Záchranca

Tak :) konečne som doprekladala jednodielvoku s Harrym Saviour :-) nie je to síce bohvie čo, ale nechcela som už oproti anglickej verzii nič meniť :-) no až teraz pri prekladaní som si všimla, aké hlúpe chyby som tam spravila len preto, že som si to ešte raz neprečítala :-) niektoré dokonca zmenili úplne kontext, takže odporúčam prečítať ešte raz pre tých, čo to už čítali po anglicky :-) 

+ by som rada oznámila novinky ohľadom mojej ďalšej tvorby :-) Silvestrovská noc bola produktívna a napadol na nový scenár na story, no tento už asi nebude tak dlhý a bude to niečo nové :-) v čom, to uvidíte potom :-) a bude pravdepodobne s Niallom, pretože mi do príbehu pasuje najviac, kvôli tomu, že má len jedného súrodenca :-) niekto si pýtal Zayna, tak s ním možno jednodielovku ;-)

Prečo musím všetko robiť ja? pýtal som sa sám seba a šiel som do kuchyne spraviť obed. Vedel som variť a chalani si na to zvykli. A teraz som bol niečo ako ich šéfkuchár. Najprv to bola sranda, ale už mi to začína liezť na nervy. Nepomohli žiadne výhovorky, tak som rezignoval a urobil som, čo odo mňa chceli.

Vybral som nejaké veci z ľadničky a začal som ich pripravovať. Asi po hodine som bol hotový a obed bol pripravený.

„Chalani, poďte jesť!“ zavolal som ich. Rozbehli sa cez všetky miestnosti a pribehli k stolu ako retardi. Prevrátil som očami a položil som všetko na stôl. Sadol som si a nabral si jedlo na tanier. Chalani na mňa pozerali, akoby som spravil niečo zlé.

„Čo?“ spýtal som sa s plnými ústami.

„Nič,“ riekol Louis a nabral si tiež. Ostatní ho nasledovali. Čo čakali? Že sa budem správať ako sluha a dám pred nich plný tanier? V žiadnom prípade! Majú vlastné ruky, pomyslel som si a začal som byť nahnevaný.

Keď som dojedol, vstal som od stola a zamieril som do svojej izby.

„A nezabudnite umyť riad!“ zakričal som na nich po ceste a čiastočne nahnevane som šiel po schodoch nahor. Musel som sa upokojiť, tak som na seba hodiť nejaké veci a zišiel som opäť dole. Žiadna rozlúčka, žiadne vysvetlenie, kam idem, len som za sebou zabuchol dvere a nasadol som do auta.

Nevedel som, kam pôjdem, len som potreboval byť nejaký čas osamote. Posledné dni som premýšľal, že opustím skupinu, ale potom sa to zlepšilo. Hádali sme sa takmer každý deň a nerozprávali sme sa navzájom. Napokon prišiel Paul a ako tak to vyriešil.

Potom to bolo fajn, no aj tak som sa cítil nervózny a tak ďalej. A teraz som o tom chcel popremýšľať a nájsť nejaké riešenie. Vlastne, riešenie už bolo, no ja som aj tak nebol úplne spokojný. Potreboval som si to všetko urovnať v hlave.

Celú cestu som premýšľal, keď som sa odrazu našiel na ceste na pláž neďaleko Londýna. Neplánoval som tam ísť. Moje podvedomie prevzalo kontrolu a doviezlo ma sem. Už som sa nechcel otáčať, tak som pokračoval v ceste. Keď sin dorazil na miesto, zaparkoval som auto na akejsi poľnej ceste a vykročil som k moru.

Pláž bola kamenistá a ja som nemal vhodnú obuv, takže ma boleli celé chodidlá. Podišiel som až k vode a zadíval som sa na obzor. Bol koniec jesene, takže slnko práve zapadalo. Bolo vidno len polovicu, ale bolo to prekrásne.

Moje podvedomie vedelo, kam ísť, pomyslel som si. Poobzeral som sa dookola po nejakom mieste na sedenie. Napravo boli útesy a veľké balvany, tak som sa tam vybral a vyliezol som na najväčší. Sadol som si s prekríženými nohami a pozrel som sa nadol, kde sa bola rozbíjala na skalách. Bolo to perfektné miesto.

Premýšľal som o minulosti, prítomnosti aj budúcnosti a rozhodol som sa, že ak nechceme skončiť so spievaním, musíme spraviť pár kompromisov. A prvá bude, že sa budeme s varením a ostatnými vecami striedať. Po niekoľkých hodinách sedenia a pozerania sa na more bola moja myseľ konečne “čistá“ a tak som sa rozhodol ísť domov a pohovoriť si s chalanmi.

Keď som odchádzal, všimol som si dve bláznivé dievčatá behajúce po pláži a smejúce sa. Na minútku som zastavil a zapozeral som sa na nich. Obe boli veľmi pekné, no blondínka ma zaujala. Bol som ako zhypnotizovaný a ona bola ako anjel.

Odrazu zakopla o kameň a spadla. Jej priateľka bežala k nej so šokovaným výrazom a kľakla si k nej. Bol som ako socha, nemohol som sa pohnúť, kým som nepočul ten hrozný krik.

„Abby!“ zakričalo dievča nahlas. „Preber sa!“ potriasla jej telom. Abby sa nehýbala. „O môj bože! Pomôžte niekto!!!!“ kričala a moje nohy sa konečne začali hýbať. Bežal som k nej najrýchlejšie ako som mohol a kľakol som si k Abby z druhej strany.

„Čo sa stalo?“ opýtal som sa nervózne.

„Spadla a omdlela. Musela si poraniť hlavu!“ povedala cez slzy.

„Mám neďaleko auto. Poďme!“ riekol som rýchlo a vzal som si Abby do náručia. Ponáhľal som sa k autu nasledovaný jej hnedovlasou kamarátkou a položil som ju na zadné sedadlo. Jej priateľka si sadla vedľa nej a ja som sa usadil za volant. Naštartoval som a zapol si GPS do najbližšej nemocnice.

Počas jazdy bolo ticho, jediné, čo bolo počuť boli vzlyky dievčaťa. Keď sme sa dostali na miesto, opäť som vzal Abby do rúk a šiel som do nemocnice. Doktor nám vyšiel v ústrety a hneď ju vzal na vyšetrenie. Vyplnil som medzitým papiere s brunetkinou pomocou a potom sme si už len sadli a čakali.

Zdalo sa to ako hodiny, ale zhruba po 10 minútach vyšiel doktor von a povedal:

„Je v poriadku. Utrpela otras mozgu, ale bol len veľmi slabý. Mala by sa prebudiť každú chvíľu. Môžete ju ísť pozrieť. Keď sa preberie, môže ísť domov.“

„Okay, ďakujeme,“ riekol som a nasledoval som dievča do miestnosti pozrieť sa na Abby. Sedela pri posteli a držala Abbynu ruku. Postavil som sa k oknu a čakal som na jej prebratie. Odrazu otvorila oči a vyzerala zmätene.

„Kde to som?“ opýtala sa.

„Neboj sa. Si v nemocnici.“

„Olivia! Čo sa stalo?“ zvýšila hlas a posadila sa.

„Je to poriadku. Spadla si a on nás odviezol do nemocnice.“

„Kto?“

„On,“ ukázala na mňa Olivia.

„Ahoj,“ zamával som.

„Ahoj? Zdáš sa mi povedomý.“

„No ... keď si v pohode, asi radšej pôjdem,“ povedal som a zamieril som na chodbu.

„Ďakujem,“ zvolala na polceste a ja som sa k nej otočil.

„Nie je zač,“ usmial som sa a vyšiel som k autu. Nastúpil som a zatvoril som za sebou dvere. O, bože. Čo je to so mnou? Už ju ani pravdepodobne neuvidím. Musíš sa prebrať, Harry! povedal som si a zapol som motor. O ďalšiu minútu som už bol na ceste domov so zvláštnym pocitom v mojej hrudi, ktorý ma ťahal späť. Ignoroval som ho a šiel som domov.

„Čaute, chalani,“ zakričal som a šiel som do obývačky.

„Harry! Kde si bol?“ opýtal sa Louis.

„Kto si? Moja matka?!“ odvetil som. „Nevadí, chcel som s vami všetkými o niečom hovoriť.“

„O čom?“ spýtal sa Zayn.

„Nie som ochotný byť tu otrokom, takže už žiadne varenie. Mali by sme sa striedať alebo si niekoho najať.“

„No, ak to je všetko, mohli by sme sa striedať,“ riekol Liam. Neočakával som toľko porozumenia.

„Tak dobre. Potom to je zatiaľ všetko,“ povedal som trošku prekvapený a sadol som si do kresla.

„Tak čo ideme robiť?“ spýtal sa Louis.

„Jesť!“ zvolal Niall.

„Nie, nemôžeme,“ odvetil Liam. „Dnes by mala prísť naša nová stylistka a pripraviť nás na šou. Paul povedal, že vraj ešte stále chodí do školy a potrebuje prax. Je to jeho kamaráta dcéra, myslím.“

„Ale stále môžeme pozerať film, kým príde, nie?“

„Myslím, že áno,“ prikývol Liam a zapol TV.

„A čo si pozrieme?“

„A čo ten film, čo nám dala Lou?“

„Dobrý nápad,“ usmial som sa. „O čom je?“

„Netuším. Pravdepodobne niečo romantické, ale nikdy nevieš.“

„Okay, takto to zistíme,“ riekol som a stlačil som gombík. Naskočili titulky a odrazu sa ozval zvonček.

„To je asi ona,“ povedal Liam a šiel otvoriť. Zastavil som film a napol som uši, aby som počul, čo sa tam deje.

„Ahoj, ty musíš byť tá nová stylistka, že?“

„Áno, to som ja,“ povedalo dievča, ktorej hlas mi znel povedome.

„Okay, tak poď ďalej. Ako sa voláš?“

„Abby.“

Sníva sa mi? Známy hlas. Dievča s rovnakým menom ako tá blondínka z nemocnice. Premýšľal som, či je to naozaj ona alebo mi už neslúžia uši, keď odrazu vošiel Liam nasledovaný mojím blonďavým anjelom.

„Chalani, toto je Abby, naša nová stylistka Abby, toto je Louis, Niall, Zayn, Harry a ja som Liam.“

Nepohol som z nej spustil zrak a ona na mňa hľadela tiež. Po chvíľi to začalo byť ostatným divné a Louis sa spýtal:

„Poznáte sa?“

„Dnes sme sa stretli,“ usmial som sa.

„Zachránil mi život,“ zašepkala.

„Nič to nebolo.“

„Počíta sa to,“ usmiala sa. „Teraz už viem, prečo si mi prišiel povedomý. Okay, tak začnime, napríklad s tebou Liam. Poďme,“ zatlieskala a vzala Liama preč. Dúfal som, že si vyberie mňa, aby sme sa mohli porozprávať, no nestalo sa. A tak som musel čakať. Po niekoľkých minútach sa Liam vrátil prezlečený z hora a Abby zakričala Niallove meno. Potom šiel Zayn a Louis. Ja som bol posledný.

Keď ma napokon zavolala, bol som tak nervózny a šťastný zároveň, že som takmer vybuchol. Aj za ten krátky čas ma na nej niečo priťahovalo. Nezamiloval som sa, aspoň som si to myslel. Keď som vkročil do izby, kde bola, moje srdce sa rozbúchalo. Takmer som zabudol dýchať, keď som ju uvidel.

„Sadni si!“ riekla jednoducho a ja som poslúchol. Potreboval som nazbierať moju odvahu a to trošku trvalo. Napokon skončila a balila si veci na odchod.

„Prosím, počkaj,“ šepol som. Zastala na polceste a otočila sa ku mne. Pozeral som na ňu a snažil sa prísť na to, čo som chcel povedať. Že sa mi páči? Že je najkrajšie dievča, aké som kedy videl? Že by som bol najšťastnejší človek, keby so mnou šla von?

„Takžeeee?“ pozrela na mňa.

„No, je ťažké to povedať, ale ...“ zamrmlal som a prišiel som k nej bližšie.

„Čo?“

„Môžem ti to ukázať,“ usmial som sa a zmenšil som vzdialenosť medzi nami. Pozerala mi priamo do očí a na jej tvári sa neodrážalo žiadne prekvapenie či strach. Bol som trošku ohromený, ale napoon som sa nadobro rozhodol.

Zredukoval som priestor medzi nami, takže som mal tvár len pár centimetrov od tej jej a naše telá sa dotýkali. Neodtiahla sa a to bol dobrý znak. Konečne som sa pozrel na jej pery a už som viac nemohol čakať. Spojil som naše pery do nežného sladkého bozku a prehĺbil som ho vo vášnivý súboj.

Potom som sa trochu odtiahol a pozrel som jej do očí.

„Netuším, či som zamilovaný, pretože sme sa práve stretli, no bol by som veľmi šťastný, ak by si to so mnou skúsila.“

„Prepáč, nemôžem,“ zašepkala ticho a pozrela sa dole na nohy.

„Prečo?“

„Pretože aj keď moje srdce práve bije rýchlejšie než kedykoľvek predtým, nechcem byť len ďalšia na tvojom zozname. Prepáč,“ povedala smutne a odišla z izby. Ostal som tam v absolútnom šoku a neveril som tomu, čo sa práve stalo.

„Nie! Abby! Počkaj!!!“ zakričal som zrazu a rozbehol som sa. Vybehol som z domu práve vo chvíli, keď nastupovala na autobus. Kým som tam dobehol, dvere sa zatvárali. Nemyslel som a vložil som nohu medzi ne.

„Auuu!!!“ vykríkol som nahlas, keď mi dvere stlačili chodilo. Vodič ich hneď otvoriť, ale aj tak to pekelne bolelo. Pozerala na mňa, akoby som bol najšialenejšia osoba na Zemi.

„Prosím, vypočuj ma,“ povedal som cez bolesť.

„Nie, Harry. Je to zbytočné.“

„Nikdy predtým som sa tak necítil.“

„Ale veď sa poznáme len deň. Nie, len pár hodín!“

„Ja viem, ale čo môžeme stratiť, ak to skúsime?“

„Čas?“

„Nebudem to ľutovať a budem šťastný ak ty tiež nie.“

„Ja neviem, Harry!“

„Povedz áno, aby sme už mohli ísť!“ zakričal niekto z autobusu, pretože sme sa rozprávali cez dvere.

„Tak dobre. Skúsme to,“ usmiala sa a ja som sa ponáhľal dnu ju objať. Zabudol som však na moje boľavé chodidlo a bolesť ma načisto omráčila.

„Mal by si ísť k doktorovi. Nechaj ma, nech ťa tam vezmem a budeme si kvit,“ zasmiala sa a vystúpila z autobusu. Nemohol som byť šťastnejší.