Coincidence 68

Po chvíli som zaspala a ráno som sa zobudila v Harryho náručí. Usmiala som sa a pokúsila som sa vyslobodiť,  pretože mi bolo treba ísť na toaletu. Samozrejme, pri tom najmenšom pohnutí sa Harry prebudil a ospanlivo zažmurkal.

„Dobré ránko,“ usmiala som sa a zmizla som v kúpeľni.

„Aj tebe,“ počula som cez dvere a o pár sekúnd som už bola naspäť.

„O koľkej to odlietame?“ spýtal sa Harry zívajúc.

„Niekedy okolo obeda. Pozriem sa,“ odvetila som a z kabelky som vybrala letenky. „Lietadlo letí o 11:30. A teraz je ... pol 9.“

„Asi by sme sa mali začať pripravovať, čo?“

„Ja som za polhodinu hotová. Len potrebujem kúpeľňu.“

„Okey, tak ja sa zatiaľ pobalím.“

„Počkať, ty ešte nie si zbalený?“ zdvihla som prekvapene obočie.

„Neboj, už v tom mám celkom dobrú prax. Kým vyjdeš z kúpeľne, už budem hotový,“ usmial sa Harry a plesol ma po zadku.

„Heej,“ zvolala som a s kozmetickou taštičkou som sa zamkla vnútri. Keďže som celú noc spala v oblečení, ktoré som mala včera, bola som trošku stuhnutá a tak mi teplá voda urobila príjemne. Po osprchovaní som sa oholila a umyla si vlasy. Nemohla som nikde nájsť fén, tak som si ich dala len do turbanu z uteráka a nakrémovala som sa. Potom som si okolo seba obmotala druhý uterák a vošla som do izby, kde sa Harry práve vyzliekal.

„Hups, prepáč,“ povedala som.

„V pohode. Vieš, že mne to nevadí,“ uškrnul sa Harry.

„Len si vezmem veci na prezlečenie,“ povedala som a vybrala oblečenie z kufra. „Ou, a ešte som sa chcela spýtať, kde máš fén.“

„Nemám, ja si vlasy nefénujem a v nutnom prípade si požičiam od Zayna. Opýtaj sa jeho.“

„Okay,“ odvetila som a zamkla sa v kúpeľni. Obliekla som sa do rifľových kraťasov a tielka. Oblečená som sa vrátila do izby a obula si hnedé sandále a nasadila si doplnky. Príručnú tašku som už mala zbalenú, takže som všetko nepotrebné odložila do kufra. 

Potom som sa pobrala nájsť Zayna. Vyskúšala som najprv kuchyňu a obývačku, no keď som ho tam nenašla, vrátila som sa späť do izby.

„Harry, kde má Zayn izbu?“ opýtala som sa ho cez dvere.

„Prvé dvere vľavo,“ zakričal Harry z kúpeľne.

„Vďaka,“ odvetila som a vybrala som sa na chodbu. Zaklopala som na dvere a z izby sa ozvalo, zamrnčanie. Opatrne som otvorila, a keď som uvidela Zayna v posteli, vošla som dnu.

„Ahoj, prepáč, že ruším. Len som sa chcela spýtať, či by si mi nepožičal fén.“

„Jasné. V kúpeľni, poslúž si,“ odvetil a opäť sa ponoril do spánku.

„Vďaka,“ šepla som a zamierila do jeho kúpeľne. Vysušila som si vlasy a hotová som vyšla von. Zayn už sedel na posteli a unavene si pretieral oči.

„Zobudila som ťa? Prepáč,“ povedala som ospravedlňujúco.

„To je v pohode. Aj tak som už pomaly vstával. Kedy odchádzate?“

„Každú chvíľu, zrejme.“

„Hmmm,“ znela jeho odpoveď a ja som, nevediac, čo povedať, vyšla na chodbu a zamierila do Harryho izby. Poskladala som posledné veci do kufra a zavrela ho. Harry práve vychádzal z kúpeľne v uteráku a mňa sa zmocnil divný pocit. Vôbec by mi nevadilo, keby mu ten uterák spadol, pomyslela som sa a vzápätí som sa čudovala sama sebe, čo ma to napadá.

Vzala som teda kufor aj s taškou a vyšla som von, aby mal Harry súkromie. Zniesla som to všetko do chodby a šla som do kuchyne.

„Dobré ráno,“ pozdravila som Louisa so Zaynom, ktorí už raňajkovali.

„Aj tebe. Ale to tvoje bolo určite krajšie, ako naše,“ uškrnul sa Louis.

„Keď myslíš,“ usmiala som sa, čím som u Louisa vyvolala zmätenie a z rúk som mu vzala sendvič.

„Vďaka,“ usmiala som sa a sadla som si za stôl. Zayn sa pochechtával na Louisovom výraze, kým mu nezobral jeho raňajky, takže napokon ostal s prázdnymi rukami Zayn. Úsmev mi žiaril na perách a nič ma nemohlo rozhodiť. Ani hlúpe Louisove narážky.

Keď som dojedla, pobrala som sa k ľadničke a prichystala som ďalšie sendviče. Plný tanier som položila na stred stola a Louis sa naň skúmavo zahľadel, akoby premýšľal, či môže.

„Jedz,“ zasmiala som sa a on si vzal. Potom došiel dolu Harry s Liamom a prisadli si k nám. Posledný prišiel Niall a dojedol všetky zvyšky.

„Môžeme ísť?“ opýtal sa Harry pri pohľade na čas.

„Iste,“ usmiala som sa a postavila sa na odchod.

„Tak sa teda majte. Keďže sme momentálne bez manažéra, dá sa povedať, že máme neplatené voľno. Keby sa náhodou niekto ozval alebo bolo niečo nové, môj mobil bude prístupný len v určitých hodinách. V ktorých, to ešte neviem ani ja. Keď tak mi nechajte odkaz. A nie že budete volať kvôli hlúpostiam,“ pozrel na Louisa, ktorý sa zatváril ako neviniatko.

„Ahojte,“ zamávala som im ja a pobrali sme sa preč. Taxík nás už čakal pred domom – zrejme ho zavolal Harry, kým som bola preč. Naložili sme veci do kufra a posadili sa dozadu. Po zhruba polhodine cesty sme dorazili na letisko v časovom predstihu a čakali sme, kým otvoria okienko na náš let, aby sme sa mohli checknúť.

Od chvíle, keď sme odovzdali batožinu ma zmohol zvláštny pocit a nič som si nepamätala až po príchod na palubu lietadla. Sedeli sme v strede, takže sme boli sami a nikým nerušení. Vypočuli sme si monológ letušky a onedlho sme už boli v oblakoch. Keď nám letuška doniesla jedlo, neodmietli sme, aj keď sme pred chvíľou jedli. Ktovie, či nám potom ešte niečo dajú.

Keďže to bola dlhá cesta, na sedadlách boli zabudované DVD prehrávače. Nasadila som si teda slúchadlá a sledovala som jeden film za druhým. O niekoľko hodín sme mali Atlantik za sebou a pomaly sme sa chystali na pristátie, čiže sme museli všetko povypínať. Prišiel na mňa hlad, tak som zjedla to, čo nám doniesli na začiatku letu a s plným bruchom som sa pripravila na pristátie.

Len čo sa kolesá lietadla dotkli zeme, nervové bunky v mojom tele sa zbláznili a ja som bola tak nadšená, že som pomaly ani nemohla obsedieť. Harry si to všimol a sám pre seba sa usmial. Keď sme vystúpili a vzali si batožinu, pobrali sme sa von, kde sme našli autobus s našou destináciou. Nastúpili sme dnu a našli si voľné sedadlá.

Keď konečne prišli všetci cestujúci sa autobus pohol a my sme zamierili do hotela. Po zhruba 20 minútach cesty sme zastavili pred obrovským hotelovým komplexom. Pozerala som naň s otvorenými ústami, pretože aj keď som ho predtým videla na obrázku, naživo sa zdal oveľa väčší a luxusnejší.

„Pane bože!“ vzdychla som si po slovensky.

„Čože?“ spýtal sa Harry.

„Nič, nič. Len som obdivovala, aké to je veľké,“ usmiala som sa. Vzali sme si batožinu z kufra autobusu a šli sme dnu na recepciu. Celý čas som sa nemohla vynadívať, takže Harry vybavil izbu. Zavolal ma len na sekundu, aby mi nasadili All-Inclusive náramok a potom som ho len nasledovala do výťahu. Keď otvoril dvere nášho príbytku na nasledujúce týždne, onemela som od úžasu. Aj keď som nechcela apartmán, tá izba bola obrovská a nádherne zariadená.