Coincidence 83

Sorry, skôr sa nedalo. Bola v škole imatrikulácia :-) a ak chcete čítať ďalšie super story → http://onedirectionlovelystories.blog.cz/

„Áno, číslo 3714. Čakám ťa.“ povedala zmyselne Vicky a zložila. V momente som vyskočil z postele a vyšiel som z izby von. Bol som na 30. poschodí, a tak som si vzal výťah a vyšiel som hore. O chvíľu som už klopal na dvere a nadšene som sa usmieval. Po pár sekundách sa otvorili dvere a v nich stál asi 60-ročný dedko. Prekvapene som cúvol o krok dozadu a nechápavo som naňho hľadel.

„Dobrý deň, prajete si?“ opýtal sa ma.

„Prepáčte, to bude asi nejaký omyl. Aké to je číslo izby?“

„3704.“

„Ďakujem a prepáčte,“ ospravedlnil som sa a odišiel som po chodbe k správnym dverám. Trikrát som zaklopal a otvorila mi vysmiata Vicky v uteráku. V momente mi vyschlo v hrdle a zmocnila sa ma túžba.

Bez slova som k nej podišiel a vrhol som sa na jej pery. Nenamietala. Malinkými krôčikmi sme sa posúvali dnu a zavreli za sebou dvere. Potom som tu oprel o stenu a pritisol sa k nej. Tak veľmi mi chýbala. Ten mesiac bez nej bol ako utrpenie. Niekoľkokrát horšie, ako keď bola v Paríži.

Źiadostivo som ju bozkával a konečne si užíval jej dotyky, bozky, telo. Ešte stále sme neprehovorili ani slovo. Okolo nás sa vznášala vášeň a túžba a posúvala nás k obrovskej posteli v strede izby. Razom bolo všetko oblečenie na zemi, teda s jej oblečením som veľa práce nemal, a bozkával som ju po celom nahom tele. Napokon som skončil, ako zvyčajne, pri jej krku a spoločne sme splynuli v jedno.

Po dlhom a vášnivom milovaní sme vedľa seba mlčky ležali a dívali sa navzájom do očí. Nikto nepovedal ani slova, no predsa sme vedeli, na čo ten druhý myslí. Chytil som ju za krk a pritiahol som sa k nej. Pobozkal som ju a všetky svoje city som jej podal cez pery. Rozumeli sme si. Boli sme si navzájom súdení.

„Chýbal si mi,“ prehovorila po chvíli, keď mi prstom kreslila na chrbte prstence.

„Ty mne viac,“ usmial som sa a nežne ju pobozkal.

„Nehádaj sa,“ zasmiala sa svojím zvonivým hlasom, ktorý mi tak chýbal.

„Milujem ťa.“

„Detto.“

„Ako dlho ostaneš?“

„Ešte neviem. Mám voľno približne týždeň. Kedy máte koncert?“

„Zajtra večer je tu a potom cestujeme do Jacksonville.“

„Ou, tak to sa tu dlho nezdržíme,“ povedala čiastočne sklamane.

„Tešila si sa na Miami?“ usmial som sa a založil jej prameň vlasov za ucho.

„Tak trošku. Práce sú jarné prázdniny. Tešila som sa  na nejakú tú párty.“

„A kto povedal, že žiadna nemôže byť,“ zaškeril som sa a vyskočil z postele. „Je pol 8. O 15 minút stihneš byť pripravená, však?“

„Čože?“ nechápala.

„Ale stihneš. Tak sa priprav, ideme na party.“

„Ale veď nie sme pozvaní, či?“

„To vybavím, nič sa neboj,“ usmial som sasa a zapol si nohavice.

„Tak dobre, o 15 minút na recepcii,“ prikývla a sadla si na posteľ. Ja som si zatiaľ obliekol tričko a podišiel k nej, aby som ju pobozkal.

„Čakám ťa,“ usmial som sa a zmizol na chodbe. 

Vicky

„Čakám ťa," usmial sa Harry a zmizol na chodbe.

Pretrela som si unavené oči z časového posunu a namáhavej činnosti a pobrala som sa do kúpeľne. Rýchlo som zo seba zmyla pot a vrátila sa do izby ku kufru. Vytiahla som si biele tielko a čiernu minisukňu a k tomu som si vybrala čierne vysoké lodičky. Spokojná s outfitom som sa v kúpeľni nalíčila a o minútu štvrť som už stála pred výťahom.

V lobby už sedel Harry v kraťasoch a košeli a telefonoval. Potichu som k nemu prišla zozadu a zakryla som mu oči. Pocítila som, ako sa mu pery roztiahli do úsmevu a vzápätí prehovoril.

„Budem končiť. Mám tu ženu, maj sa.“

„Ako si vedel,“ riekla som a prešla som okolo kresla a sadla mu na kolená.

„Kto iný by ku mne prišiel tak potichu?“

„Pravda,“ prikývla som s úsmevom.

„S kým si to volal?“

„S jedným starým kamarátom. Vybavil nám vstup do klubu, kde je dnes párty,“ pobozkal ma.

„Si jednička,“ usmiala som a postavila sa.

„Niečo čo ešte neviem?“ uškrnul sa Harry a podišiel ku mne. Vzal ma za ruku a spoločne sme vyšli von v ústrety tanečnej noci. Taxíkom sme sa odviezli na pláž a tam sme pešo prešli ku klubu na móle.Pri vstupe sme nahlásili meno a bez problémov sme vošli dnu.

Všade sa ozývala hudba (Varsity Fanclub – Zero) a mne sa na tvári rozžiaril úsmev. Pritisla som sa bližšie k Harrymu a nechala sa viesť k stolu v rohu. Sadli sme si a v momente u nás bola obsluha, u ktorej sme si objednali mojito.

„Ta čo, môže byť?“ usmial sa na mňa Harry.                                                                      

„Paráda,“ povzdychla som si. „Poďme tancovať!“

„Vydrž chvíľku,“ zasmial sa. „Aspoň sa napime.“

„Tak fajn,“ odula som peru a prekrížila si ruky na prsiach ako ma dieťa. Harry sa len pousmial nad mojím gestom a pomaly sa ku mne približoval.

„Si urazená?“ šepol mi do ucha.

„Áno,“ odvetila som a ani som naňho nepozrela. Bolo zrejme, že to len hrám, no Harry v tom pokračoval.

„Tak to je škoda,“ povzdychol si a odtiahol sa.

„Prečo?“ otočila som sa zvedavo k nemu a hltala som ho pohľadom.

„Ale nič, nič,“ mávol rukou.

„Harry, no tak,“ prisunula som sa k nemu tentoraz ja.

„No vieš, mal som nápad, ako by sme si mohli skrátiť čas, kým nám donesú pitie, no ak nechceš,“ uškrnul sa.

„Ale ja som predsa nič také nepovedala,“ obraňovala som sa.

„Ani si nemusela. Stačil tvoj výraz.“

„No tak, Harry. Vieš, že som to len hrala,“ presviedčala som ho. Dosiahol svoje. Teraz som doliezala ja za ním.

„Takže už nie si urazená?“ pozrel sa na mňa spýtavo.

„Nikdy som nebola,“ usmiala som sa a prešla som mu nechtom po stehne.

„No tak teda ...“ povedal a uprel na mňa spaľujúci pohľad. Pomaly sme sa približovali k sebe...

„Nie, ja ti neverím,“ odtiahol sa odrazu Harry sekundu pred tým, než sa naše pery spojili v bozk. Nechápavo sa naňho dívala s otvorenými ústami a nevedela som, čo sa deje. Až keď sa usmial, vrhla som sa a žiadostivo som ho pobozkala. Bozk mi samozrejme opätoval, a tak som sa pritisla bližšie k nemu a s vedomím, že je pred nami stôl a nik nás nemôže vidieť, no mu prešla rukou po stehne až k jeho rozkroku. Pocítila som, ako sa napol a s vedomím, že som dosiahla, čo som chcela, som sa odtiahla.

„Čo sa deje,“ pozrel na mňa s rozpáleným pohľadom.

„Nič,“ usmiala som sa a posunula som sa trošku od neho.

„Ty provokatér!“ zasoptil.

„Taký ako ty!“ uškrnula som sa.

„Nech sa páči, vaše mojito,“ povedal odrazu čašník, ktorý sa objavil pri našom stole.

„Ďakujeme,“ usmiala som sa a napila sa. Večer sa môže začať.

Coincidence 82

Ahojte :) Viem, že som bola posledný týždeň neaktívna a mrzí ma to :/ no naozaj som enmala vôbec čas písať a taktiež som nemala žiadnu múzu. Konečne som sa odhodlala v tom pokračovať, aj keď som túto časť písala dlhšie než iné, lebo som nevedela o čom bude, ale aspoň som prišla na to, ako to bude pokračovať :) hádam vás týmto neunudím, pretože sa tam v podstate nič nedeje, a budem sa snažiť písať len čo budem môcť. Pondelok a utorok nejaký extra výkon odo mňa nečakajte, pretože neviem, či budem stíhať, no možno prekvapím ;) ktovie 

Dva týždne v Paríži zbehli ako voda a ja som sa vrátila späť do Londýna. No tam ma čakalo nemilé prekvapenie.

„Ahoj, tak rád ťa vidím,“ zvolal Harry, keď som vošla do bytu. Vbehla som mu do náručia a silno som ho vyobjímala.

„Tak veľmi si mi chýbal,“ usmiala som sa a pobozkala ho.

„Veď aj ty mne,“ odvetil a pustil ma. Zohla som sa k zemi a dvihla som na ruky Nelu, naše mačiatko z Vianoc. Meno sme jej dali na Silvestra, keď nás z ničoho nič napadlo.

„Ahoj, moja,“ pritúlila som si ju a užívala si jej pradenie.

„Pomaly mám pocit, že máš tu mačku radšej ako mňa,“ zasmial sa Harry.

„Ale, nenamýšľaj si,“ usmiala som sa a opäť ho pobozkala. „Vieš, že si na prvom mieste. Konečne budeme mať kopec času a budeme môcť byť spolu.“

„Nooo, hmmm...“

„Čo sa deje?“ spozornela som.

„O týždeň nám začína turné v Amerike. Opäť.“

„Čože?“ zvolala som šokovane a položila som Nelu na zem. „A to mi hovoríš až teraz?“

„Dozvedeli sme sa to pred týždňom a nechcel som to riešiť cez mobil. Všetko sa to zbehlo tak rýchlo. Jeden deň som sedel doma a druhý deň sme už boli v štúdiu a plánovali sme mestá.“

„Ako dlho?“

„Dva mesiace,“ sklonil hlavu.

„Pane bože,“ zviezla som sa na gauč.

„Poď so mnou,“ ozval sa Harry.

„Nemôžem tu nechať všetku prácu a na dva mesiace si spraviť dovolenku. Práve som sa vrátila z prehliadky. Máme kopec objednávok,“ odvetila som.

„Tak ma aspoň prídeš pozrieť. Na chvíľu, aby to nebolo tak dlhé. Na pár dní ťa hádam uvoľní, nie?“

„To áno, ale aj tak to je dlhá doba.“

„Vedeli sme o tom. Teraz to bude ťažké. Raz cestuješ ty, raz ja. Musíme to zvládnuť. Nie, my to zvládneme,“ posadil sa ku mne a pohladil ma po tvári.

„Veď ja viem. Len ... je to presne ako vtedy, keď som odchádzala. Mám pocit, akoby sme spolu ani neboli.“

„Tak tento pocit ťa tohto týždňa prejde. Keď budem odlietať, budeš až rada, že sa ma na chvíľu zbavíš,“ usmial sa.

„Čo máš za lubom?“ spozornela som.

„Nechaj sa prekvapiť. No na začiatok by sme si mohli vynahradiť tie posledné dva týždne, čo si bola preč, čo ty na to?“ uškrnul sa a vrhol sa v ústrety môjmu krku. Moja smutná nálada sa razom premenila na vášeň a celú noc sme strávili užívaním si spoločných chvíľ.

Celý nasledujúci týždeň bol Harry počas mojej práce v štúdiu, no zakaždým po mňa prišiel tesne pred záverečnou a šli sme spolu niekam. Buď do reštaurácie, alebo na nejaký krátky výlet alebo sa len tak prejsť po parku. No aj keď si myslel, že mi to bude po týždni liezť na nervy, ešte viac ma to s ním zbližovalo a pripomínalo mi to, že bude musieť na dva mesiace odísť.

Týždeň zbehol ako voda a odrazu som stála s chalanmi na letisku a lúčila sa s nimi. Ako inak, s Harrym najdlhšie. No len čo ohlásili posledné upozornenie na odlet lietadla, aj keď šli súkromným, Harry mi dal posledný vášnivý bozk a pobral sa s ostatnými cez tunel. Ja som sa otočila k El a Perrie a spoločne sme vyšli von.

„Tak čo budete, holky, robiť?“

„Ja mám teraz množstvo práce s našim albumom, takže predpokladám, že strávim veľa času v štúdiu. Do konca mesiaca musíme mať aspoň polovičku hotovú, takže našťastie nebudem mať ani chvíľku času, aby som myslela na Zayna,“ povzdychla si Perrie. Hoci sme sa nestretávali často, dalo sa povedať, že sme boli kamarátky. Alebo sme sa aspoň tolerovali. Zrejme sme ešte nemali toľko času, aby sme sa bližšie spoznali.

„Mňa zahltili rôznymi prehliadkami a foteniami, takže tiež budem mať málo času. A navyše sa musím učiť, pretože posledné skúškové som strávila len doma nad knihami. Teraz sa radšej budem učiť postupne,“ odvetila Eleanor. „A ty? Aké máš plány?“

„Zrejme len práca. Keďže som po novom roku ukončila štúdium aj zmluvu s Hollister, ostala mi len Jennifer, takže strávim väčšinu času u nej navrhovaním a šitím kostýmov,“ usmiala som sa nasilu, aby som zakryla smútok. Ešte stále som sa nezmierila s tým, že sme s Harrym už opäť od seba. No to sa dalo čakať. On je v popovej kapele, ja som návrhárka, každý máme svoje ciele. Už len sa s tým vyrovnať.

Mesiac zbehol ako voda. Snažila som sa zahltiť prácou, aby som na Harryho nemyslela a väčšinou sa mi to aj darilo. Párkrát sme spolu volali, no zhodli sme sa, že nám to veľmi neprospieva, práve naopak. Cítili sme sa ešte horšie, a tak sme kontaktovanie obmedzili na minimum.

V polovici marca som sa rozhodla, že ho pôjdem navštíviť, tak som sa vypýtala od Jennifer a zavolala som Harrymu, kde sa najbližších pár dní budú nachádzať. Bola som tak nadšená, že som nemohla udržať prekvapenie, a tak som mu to prezradila. Tešili sme sa obaja ako malé deti a on mi sľúbil, že ma počká na letisku.

Letenku som si kúpila len jednosmernú do Miami, keďže som nevedela, ako dlho zostanem. Prácu som mala dokončenú a najbližší týždeň sa nemalo nič diať, takže to bolo v pohode. Keď nadišiel deň odchodu, zbalila som si veci a cestou som odniesla Nelu k Eleanor. Sľúbila mi, že sa o ňu medzitým postará, za čo som jej bola nesmierne vďačná. Až potom som sa odviezla autom na letisko a nastúpila som do lietadla. Bola som tak nadšená, že konečne uvidím Harryho, že mi ten 10 hodinový let prišiel dvakrát dlhší. Samozrejme, Murphyho zákony som poznala dokonale. A tak mi neostávalo nič iné, než sa s tým zmieriť.

Keď som konečne vystúpila z lietadla celá stuhnutá, vzala som si batožinu a šla smerom von. No medzi ľuďmi, čo čakali vonku na svojich známych, som Harryho hrivu nájsť nemohla. Po chvíli pozorovania davu som si bola istá, že tam nie je. A tak som vytočila jeho číslo a volala som mu.

„Vicky, prepáč, viem, že meškám, no zahltil nás dav fanyniek a momentálne trčím zaseknutý v zápche,“ ozval sa Harryho hlas.

„To je v pohode. Vezmem si taxík a stretneme sa v hoteli, dobre?“

„Už sa neviem dočkať. Pa.“

„Maj sa,“ zložila som a so sklamaným úsmevom som sa vybrala von. Odchytila som si svoj prvý žltý taxík a nadiktovala som názov hotela.

„Viceroy Hotel,“ povedala som a usadila som sa vzadu.

„Prišli ste na jarné prázdniny?“ usmial sa na mňa vodič a vyrazil.

„Vlastne nie. Prišla som za priateľom.“

„To je vlastne jedno. No určite musíte navštíviť aspoň jednu plážovú party. Bol by to hriech byť tu v tomto období a nezažiť žiadnu,“ žmurkol na mňa cez spätné zrkadlo.

„Budem si to pamätať,“ usmiala som sa a venovala som sa výhľadu cez okno. Dívala som sa na všetky tie mrakodrapy a moderné budovy. Niežeby v Londýne nič také nebolo, no predsa len, Amerika je Amerika. Len čo sme zastavili, zaplatila som a vodič mi pomohol s kuframi a podal ich rovno poslíčkovi z hotela.

„Ďakujem,“ povedala som a vybrala som sa dnu do obrovského niekoľko desiatok poschodového hotela.

„Nezabudnite na moje slová,“ zavolal za mnou šofér a zmizol vo svojom vozidle.

„Nezabudnem,“ zamrmlala som si pre seba a vošla som dnu. Pri recepcii ma už čakali moje kufre a tak som si objednala obyčajnú izbu a vyviezla sa výťahom na 37. poschodie. Poslíček otvoril dvere a nechal ma vojsť dnu. Omámene som zastala už vo dverách, pretože hoci bola izba malá, naschvál som nechcela nič luxusné, tak bola prekrásne zariadená a celá jedna stena bola presklená s výhľadom na mesto a more. Niečo úchvatné.

Rýchlo som sa spamätala a odstúpila som kúsok, aby ten chlapík mohol vojsť dnu a doniesť mi moje kufre. Pri odchode som mu dala prepitné a zavrela som za ním dvere. Hneď som sa vrhla na kufor a vybrala som si hygienické potreby a zavrela sa v kúpeľni. Dala som si osviežujúci sprchu na prebratie, keďže ma časový posun opäť dostihol, a len čo som vyšla v uteráku von, cítila som sa lepšie. Hlavne pre to, že niekoľko hodinová cesta lietadlom na mne zanechala následky, ktoré však už boli zmyté vodou.

Pri pohľade na kabelku som si spomenula na Harryho a vybrala som z nej mobil. Svietili na ňom tri zmeškané hovory a už som sa chystala mi zavolať, keď sa mi rozozvučal v ruke.

„Konečne. Prečo mi nedvíhaš?“ zvolal ustarostene Harry.

„Prepáč, bola som v sprche.“

„Takže už si na izbe?“

„Áno. Číslo 3714. Čakám ťa,“ usmiala som sa sama pre seba a zložila som. Pri pohľade na kufor ma napadlo sa obliecť, no vzápätí som si uvedomila, že by to bolo aj tak zbytočné, a tak som ostala v uteráku a čakala som na Harryho príchod. 

Coincidence 81

Zvyšok zimných prázdnin zbehol ako voda, na Nový rok sme šli na nejakú významnú párty a odrazu som už znovu mala školu. Skúškové. Takmer nikdy som nebola doma. Nastal neustály kolotoč – škola, práca, spanie. S Harrym sme sa videli až v noci, keď sme si vedľa seba líhali. Na nič som nemala čas a pomaly ale isto som to začínala psychicky nezvládať.

„Je mi zle,“ vzdychla som si cestou zo školy, keď som kráčala spolu s Natáliou k autu.

„To prejde, hlavne dýchaj,“ povedala mi.

„Natal, točí sa mi hlava,“ zastala som odrazu a oprela sa o ňu. Pred očami sa mi odrazu zatmelo a ja som nič nevidela, no ešte som vnímala svet okolo seba. No odrazu aj ten sa stratil v čiernej diere a ja som odpadla. Zobudila som sa až do bieleho svetla nemocničnej izby a nado mnou sa skláňali dve  hlavy.

„Už sa preberá,“ počula som Harryho hlas a pomaly som zaostrovala aj na jeho tvár.

„Čo sa stalo?“ opýtala som sa zmätene a pohla som rukou. V predlaktí som pocítila akýsi tlak a uprela som pohľad na ruku. Tam som mala zapichnutú hrubú ihlu s hadičkou. „Čo to je?“ spýtala som sa vystrašene.

„To je len výživa,“ upokojoval ma Harry. „Budeš v poriadku.“

„Prečo som v nemocnici?“

„Odpadla si. Zavolala som sanitku,“ ozvala sa Natália.

„Aaaa, už ste hore,“ ozval sa hlas od dverí a do izby vošiel doktor.

„Čo mi je?“

„Nič vážne, nemusíte sa báť. Len ste odpadli. Príliš veľa stresu. Musíte trošku povoliť. Je toho na vás veľa. Ak sa tomu nebudete vyhýbať, bude to mať následky.“

„Aké následky?“

„Najčastejšie to sú srdcovocievne poruchy, no bol už aj prípad z mentálnou poruchou.“

„Čože?“ vydýchla som šokovane.

„Zatiaľ sa nemáte čoho báť. Váš zdravotný stav je v naprostom poriadku, len by ste sa mali vyhýbať stresu.“

„A kedy môžem ísť domov.“

„Už o chvíľu. Zoberiete celú výživu, sestrička vám spraví vyšetrenia a môžete ísť.“

„Ďakujem,“ odvetila som a zahľadela sa na Harryho. „Prepáč,“ šepla som.

„Za čo sa ospravedlňuješ?“ nechápal.

„Musel si prerušiť nahrávanie.“

„To je v pohode. Chalani tam ostali a dokončia to. Nič sa nedeje. Hlavne, že si v poriadku,“ usmial sa a pohladil ma po líci. „Ale vieš, že musíš skončiť.“

„Skončiť?“

„Prácu. Počula si doktora, vyhýbať sa stresu.“

„Nemôžem prestať pracovať. Je to môj život. Môj sen! Nenechám si ho vziať!“ zvolala som.

„A ako inak sa chceš vyvarovať stresu a zaťaženiu?“

„Skončím so školou!“ povedala som rozhodne.

„Nemôžeš prerušiť štúdium,“ namietal Harry.

„Prepáč Harry, ale si ty nebudeš hovoriť, čo môžem a čo nie. Je to môj život, a tu školu som si brala, aby som mala budúcnosť. Lenže ja už budúcnosť mám. Mám prácu, na ktorej mi záleží. Ktorú milujem. Nenechám to!“

„Ako chceš. Hlavne poslúchni doktora, aby si bola v poriadku,“ povedal ustráchane.

„To vieš, že budem,“ usmiala som sa a pritiahla si ho k sebe. Vtlačila som mu bozk, ktorý mi tak chýbal.

„Tak ja už asi pôjdem,“ ozvala sa Natal s úsmevom.

„Ďakujem ti,“ usmiala som sa na ňu.

„To nestojí za reč. Budeš mi v škole chýbať.“

„Aj ty mne. Ešte sa uvidíme,“ odvetila som.

„Ahoj,“ objala ma a vyšla z izby. Keď sa mi minula výživa, sestrička mi odpojila hadičku z ruky a skontrolovala ma. Keďže bolo všetko v poriadku, mohla som ísť domov. Harry ma odviezol ku škole, aby som odtiaľ vzala svoje auto a spoločne sme došli domov.

Len čo sa za nami zatvorili dvere, vrhla som sa naňho.

„Wohohoo,“ zvolal Harry.

„Chýbalo mi to,“ pokrčila som plecami.

„Veď aj mne,“ usmial sa a pokračovali sme v načatom večere. Ráno som sa zobudila napoludnie a vychystala som sa do školy, aby som sa odhlásila. Potom som si už len skočila po obed do fast foodu a šla k Jenn. Väčšinu času som teraz pracovala s ňou a doma som potom navrhovala pre Hollister. No aj to už pomaly končilo. Nemohla som to stíhať, a tak som sa cestou rozhodla, že seknem aj s tým. Modeling mi už potešenie neprináša a aj tak naň už nemám čas, takže sa aspoň budem venovať jednej činnosti, no naplno.

Ku konci dňa bolo všetko vybavené a navyše sme už mali s Jenn aj termín, keby odchádzame. Bolo to cez víkend. Trošku som sa obávala, ako zareaguje Harry, no musel to vedieť. A tak som prišla domov a posadila sa vedľa neho. Pozrel na mňa a pobozkal ma. Usmiala som sa, no bola som ticho. Vytušil, že niečo príde, a tak napäto sedel a čakal.

„Cez víkend odlietam,“ povedala som jednoducho.

„Už?“

„Áno, dnes som sa to dozvedela.“

„Je to skoro.“

„Ja viem. Neboj, zbehne to rýchlo.“

„Bojím sa.“

„Čoho?“ nechápala som.

„O náš vzťah. Necháp to zle. Milujem ťa, len ...“

„Aj ja ťa milujem, to predsa vieš.“

„Áno, ale ... v poslednom čase sme na seba nemali vôbec čas. Celý deň si bola preč a keď si sa večer vrátila, bola si vystresovaná a unavená. Mal som pocit, akoby to šlo dolu vodou. Včera som sa aj trošku potešil, že aspoň niečo zo svojho programu, budeš musieť vyhodiť, a tak na seba budeme mať viac času, no zrazu odchádzaš úplne. Na dva týždne.“

„Ach, Harry. Ja ... ani neviem, čo na to povedať. Milujem ťa a to, že budem preč, nič nezmení. Vieš, že je to pre mňa smrteľne dôležité. Na túto príležitosť som čakala celý život, a tak ju teraz nechcem premeškať. Nenúť ma si vybrať medzi tebou a prácou.“

„O to ťa ani nežiadam. Vlastne ... len som chcel, aby si vedela, ako sa cítim. Budeš mi chýbať.“

„Aj ty mne. Veľmi,“ usmiala som sa a pobozkala ho. Len čo sa vrátim, vybavím si s Jennifer pracovnú dobu a sľubujem, že spolu budeme viac.“

„Už sa nemôžem dočkať,“ rozžiaril sa Harry a vrhol sa na moje pery. A tak sme opäť skončili spolu v posteli, ako včera. Nikdy sa toho nenabažím.

Coincidence 80

Vicky

Na letisku v Manchestri nás vyzdvihol pán Milward a odviezli sme sa do Holmes Chapel. Celú cestu lietadlom aj v aute som bola ticho a nemohla som ani len otvoriť ústa. Celý čas ma ťažil ten večer v parku, no už som s tým nemohla nič robiť. Teoreticky som ho nepodviedla, vlastne ani prakticky, ale aj tak som sa cítila vinná.

Prečo? Cítila som k nemu niečo. K Daliborovi. Samozrejme Harryho som milovala a no to sa nedá zabudnúť, no očividne môžete milovať viac než jednu osobu. Nie! Nie! Nie! Je tu len Harry. Dalibor je len kamarát a možno sa ti len páči kvôli jeho úžasným modrým očiam no to je všetko. Máš Harryho a ľúbiš ho, tak prestaň myslieť na Dalibora! okríkla som sa v duchu a spamätala sa.

Čo to robím? Ničím všetko, na čom mi záleží. Na Daliborovi nezáleží, aj keby som k nemu cítila neviem čo. Som s Harrym, milujem ho, bývame spolu a teraz už máme aj spoločné mačiatko. Nič viac som si na tomto svete nemohla priať. Ale keď Dalibor ... Stop! Prestaň! ohriakla som sa znovu a vypla som.

Našťastie ma pred ďalšími previnilými myšlienkami zachránilo zastavenie auta, čo znamenalo, že sme na mieste. Rýchlo som vystúpila a v snahe nenechať sa otravovať dotieravými myšlienkami som rýchlo vybrala kufre z auta a s Harrym sme vkročili do domu.

Všade bolo ticho. Nečudo, veď bolo nadránom. Všetci spali a celý dom bol nádherne vyzdobený svetielkami, stromčekom a na krbe boli zavesené ponožky. Všade voňali napečené koláčiky a medovníky a mne sa už zbiehali sliny. Usmiala som sa, pretože sa mi potvrdilo, že tie klasické anglické Vianoce už asi budem poznať z mnohých filmov a kníh. No aj tak som s radosťou nechala Harryho, aby ma so všetkým oboznámil.

Nadšene mi rozprával, že k ním nechodí Ježiško ale Father Christmas a darčeky im dáva do pančúch a čo sa nevojde, tak pod stromček. Darčeky sa rozdávajú až 25. decembra ráno, čo nám úžasne zapadlo do rozvrhu návštev a potom je na rade vianočná večera, ktorá aj keď sa volá večera, začína krátko poobede. Po večeri nasledujú tradičné Christmas Crackers a Harrymu pri tom absolútne žiarili oči šťastím, keď o tom rozprával. Zrejme to bola jeho obľúbená časť.

Pri jeho rozprávaní nám čas zbehol veľmi rýchlo a ani sme si nevšimli, že sa jeho otec niekam vytratil. Zrejme do postele. Ešte chvíľu sme sa rozprávali a maznali sa pritom s našou micou, ktorá ešte stále nemala meno, keď nás prerušil príchod rozospatej Gemmy, ktorá sa zvalila na gauč vedľa nás.

„Tak čo, aké boli Vianoce na Slovensku?“ opýtala sa ospalo.

„Skvelé. Majú úplne iné zvyky ako my a jedlo bolo úžasné. A pozri, máme mačku!“ zvolal Harry nadšene a Gemma sa pri pohľade na malé ryšavé klbko v jeho lone strhla a narovnala sa v kresle.

„Neopováž sa s tým priblíži bližšie ako na meter!“ precedila medzi zuby.

„A čo spravíš?“ vyškieral sa Harry.

„Utopím tu mačku vo vani,“ vyhrážala sa Gemma a Harry hneď stíchol.

„Ty nemáš rada mačky?“ opýtala som sa zvedavo.

„Kedysi ich milovala ale raz ju jedna ovracala na tvár a odvtedy sa na ne nedokáže ani pozrieť,“ zasmial sa Harry.

„Pche,“ odfukla si Gemma a zdvihla sa na nohy. „Idem pripravovať večeru,“ povedala a zmizla za kuchynskými dverami.

„Idem jej pomôcť. Postráž, micu,“ povedala som Harrymu a šla za ňou. „Pomôžem ti?“

„Nie, ešte netreba,“ usmiala sa. „Len som potrebovala zdrhnúť z jeho dosahu. Idem zobudiť mamku, aby sme sa vrhli na tie darčeky,“ zasmiala sa a vybehla na poschodie.

Ja som sa vrátila späť k Harrymu, kde sa k nám o pár minút pripojil zvyšok rodiny a porozdávali sme si darčeky. Potom sme smerovali do kuchyne a začali sme pripravovať večeru alebo obed alebo čo to bolo. Okolo 2 bolo všetko hotové a my sme sa usadili okolo okrúhleho stola a nabrali si na taniere z pečeného moriaka s nejakou plnkou a šťavou plus zemiaky a obloha. Musela som uznať, že to chutilo výborne. Po hlavnom jedle prišiel na rad dezert – ovocný koláč poliaty pudingom.

„Páni, mňam, to bolo výborné,“ oblizla som sa.

„Ďakujem.“

„Dali by ste mi, prosím, recept? Toto musí ochutnať aj mamka,“ usmiala som sa.

„Samozrejme. Večer ti ho napíšem,“ odvetila Anne a pozrela sa na Harryho, ktorý už držal v ruke nejakú zvláštnu vec a tváril sa nadšene. Tipovala som, že to sú tie Christmas Crackers a mala som pravdu.

„Tak poď, roztrhneme to,“ usmial sa Harry a podával mi jeden koniec crackera. Nechápavo som naňho pozrela, pretože som nemala ani tušenia, čo s tým mám robiť. „Chyť jeden koniec a nazar potiahneme,“ povedal.

Váhavo som to teda chytila a na tri som potiahla. Obal sa roztrhol a zvnútra vyletelo niekoľko druhov cukríkov. Harry si ich nadšene pozbieral a ani som sa nestačila čudovať, a už mal dve z nich v ústach.

„Teraz ty,“ ukázal na môj, ktorý bol vedľa taniera, a tak som ho chytila a opäť ho s Harrym roztrhla. V mojom bol malý prívesok na kľúče v tvare čertíka. Nadšene som sa usmiala a sama pre seba som po slovensky zamrmlala:

„Paráda!“

„Čo si vravela?“

„Ale nič,“ usmiala som sa a sledovala som ostatných, čo získali. Anne mala tiež cukríky, Joe si vytiahol plastovú korunku, na čo sme sa všetci začali smiať a Gemma mala náhrdelník. Vysmiaty sme ukončili večeru a ja som šla pomôcť Anne a Gemme s riadom.

„Nie, nie, nie. Si tu hosť. Aspoň riad umývať nemusíš,“ vyhovárala mi to Anne. „Harry?“

„Už idem,“ zvolal Harry a o minútu bol v kuchyni.

„Ber Vicky odtiaľto,“ uškrnula sa a ja som sa voľky-nevoľky pobrala s Harrym vonku na verandu. Sadli sme si na hojdačku a bez slova sme sa na seba dívali. Napokon som to už nevydržala a musela som ho pobozkať. Harry nenamietal, no po chvíľke sa odtiahol a vstal. Podal mi ruku a ja som ho chytila a postavila sa k nemu. Objal ma okolo pása a pomaly cúval dozadu.

„Harry? Kam to ideme?“ nechápala som.

„Uvidíš,“ odvetil záhadne a asi tri metre od hojdačky zastavil. „Pozri sa hore,“ usmial sa.

V momente mi pohľad vyletel hore a očakávala som len strop verandy, no zbadala som tam akúsi rastlinku. Netušila som, čo to je a tak som sa opäť pozrela na Harryho.

„To je imelo,“ pozrel mi do očí. Pery sa mi pomaly rozťahovali do úsmevu, ako som začínala chápať, o čo mu ide. Zadívala som sa mu do očí a opäť som sa mu prisala na pery. No tentoraz to nebol obyčajný bozk. Bol to bozk pod imelom. Bol to znak vernej lásky a pevnosti partnerského zväzku. A vtedy som vedela, že na žiadnom Daliborovi nezáleží. Som len ja a Harry. Sme ako dve polovice jedného celku a to nám nik nezoberie. Ľúbila som ho celým srdcom a to, čo som cítila k Daliborovi bola len obyčajná príťažlivosť. No to už nie je podstatné. Mala som Harryho a vedela som, že na Dalibora raz-dva zabudnem. 

Coincidence 79

Harry

Hneď v prvý deň sa Vicky vybrala večer vonku. Ospravedlnila sa, že sa chce ísť prejsť a tak sa nad tým nik nezaoberal. Sledoval som s pánom Sanchezom futbal a čakal, kedy príde. Keď už bolo 10 hodín, začínal som sa o ňu obávať, kde toľko je. Von vyrazila pred 7. Netrpezlivo som sedel v kresle a celý čas som sledoval hodinky. Jej otec si to všimol a snažil sa ma upokojiť.

„Neboj, toto je malé mesto. Nestratila sa ani sa jej nič nestalo. Vie sa o seba postarať. O chvíľu je tu,“ usmial sa na mňa a ja som sa snažil upokojiť. A naozaj. O pár minút sa v zámke ozval kľúč a ona vošla dnu. Pobral som sa ju privítať a pobozkal som ju, no bolo to, akoby som bozkával sochu. Umelo sa na mňa usmiala a šla rovno do izby. Nechal som ju a premýšľal som, čo sa mohlo stať. Ešte nikdy taká nebola. Nemal som ani tušenia, o čom premýšľala a čo sa jej prihodilo.

Po chvíli som za ňou vošiel do izby, že sa jej to opýtam, no ona už sladko spala. Tak som si teda ľahol k nej a povedal som si, že sa jej to spýtam ráno. Vstal som dosť neskoro a Vicky už s úsmevom stála v kuchyni a pomáhala mamke s riadom.

„Dobré ráno,“ pozdravila mi veselo a pobozkala ma. Rozpačito som jej pozdravil a sadol som si za stôl, kde už boli prichystané raňajky. Počas jedenia som premýšľal, aká zmena nastala počas noci. Zavrhol som myšlienku, že sa jej spýtam na včerajšok, aby som nepokazil jej dnešnú dobrú náladu a tak som čušal.

Druhý deň prebehol vcelku zvyčajne. S Vickinym ockom som šiel po kapra. Netušil som prečo, no poslúchol som. Vystáli sme pri stánku dlhú radu a napokon sme zo sebou niesli niekoľkokilového kapra. Nikto mi nič nevysvetlil a tak som, len čo sme dorazili, vysypal otázky.

„Načo vám je živý kapor?“ opýtal som sa Vicky.

„Och, zabudla som, že nevieš nič o našich sviatkoch. Aspoň budeš mať možnosť sa zoznámiť so slovenskými tradíciami,“ usmiala sa. „Večer pôjdeme do mesta k Betlehemu a tam ti všetko vysvetlím.“

„Okay,“ odvetil som a opäť sa usadil v obývačke. Kapor bol celý deň vo vani a Vicky s jej mamkou pripravovali veci na zajtra. Krátko pred 6 po mňa prišla Vicky, že už pôjdeme. Obliekli sme sa a vyrazili do centra. Tam sme vystúpili a v objatí sme kráčali ku kostolu, kde svietil Betlehem. 

„Takže, toto je Betlehem a je úzko spojený s Vianocami ako rodisko Ježiša. My na Slovensku uznávame väčšinou Vianoce ako cirkevný sviatok a s ním sú spojené aj tradície, ako napríklad že nám darčeky nosí Ježiško. Teda aspoň v tom nechávame malé deti. 24. je u nás Štedrý deň, kedy sa nič neje až štedrá večera, ktorá sa pripravuje celý deň. Pozostáva z niekoľkých jedál a je zvykom aspoň ochutnať z každého. Na stole je väčšinou veľký obrus a pod ním sú peniaze, ktoré symbolizujú bohatstvo. To je tradícia, aby bolo dostatok peňazí. Po večeri sa ide k stromčeku, kde už sú darčeky, ktoré sa rozbalia a potom sa jedia koláče,“ zhrnula v krátkosti.

„A načo vám bol ten kapor?“

„Ou, to je jeden chod z večere. To ti všetko popíšem už zajtra,“ usmiala sa. „A sem chodíme každý rok s rodičmi sa pozrieť na Betlehem. Vždycky je iný, len teraz už rodičia boli, tak som tu prišla s tebou. Môžeme sa ešte prejsť pomedzi stánky a kúpiť si varené víno,“ navrhla a ja som len prikývol.

Kúpili sme si každý po dve deci a vypili sme ho. Potom sme už len vyhodili poháriky a pobrali sa na autobus spať. Jej rodičia už sedeli v obývačke a sledovali akýsi program. Pridali sme sa k ním, aj keď som ničomu nerozumel a po skončení sme šli spať.

Ďalšie ráno ma zobudil zhon v dome. Vicky aj s jej mamkou pobehovali kade-tade a pripravovali večeru. Jej otec si v obývačke čítal noviny, malá Ema pozerala rozprávky a ja nevedel som, čo mám robiť. Nechcem som sa im motať pod nohy a zavadzať im, no na druhej strane som chcel pomôcť a nie len tak nečinne sedieť.

„S čím pomôžem?“ opýtal som sa Vicky a ona len kývla rukou.

„Si hosť. Len sa usaď,“ usmiala sa.

„Ale ja chcem pomôcť,“ namietol som. A tak mi do ruky strčila misku s cestom a nakázala mi rozmiešať. A tak som miešal a potom aj krájal, lúpal, vyprážal a neviem čo. Počul som jej mamku niečo hovoriť a mal som pocit, že to bolo na moju adresu, no nerozumel som, tak som len hodil pohľad na Vicky, že o čom je reč. Nahla sa ku mne a pošepkala mi:

„Vraj si ťa mám držať. Chlap v kuchyni sa vždy zíde a tak ľahko sa nenájde,“ zasmiala sa. Neodpovedal som nič, len som sa pousmial a ďalej som pražil rybu na panvici. Taktiež som popritom pozoroval prípravu zvyšných jedál, ktoré som v živote nevidel, no nepýtal som sa. Vicky vravela, že mi všetko vysvetlí pri večeri, tak som sa na to spoliehal.

Krátko pred štvrtou nás poslali do izby slávnostne sa prezliecť a Vicky mi povedala, že teraz “Ježisko“, naznačila rukami úvodzovky, dáva darčeky pod stromček.

„A čo naše darčeky?“ opýtal som sa. Mali sme so sebou darčeky pre mojich aj jej rodičov, no dohodli sme sa, že navzájom si ich dáme až u nás v byte pri tom maličkom stromčeku, ktorý sme si ozdobili.

„Už som ich dala mamke,“ usmiala sa a v tej chvíli sa otvorili dvere a jej mamka nás volala na večeru. Posadali sme si okolo veľkého stola, na ktorom už bolo položených pár chodov a ja som čakal, čo sa bude diať. Vedľa taniera bol pohár s červeným vínom, ktorý vzal každý do ruky a spoločne sme si pripili. Potom mi Vicky podala cesnak a komentovala, že je to na zdravie. Poslušne som ho zjedol ako všetci ostatní a potom sme si vzali oplátky a máčali ich v mede. Samozrejme mi Vicky všetko komentovala a usmerňovala ma, čo mám robiť.

Ako ďalší chod prišla tzv. kapustnica, čo bola vlastne kapustová kyslá polievka s hubami a klobásou.

„Mňam, je to výborné,“ povedal som po prvom súste.

„To sme radi,“ usmiala sa Vicky a preložila to jej mamke.

Po kapustnici prišla na rad ryba so zemiakovým šalátom, čo chutilo taktiež výborne a potom boli nejaké opekance, ako ich nazvala Vicky. Bolo to vlastne akési pečivo namočené v mlieku a maku. Taktiež to bolo zaujímavé, no až tak mi to nechutilo. Na moju chuť to bolo príliš rozmočené.

Napokon sa krájalo jablko na 5 kusov a každý si svoju časť zjedol. Keď bolo po večeri, šli sme do obývačky, kde boli už pod stromčekom porozkladané darčeky. Usadil som sa a nevedel som, čo robiť, kým si Vicky nesadla ku mne.

„U nás je taktiež tradícia, že darčeky rozdáva najmladší, takže Ema,“ usmiala sa a pozerala na toho drobca, ktorý už kľačal medzi darčekmi a oči mu svietili radosťou. Postupne Ema rozdala darčeky jej rodičom, Sofii a dokonca aj mne. Dostal som od nich tmavomodrého motýlika s bielymi hviezdičkami, čomu som sa naozaj potešil a hodinky.

„Ďakujem krásne. Ako ste vedeli, že práve motýlika? Od Vicky?“ pýtal som sa. Vickin otec sa zasmial a odvetil:

„Moja manželka sa trošku hrabala na internete, takže zistila, že sa ti páčia motýliky a nie kravaty,“ zasmial sa.

„Je úžasný, vďaka,“ poďakoval som znovu s úsmevom na perách a odložil si to na stôl. Odrazu sa ozvalo jemné akoby zamňaučanie a všetci spozorneli. Majú mačku? Žeby som si to nevšimol? zamyslel som sa.

„Och, ešte sme zabudli,“ povedal pán Sanchez. „Ema, za gaučom je ešte jedna krabica pre Vicky a Harryho.“

So záujmom som sledoval, ako malá vytiahla spoza gauča krabicu a na tvári sa jej zjavil nadšený výraz.

„Panebože, tá je zlatá,“ zvýskla, vzala krabicu do rúk a niesla ju k nám. Položila ju na stôl a až vtedy sme s Vicks zbadali, čo je vnútri. Malé chutné ryšavé mačiatko.

„Oh my god,“ povzdychol som si nadšene a vybral ho odtiaľ. Vicky mala na tvári taktiež zamilovaný výraz a láskavo naň hľadela.

„Tá je nádherná,“ povzdychla si. „Alebo nádherný?“

„Je to mačka,“ usmiala sa jej mamka.

„You also found out that I love cats?“ spýtal som sa s úsmevom.

„Tak nejak. Aj naša Viktória si odmala priala mačiatko, tak sme sa rozhodli, že teraz je ten správny čas,“ odvetil jej otec.

„Ďakujeme krásne, je úžasná,“ povedal som zamilovane. Mačky boli tie najkrajšie tvory na zemi, samozrejme okrem Vicky, a mačiatka som priam zbožňoval. Obaja sme sa s ňou maznali a hladkali ju.

„Máme pre vás aj prenosnú klietku, aby ste s ňou mohli ísť do Anglicka,“ poznamenal otec a ja som mu opäť poďakoval.

Po chvíli maznania sa s mačkou sme zbadali, koľko je zrazu hodín a rýchlo sme sa šli pobaliť. Mačiatko sme vzali do klietky, aj keď nevoľky a rozlúčili sme sa.

„Ďakujem krásne za všetko. Bolo tu úžasne,“ povedal som a jej mamka sa len usmiala a objala ma ako vlastného. S jej otcom som si podal ruky a odviezli sme sa na stanicu. Odtiaľ ako zvyčajne vlakom a potom na letisko. Let sme stihli LTT a mačku sme bohužiaľ nemohli vziať na palubu, takže chudinka musela byť vzadu v batožinovom priestore. Napokon sme pristáli v Manchestri, kde nás už čakal môj nevlastný otec a odviezol nás do Holmes Chapel. 

Coincidence 78

Čauky :) Len by som vám chcela oznámiť, že občas v pondelky a utorky nebudú časti pokiaľ ich nebudem mať napísané dopredu, pretože mám dlhé vyučko do pol 5 takže nestíham :) užite si časť

Hneď po poslednom dni v škole sme si s Harrym pobalili kufre a prichystali sa na skorý ranný let. Vstávali sme o 2 ráno, takže sme nemali čas ani chuť nejako ponocovať. Rýchlo sme zaľahli a ráno nás zobudil budík ako zvyčajne. Bez slova sme sa vychystali a ospalí sme sa pobrali na letisko.

Tam sme vybavili všetky papierovačky a čakali na príchod lietadla, aby sme mohli nastúpiť. Len čo sme sa ocitli vnútri, usadila som sa k oknu a ponorila som sa do ríše snov. Zobudil ma až Harryho bozk oznamujúci príchod na Slovensko. Odviezli sme sa do môjho mesta a zazvonili na dvere.

Otvorila nám vysmiata mamka a privítala nás tuhým objatím.

„Tak si mi chýbala,“ mačkala ma vo svojom náručí.

„Veď aj ty mne, mami. Ale nemusíš ma udusiť,“ dostala som zo seba a mamka ma so smiechom pustila.

„Ahoj, Harry. Ako sa máš?“ spýtala sa Harryho po anglicky a tiež ho objala. Naučila sa používať pár fráz, no zvyšok som musela aj tak prekladať.

„Skvelo, vďaka. A vy?“ odvetil Harry s úsmevom.

„Teraz už výborne,“ riekla mamka a ukázala nám, aby sme vošli dnu. „Škoda, že neostanete dlhšie ale aj tie tri dni sú aspoň niečo.“

„Dlhšie sme nemohli. To vieš, škola, práca a tak,“ pokrčila som plecami a odniesla si tašky do izby. Harry vošiel za mnou a usadili sme sa na posteli.

„Dáte si raňajky?“

„Áno, vďaka,“ odvetila som a unavene sa zvalila na posteľ. „Aspoň trochu si oddýchnem.“

„Veď máš celé prázdniny,“ začudoval sa Harry.

„Ani nie. Vieš, ešte som ti to nehovorila, pretože to neviem naisto, no v januári zrejme budem dva týždne preč.“

„Čože? Prečo?“

„Ideme s Jenn do Paríža na prehliadky. Jednu má mať ona a na zvyšné je pozvaná. Chce ma vziať so sebou, aby ... veď vieš.“

„Dva týždne sú veľa,“ zachmúril sa Harry.

„To zvládneme,“ usmiala som sa a pohladila ho po líci. „Veď aj vy budete mať koncerty a turné a všetko to. S tým predsa počítam.“

„Bude to ťažké,“ vzdychol si.

„Sme predsa silné osobnosti, nie?“ povzbudzovala som ho a nežne ho pobozkala na pery.

„Poďte jesť,“ zavolala na nás mamka cez dvere a my sme sa pobrali k stolu. Po raňajkách sme sa usadili v obývačke, kde už bol vyzdobený živý stromček a prediskutovali všetky novinky a strávili čas spolu. Harry sa zapozeral do nejakého anglického programu, a tak nás ani nevnímal.

Keď sa chýlilo k večeru, zacítila som náhlu potrebu byť sama, tak som sa ospravedlnila, že sa chcem ísť prejsť. Vzhľadom na mesiac, vonku nebola až taká zima, tak som si vzala len tričko s čiernymi rifľami a na to béžovú koženku. Na nohy som si obula čižmičky na platforme a vyšla som von.

So slúchadlami v ušiach som ani nevnímala svet okolo seba a nohy ma niesli, kam chceli, tak som sa poriadne začudovala, keď som sa zrazu okolo seba poobzerala. Chvíľu mi trvalo, kým som prišla na to, kde som. Bola som neďaleko cintorína pre centre mesta, tak som zišla ešte nižšie a sadla som si na lavičku do parku.

Vypla som Mp3-ku a zahľadela som sa na hviezdy. Mesto bolo tiché a pokojné, nehemžilo sa desiatkami opitých ľudí, ako to bolo zvyčajne. Zrejme to bolo kvôli sviatkom a taktiež bola streda. Zavrela som oči a započúvala som sa do toho nádherného ticha, ktoré som tu ešte nikdy nezažila.

Vtom som na tvári pocítila jemný vánok, akoby okolo mňa niekto prešiel a otvorila som oči. Predo mnou nebol nik, no keď som sa obzrela, vedľa niekto sedel. A nebol to len tak hocikto. Bol to Dalibor.

„Čo tu ty robíš?“ vyhŕkla som zmútene.

„Šiel som na autobus domov, keď som ťa tu zbadal, tak som prišiel,“ usmial sa tým jeho typickým dokonalým úsmevom.

„Aha,“ odvetila som. „A nezmeškáš autobus?“

„Nevadí. Pôjdem taxíkom.“

„Hmmm,“ vyšlo zo mňa a ja som sa opäť zapozerala na hviezdy.

„Čo tu vlastne robíš? Nemala si byť v Anglicku? Nevravela si, že sa už neuvidíme?“

„Prišla som len na sviatky. Hneď po Štedrom dni odchádzam.“

„Aha,“ zamyslel sa. „A je tu aj ... on?“

„Samozrejme.“

„Tak to je škoda.“

„Prečo? O čo ti ide, Dalibor?“ pozrela som naňho nevraživým pohľadom.

„Ešte stále som sa cez to nepreniesol. A tá facka mi za ten bozk stála,“ pousmial sa. Niečo v mojom vnútri sa pohlo a ja som odrazu znervóznela.

„Asi by som mala ísť,“ šepla som a zdvihla sa na odchod.

„Prosím ťa, nechoď ešte,“ povedal Dalibor a chytil ma za ruku. Opäť som si teda sadla a snažila som sa hľadieť všade inde, len nie naňho.

„To sa na mňa ani nepozrieš?“

Neochotne som k nemu otočila hlavu a pozrela som sa mu do očí. Do tých zafírových očí, ktoré ma vtedy po prvýkrát tak opantali. Hypnotizujúco sa na mňa pozrel a chytil ma za ruku. Celá som sa roztriasla, no nevytrhla som sa mu. Telom mi prúdila energia a ja som pocítila náhlu túžbu, ako za starých čias. Vedela som, že by som nemala. Časť vo mne, sa bránili zubami-nechtami, aby sa vzoprela. No nestačilo to na to, aby som mu vytrhla ruku zo zovretia a odvrátila pohľad.

„Prečo si sem prišla?“ opýtal sa ma zrazu. Zamyslela som sa nad tou otázkou, no odpoveď som nevedela.

„Nemám ani tušenia,“ odvetila som pravdivo. „Len som sa šla vonku prejsť.“

„Sama?“

„Chcela som chvíľu premýšľať.“

„A prečo si v tomto parku?“

„Vlastne ani sama neviem. Nevnímala som, kam idem. Nohy ma sem zaniesli, tak som si sadla.“

„Na lavičku, kde sme spolu boli prvýkrát,“ dokončil Dalibor. Prekvapene som sa obzrela okolo seba. Mal pravdu. Sedela som presne na tej stoličke, kde som sa s ním rozprávala a v mysli som mala samé hriešne myšlienky.

„Máš pravdu,“ zvolala som prekvapene.

„To niečo znamená,“ usmial sa.

„Nie, neznamená to nič,“ odporovala som mu a uhýbala mu pohľadom.

„Môžeš hovoriť, čo chceš, no vnútri vieš, že je to pravda. Pritiahlo ťa toto miesto. Máš s ním pekné spomienky.“

„Možno to tak je. Možno mám k tomuto miestu pekné spomienky. No možno nie práve s tebou,“ odvrkla som čistú lož. S touto lavičkou sa mi spájal jedine on.

„Neklam sama sebe,“ riekol a ja som mlčala. Nemohla som naňho ani pozrieť. Vedela som, že to všetko je pravda. Vnútri som ešte stále cítila tie pocity, ktoré som mala pri prvom stretnutí. No taktiež tam bola aj láska k Harrymu, ktorá bola čistá a úprimná. Nikdy by som ho nedokázala tak raniť, aby som ho podviedla. A už vonkoncom nie s niekým, kto mi spôsobil toľko bolesti.

„Už by som naozaj mala ísť. Je neskoro a ochladilo sa,“ povedala som, no z miesta som sa ani nepohla.  Dalibor si začal vyzliekať bundu a ja som naňho len nechápavo hľadela. Čo to robí? Keď ju už mal celú dole, prehodil mi ju cez plecia.

„Bude ti zima, prechladneš,“ namietla som a chcela som mu ju vrátiť.

„Nie, to je v pohode,“ usmial sa.

„Tak teda ďakujem.“

„Povedz mi len jednu vec. Už ku mne absolútne nič necítiš?“

„Nie,“ povedala som po krátkom zaváhaní s pohľadom upretým do zeme.

„Neverím ti. Pozri sa mi do očí a zopakuj to,“ naliehal. Pozrela som naňho a pohľady sa nám spojili. Otvorila som ústa, že mu to zopakujem, no zasekla som sa. Nedokázala som to. Akokoľvek som sa sama seba snažila presvedčiť, že tam už nič nie je, nebola to pravda. A on to veľmi dobre vedel.

„Tušil som to,“ usmial sa, no nespravil nič. Čakala som opäť nejaké napadnutie bozkom alebo aspoň pokus, no on nič nespravil. Prekvapene som naňho pozerala a snažila som si dať všetko dokopy.

„Nad čím rozmýšľaš?“ uškrnul sa.

„Nad ničím,“ odvetila som ledva pohybujúc perami.

„Prečo som ťa nepobozkal?“ opýtal sa a na mojej tvári sa zjavilo prekvapenie. „Trafil som do čierneho.“

Neodpovedala som mu. Nevedela som, čo.

„Pretože ťa už do ničoho nútiť nebudem. Ak budeš chcieť, pobozkáš ma,“ povedal so samoľúbym úsmevom. Otvorila som ústa, no vzápätí som ich hneď zavrela.

„Už naozaj pôjdem. Nechcem, aby sa o mňa báli,“ prehovorila som po chvíľke ticha a podala mi bundu. „Ďakujem. Maj sa,“ usmiala som sa jemne a on sa postavil tesne ku mne. Chvíľu mi pozeral do očí a na perách mi pohrával jemný úsmev a potom sa nahol a vtisol mi jemný bozk na líce.

„Rád som ťa videl. Keby niečo, vieš, kde ma nájdeš,“ usmial sa a ja som sa otočila na odchod. Pomalým krokom som kráčala k zastávke, pretože som celú cestu domov nechcela ísť pešo. Autobus práve prichádzal a tak som hodila posledný pohľad za seba. Dalibor tam ešte stále bol a usmieval sa na mňa s rukami vo vreckách. Nastúpila som do autobusu a sledovala ho z okna.

Až keď mi zmizol z dohľadu, usadila som sa a skleneným pohľadom sa dívala pred seba. V hlave som mala absolútny chaos a snáď milión myšlienok naraz. Konečne sa ukázal ten Dalibor, ktorého som spoznala, aký bol cez prázdniny a nie ten, čo ma ignoroval a kvôli ktorému som preplakala nejednu noc. Sama zo seba som bola zmätená a nevedela som, čo spraviť.

Len čo som sa ocitla doma, Harry ma privítal nežným bozkom, no ja som ho vôbec nevnímala. Šla som rovno do izby a uložila som sa do postele so svojimi neusporiadanými myšlienkami a snažila som sa urobiť v nich poriadok. Nedarilo sa mi to a po chvíli som zaspala.