Coincidence 79

Harry

Hneď v prvý deň sa Vicky vybrala večer vonku. Ospravedlnila sa, že sa chce ísť prejsť a tak sa nad tým nik nezaoberal. Sledoval som s pánom Sanchezom futbal a čakal, kedy príde. Keď už bolo 10 hodín, začínal som sa o ňu obávať, kde toľko je. Von vyrazila pred 7. Netrpezlivo som sedel v kresle a celý čas som sledoval hodinky. Jej otec si to všimol a snažil sa ma upokojiť.

„Neboj, toto je malé mesto. Nestratila sa ani sa jej nič nestalo. Vie sa o seba postarať. O chvíľu je tu,“ usmial sa na mňa a ja som sa snažil upokojiť. A naozaj. O pár minút sa v zámke ozval kľúč a ona vošla dnu. Pobral som sa ju privítať a pobozkal som ju, no bolo to, akoby som bozkával sochu. Umelo sa na mňa usmiala a šla rovno do izby. Nechal som ju a premýšľal som, čo sa mohlo stať. Ešte nikdy taká nebola. Nemal som ani tušenia, o čom premýšľala a čo sa jej prihodilo.

Po chvíli som za ňou vošiel do izby, že sa jej to opýtam, no ona už sladko spala. Tak som si teda ľahol k nej a povedal som si, že sa jej to spýtam ráno. Vstal som dosť neskoro a Vicky už s úsmevom stála v kuchyni a pomáhala mamke s riadom.

„Dobré ráno,“ pozdravila mi veselo a pobozkala ma. Rozpačito som jej pozdravil a sadol som si za stôl, kde už boli prichystané raňajky. Počas jedenia som premýšľal, aká zmena nastala počas noci. Zavrhol som myšlienku, že sa jej spýtam na včerajšok, aby som nepokazil jej dnešnú dobrú náladu a tak som čušal.

Druhý deň prebehol vcelku zvyčajne. S Vickinym ockom som šiel po kapra. Netušil som prečo, no poslúchol som. Vystáli sme pri stánku dlhú radu a napokon sme zo sebou niesli niekoľkokilového kapra. Nikto mi nič nevysvetlil a tak som, len čo sme dorazili, vysypal otázky.

„Načo vám je živý kapor?“ opýtal som sa Vicky.

„Och, zabudla som, že nevieš nič o našich sviatkoch. Aspoň budeš mať možnosť sa zoznámiť so slovenskými tradíciami,“ usmiala sa. „Večer pôjdeme do mesta k Betlehemu a tam ti všetko vysvetlím.“

„Okay,“ odvetil som a opäť sa usadil v obývačke. Kapor bol celý deň vo vani a Vicky s jej mamkou pripravovali veci na zajtra. Krátko pred 6 po mňa prišla Vicky, že už pôjdeme. Obliekli sme sa a vyrazili do centra. Tam sme vystúpili a v objatí sme kráčali ku kostolu, kde svietil Betlehem. 

„Takže, toto je Betlehem a je úzko spojený s Vianocami ako rodisko Ježiša. My na Slovensku uznávame väčšinou Vianoce ako cirkevný sviatok a s ním sú spojené aj tradície, ako napríklad že nám darčeky nosí Ježiško. Teda aspoň v tom nechávame malé deti. 24. je u nás Štedrý deň, kedy sa nič neje až štedrá večera, ktorá sa pripravuje celý deň. Pozostáva z niekoľkých jedál a je zvykom aspoň ochutnať z každého. Na stole je väčšinou veľký obrus a pod ním sú peniaze, ktoré symbolizujú bohatstvo. To je tradícia, aby bolo dostatok peňazí. Po večeri sa ide k stromčeku, kde už sú darčeky, ktoré sa rozbalia a potom sa jedia koláče,“ zhrnula v krátkosti.

„A načo vám bol ten kapor?“

„Ou, to je jeden chod z večere. To ti všetko popíšem už zajtra,“ usmiala sa. „A sem chodíme každý rok s rodičmi sa pozrieť na Betlehem. Vždycky je iný, len teraz už rodičia boli, tak som tu prišla s tebou. Môžeme sa ešte prejsť pomedzi stánky a kúpiť si varené víno,“ navrhla a ja som len prikývol.

Kúpili sme si každý po dve deci a vypili sme ho. Potom sme už len vyhodili poháriky a pobrali sa na autobus spať. Jej rodičia už sedeli v obývačke a sledovali akýsi program. Pridali sme sa k ním, aj keď som ničomu nerozumel a po skončení sme šli spať.

Ďalšie ráno ma zobudil zhon v dome. Vicky aj s jej mamkou pobehovali kade-tade a pripravovali večeru. Jej otec si v obývačke čítal noviny, malá Ema pozerala rozprávky a ja nevedel som, čo mám robiť. Nechcem som sa im motať pod nohy a zavadzať im, no na druhej strane som chcel pomôcť a nie len tak nečinne sedieť.

„S čím pomôžem?“ opýtal som sa Vicky a ona len kývla rukou.

„Si hosť. Len sa usaď,“ usmiala sa.

„Ale ja chcem pomôcť,“ namietol som. A tak mi do ruky strčila misku s cestom a nakázala mi rozmiešať. A tak som miešal a potom aj krájal, lúpal, vyprážal a neviem čo. Počul som jej mamku niečo hovoriť a mal som pocit, že to bolo na moju adresu, no nerozumel som, tak som len hodil pohľad na Vicky, že o čom je reč. Nahla sa ku mne a pošepkala mi:

„Vraj si ťa mám držať. Chlap v kuchyni sa vždy zíde a tak ľahko sa nenájde,“ zasmiala sa. Neodpovedal som nič, len som sa pousmial a ďalej som pražil rybu na panvici. Taktiež som popritom pozoroval prípravu zvyšných jedál, ktoré som v živote nevidel, no nepýtal som sa. Vicky vravela, že mi všetko vysvetlí pri večeri, tak som sa na to spoliehal.

Krátko pred štvrtou nás poslali do izby slávnostne sa prezliecť a Vicky mi povedala, že teraz “Ježisko“, naznačila rukami úvodzovky, dáva darčeky pod stromček.

„A čo naše darčeky?“ opýtal som sa. Mali sme so sebou darčeky pre mojich aj jej rodičov, no dohodli sme sa, že navzájom si ich dáme až u nás v byte pri tom maličkom stromčeku, ktorý sme si ozdobili.

„Už som ich dala mamke,“ usmiala sa a v tej chvíli sa otvorili dvere a jej mamka nás volala na večeru. Posadali sme si okolo veľkého stola, na ktorom už bolo položených pár chodov a ja som čakal, čo sa bude diať. Vedľa taniera bol pohár s červeným vínom, ktorý vzal každý do ruky a spoločne sme si pripili. Potom mi Vicky podala cesnak a komentovala, že je to na zdravie. Poslušne som ho zjedol ako všetci ostatní a potom sme si vzali oplátky a máčali ich v mede. Samozrejme mi Vicky všetko komentovala a usmerňovala ma, čo mám robiť.

Ako ďalší chod prišla tzv. kapustnica, čo bola vlastne kapustová kyslá polievka s hubami a klobásou.

„Mňam, je to výborné,“ povedal som po prvom súste.

„To sme radi,“ usmiala sa Vicky a preložila to jej mamke.

Po kapustnici prišla na rad ryba so zemiakovým šalátom, čo chutilo taktiež výborne a potom boli nejaké opekance, ako ich nazvala Vicky. Bolo to vlastne akési pečivo namočené v mlieku a maku. Taktiež to bolo zaujímavé, no až tak mi to nechutilo. Na moju chuť to bolo príliš rozmočené.

Napokon sa krájalo jablko na 5 kusov a každý si svoju časť zjedol. Keď bolo po večeri, šli sme do obývačky, kde boli už pod stromčekom porozkladané darčeky. Usadil som sa a nevedel som, čo robiť, kým si Vicky nesadla ku mne.

„U nás je taktiež tradícia, že darčeky rozdáva najmladší, takže Ema,“ usmiala sa a pozerala na toho drobca, ktorý už kľačal medzi darčekmi a oči mu svietili radosťou. Postupne Ema rozdala darčeky jej rodičom, Sofii a dokonca aj mne. Dostal som od nich tmavomodrého motýlika s bielymi hviezdičkami, čomu som sa naozaj potešil a hodinky.

„Ďakujem krásne. Ako ste vedeli, že práve motýlika? Od Vicky?“ pýtal som sa. Vickin otec sa zasmial a odvetil:

„Moja manželka sa trošku hrabala na internete, takže zistila, že sa ti páčia motýliky a nie kravaty,“ zasmial sa.

„Je úžasný, vďaka,“ poďakoval som znovu s úsmevom na perách a odložil si to na stôl. Odrazu sa ozvalo jemné akoby zamňaučanie a všetci spozorneli. Majú mačku? Žeby som si to nevšimol? zamyslel som sa.

„Och, ešte sme zabudli,“ povedal pán Sanchez. „Ema, za gaučom je ešte jedna krabica pre Vicky a Harryho.“

So záujmom som sledoval, ako malá vytiahla spoza gauča krabicu a na tvári sa jej zjavil nadšený výraz.

„Panebože, tá je zlatá,“ zvýskla, vzala krabicu do rúk a niesla ju k nám. Položila ju na stôl a až vtedy sme s Vicks zbadali, čo je vnútri. Malé chutné ryšavé mačiatko.

„Oh my god,“ povzdychol som si nadšene a vybral ho odtiaľ. Vicky mala na tvári taktiež zamilovaný výraz a láskavo naň hľadela.

„Tá je nádherná,“ povzdychla si. „Alebo nádherný?“

„Je to mačka,“ usmiala sa jej mamka.

„You also found out that I love cats?“ spýtal som sa s úsmevom.

„Tak nejak. Aj naša Viktória si odmala priala mačiatko, tak sme sa rozhodli, že teraz je ten správny čas,“ odvetil jej otec.

„Ďakujeme krásne, je úžasná,“ povedal som zamilovane. Mačky boli tie najkrajšie tvory na zemi, samozrejme okrem Vicky, a mačiatka som priam zbožňoval. Obaja sme sa s ňou maznali a hladkali ju.

„Máme pre vás aj prenosnú klietku, aby ste s ňou mohli ísť do Anglicka,“ poznamenal otec a ja som mu opäť poďakoval.

Po chvíli maznania sa s mačkou sme zbadali, koľko je zrazu hodín a rýchlo sme sa šli pobaliť. Mačiatko sme vzali do klietky, aj keď nevoľky a rozlúčili sme sa.

„Ďakujem krásne za všetko. Bolo tu úžasne,“ povedal som a jej mamka sa len usmiala a objala ma ako vlastného. S jej otcom som si podal ruky a odviezli sme sa na stanicu. Odtiaľ ako zvyčajne vlakom a potom na letisko. Let sme stihli LTT a mačku sme bohužiaľ nemohli vziať na palubu, takže chudinka musela byť vzadu v batožinovom priestore. Napokon sme pristáli v Manchestri, kde nás už čakal môj nevlastný otec a odviezol nás do Holmes Chapel.