O mne

Moja fotka
Hi, my name is Laura and I found myself a new passion that brings me a lot of joy - writing. For now I´m writing about One Direction but maybe over a time I will write about someone else. Who knows. :) I hope you liked, like and will like my stories and if so, please write comments. I´m really grateful for them because they are giving me the strenght and the fancy to write more and more. Thank you so much :) :-* FB - https://www.facebook.com/vojtekova.laura ... TT - https://twitter.com/LauraVojtek ... FB fanpage - https://www.facebook.com/LaliStories?ref=hl ... Ask.fm -http://ask.fm/LauraVojtek

streda, 31. októbra 2012

Coincidence 66


Nech sa páči nová časť :) a ešte by som rada odkázala Nine, že do konca týždňa počkám na vzájomné zdieľanie blogu a potom mažem :) 


„Ahoj, ako sa máš?“ zvolala.
„Úžasne. Skvele. Báječne,“ povedala som veselo.
„Ejha, cítim nejaké dobré správy.“
„Opäť sme s Harrym spolu a zajtra ideme na dovolenku!“ zvolala som nadšene.
„Páni, to je skvelé. Ako ste sa zmierili?“
„Bola som za jednou návrhárkou a náhodne som si vypočula hádku medzi ním a ich manažérom. Vysvitlo, že on bol za to zodpovedný.“
„Páni, to by som na Paula nepovedala. Ale som rada, že ste konečne spolu.“
„Ďakujem. A ty sa ako máš?“
„Ale, po starom. Na ďalší týždeň začína škola, takže sa pomaly psychicky pripravujem.“
„Tak ti držím palce. Už radšej končím, lebo sa idem baliť. Pošlem ti pohľadnicu,“ povedala som rýchlo, lebo sme už zastavili pred domom.
„Jeeee, teším sa. A kam to vlastne idete?“
„Na Kubu.“
„Páááni, dovolenka ako sen. Tak si to užite a pozdrav ich všetkých.“
„Odovzdám, maj sa.“
„Pa.“
Zrušila som hovor a zaplatila za odvoz. Potom som šla dovnútra, oboznámila som Naomi s plánmi na najbližšie dva týždne a šla sa pobaliť. Až vtedy som zistila, že mám len jedny plavky a kopa iných vecí mi chýba. Pozrela som na hodinky – 14:08. To mám čas. Len potrebujem odvoz.
Opäť som zdvihla mobil a vytočila som Harryho.
„Ahoj, deje sa niečo?“
„Nie, nič. Len som zistila, že si vlastne ani nemám poriadne čo obliecť, tak či by si sa neopýtal Louisa, či by ma nezviezol na nákupy, aby som odtiaľ šla rovno s kufrom k vám.“
„Opýtam sa, vydrž,“ odvetil a v pozadí som počula, ako volá Louisa.
„Že tam môže prísť o pol hodiny, ale bude ťa to niečo stáť.“
„A čo?“
„To netuším. Nechce prezradiť.“
„Okey, povedz mu, že ho čakám.“
„Dobre,“ riekol a sprostredkoval všetko Louimu. Na záver som ešte počula, ako sa mu vyhráža, nech sa mi nič nestane a nech poriadne zváži, čo odo mňa chce.
„Vybavené,“ povedal potom do mobilu.
„Ďakujem ti, ľúbim ťa.“
„Aj ja teba. Teším sa na večer, maj sa.“
„Ahoj,“ usmiala som sa sama pre seba a zložila som. Nahádzala som do kufra posledné veci a zatvorila ho. Potom som sa prezliekla do jednoduchých bielych kraťasov, svetlohnedého tielka a do príručnej batožiny som si poukladala zvyšné veci, ktoré som chcela mať pri sebe. Na nohy som si obula sandále, do uší zapichla náušnice a hotová som zišla dole čakať na Louiho. Od hovoru prešlo už asi 25 minút a ja som bola celá netrpezlivá.
Vtom mi zazvonil mobil a na displeji sa zobrazilo neznáme číslo.
„Vicky, kde, dopekla, trčíš?“ ozval sa známi hlas.
„Loui?“ opýtala som sa neisto.
„No kto asi? Kde si?“
„No predsa v dome. Kde si ty?“
„Pred domom. Už asi 5 minút tu vytrubujem a nik nevychádza.“
„Ale veď ja som nič nepočula. Počkaj,“ vykukla som von oknom, no na ulici žiadne auto nestálo.
„Louis, pred mojim domom žiadne auto nie je.“
„A čo som debil? Veď predsa viem, kde bývaš.“
„Ježíííš!!!“ buchla som sa po čele. „Ja už nebývam tam, kde predtým. Presťahovala som sa.“
„Aha, a mohla by si mi teda povedať adresu?“
„Jasné, mrzí ma to. Nehnevaj sa, prosím,“ odvetila som vinne a nadiktovala mu adresu.
„Okey, hneď som tam. A neboj, nehnevám sa. Ale výmenný obchod ťa aj tak neminie,“ zasmial sa.
„Už sa teším,“ odvetila som otrávene a zložila som. Uložila som si číslo pod meno Louis a obložila som mobil do kabelky. V hlave som si opäť prešla, či mám všetko a keďže som mala čas, spísala som si zoznam vecí, ktoré som si potrebovala kúpiť.
Akurát, keď som odkladala papierik do peňaženky, začula som trúbenie auta. Rýchlo som s kufrom vybehla von a dala ho do auta. Potom som nasadla vedľa Louisa a pripútala sa.
„Ďakujem ti,“ usmiala som sa naňho a už sme fičali po ceste.
„Nie je to zadarmo, pamätaj.“
„Iste, iste. A čo vlastne chceš?“
„Najprv mi povedz, kam ideme.“
„Oxford Street.“
„Okey, no a teraz požiadavky. Ako prvé chcem dva balíčky mrkvy.“
„V pohode.“
„A po druhé, chcel som ťa požiadať, či by si mi nenavrhla nejaké krásne šaty pre El. Vieš, o mesiac budeme mať výročie a ja by som ju chcel pozvať na nejakú luxusnú večeru a tak ďalej, no chcel by som jej k tomu dať nejaké úžasné šaty a po tom, čo si mala oblečené na prehliadke si myslím, že s tvojou pomocou to bude dokonalé.“
„Páni, Louis. Prekvapil si ma. Čakala som niečo ... nechutné alebo ... no nič. Rada pomôžem. Mám nakreslených pár návrhov, tak ti ich potom môžem ukázať a ty si vyberieš, alebo ak nie, tak mi povieš svoju predstavu alebo čo sa jej páči a skúsim niečo navrhnúť,“ usmiala som sa.
„Ďakujem ti.“
„To nestojí za reč,“ mávla som rukou a zo stropu auta som zložila zrkadielko a upravila sa. V odraze som si však všimla veľkú kyticu polo zvädnutých ruží na zadnom sedadle a prekvapene som sa Louisa spýtala:
„Louis? Prečo máš vzadu kyticu ruží, ktorá vyzerá, akoby už mala pár dní?“
„Ou, úplne som zabudol. Keď som odchádzal, všimol som si pred dverami tú kyticu a hneď ma napadlo, že to bude určite tá od Harryho. Vyzeralo to, že majitelia nie sú doma už dlhšie, tak som preliezol plot a vzal som ju so sebou. V prednej priehradke je k nej aj list,“ odvetil Loui.

Biele ruže mám najradšej," povedala som sama pre seba a vybrala som list. Začítala som sa doňho a tie slová ma dojali. Teraz, keď už som vedela, ako to bolo, to bola len taká maličkosť, no jeho vyznanie bolo nádherné. Opatrne som si list odložila do kabelky. Bol pre mňa ako poklad a ja som ho plánovala chrániť ako oko v hlave.
Napokon sme dorazili na miesto a s Louisom sme vystúpili.
„Ideš so mnou, či?“ opýtala som sa ho.
„Nie, vďaka,“ uškrnul sa. „Nájdeš ma v Starbuckse.“
„Pokiaľ nebudeš obkľúčený miliónom fanyniek,“ zasmiala som sa.
„Neboj, mám krytie,“ usmial sa a vytiahol šiltovku a okuliare. Pomyslela som si, že aj tak by som ho asi spoznala, no nechala som to tak a vybrala som sa po obchodoch. 

28 komentárov:

  1. úžasne !! :) fakt ! ;) je to úžasne ! :D

    OdpovedaťOdstrániť
  2. krásne ako fakt :D tie požiadavky :D :D tiež som čakala niečo take.. :D ale krásna :) dalšiuuu :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Je to skvelé :) A vzájomné už je spravené len som dolaďovala pár detailov :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. okay ... uz som si vsimla :) a vdaka

      Odstrániť
    2. Len akosi nevidim kde je ta moja stranka zdielana :D

      Odstrániť
    3. v spriatelených blogoch mas Only Want To Be Happy :)

      Odstrániť
  4. Krásna časť :) Kedy bude ďalšia??

    OdpovedaťOdstrániť
  5. úžasná časť :) že nebude za chvíľku koniec??? :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. vdaka :) este nechystam nic :D mam pripravenych par zatahov este ;-)

      Odstrániť
  6. Dúfam, že dnes pridáš ešte jednu? :) prosím :)

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Prosím,prosím este jednu je to skvelé.:))

    OdpovedaťOdstrániť
  8. je to úúúúžasné :) DOKONALE:) teším sa na ďalšiu:) normálne ti poviem že sa neviem tohto príbehu nabažiť :D som to seba v šoku .. :D nikdy ma tak žiaden príbeh nevzal .. ale tento je proste dokonaly!! :D :) LEN TAK ĎALEJ :) Macko Púú :))

    OdpovedaťOdstrániť
  9. úžasné, famózne, dokonalé!♥ fakt ako klobuk dolu!♥

    OdpovedaťOdstrániť