Coincidence 78

Čauky :) Len by som vám chcela oznámiť, že občas v pondelky a utorky nebudú časti pokiaľ ich nebudem mať napísané dopredu, pretože mám dlhé vyučko do pol 5 takže nestíham :) užite si časť

Hneď po poslednom dni v škole sme si s Harrym pobalili kufre a prichystali sa na skorý ranný let. Vstávali sme o 2 ráno, takže sme nemali čas ani chuť nejako ponocovať. Rýchlo sme zaľahli a ráno nás zobudil budík ako zvyčajne. Bez slova sme sa vychystali a ospalí sme sa pobrali na letisko.

Tam sme vybavili všetky papierovačky a čakali na príchod lietadla, aby sme mohli nastúpiť. Len čo sme sa ocitli vnútri, usadila som sa k oknu a ponorila som sa do ríše snov. Zobudil ma až Harryho bozk oznamujúci príchod na Slovensko. Odviezli sme sa do môjho mesta a zazvonili na dvere.

Otvorila nám vysmiata mamka a privítala nás tuhým objatím.

„Tak si mi chýbala,“ mačkala ma vo svojom náručí.

„Veď aj ty mne, mami. Ale nemusíš ma udusiť,“ dostala som zo seba a mamka ma so smiechom pustila.

„Ahoj, Harry. Ako sa máš?“ spýtala sa Harryho po anglicky a tiež ho objala. Naučila sa používať pár fráz, no zvyšok som musela aj tak prekladať.

„Skvelo, vďaka. A vy?“ odvetil Harry s úsmevom.

„Teraz už výborne,“ riekla mamka a ukázala nám, aby sme vošli dnu. „Škoda, že neostanete dlhšie ale aj tie tri dni sú aspoň niečo.“

„Dlhšie sme nemohli. To vieš, škola, práca a tak,“ pokrčila som plecami a odniesla si tašky do izby. Harry vošiel za mnou a usadili sme sa na posteli.

„Dáte si raňajky?“

„Áno, vďaka,“ odvetila som a unavene sa zvalila na posteľ. „Aspoň trochu si oddýchnem.“

„Veď máš celé prázdniny,“ začudoval sa Harry.

„Ani nie. Vieš, ešte som ti to nehovorila, pretože to neviem naisto, no v januári zrejme budem dva týždne preč.“

„Čože? Prečo?“

„Ideme s Jenn do Paríža na prehliadky. Jednu má mať ona a na zvyšné je pozvaná. Chce ma vziať so sebou, aby ... veď vieš.“

„Dva týždne sú veľa,“ zachmúril sa Harry.

„To zvládneme,“ usmiala som sa a pohladila ho po líci. „Veď aj vy budete mať koncerty a turné a všetko to. S tým predsa počítam.“

„Bude to ťažké,“ vzdychol si.

„Sme predsa silné osobnosti, nie?“ povzbudzovala som ho a nežne ho pobozkala na pery.

„Poďte jesť,“ zavolala na nás mamka cez dvere a my sme sa pobrali k stolu. Po raňajkách sme sa usadili v obývačke, kde už bol vyzdobený živý stromček a prediskutovali všetky novinky a strávili čas spolu. Harry sa zapozeral do nejakého anglického programu, a tak nás ani nevnímal.

Keď sa chýlilo k večeru, zacítila som náhlu potrebu byť sama, tak som sa ospravedlnila, že sa chcem ísť prejsť. Vzhľadom na mesiac, vonku nebola až taká zima, tak som si vzala len tričko s čiernymi rifľami a na to béžovú koženku. Na nohy som si obula čižmičky na platforme a vyšla som von.

So slúchadlami v ušiach som ani nevnímala svet okolo seba a nohy ma niesli, kam chceli, tak som sa poriadne začudovala, keď som sa zrazu okolo seba poobzerala. Chvíľu mi trvalo, kým som prišla na to, kde som. Bola som neďaleko cintorína pre centre mesta, tak som zišla ešte nižšie a sadla som si na lavičku do parku.

Vypla som Mp3-ku a zahľadela som sa na hviezdy. Mesto bolo tiché a pokojné, nehemžilo sa desiatkami opitých ľudí, ako to bolo zvyčajne. Zrejme to bolo kvôli sviatkom a taktiež bola streda. Zavrela som oči a započúvala som sa do toho nádherného ticha, ktoré som tu ešte nikdy nezažila.

Vtom som na tvári pocítila jemný vánok, akoby okolo mňa niekto prešiel a otvorila som oči. Predo mnou nebol nik, no keď som sa obzrela, vedľa niekto sedel. A nebol to len tak hocikto. Bol to Dalibor.

„Čo tu ty robíš?“ vyhŕkla som zmútene.

„Šiel som na autobus domov, keď som ťa tu zbadal, tak som prišiel,“ usmial sa tým jeho typickým dokonalým úsmevom.

„Aha,“ odvetila som. „A nezmeškáš autobus?“

„Nevadí. Pôjdem taxíkom.“

„Hmmm,“ vyšlo zo mňa a ja som sa opäť zapozerala na hviezdy.

„Čo tu vlastne robíš? Nemala si byť v Anglicku? Nevravela si, že sa už neuvidíme?“

„Prišla som len na sviatky. Hneď po Štedrom dni odchádzam.“

„Aha,“ zamyslel sa. „A je tu aj ... on?“

„Samozrejme.“

„Tak to je škoda.“

„Prečo? O čo ti ide, Dalibor?“ pozrela som naňho nevraživým pohľadom.

„Ešte stále som sa cez to nepreniesol. A tá facka mi za ten bozk stála,“ pousmial sa. Niečo v mojom vnútri sa pohlo a ja som odrazu znervóznela.

„Asi by som mala ísť,“ šepla som a zdvihla sa na odchod.

„Prosím ťa, nechoď ešte,“ povedal Dalibor a chytil ma za ruku. Opäť som si teda sadla a snažila som sa hľadieť všade inde, len nie naňho.

„To sa na mňa ani nepozrieš?“

Neochotne som k nemu otočila hlavu a pozrela som sa mu do očí. Do tých zafírových očí, ktoré ma vtedy po prvýkrát tak opantali. Hypnotizujúco sa na mňa pozrel a chytil ma za ruku. Celá som sa roztriasla, no nevytrhla som sa mu. Telom mi prúdila energia a ja som pocítila náhlu túžbu, ako za starých čias. Vedela som, že by som nemala. Časť vo mne, sa bránili zubami-nechtami, aby sa vzoprela. No nestačilo to na to, aby som mu vytrhla ruku zo zovretia a odvrátila pohľad.

„Prečo si sem prišla?“ opýtal sa ma zrazu. Zamyslela som sa nad tou otázkou, no odpoveď som nevedela.

„Nemám ani tušenia,“ odvetila som pravdivo. „Len som sa šla vonku prejsť.“

„Sama?“

„Chcela som chvíľu premýšľať.“

„A prečo si v tomto parku?“

„Vlastne ani sama neviem. Nevnímala som, kam idem. Nohy ma sem zaniesli, tak som si sadla.“

„Na lavičku, kde sme spolu boli prvýkrát,“ dokončil Dalibor. Prekvapene som sa obzrela okolo seba. Mal pravdu. Sedela som presne na tej stoličke, kde som sa s ním rozprávala a v mysli som mala samé hriešne myšlienky.

„Máš pravdu,“ zvolala som prekvapene.

„To niečo znamená,“ usmial sa.

„Nie, neznamená to nič,“ odporovala som mu a uhýbala mu pohľadom.

„Môžeš hovoriť, čo chceš, no vnútri vieš, že je to pravda. Pritiahlo ťa toto miesto. Máš s ním pekné spomienky.“

„Možno to tak je. Možno mám k tomuto miestu pekné spomienky. No možno nie práve s tebou,“ odvrkla som čistú lož. S touto lavičkou sa mi spájal jedine on.

„Neklam sama sebe,“ riekol a ja som mlčala. Nemohla som naňho ani pozrieť. Vedela som, že to všetko je pravda. Vnútri som ešte stále cítila tie pocity, ktoré som mala pri prvom stretnutí. No taktiež tam bola aj láska k Harrymu, ktorá bola čistá a úprimná. Nikdy by som ho nedokázala tak raniť, aby som ho podviedla. A už vonkoncom nie s niekým, kto mi spôsobil toľko bolesti.

„Už by som naozaj mala ísť. Je neskoro a ochladilo sa,“ povedala som, no z miesta som sa ani nepohla.  Dalibor si začal vyzliekať bundu a ja som naňho len nechápavo hľadela. Čo to robí? Keď ju už mal celú dole, prehodil mi ju cez plecia.

„Bude ti zima, prechladneš,“ namietla som a chcela som mu ju vrátiť.

„Nie, to je v pohode,“ usmial sa.

„Tak teda ďakujem.“

„Povedz mi len jednu vec. Už ku mne absolútne nič necítiš?“

„Nie,“ povedala som po krátkom zaváhaní s pohľadom upretým do zeme.

„Neverím ti. Pozri sa mi do očí a zopakuj to,“ naliehal. Pozrela som naňho a pohľady sa nám spojili. Otvorila som ústa, že mu to zopakujem, no zasekla som sa. Nedokázala som to. Akokoľvek som sa sama seba snažila presvedčiť, že tam už nič nie je, nebola to pravda. A on to veľmi dobre vedel.

„Tušil som to,“ usmial sa, no nespravil nič. Čakala som opäť nejaké napadnutie bozkom alebo aspoň pokus, no on nič nespravil. Prekvapene som naňho pozerala a snažila som si dať všetko dokopy.

„Nad čím rozmýšľaš?“ uškrnul sa.

„Nad ničím,“ odvetila som ledva pohybujúc perami.

„Prečo som ťa nepobozkal?“ opýtal sa a na mojej tvári sa zjavilo prekvapenie. „Trafil som do čierneho.“

Neodpovedala som mu. Nevedela som, čo.

„Pretože ťa už do ničoho nútiť nebudem. Ak budeš chcieť, pobozkáš ma,“ povedal so samoľúbym úsmevom. Otvorila som ústa, no vzápätí som ich hneď zavrela.

„Už naozaj pôjdem. Nechcem, aby sa o mňa báli,“ prehovorila som po chvíľke ticha a podala mi bundu. „Ďakujem. Maj sa,“ usmiala som sa jemne a on sa postavil tesne ku mne. Chvíľu mi pozeral do očí a na perách mi pohrával jemný úsmev a potom sa nahol a vtisol mi jemný bozk na líce.

„Rád som ťa videl. Keby niečo, vieš, kde ma nájdeš,“ usmial sa a ja som sa otočila na odchod. Pomalým krokom som kráčala k zastávke, pretože som celú cestu domov nechcela ísť pešo. Autobus práve prichádzal a tak som hodila posledný pohľad za seba. Dalibor tam ešte stále bol a usmieval sa na mňa s rukami vo vreckách. Nastúpila som do autobusu a sledovala ho z okna.

Až keď mi zmizol z dohľadu, usadila som sa a skleneným pohľadom sa dívala pred seba. V hlave som mala absolútny chaos a snáď milión myšlienok naraz. Konečne sa ukázal ten Dalibor, ktorého som spoznala, aký bol cez prázdniny a nie ten, čo ma ignoroval a kvôli ktorému som preplakala nejednu noc. Sama zo seba som bola zmätená a nevedela som, čo spraviť.

Len čo som sa ocitla doma, Harry ma privítal nežným bozkom, no ja som ho vôbec nevnímala. Šla som rovno do izby a uložila som sa do postele so svojimi neusporiadanými myšlienkami a snažila som sa urobiť v nich poriadok. Nedarilo sa mi to a po chvíli som zaspala.