Irresistible 1

Prvá časť trošku dlhšia a potom budú kratšie, keďže tak chcela väčšina :-) hádam sa nová poviedka bude páčiť :)

Melanie

„Hayley! Poď už! Nestihneme vlak!“ volala som na moju najlepšiu kamošku.

„Už to bude!“ ozvalo sa z kabínky na toalete. Práve sme sa totižto chystali nastúpiť na vlak domov, lenže slečinke sa zachcelo na malú. Ozaj, ani som sa nepredstavila. Volám sa Melanie Benson a mám 22 rokov. Pochádzam z hlavného mesta Írska, Dublinu, no pred 5 rokmi sme sa s ocinom rozhodli presťahovať a vyšlo to na Mullingar. Mamina mi zomrela už pri pôrode, takže som ju nepoznala, no ocino mi statočne vynahradil oboch rodičov.

Patríme, povedala by som, medzi takú vyššiu strednú vrstvu, takže sa nám žije skvelo vo veľkom dome neďaleko centra mesta. Mám vlastnú izbu s kúpeľnou a okrem spálne máme ešte dve hosťovské izby. Okrem neho vlastníme aj letné sídlo v Nice na pobreží Stredozemného mora, ktoré sme zdedili po smrti starých rodičov z mamkinej strany. Boli Francúzi.

Mesto je oproti Dublinu o dosť menšie, no časom som si zvykla a spoznala kopu milých ľudí. Medzi ne patrí aj Hayley, s ktorou som sa stretla hneď v prvý deň a padli sme si do oka. Od tej chvíle sme nerozlučné ako dvojčatá. Mali sme rovnaké záujmy a dokončovali sme si myšlienky. Akoby nás po pôrode od seba odtrhli. Ešte aj na školu sme sa vybrali rovnakú. Síce iný odbor, no hlavne, že sme boli spolu.

A teraz sme sa práve vracali na leto domov, späť k rodinám do Mullingaru. No pokiaľ si Hayley nešvihne, zmeškáme vlak a budeme musieť čakať na ďalší.

„Už som hotová,“ vyšla vysmiata von a ja som jej nahnevane podala jej tašku.

„Takže môžeme ísť?“

Hayley

„Samozrejme,“ uškrnula sa Hayley. Výborne sa zabávala na mojom podráždenom výraze. Vedela, že ten vlak nechcem za nič na svete zmeškať kvôli Nickovi. Že kto je Nick? Môj dlhoročný priateľ. Možno nie až tak dlhoročný, no chodíme spolu takmer od môjho príchodu do mesta. Chodí na univerzitu do  Galway-u, čo je presne na opačnom konci krajiny ako Dublin.

No teraz ho konečne po niekoľkých mesiacoch uvidím, tak sa neviem dočkať. A Hayley si zo mňa preto celý čas uťahuje. Nezazlievam jej to. Len tak bráni svoju bolesť zlomeného srdca. Donedávna mala aj ona svoju polovičku, kým sa s ňou z nepochopiteľných dôvodov nerozišiel a nezdúchol preč. Odvtedy ho nik nevidel.

Posledné sme nastúpili do vlaku tesne pred tým, než strojvodca zapískal a vlak sa rozbehol. Vzali sme si našu batožinu a prekutrávali sme jednotlivé kupé. Ani jedno nebolo úplne prázdne, tak sme napokon otvorili to, kde sedeli akýsi dvaja chalani a spýtali sme sa, či si môžeme prisadnúť.

Pustili nás so širokými úsmevmi dnu a už sa chystali flirtovať. S Hayley sme na seba len pozreli a prekrútili očami. Už je to tu zas. Neboli sme síce žiadne topmodelky, no so zdravím sebavedomím sme o sebe mohli tvrdiť, že sme celkom atraktívne. Usudzovali sme to najmä z tých pohľadov opačného pohlavia, ktoré sa za nami otáčali či v bare alebo na ulici.

„Kamže kam, dievčence?“ usmial sa hnedovlasý týpek v našich rokoch a skúmal moje telo pohľadom.

„Domov,“ usmiala som sa. „A vy?“

„Práve rozmýšľame, či nezmeníme smer,“ flirtoval s nami ten druhý. Boli celkom zlatí, no nepatrili medzi našich idolov. A navyše, ja som bola zadaná. No to nám nebránilo sa s nimi trošku pohrať a potrápiť ich. Aj v tomto sme boli s Hayley rovnaké. Obe sme boli, ako hovorí ona, tak trošku potvory. Rady sme sa zabávali a boli stredobodom pozornosti. Najmä tej mužskej. No nič vážnejšie. Len sa pohrať, poflirtovať, namotať okolo prsta a odkopnúť. Možno si myslíte, že sme boli choré, no my sme len boli mladé a zdravo sme si to užívali. Veď prečo by sme nemohli počúvať lichôtky a komplimenty na naše osoby?

Ani teraz to nebolo inak. Kým sme dorazili do mesta, chalani boli kompletne namotaný. Ležali nám pri nohách. Samozrejme, obrazne. No len čo vlak zastavil, schytili sme svoje batožiny a vybrali sme sa s úsmevom von. Naposledy sme im zamávali a už nás nebolo.

Len čo sme boli vonku na nástupišti a vlak sa rozbehol ďalej, naraz sme vybuchli do hurónskeho smiechu a nemohli sme sa zastaviť.

„Videla si tie ich výrazy, keď sme sa z ničoho nič zdvihli a odišli?“ smiala sa Hayley.

„Jasné, že som videla. Mala som čo robiť, aby som sa nerozosmiala,“ chytala som sa za brucho.

„Dlho som sa tak nebavila.“

„Ja tiež nie. Bolo fajn si to znovu precvičiť,“ uškrnula som sa.

„Pre teba. Ja si to precvičujem neustále, keď sa snažím uloviť toho správneho chlapa,“ riekla už bez smiechu Hayley.

„A to je tvoja najväčšia chyba. Príliš sa snažíš. Aspoň pri tých mužoch, ktorí sa ti páčia. Hraj sa s nimi ako s ostatnými, akoby ti na nich nezáležalo a hneď ich budeš mať pri nohách a nedajú ti pokoj,“ usmiala som sa.

Nick

„To sa ti ľahko povie,“ uškrnula sa. „No dosť rečí o tom. Máš tu milenca.“

Rýchlo som sa otočila a pery sa mi roztiahli do úsmevu.

„Nick!“ zvolala som nadšene a rozbehla som sa k nemu. „Tak si mi chýbal.“

„Veď aj ty mne, Mel!“ objal ma tuho.

„Nemal si prísť až cez víkend?“ pýtala som sa prekvapene.

„Mám odísť?“ zasmial sa.

„Nie, nie. Jasné, že nie, len som milo prekvapená,“ usmiala som sa a pobozkala som ho.

„Si tu autom?“ ozvala sa za nami Hayley.

„Áno, prečo?“

„Len že či máme odvoz,“ zaškerila sa a pobrala sa popri nás na parkovisko.

„Nevšímaj si ju. Ešte stále ju trápi ten rozchod s Benom. Nepočuj si o ňom nič?“ povedala som dúfajúc, že mi dá nejaké info. No márne. Síce boli predtým najlepší kamaráti, odkedy sa Ben vyparil, Nick o ňom nič nepočul. Aspoň mi to vravel. Vlastne o ňom nikto nič nepočul. Rodinu tu nemal, takže sa oň ani nemal kto strachovať, a po pár týždňoch sa ľudia prestali zaujímať. Len Hayley to trápilo.

„Tak poďme, nech nás tam dlho nečaká,“ usmiala som sa a spoločne sme zamierili k Nickovmu autu. Naložili sme všetko do kufra a nasadli dnu. Po niekoľkých minútach sme už boli pre Hayleyným domom, tak sme sa rozlúčili, nateraz, a zamierili sme ku mne.

Pred domom sme sa ešte chvíľu s Nickom rozprávali a snažila som sa ho presvedčiť, aby šiel dnu, no trval na tom, že príde neskôr. No ja som vedela, že sa vyhýba môjmu otcovi najviac, ako sa dalo a vlastne som mu to ani nezazlievala. Na jeho mieste by som sa mu asi vyhýbala taktiež.

 Jediné, v čom mi otec oponoval bol práve vzťah s Nickom, no po dlhých hádkach a úteku z domu pochopil, že sa ho nevzdám. A tak si všetky výhrady voči nemu radšej nechal pre seba, no nedalo sa povedať, že by bol voči nemu veľmi zhovievavý, keď bol u mňa. Aspoň ho rešpektoval ako môjho priateľa.

Rozlúčila som sa s ním teda dlhým bozkom a vošla som dnu.

„Som doma!“ zvolala som nahlas a na schodoch sa ozval dupot.

„Ahoj, chrobáčik,“ zvolal ocko a utekal ma objať. „Tak rád ťa vidím.“

„Ja teba tiež, oci,“ opätovala som mu objatie. Po chvíli ma pustil a vzal moju batožinu.

„Tak ako si ukončila školský rok?“ pýtal sa, zatiaľ čo sme kráčali hore do mojej izby.

„Výborne,“ usmiala som sa. „Prešla som so všetkého, hoci na vyznamenanie to nebolo a som v ďalšom ročníku.“

„Tak to som rád,“ zložil moje veci vedľa postele a otočil sa ku mne. „Určite si hladná, že?“

„Ako vlk,“ chytila som sa za brucho, v ktorom mi už cigáni vyhrávali. „Čo dobré máme?“

„Skús hádať,“ uškrnul sa a ja som vedela, že pripravil moje najobľúbenejšie...

„Palacinky!“ zvolala som radostne a chytro som zbehla dole do kuchyne. Než za mnou dobehol ocino, už som ich mala nabraté na tanieri poliate čokoládou a vychutnávala som si prvé sústa. „Sú výborné, ako vždycky,“ usmiala som sa.

„To som rád. Tak sa pekne najedz a hovor, čo ako,“ pobádal ma.

A tak som začala opisovať celý môj polrok od poslednej návštevy doma, ktorá bola na Vianoce.

„Tak to ste si to tam užili, čo?“ poznamenal ocino a odrazu vyzeral akýsi nesvoj.

„Áno, ale je dobré byť doma. A ty si sa tu mal ako?“ opýtala som sa ho.

„No, vieš ... práve o tom som s tebou chcel hovoriť,“ poškrabal sa po hlave.

„Tak hovor,“ usmiala som sa a povzbudila ho.

„Ide o to, že som si v podstate našiel priateľku,“ riekol s pohľadom upretým do zeme.

„Čože? To je super. Páni. Kto to je? Koľko má rokov? Ako vyzerá? Má deti? Slobodná, rozvedená či vdova?“ vychrlila som naňho otázky. Usmievala som sa od ucha k uchu a čakala som odpovede. Bola som šťastná, že si otec po toľkých rokov niekoho našiel. Už bolo načase, aby bol aj on šťastne zamilovaný.

„No, je odtiaľto z mesta a je trošku staršia. Má dvoch synov a je rozvedená,“ odvetil otec váhavo.

„Vau, tak blahoželám. Konečne je ocino zamilovaný,“ potľapkala som ho po pleci s úsmevom.

„Takže sa nehneváš?“ pozrel na mňa prekvapene.

„Hnevať sa? Veď nemám prečo. Už som takmer dospelá a nemám dôvod ti sedieť pri zadku a očakávať tvoju plnú pozornosť. Som rada, že si si niekoho našiel. Aspoň nebudeš sám, keď odídem z domu,“ zasmiala som sa.

„Tak to mi odľahlo. Čakal som .... no horšiu reakciu. Všade hovoria, ako deti žiarlia, keď si ich rodičia niekoho nájdu a tak.“

„Už nie som dieťa, oci,“ prevrátila som očami.

„To som rád. V sobotu sme k ním pozvaní na obed. Bol by som rád, ak by si tam šla so mnou.“

„Rada. Už sa neviem dočkať, ako spoznám tvoju pani dokonalú,“ zasmiala som sa.

„Dúfam, že si budete rozumieť,“ usmial sa otec a zamieril do obývačky.

„Ozaj, kto to je? Možno ju poznám aspoň z videnia,“ zvolala som za ním.

„Volá sa Maura. Maura Horanová,“ usmial sa otec a odišiel.