Coincidence 81

Zvyšok zimných prázdnin zbehol ako voda, na Nový rok sme šli na nejakú významnú párty a odrazu som už znovu mala školu. Skúškové. Takmer nikdy som nebola doma. Nastal neustály kolotoč – škola, práca, spanie. S Harrym sme sa videli až v noci, keď sme si vedľa seba líhali. Na nič som nemala čas a pomaly ale isto som to začínala psychicky nezvládať.

„Je mi zle,“ vzdychla som si cestou zo školy, keď som kráčala spolu s Natáliou k autu.

„To prejde, hlavne dýchaj,“ povedala mi.

„Natal, točí sa mi hlava,“ zastala som odrazu a oprela sa o ňu. Pred očami sa mi odrazu zatmelo a ja som nič nevidela, no ešte som vnímala svet okolo seba. No odrazu aj ten sa stratil v čiernej diere a ja som odpadla. Zobudila som sa až do bieleho svetla nemocničnej izby a nado mnou sa skláňali dve  hlavy.

„Už sa preberá,“ počula som Harryho hlas a pomaly som zaostrovala aj na jeho tvár.

„Čo sa stalo?“ opýtala som sa zmätene a pohla som rukou. V predlaktí som pocítila akýsi tlak a uprela som pohľad na ruku. Tam som mala zapichnutú hrubú ihlu s hadičkou. „Čo to je?“ spýtala som sa vystrašene.

„To je len výživa,“ upokojoval ma Harry. „Budeš v poriadku.“

„Prečo som v nemocnici?“

„Odpadla si. Zavolala som sanitku,“ ozvala sa Natália.

„Aaaa, už ste hore,“ ozval sa hlas od dverí a do izby vošiel doktor.

„Čo mi je?“

„Nič vážne, nemusíte sa báť. Len ste odpadli. Príliš veľa stresu. Musíte trošku povoliť. Je toho na vás veľa. Ak sa tomu nebudete vyhýbať, bude to mať následky.“

„Aké následky?“

„Najčastejšie to sú srdcovocievne poruchy, no bol už aj prípad z mentálnou poruchou.“

„Čože?“ vydýchla som šokovane.

„Zatiaľ sa nemáte čoho báť. Váš zdravotný stav je v naprostom poriadku, len by ste sa mali vyhýbať stresu.“

„A kedy môžem ísť domov.“

„Už o chvíľu. Zoberiete celú výživu, sestrička vám spraví vyšetrenia a môžete ísť.“

„Ďakujem,“ odvetila som a zahľadela sa na Harryho. „Prepáč,“ šepla som.

„Za čo sa ospravedlňuješ?“ nechápal.

„Musel si prerušiť nahrávanie.“

„To je v pohode. Chalani tam ostali a dokončia to. Nič sa nedeje. Hlavne, že si v poriadku,“ usmial sa a pohladil ma po líci. „Ale vieš, že musíš skončiť.“

„Skončiť?“

„Prácu. Počula si doktora, vyhýbať sa stresu.“

„Nemôžem prestať pracovať. Je to môj život. Môj sen! Nenechám si ho vziať!“ zvolala som.

„A ako inak sa chceš vyvarovať stresu a zaťaženiu?“

„Skončím so školou!“ povedala som rozhodne.

„Nemôžeš prerušiť štúdium,“ namietal Harry.

„Prepáč Harry, ale si ty nebudeš hovoriť, čo môžem a čo nie. Je to môj život, a tu školu som si brala, aby som mala budúcnosť. Lenže ja už budúcnosť mám. Mám prácu, na ktorej mi záleží. Ktorú milujem. Nenechám to!“

„Ako chceš. Hlavne poslúchni doktora, aby si bola v poriadku,“ povedal ustráchane.

„To vieš, že budem,“ usmiala som sa a pritiahla si ho k sebe. Vtlačila som mu bozk, ktorý mi tak chýbal.

„Tak ja už asi pôjdem,“ ozvala sa Natal s úsmevom.

„Ďakujem ti,“ usmiala som sa na ňu.

„To nestojí za reč. Budeš mi v škole chýbať.“

„Aj ty mne. Ešte sa uvidíme,“ odvetila som.

„Ahoj,“ objala ma a vyšla z izby. Keď sa mi minula výživa, sestrička mi odpojila hadičku z ruky a skontrolovala ma. Keďže bolo všetko v poriadku, mohla som ísť domov. Harry ma odviezol ku škole, aby som odtiaľ vzala svoje auto a spoločne sme došli domov.

Len čo sa za nami zatvorili dvere, vrhla som sa naňho.

„Wohohoo,“ zvolal Harry.

„Chýbalo mi to,“ pokrčila som plecami.

„Veď aj mne,“ usmial sa a pokračovali sme v načatom večere. Ráno som sa zobudila napoludnie a vychystala som sa do školy, aby som sa odhlásila. Potom som si už len skočila po obed do fast foodu a šla k Jenn. Väčšinu času som teraz pracovala s ňou a doma som potom navrhovala pre Hollister. No aj to už pomaly končilo. Nemohla som to stíhať, a tak som sa cestou rozhodla, že seknem aj s tým. Modeling mi už potešenie neprináša a aj tak naň už nemám čas, takže sa aspoň budem venovať jednej činnosti, no naplno.

Ku konci dňa bolo všetko vybavené a navyše sme už mali s Jenn aj termín, keby odchádzame. Bolo to cez víkend. Trošku som sa obávala, ako zareaguje Harry, no musel to vedieť. A tak som prišla domov a posadila sa vedľa neho. Pozrel na mňa a pobozkal ma. Usmiala som sa, no bola som ticho. Vytušil, že niečo príde, a tak napäto sedel a čakal.

„Cez víkend odlietam,“ povedala som jednoducho.

„Už?“

„Áno, dnes som sa to dozvedela.“

„Je to skoro.“

„Ja viem. Neboj, zbehne to rýchlo.“

„Bojím sa.“

„Čoho?“ nechápala som.

„O náš vzťah. Necháp to zle. Milujem ťa, len ...“

„Aj ja ťa milujem, to predsa vieš.“

„Áno, ale ... v poslednom čase sme na seba nemali vôbec čas. Celý deň si bola preč a keď si sa večer vrátila, bola si vystresovaná a unavená. Mal som pocit, akoby to šlo dolu vodou. Včera som sa aj trošku potešil, že aspoň niečo zo svojho programu, budeš musieť vyhodiť, a tak na seba budeme mať viac času, no zrazu odchádzaš úplne. Na dva týždne.“

„Ach, Harry. Ja ... ani neviem, čo na to povedať. Milujem ťa a to, že budem preč, nič nezmení. Vieš, že je to pre mňa smrteľne dôležité. Na túto príležitosť som čakala celý život, a tak ju teraz nechcem premeškať. Nenúť ma si vybrať medzi tebou a prácou.“

„O to ťa ani nežiadam. Vlastne ... len som chcel, aby si vedela, ako sa cítim. Budeš mi chýbať.“

„Aj ty mne. Veľmi,“ usmiala som sa a pobozkala ho. Len čo sa vrátim, vybavím si s Jennifer pracovnú dobu a sľubujem, že spolu budeme viac.“

„Už sa nemôžem dočkať,“ rozžiaril sa Harry a vrhol sa na moje pery. A tak sme opäť skončili spolu v posteli, ako včera. Nikdy sa toho nenabažím.