Coincidence 72

Tak teda ešte jedna ;-) 

Vicky

Nemohla som tomu uveriť. Opäť tam stál s tým dievčaťom a objímal ju. Napokon ju ešte pobozkal na líce a vošiel do výťahu. Stála som tam ako obarená a nemohla som sa z toho spamätať. No keďže som nechcela robiť unáhlené závery, počkala som si na druhý výťah a vyviezla sa do izby.

Keď som otvorila dvere, Harry sa na mňa usmial a pozdravil mi:

„Ahoj.“

Nepozdravila som mu, len som sa zúfalo zavrela v kúpeľni a snažila som sa upokojiť. Nebudem mu nič vykrikovať, povedala som si. Porozprávame sa ako normálny ľudia.

„Vicky? Deje sa niečo?“ zvolal za mnou, no ja som neodpovedala. Ešte stále som nebola dosť pokojná na to, aby som nevybuchla. Napokon som sa zhlboka nadýchla a otvorila som dvere do izby. Harry stál rovno pred nimi. Zrejme chcel vtrhnúť dnu.

„Čo máš s tým dievčaťom?“ opýtala som sa priamo.

„Čože? O čom to hovoríš?“ pozrel na mňa nechápavo.

„O tej blondíne, s ktorou si šiel minule z „golfu“,“ naznačila som rukami úvodzovky.

„Bola to len moja protihráčka,“ odvetil nervózne a pomrvil sa na mieste. Už to mi prišlo zvláštne.

„Takže protihráčka? Tak prečo si ju objímal ako nejakú blízku priateľku a oblizoval si ju na líce?“

„Len som jej bol vďačný, pretože mi vybavila pár vecí. Nič s ňou nemám!“

„Aké veci?“

„Nemôžem ti to povedať...“ sklopil oči.

„Aha, tak mi neostáva nič iné, len si myslieť, že s ňou niečo máš,“ povedala som smutne. Nedával mi na výber. Niečo predo mnou skrýval a to ma nútilo myslieť si, že ma podvádza.

„Vicky. Prosím, toto mi nerob. Vieš, že ťa milujem.“

„Tak mi potom povedz, prečo si ju objímal!“

„Ja ... nemôžem.“

„To som si mohla myslieť,“ odvetila som a so slzami v očiach som sa pobrala k dverám. Už som mal ruku na kľučke, keď sa Harry opäť ozval:

„A čo ty s tými svojimi nápadníkmi?“

V momente som zamrzla a prudko sa k nemu otočila. Vošla do mňa neskutočná zlosť.

„Ja som sa s nikým neobjímala ani nepusinkovala na líca. Len za mnou prišli, či ma môžu pozvať na drink, tak som ich slušne odmietla, že mám priateľa. A tak sa na teba pýtali, kde si a len sme sa rozprávali. Zabíjala som čas, kým si bol ty na tom svojom golfe!“ odvrkla som a tresla za sebou dverami.

Len čo som sa ocitla osamote na chodbe, z očí mi vyhŕkli slzy a po stene som skĺzla na zem. Vložila som si tvár do dlaní a rozplakala som sa. Prečo sa mi toto všetko deje? Len prednedávnom sa vyriešil jeden problém a už tu je ďalší? Cítila som sa hrozne, že som mu to všetko prisudzovala, ale nedával mi inú možnosť. Nechal ma v domnienke, že spravil niečo zlé.

Po chvíli som sa upokojila a prinútila som sa postaviť. Zišla som výťahom dole a zamierila som do najvzdialenejšieho baru dúfajúc, že ma tam nik nebude otravovať. Objednala som si dvojitú vodku a hodila to do seba bez brzdy. Len čo som sa postavila na nohy, udrelo mi to do hlavy, pretože som od raňajok nič nejedla, a jemne som sa zatackala. Spokojná zo stavom, kedy som sa mohla ľutovať som zamierila do vzdialeného kúty záhrady a skrútila som sa do klbka medzi kríky. Tu ma nik nenájde.

Keď som sa konečne poriadne vyplakala, postavila som sa na nohy a držiac sa kríkov som našla rovnováhu. Rozhodla som sa ísť späť do izby a ignorovať ho. Je to predsa aj moja izba a keď sa chcem vyspať, tak mám právo do nej ísť.

Prechádzala som okolo recepcie, kde práve stála tá mrcha. V momente do mňa vošla zlosť a chcela som sa pomstiť. Či už zviedol on ju, alebo ona jeho, potrebovala som si vybiť zlosť a ona bola práve poruke. Narovnala som sa, zdvihla hlavu hore a kráčala som rovno k nej.

„Prepáčte?“ povedala som a poklopkala ju po pleci. S úsmevom ako nič sa otočila a riekla:

„S čím vám pomôžem?“

Ústa sa mi roztiahli do širokého úsmevu a natiahla som ruku. Mihom sekundy som jej strelila facku tou najväčšou silou, akú som v sebe našla a s pocitom zadosťučinenia som povedala:

„To máš za to, že nenecháš môjho priateľa napokoji!“

Pozerala na mňa vystrašene a zároveň prekvapene a ja som sa otočila a kráčala som priamo k výťahu. Ľudia na mňa civeli, no v tej chvíli mi to bolo jedno. Na duši som mala dobrý pocit a už mi nebolo tak zle. Vošla som do izby, ktorá bola prázdna a spokojne som si ľahla do postele. Len čo sa moja hlava dotkla vankúša, zaspala som.

Harry

Keď som sa ako tak upokojil, vyšiel som von ju pohľadať. Nevedel som, čo jej poviem, keď ju stretnem, no vedel som, že to tak nemienim nechať. Nechcem to všetko zahodiť len kvôli hlúpemu prekvapeniu, ktoré ani nemá žiadnu platnosť, keď sme pohnevaní a ona si myslí, že som ju podviedol.

Kráčal som po celom areáli a márne ju hľadal. Pozrel som sa už všade, prešiel celú pláž, no nikde nebola. Začal som sa báť. Niekde predsa musí byť. Zúfalý som sa vracal späť do hotela. Prechádzal som okolo nejakých ľudí, ktorý sa práve pohoršovali nad nejakým dievčaťom, čo niekomu strelilo facku. Len som prevrátil očami a vošiel do výťahu.

Vyviezol som sa nahor a vošiel do izby. Na posteli ležala skrútená Vicky s červenou fľakmi na tvári od plaču a ruky mala zopnuté v päsť. Vydýchol som si, že sa jej nič nestalo a podišiel som k nej. Pobozkal som ju jemne na čelo, keď mi v tom vrazil do nosa pach alkoholu. Ona pila! pomyslel som si a nadával si. Za to všetko môžem ja! Bože som ale idiot!

Nechal som ju teda spať a zapol som si potichu televízor. Pozeral som jeden španielsky program za druhým, hoc som takmer nič nerozumel a zabíjal som čas. Nechcel som nikam ísť, aby som ju opäť nestratil. Po dvoch hodinách som to vypol a usadil som sa do kresla oproti posteli. Dúfajúc, že neprespí celú noc, som na ňu poslednú polhodinu hľadel a premýšľal som, čo jej poviem. Ešte stále mi nič neprišlo na um.

Odrazu sa ozvalo zamrnčanie a ona sa pomaly začala prebúdzať.

„Auuuu,“ vzdychla si a chytila sa za hlavu. Pomaly sa posadila na posteli a poobzerala sa vôkol. „Snívalo sa mi to?“ opýtala sa ma s privretými očami.

„Kiežby som mohol povedať, že áno,“ odvetil som pravdivo.

„Ešte šťastie, že zajtra večer odchádzame,“ vzdychla si a postavila sa na nohy. Jemne sa zatackala a spadla naspäť na posteľ.

„Počkaj, pomôžem ti,“ pribehol som k nej a pomohol jej vstať.

„Viem sa o seba postarať!“ odvrkla nahnevane a zamierila do kúpeľne. O chvíľu som už len počul zvuky, nie veľmi lahodiace uchu, keď vracala.

„Si v poriadku?“ zvolal som.

„Nechaj ma na pokoji! Nepotrebujem ťa!“ odvetila a ozval sa splachovač a následne tečúca voda. Potom vošla naspäť do izby a zamierila do skrine. Začala si odtiaľ vyberať všetky veci a hádzať ich na posteľ.

„Čo to robíš?“