6 ľudí, čo vošli dnu. Všetko muži. Teda, jeden muž a piati chlapci. Žeby bratia? To som však netušila, pretože všetci stáli chrbtom ku mne. Ježibaba ich všetkých s úsmevom privítala, a ukázala na dvere, nech idú ďalej. Ukazovala na moje dvere.

Rýchlo som sa spratala do obývačky a vzala si hocijakú knihu a sadla si na polorozpadnutý gauč. Keď sa otvorili dvere, zdvihla som zrak z rozčítanej knihy, a keď som zbadala našu návštevu, takmer som onemela. Do obývačky práve vchádzali tí najkrajší chlapci, akých som kedy videla. Ježibaba zakašľala, aby na nich upozornila aj ostatných. Až keď mala plnú pozornosť, otvorila ústa a začala sladkým hlasom hovoriť.

„Takže, detičky, toto je skupina One Direction a ich manažér. V rámci ich štedrosti sa rozhodli nás navštíviť a darovať nám krásnu sumičku. Chlapci by sa s vami chceli zoznámiť, aby to nebolo len také ledabolo,“ zasmiala sa priškrteným hlasom.

„Ahojte,“ pozdravil všetkých chalan v košeli, „Ja som Liam, a toto sú Louis, Harry, Niall a Zayn.“

Zaradom ukazoval na jednotlivých členov kapely. No ja som tomu veľmi nevenovala pozornosť, pretože mi mysľou blikal názov One Direction. Kde som to už počula? Zdalo sa mi to neskutočne známe, no nevedela som prísť na to, odkiaľ. Nevadí. Pozorne som si prezrela všetkých chlapcov a pohľad sa mi zastavil na blondiakovi s gitarou v ruke. Akože sa to volal? Niall, myslím?

Nikdy ma chlapci netrápili, necítila som sa na nich dosť vyzretá, a vlastne, ani ma žiaden nechcel, no Niall spôsobil v mojej hlave zmätok. Nabúral všetky doterajšie myšlienky a presvedčenia, a do mysle sa mi vtierali zamilované obrazy. Preboha, čo sa to deje. Rýchlo som sa pozrela inde a zaumienila som si, že sa už nenechám opantať.

„Ou, prepáčte, že meškám,“ pribehla z ničoho nič Maribel v dokonalých červených šatách s hlbokým výstrihom. „Pomáhala som jednému drobcovi s domácou úlohou,“ povedala a nahodila úsmev falošný úsmev. Vedela som, že nikomu nepomáhala, no každý jej slovám ľahko uveril. A navyše na seba strhla celú pozornosť, čo bolo určite jej zámerom.

Všetci chlapci na ňu hľadeli a nevedeli z nej spustiť pohľad. Áno, nejako som zabudla dodať, že bola typ modelky. Dokonalá postava, dokonalá tvár. Zbožňovala byť stredobodom pozornosti, a hlavne takejto, kde ju všetci chlapci obdivovali a slintali po nej. Určite po jednom z nich vyrazí a chudák sa ocitne v jej pazúroch.

Ladne podišla k nim a každému podala roku, predstavila sa a pobozkala ho na obe líca. Vo chvíli, keď bola pri Niallovi mi stislo srdce a žlč sa vo mne začala búriť. Čo sa to so mnou dopekla deje?

Musela som odtiaľ vypadnúť. Nenápadne som sa vytratila a odišla som do izby. Veď nikomu predsa chýbať nebudem. Sadla som si na parapet a zadívala som sa von oknom na les za domom. Mala som veľmi rada prírodu a hocikedy som sa len tak na pár hodín vytratila na prechádzku. Inokedy som strávila hodiny a hodiny len sledovaním oblohy a vtákov, ako po nej lietajú a sú slobodní. Tak aj teraz som sa dívala von a premýšľala som o tom, čo by bolo, keby tatinovi vtedy nezlyhali brzdy. Boli by ešte tu a všetko by bolo dokonalé. Po líci mi stiekla slza, no hneď som ju zotrela a prinútila sa na to nemyslieť.

Opäť som sa pozrela von oknom a na záhrade som zbadala všetky deti a tých chlapcov, ako sa s nimi naháňajú. Boli strašne zlatí, že sem ochotne prišli a aspoň trošku zmenili atmosféru v domove. Podvedome som hľadala Nialla, no to som radšej nemala. Našla som ho pri strome ďalej od ostatných spolu s Maribel, ako sa na niečom smejú. Srdce mi vynechalo takt a na chvíľu sa zastavilo.

Naprázdno som preglgla a rýchlo som od okna odišla preč. Nedokázala som sa na to pozerať. Čo to so mnou preboha ten chlapec porobil za pár minút. Nedokázala som si vysvetliť, čo sa to s mojím telom deje, no hormóny si robili, čo chceli. A tak mi nezostávalo nič iné, len sa s tým zmieriť a pozerať sa, ako si Maribel uloví niekoho, po kom konečne zatúžilo moje srdce.

Zišla som opäť dole, tentoraz už do prázdnej obývačky a sadla som si na gauč. Aspoň chvíľu pokoj. Nikto ma neruší a môžem pokojne meditovať. Nemyslieť na nič. No v tom mi padol zrak na gitaru opretú o stôl. Len tak tam ležala a akoby sa na mňa dívala a volala ma k sebe. Vedela som, že to tak nie je, no niečo ma k nej priťahovalo. Vrátili sa mi spomienky na časy, keď som ako malá sedela na posteli a tatino ma učil hrať na tomto nástroji. Vtedy som ešte poriadne ani nevedela držať gitaru, no o pár rokov neskôr som dokonale hrala niekoľko pesničiek.

Avšak od tej nehody, som sa gitary nedotkla, aj keď som mala možnosť. Teta mi ju pribalila k veciam, keď ma sem poslala, no tá gitara vo mne vyvolávala priveľa smutných spomienok, a tak som ju zničila a zahodila. Teraz sa však túžba po hudbe a vracala a ja som sa, ani neviem ako, ocitla pri stole.

Uvedomila som si, ako naťahujem ruku a dotýkam ja jemného povrchu toho nádherného hudobného nástroja. Odrazu som oblapila prsty okolo krku a pritiahla som si ju k sebe. Chytila som ju do obidvoch rúk, akoby som chcela hrať a dívala som sa na ňu. Potom mi padol zrak na zelené trsátko položené na stole a ja som ho nevedome chytila do ruky. Ovládali ma inštinkty a ja som odrazu začala hrať. Po prvých akordoch som otvorila ústa a potichu som si vyspevovala.

'Cause everybody hurts.

 Take comfort in your friends

 Everybody hurts.

 Don't throw your hand.

 Oh, no.

 Don't throw your hand

 If you feel like you're alone,

 no, no, no,

 you are not alone...

Kým som hrala a spievala, bola som vo vlastnom svete. Myslela som na rodičov, na všetko, čo mi ublížilo, a na to, aké to bude, až odtiaľto odídem. Slzy mi stekali po tvári a všetky emócie som vkladala do toho, čo som milovala najviac – do hrania na gitare. Keď som dohrala, otvorila som oči a opäť som sa ocitla v tom pochmúrnom svete. Opäť mi padol zrak na gitaru a prstami som jemne prešla po strunách.

Vtom niekto za mnou zatlieskal, a ja som sa neskutočne zľakla. Podskočila som, stratila rovnováhu a cítila som len, ako ma gravitácia ťahá k zemi. Vystrašila som sa, že je to ježibaba a to tlieskanie je len ironické a o chvíľu príde bitka. Mala som predsa v rukách cudziu gitaru a nebola som pri nich v záhrade. Podľa nej by som si bitku istotne zaslúžila.

Ako som padala, uvedomila som si, že v rukách mám ešte gitaru a bránila som ju vlastným telom. Nechcela som, aby sa rozbila alebo nejako poškodila. No nespadla som. Pocítila som menší tlak, keď ma niekto zozadu zachytil. Ocitla som sa v niečom náručí, a len čo som zistila, že to nie je ježibaba, chcela som sa poďakovať. Pozrela som sa nahor na môjho záchrancu a zamrzla som. Dívala som sa do tých najkrajších modrých očí, aké kedy svet videl, a úplne som sa roztápala. Ústa som mala otvorené a nemohla som vyriecť ani slovko.

Po chvíli ma môj záchranca postavil na vlastné nohy a ja som sa konečne spamätala. Okrem očí som už videla celok a zistila som, že je to ... Niall.

„Ďa-ďa-ďakujem,“ vykoktala som zo seba. Nádherne sa usmial a ja som si myslela, že odpadnem.

Niall

Keď sme došli do toho detského domova, ktorý sme sa rozhodli zasponzorovať, privítala nás nejaká ženská v zástere. Voviedla nás dnu k deťom a predstavila nás. Potom ešte Liam povedal každého meno a tak došlo nejaké dievča v obtiahnutých šatách a ospravedlnilo sa, že vraj pomáhalo nejakému drobcovi. Niečo vnútri mi hovorilo, že jej nemám veriť, no v podstate mi to bolo jedno. Všimol som si, že je pekná, no to je všetko. Zaradom sa nám predstavila, volala sa Maribel, a každého pobozkala na líce. Keď bola pri mne, všimol som si, ako nejaké dievča odchádza preč. Netušil som prečo, ale dúfal som, že sa čoskoro vráti. Vzbudila vo mne pozornosť.

Zoznámili sme sa postupne s deťmi, niektoré staršie nás poznali, a potom sme sa s nimi už len bavili. Po čase sme vyšli na záhradu, kde bolo viac miesta a chalani tie malé potvorky začali naháňať. Mňa si odchytila nabok Maribel a začala so mnou debatovať. Snažila sa byť vtipná, a tak som sa len zdvorilo smial jej rozprávaniu, aj keď ma to vôbec nezaujímalo a nebavilo. Kútikom oka som stále vyhľadával to dievča, čo tak nenápadne zmizlo.

Odrazu ku mne prišiel Liam, že vraj sa bude spievať a či nedonesiem gitaru. Spomenul som si, že som ju nechal v obývačke, a tak som sa konečne mohol odtrhnúť z dosahu toho dievčaťa s nejakou zámienkou. Rýchlym krokom som si to mieril do domu a zadnými dverami som vošiel do obývačky. Na moje prekvapenie nebola prázdna. Stálo tam TO dievča chrbtom ku mne, v rukách držalo gitaru a s citom na ňu hralo nejakú pieseň, ktorú som nepoznal. Po chvíli začala aj spievať, a jej hlas mi vnikol do mysle a spôsoboval v nej nadpozemské divy. Spievala čisto a nádherne.

Ako zhypnotizovaný som ju sledoval a vnímal slová piesne. Bolo z nej cítiť jej pocity. Keď dohrala, na chvíľu som na ňu hľadel a nemohol sa z toho všetkého spamätať, no potom som precitol a zatlieskal som jej. Dievčina sa však zľakla a stratila rovnováhu. Ako padala, rukami oblapila gitaru, aby jej zabránila v poškodení. Moje sympatie k nej sa zvýšili na maximum a ja som poskočil dopredu, aby som ju zachytil.

Mäkko pristála v mojom náručí, a keď si uvedomila, že nespadla, pozrela na mňa nahor. V momente, ako sa naše pohľady stretli som sa cítil ako unesený jej zafírovými očami. Mala nádherný uhrančivý pohľad, v ktorom bola ukrytá bolesť. Videl som ju vnútri, a videl som ju aj v jej slzách. Postavil som si na vlastné nohy, a keď sa ocitla bezpečne na zemi, otočila sa ku mne a šokovane na mňa pozerala. Až teraz si asi všimla, kto ju to vlastne zachytil. Hanblivo sklopila zrak a vykoktala zo seba:

„Ďa-ďa-ďakujem.“

Usmial som sa na ňu a odvetil som:

„To bola maličkosť. Musel som predsa zachraňovať tú gitaru,“ zaškeril som sa.

„Ou, jasné. Tá je tvoja. Prepáč,“ povedala zmätene a zároveň s akýmsi smútkom v hlase a podala mi moju gitaru. Vzápätí sa otočila a mierila preč. Položil som gitaru na zem a rozbehol som sa za ňou.

„Počkaj!“ volal som. S jednou nohou na schodoch sa ku mne otočila a pozrela mi do očí. „Na gitare mi až tak nezáleží. Zachraňoval som teba,“ usmial som sa. „Si v poriadku?“

„Áno, som,“ začervenala sa.

„Máš nádherný hlas a krásne hraješ. Bolo v tom toľko citu, až som mal zimomriavky na celom tele a mne sa to často nestáva. Hraješ dlho?“

„Vlastne ani nie. Otec ma to učil, keď som bola malá, no od ... už nehrajem,“ dodala skleslo.

Nechcel som sa jej pýtať na to, čo mi zjavne povedať nechcela. Asi to boli príliš bolestné spomienky a s jej rodičmi sa niečo stalo, keď bola teraz tu.

„Mala by si hrať aj naďalej. Máš obrovský talent a tvoj hlas je tak prekrásny a...“ povedal som a vnútri som cítil, že chcem niečo dodať. Váhal som, či to povedať nahlas. No srdce prebilo rozum a tak som to vyslovil.

„Ale ty si ešte krajšia.“

Skúmavo sa na mňa pozrela a hľadala v mojich očiach nejaké klamstvo. Vytrval som a kontakt som neprerušil. Keď si uvedomila, že to myslím vážne, znovu sa začervenala a hanblivo sklonila hlavu.

„A čo Maribel?“ opýtala sa potichu.

Takže nás v záhrade videla. Pravdepodobne z okna.

„Tá ma nezaujíma. Má v sebe niečo, čo ma núti neveriť jej slovám,“ odvetil som úprimne.

„Aspoň niekto. Myslela som si, že si ďalší, čo podľahol jej času a uverí všetkému, čo mu povie.“

„Nie je to tak. Jediný, kto ma zaujíma, si ty,“ povedal som. „Netuším, čo sa to so mnou deje. Nikdy som nemal slabosť na dievčatá, hoci sa mi okolo krku hádže mnoho našich fanúšičiek. No ešte som nenašiel tú, pri ktorej by moje srdce búšilo tak veľmi, ako teraz, a to ťa len vidím a rozprávam sa s tebou. Mám pocit, že som tú pravú v tomto momente našiel, len neviem, či by si aj ona myslí to isté.“

Len čo som vyjadril všetko, čo cítim, spadol mi kameň zo srdca. Cítil som sa o niečo ľahší a s napätím som čakal, čo odpovie. Netušil som, že za pár minút môže nejaké dievča človeka tak poblázniť. No očividne sa to dalo. Neustále som sledoval jej tvár a oči, aby som zistil, čo si myslí. Čakal som na odpoveď, no tá nejako neprichádzala. Zronene som teda sklonil hlavu a chystal som sa na odchod. Vtom sa pohla smerom ku mne a prstom mi nadvihla bradu, aby sa mi pozrela do očí.

„Áno, myslím si to isté,“ usmiala sa tým najčarovnejším úsmevom a váhavo ma pobozkala. Pritisol som si ju bližšie k sebe a bozk som prehĺbil. Ona ma objala okolo krku a ja som vedel, že bez nej odtiaľto neodídem.