Holidays 19

Ahojte, predtým, než sa pustíte do čítania, mala by som na vás menšiu prosbu. Skúšala som nové návrhy stránky, a tak by som chcela, aby ste mi pomohli poradiť, ktorý z dvoch, alebo či nechať starý. Potom prosím zahlasujte v ankete za číslo. Vďaka :-)

 Návrh 1

 Návrh 2

Návrh 3

„Vitajte v Starbucks Coffee, čo si dáte?“ opýtala som sa ich s úsmevom.

„Tak ja by som bral tvoje telefónne číslo, kráska,“ usmial sa na mňa tmavovlasý chlapec z tmavšou pokožkou.

„Také v ponuke nie je, no môžem vám doniesť nejakú kávu alebo čaj.“

„Zayn, ty toho nenecháš, čo?“ zasmial sa ten druhý, blonďatý chalan.

„No čo, nemôžem si pomôcť,“ pokrčil plecami, ako som postrehla, Zayn.

„Dáme si dvakrát škoricové laté a 4 čučoriedkové mafiny. Vďaka.“

„Hneď to bude.“

Odišla som za pult a pripravila, čo chceli. Na tácke som im odniesla ich objednávku aj s bločkom.

„Bude to 6,50,“ zahlásila som a pred každého som položila pohár a dve mafiny.

„A to číslo naozaj nebude?“ opýtal sa s prosiacimi očami Zayn.

„Len tak? To asi nie,“ zasmiala som sa. Potom som si všimla, ako sa ten blondiačik naťahuje za jeho mafinami. Žeby som to nejako poplietla? Myslela som si, že to berú na polovicu, no blondiačik bol očividne hladný, pretože už spraskal druhý koláč za tých pár minút, čo som tam bola.

Zayn mi podal peniaze a ja som mu vydala drobné. Potom som odišla naspäť k pultu a opäť som obsadila kasu.

„Nejaké problémy s tými dvoma?“ opýtal sa Jason,

„Nie, nie. Prečo?“ odvetila som.

„Bola si tam nejako dlho.“

„Ale, chcel moje číslo a snažil sa ma presvedčiť.“

„A dala si mu ho,“ uškrnul sa Jason.

„Jasné, že nie. Veď je to úplne cudzí chalan.“

„Okey, okey,“ zdvihol ruky na obranu a vrátil sa späť k svojej práci. Po niekoľkých minútach tí chalani odišli a zvyšok dňa prešiel ako zvyčajne. Večer som sa vrátila domov a unavene som si ľahla do postele.

Nasledujúci deň bol rovnaký. Aj ten potom, a aj ten ďalší. Klasický stereotyp v práci. Ale aspoň som nemusela sedieť doma a rozmýšľať, čo robiť, aby som sa nenudila. A takto som mala o zábavu postarané.

Dni ubiehali a júl sa prehupsol do augusta. Do začiatku semestra mi ostával mesiac, a tak som si pomaly začala u Amandy vybavovať popoludňajšiu smenu.  Napokon mi to od septembra odsúhlasila, a tak som sa mohla naďalej bezstarostne venovať svojej práci.

Jedno ráno sa deň začal úplne normálne. Klasické raňajky, poriadiť byt a šup do roboty. Zákazníkov bolo stále dosť, a tak sme s Jasonom mali čo robiť, aby sme to stíhali. Ako som roznášala objednávky ku stolom, musela som byť veľmi opatrná, aby som náhodou do niekoho nevrazila a nevyliala naň nič. To by nebola práve tá najlepšia prezentácia pre mňa.

Ako zvyčajne som roznášala objednávky, keď sa zrazu otvorili dvere a niekto sa vrútil dnu. Práve som kráčala uličkou k pultu, keď do mňa vrazil. Už som videla, ako tá káva končí na nejakom zákazníkovi, a tak som tácku radšej naklonila na seba. A tak celý jej obsah, podotýkam riadne horúci, skončil na mojej hrudi. Šálky sa skotúľali z tácky a zleteli na zem, kde sa rozbili na milióny malinkých kúskov. V návale hnevu som sa otočila za tým magorom.

„Ty idiot, nevieš dávať pozor?! Mám sto chutí ti na hlavu vyliať vriacu vodu, aby si pocítil, aký to je pocit, opariť sa! Radšej mi zmizni z očí, než to naozaj spravím, lebo za seba neručím, no naskôr zaplatíš vzniknutú škodu!“ zrúkla som naňho. Až potom som si všimla, že je to ten chalan, čo odo mňa pýtal číslo. No to bolo v podstate jedno. Či on, či ktokoľvek iný. Ortieľ bol stále rovnaký.

Zmätene na mňa pozrel, a až vtedy si všimol, akú škodu napáchal. Striedavo sa díval na moje tričko a na zem.

„Prepáč mi to. Bola to nehoda,“ povedal. „Samozrejme, že to zaplatím.“

Zúrivým pohľadom som sa naňho naposledy pozrela a otočila som sa smerom k zadnej miestnosti. Tácku som hodila Jasonovi na pult a šla som sa prezliecť. Keď som sa vrátila, Jason práve účtoval napáchané škody. Vrátila som sa po tričko a strčila som mu ho do rúk.

„A toto pekne do čistiarne. Zajtra ráno, nech to tu je.“

Len krátko prikývol a potom odišiel. Celá kaviareň sa za ním dívala, a potom uprela pohľady na mňa. Zrejme som sa trošku rozbesnela, no stálo to za to. Na duši som mala dobrý pocit a ďalej som sa pustila do práce. Večer sme zatvorili a vrátila som sa domov.

Na ďalšie ráno som opäť otvárala kaviareň sama. S úsmevom som obsluhovala ľudí a nedočkavo som sledovala hodinky na stene. O 11 sa otvorili dvere a ja som s nádejou dúfala, že to bude Jason. No dnu vošiel chlapík v čiernom a v rukách niesol obrovskú kyticu, obalený vešiak a dezert Merci. Vykukla som von na ulicu, kde parkovala čierna dodávka. Kto to je?

Chlapík podišiel ku mne, a vložil mi pred nos nejaký papier na podpis.

„Čo je to?“

„Prišla vám zásielka. Podpíšte to, nech ju môžete prebrať,“ zabručal na mňa.

Nechápavo som podpísala, čo chcel a na pult zložil všetky veci. Vešiak mi prehodil cez ruku a odišiel preč. Zarazene som sa dívala na všetko, čo doniesol. Otvorila som obal na vešiaku a vnútri som našla moje pracovné tričko vyprané ako nové. Ale čo tie kvety a dezert?

Odniesla som všetko dozadu a rýchlo som sa vrátila späť k práci, aby sa zákazníci nesťažovali. Na poludnie dorazil zadychčaný Jason.

„Ja viem, ja viem. Prepáč. Mal som nehodu. Že ma nebonzneš?“ prosíkal.

„Čo už s tebou. Hlavne mi poď rýchlo pomôcť. Ledva stíham.“

Za minútu som už pri mne, prezlečený a práca nám šla ako od ruky. Po záverečnej som sa unavene zvalila na gauč vzadu. Pohľad mi padol na kyticu na stole a opäť som si spomenula, na tú divnú donášku.

„Tá kytica je tvoja?“ spýtal sa Jason.

„Ja neviem. Ráno prišiel nejaký chlapík a doniesol ju spolu s mojím tričkom a dezertom.“

„Od koho je?“

„Asi od toho chalana, čo včera zrobil tú neplechu. Teda aspoň tričko určite,“ odvetila som a podišla ku kytici. Vnútri bola zastrčená malá obálka. Vytiahla som ju a zvedavo otvorila. Vnútri boli dva kusy papiera. Jeden tenký, listový, a druhý hrubý. Bola to pozvánka na benefičný ples. Nechápala som, čo to je, a tak som otvorila list a začítala sa.

Viem, že si vravela, nech sa ti neukazujem na oči, no nedá mi to. Už vtedy, keď som si pýtal to číslo, myslel som to úplne vážne, a teraz si ma očarila ešte viac, aj keď si na mňa nahnevaná. Rád by som to napravil a pozval ťa na benefičný ples Rainbow ako svoju partnerku. Chcel by som, aby sme začali odznova, no nie som si istý, či je to možné. Ak by si s tým súhlasila, pošli mi správu na číslo dole.

Budem dúfať,

                                                                                                                                           Zayn, xx

(*** **** ****)

Ako omámená som sa pozerala na ten list a nemohla som zo seba dostať slova. On ma vážne pozýva na nejaký ples? To snáď nemyslí vážne?! S mysli som nechápala tú jeho trúfalosť.

„Čo ti píše?“ vyzvedal Jason.

„Pozýva ma na benefičný ples Rainbow,“ pokrútila som hlavou a podala mu pozvánku. „Asi ošalel.“

„Čože? Rainbow? Bože môj, ak to odmietneš, tak ťa vlastnoručne zaškrtím. Je to jeden z najväčším benefičných plesov tohto roka. Budú tam všetky známe osobnosti z Anglicka a hovorí sa, že aj princ William s Kate. Nechápem, ako môžeš mať také šťastie!“ rozplýval sa.

„Ale prosím ťa. Nepotrebujem vidieť tie namyslené hviezdičky a počúvať ich úžasné historky.“

„Charlotte Manet. Na ten ples pôjdeš, aj keby som ťa tam mal dovliecť!“ zavrčal na mňa. „A potom mi krásne všetko porozprávaš. Každú historku, každú pikošku, detailne mi popíšeš každého, koho stretneš a aj to, čo mal na sebe.“

„Nechceš tam ísť namiesto mňa?“ opýtala som sa ho otrávene.

„Kiežby som mohol. Je to napísané na tvoje meno. Dnu pustia určite len ľudí s pozvánkou,“ pokrútil hlavou. „Prosím, urob to pre mňa?“ pozrel na mňa psím pohľadom.

„Tak fajn,“ súhlasila som. „Ale vymeníme si posty. Ty budeš obsluhovať pri stoloch, a ja pri kase. A zajtra to budeš musieť zobrať aj za mňa na pár hodín, aby som si mohla ísť kúpiť šaty.“

„Deal!“ usmial sa a ja som bola spokojná. Aspoň sa mi už nemôže stať ďalšia nehoda s kávou.