Coincidence 82

Ahojte :) Viem, že som bola posledný týždeň neaktívna a mrzí ma to :/ no naozaj som enmala vôbec čas písať a taktiež som nemala žiadnu múzu. Konečne som sa odhodlala v tom pokračovať, aj keď som túto časť písala dlhšie než iné, lebo som nevedela o čom bude, ale aspoň som prišla na to, ako to bude pokračovať :) hádam vás týmto neunudím, pretože sa tam v podstate nič nedeje, a budem sa snažiť písať len čo budem môcť. Pondelok a utorok nejaký extra výkon odo mňa nečakajte, pretože neviem, či budem stíhať, no možno prekvapím ;) ktovie 

Dva týždne v Paríži zbehli ako voda a ja som sa vrátila späť do Londýna. No tam ma čakalo nemilé prekvapenie.

„Ahoj, tak rád ťa vidím,“ zvolal Harry, keď som vošla do bytu. Vbehla som mu do náručia a silno som ho vyobjímala.

„Tak veľmi si mi chýbal,“ usmiala som sa a pobozkala ho.

„Veď aj ty mne,“ odvetil a pustil ma. Zohla som sa k zemi a dvihla som na ruky Nelu, naše mačiatko z Vianoc. Meno sme jej dali na Silvestra, keď nás z ničoho nič napadlo.

„Ahoj, moja,“ pritúlila som si ju a užívala si jej pradenie.

„Pomaly mám pocit, že máš tu mačku radšej ako mňa,“ zasmial sa Harry.

„Ale, nenamýšľaj si,“ usmiala som sa a opäť ho pobozkala. „Vieš, že si na prvom mieste. Konečne budeme mať kopec času a budeme môcť byť spolu.“

„Nooo, hmmm...“

„Čo sa deje?“ spozornela som.

„O týždeň nám začína turné v Amerike. Opäť.“

„Čože?“ zvolala som šokovane a položila som Nelu na zem. „A to mi hovoríš až teraz?“

„Dozvedeli sme sa to pred týždňom a nechcel som to riešiť cez mobil. Všetko sa to zbehlo tak rýchlo. Jeden deň som sedel doma a druhý deň sme už boli v štúdiu a plánovali sme mestá.“

„Ako dlho?“

„Dva mesiace,“ sklonil hlavu.

„Pane bože,“ zviezla som sa na gauč.

„Poď so mnou,“ ozval sa Harry.

„Nemôžem tu nechať všetku prácu a na dva mesiace si spraviť dovolenku. Práve som sa vrátila z prehliadky. Máme kopec objednávok,“ odvetila som.

„Tak ma aspoň prídeš pozrieť. Na chvíľu, aby to nebolo tak dlhé. Na pár dní ťa hádam uvoľní, nie?“

„To áno, ale aj tak to je dlhá doba.“

„Vedeli sme o tom. Teraz to bude ťažké. Raz cestuješ ty, raz ja. Musíme to zvládnuť. Nie, my to zvládneme,“ posadil sa ku mne a pohladil ma po tvári.

„Veď ja viem. Len ... je to presne ako vtedy, keď som odchádzala. Mám pocit, akoby sme spolu ani neboli.“

„Tak tento pocit ťa tohto týždňa prejde. Keď budem odlietať, budeš až rada, že sa ma na chvíľu zbavíš,“ usmial sa.

„Čo máš za lubom?“ spozornela som.

„Nechaj sa prekvapiť. No na začiatok by sme si mohli vynahradiť tie posledné dva týždne, čo si bola preč, čo ty na to?“ uškrnul sa a vrhol sa v ústrety môjmu krku. Moja smutná nálada sa razom premenila na vášeň a celú noc sme strávili užívaním si spoločných chvíľ.

Celý nasledujúci týždeň bol Harry počas mojej práce v štúdiu, no zakaždým po mňa prišiel tesne pred záverečnou a šli sme spolu niekam. Buď do reštaurácie, alebo na nejaký krátky výlet alebo sa len tak prejsť po parku. No aj keď si myslel, že mi to bude po týždni liezť na nervy, ešte viac ma to s ním zbližovalo a pripomínalo mi to, že bude musieť na dva mesiace odísť.

Týždeň zbehol ako voda a odrazu som stála s chalanmi na letisku a lúčila sa s nimi. Ako inak, s Harrym najdlhšie. No len čo ohlásili posledné upozornenie na odlet lietadla, aj keď šli súkromným, Harry mi dal posledný vášnivý bozk a pobral sa s ostatnými cez tunel. Ja som sa otočila k El a Perrie a spoločne sme vyšli von.

„Tak čo budete, holky, robiť?“

„Ja mám teraz množstvo práce s našim albumom, takže predpokladám, že strávim veľa času v štúdiu. Do konca mesiaca musíme mať aspoň polovičku hotovú, takže našťastie nebudem mať ani chvíľku času, aby som myslela na Zayna,“ povzdychla si Perrie. Hoci sme sa nestretávali často, dalo sa povedať, že sme boli kamarátky. Alebo sme sa aspoň tolerovali. Zrejme sme ešte nemali toľko času, aby sme sa bližšie spoznali.

„Mňa zahltili rôznymi prehliadkami a foteniami, takže tiež budem mať málo času. A navyše sa musím učiť, pretože posledné skúškové som strávila len doma nad knihami. Teraz sa radšej budem učiť postupne,“ odvetila Eleanor. „A ty? Aké máš plány?“

„Zrejme len práca. Keďže som po novom roku ukončila štúdium aj zmluvu s Hollister, ostala mi len Jennifer, takže strávim väčšinu času u nej navrhovaním a šitím kostýmov,“ usmiala som sa nasilu, aby som zakryla smútok. Ešte stále som sa nezmierila s tým, že sme s Harrym už opäť od seba. No to sa dalo čakať. On je v popovej kapele, ja som návrhárka, každý máme svoje ciele. Už len sa s tým vyrovnať.

Mesiac zbehol ako voda. Snažila som sa zahltiť prácou, aby som na Harryho nemyslela a väčšinou sa mi to aj darilo. Párkrát sme spolu volali, no zhodli sme sa, že nám to veľmi neprospieva, práve naopak. Cítili sme sa ešte horšie, a tak sme kontaktovanie obmedzili na minimum.

V polovici marca som sa rozhodla, že ho pôjdem navštíviť, tak som sa vypýtala od Jennifer a zavolala som Harrymu, kde sa najbližších pár dní budú nachádzať. Bola som tak nadšená, že som nemohla udržať prekvapenie, a tak som mu to prezradila. Tešili sme sa obaja ako malé deti a on mi sľúbil, že ma počká na letisku.

Letenku som si kúpila len jednosmernú do Miami, keďže som nevedela, ako dlho zostanem. Prácu som mala dokončenú a najbližší týždeň sa nemalo nič diať, takže to bolo v pohode. Keď nadišiel deň odchodu, zbalila som si veci a cestou som odniesla Nelu k Eleanor. Sľúbila mi, že sa o ňu medzitým postará, za čo som jej bola nesmierne vďačná. Až potom som sa odviezla autom na letisko a nastúpila som do lietadla. Bola som tak nadšená, že konečne uvidím Harryho, že mi ten 10 hodinový let prišiel dvakrát dlhší. Samozrejme, Murphyho zákony som poznala dokonale. A tak mi neostávalo nič iné, než sa s tým zmieriť.

Keď som konečne vystúpila z lietadla celá stuhnutá, vzala som si batožinu a šla smerom von. No medzi ľuďmi, čo čakali vonku na svojich známych, som Harryho hrivu nájsť nemohla. Po chvíli pozorovania davu som si bola istá, že tam nie je. A tak som vytočila jeho číslo a volala som mu.

„Vicky, prepáč, viem, že meškám, no zahltil nás dav fanyniek a momentálne trčím zaseknutý v zápche,“ ozval sa Harryho hlas.

„To je v pohode. Vezmem si taxík a stretneme sa v hoteli, dobre?“

„Už sa neviem dočkať. Pa.“

„Maj sa,“ zložila som a so sklamaným úsmevom som sa vybrala von. Odchytila som si svoj prvý žltý taxík a nadiktovala som názov hotela.

„Viceroy Hotel,“ povedala som a usadila som sa vzadu.

„Prišli ste na jarné prázdniny?“ usmial sa na mňa vodič a vyrazil.

„Vlastne nie. Prišla som za priateľom.“

„To je vlastne jedno. No určite musíte navštíviť aspoň jednu plážovú party. Bol by to hriech byť tu v tomto období a nezažiť žiadnu,“ žmurkol na mňa cez spätné zrkadlo.

„Budem si to pamätať,“ usmiala som sa a venovala som sa výhľadu cez okno. Dívala som sa na všetky tie mrakodrapy a moderné budovy. Niežeby v Londýne nič také nebolo, no predsa len, Amerika je Amerika. Len čo sme zastavili, zaplatila som a vodič mi pomohol s kuframi a podal ich rovno poslíčkovi z hotela.

„Ďakujem,“ povedala som a vybrala som sa dnu do obrovského niekoľko desiatok poschodového hotela.

„Nezabudnite na moje slová,“ zavolal za mnou šofér a zmizol vo svojom vozidle.

„Nezabudnem,“ zamrmlala som si pre seba a vošla som dnu. Pri recepcii ma už čakali moje kufre a tak som si objednala obyčajnú izbu a vyviezla sa výťahom na 37. poschodie. Poslíček otvoril dvere a nechal ma vojsť dnu. Omámene som zastala už vo dverách, pretože hoci bola izba malá, naschvál som nechcela nič luxusné, tak bola prekrásne zariadená a celá jedna stena bola presklená s výhľadom na mesto a more. Niečo úchvatné.

Rýchlo som sa spamätala a odstúpila som kúsok, aby ten chlapík mohol vojsť dnu a doniesť mi moje kufre. Pri odchode som mu dala prepitné a zavrela som za ním dvere. Hneď som sa vrhla na kufor a vybrala som si hygienické potreby a zavrela sa v kúpeľni. Dala som si osviežujúci sprchu na prebratie, keďže ma časový posun opäť dostihol, a len čo som vyšla v uteráku von, cítila som sa lepšie. Hlavne pre to, že niekoľko hodinová cesta lietadlom na mne zanechala následky, ktoré však už boli zmyté vodou.

Pri pohľade na kabelku som si spomenula na Harryho a vybrala som z nej mobil. Svietili na ňom tri zmeškané hovory a už som sa chystala mi zavolať, keď sa mi rozozvučal v ruke.

„Konečne. Prečo mi nedvíhaš?“ zvolal ustarostene Harry.

„Prepáč, bola som v sprche.“

„Takže už si na izbe?“

„Áno. Číslo 3714. Čakám ťa,“ usmiala som sa sama pre seba a zložila som. Pri pohľade na kufor ma napadlo sa obliecť, no vzápätí som si uvedomila, že by to bolo aj tak zbytočné, a tak som ostala v uteráku a čakala som na Harryho príchod.