Day 25

Téma: Niekto, kto ťa fascinuje a prečo.

Toto je zaujímavá otázka, pri ktorej som nad odpoveďou musela dosť dlho premýšľať. Je veľa vecí, čo ma fascinuje, napr. krásny chlapci, niekedy aj moja odvaha (sama netuším, kde sa berie :D), že stíham všetko, čo mám na pláne, ... No keby som sa mala zamyslieť len nad jednou osobou, tak ma napadne asi len moja najlepšia kamarátka Natal. Prečo ma fascinuje? Nie je to priamo ona ale celkovo naše priateľstvo. Ona je asi jediný človek, s ktorým sa dokážem pohádať len na minútu a hneď sa udobriť. Relatívne, ono to ani nie je pohádanie, len menšia výmena názorov. Neustále ma prekvapuje. Fascinujúce je aj to, že sme ale úplne rovnaké - rovnaké povahy (tvrdohlavé, cieľavedomé, výrečné atď.), rovnaké záujmy a rovnaké rodiny (obe máme mladšie sestry približne v rovnakom veku, takže ešte aj ony sú super kamošky, obe máme jedného rodiča mega prísneho a druhého menej, len ona to má otočené naopak). Celkom fascinujúce, nie? Pre mňa určite 

Love Me For Me 42

check → http://its-only-about-you.blogspot.sk/2013/09/moja-prva-giveaway.html

Nevnímala som svet okolo seba. Pred očami som mala rôzne obdobia z môjho detstva - ako som sa s mamkou hrala na ihrisku, ako ma ocko vyhadzoval do vzduchu, aj keď ledva vládal, ako sme spolu oslavovali moje 10. narodeniny, tie posledné, ktoré som mala s oboma rodičmi, ako som sa dozvedela o ockovej nehode a niekoľko dní som nedokázala prestať plakať, ako som sa s mamkou šťastne objímala, keď mi prišlo prijatie na univerzitu, ... všetky tieto momenty, kedy som si myslela, ako veľmi ľúbim svojich rodičov ... Neboli to moji rodičia. Boli to akýsi cudzí ľudia, ktorí ma vychovávali, uvedomila som si.

No aj keby, tak čo. Oni tu boli pre teba, keď si robila prvé kroky, oni ťa  počuli povedať tvoje prvé slová, oni sa s tebou hrávali a pomáhali ti s učením. Oni tu boli pre teba v každej chvíli počas celého tvojho života a brali ťa ako vlastnú. No a čo, že si ťa adoptovali. Ľúbili ťa ako svoju krv a tým, že ťa tvoja mamka neporodila sa nič nemení! Navždy ostane tvojou mamkou a tvoj otec ostane tvojím otcom! ozvalo sa moje svedomie a ja som si uvedomila, že má pravdu. Nemohla som ich za nič viniť.

Oni ma neukradli mojim biologickým rodičom. Pravdepodobne ma len našli niekde v sirotinci a adoptovali si ma. Nič zlé vlastne neurobili. Je nebodaj zločin, chcieť dieťa a brať ho ako vlastné? Nie! A odrazu som už necítila žiaden hnev. Ani voči mojím rodičom na Slovensku, ani voči tým biologickým. Nemohli za to, že sa s nami osud hral a spôsobil nám všetkým toľko útrap. Aj oni niečo stratili – dcéru. Stratili svoje dieťa, ktoré napokon našli. Možno im to vyčítať? Nie!

V tej chvíli, ako som si to všetko dala dokopy a uvedomila som si všetky súvislosti, začala som znovu vnímať okolitý svet okolo seba. Ešte stále som sedela na sedačke v čakárni, no čiesi ruky ma nežne objímali a dodávali mi hrejivé teplo. Pootočila som hlavou a môj pohľad padol na ustarosteného Louisa.

„Bude to dobré,“ usmial sa na mňa povzbudivo a ja som sa mu pritúlila do náručia. Aspoň na chvíľu zo mňa opadli všetky starosti a ja som sa cítila v bezpečí. No to krásne ticho a pokoj netrvalo dlho. Len čo si ostatní všimli, že som sa prebrala z apatie, ukončili rozrušenú debatu na kraji a presunuli sa ku mne.

„Stephanie, si v poriadku?“ opýtal sa ma pán Atkins a všetci sa na mňa ustarostene pozreli.

„Som v pohode. A volám sa Zoey,“ odvetila som, ostávajúc aj naďalej v Louisovom náručí, kde mi bolo tak príjemne.

„Iste,“ usmiala sa na mňa pani Atkinsová. „Ako to zvládaš.“

„Chvíľu to potrvá, kým sa s tým vyrovnám. A myslím, že nehovorím len za seba,“ pozrela som sa na Ashley, ktorá bola taktiež otrasená, aj keď menej ako ja. Ona toho musela znášať menej. Len sa dozvedela o svojej stratenej sestre, ktorú ani netušila, že má. No ja som získala nových rodičov aj sestru. A navyše som sa musela porozprávať s mamkou. Bolo toho na mňa priveľa.

„Ale iste, obe máte času, koľko len chcete,“ usmiala sa na nás pani Atkinsová. „Máme objednaný hotel, takže sa tu chvíľku zdržíme.“

„Vďaka, pani Atkinsová,“ pokúsila som sa o slabý úsmev.

„A prosím, nevolaj ma pani Atkinsová. Viem, že o teba nemôžeme chcieť, aby si nás hneď považovala za rodičov, tak aspoň Grace a Scott, dobre?“

„Pokúsim sa,“ odvetila som. „Rada by som šla domov, ak vám to nevadí.“

„Ale iste. Určite si z toho všetkého zmätená a máš plnú hlavu myšlienok. Pokojne sa vyspi a zajtra by sme mohli ísť niekam na obed, čo ty na to?“

„No, cez deň mám školu, takže nestíham.“

„Tak večer?“ opýtala sa Grace s nádejou.

„Tak dobre, večer. Prídem o 6 k Ashley,“ riekla som a zdvihla som sa na odchod. „Dovidenia.“

„Tak zatiaľ,“ usmiali sa na mňa všetci okrem Ashley, ktorá bola ešte stále v šoku, rovnako ako ja. Spolu s Louisom sme vyšli von z nemocnice a Louis ma viedol priamo k jeho autu. Neprotestovala som. Nechcela som ísť na internát, kde by som musela čeliť ďalšiemu výsluchu. Potrebovala som pokoj a Louisovu oporu.

A tak sme sa odviezli k nemu domov a uložili sa na posteľ. Schúlila som sa v jeho náručí a mlčky som premýšľala. Louis vedel, že potrebujem priestor pre seba, a tak ma len objal a pritiahol k sebe. To bolo všetko, čo som potrebovala a konečne som sa mohla pokojne dať dokopy.

Ďalšie ráno som sa zobudila krátko pred zvonením budíka a hneď som ho vypla, aby nevyrušil Louisa. Opatrne som vstala z postele a po špičkách som prešla do kúpeľne. Len čo som sa na seba pozrela do zrkadla, takmer som umrela od ľaku. Osoba, ktorá sa na mňa dívala sa na mňa takmer vôbec nepodobala. Mala opuchnuté oči s tmavými kruhmi pod nimi a bola celá bledá.

To mám ísť takto do školy? Určite si nik nevšimne, že sa niečo stalo,  pomyslela som si ironicky a opláchla som si tvár studenou vodou. Následne som si z kabelky, ktorú som nechala na gauči v obývačke vybrala šminky a upravila som sa, aby som aspoň trochu vyzerala ako človek. Naniesla som si makeup a pod oči som si dala korektor. Následne som sa štipla do líc, aby nabrali trochu farby a šla som do kuchyne.

„Ahoj, ako si sa vyspala?“ usmial sa na mňa Louis, ktorý už stál pri peci a pripravoval jeho slávne palacinky. Ani som si nevšimla, kedy vstal.

„Bolo už aj lepšie,“ zamrmlala som a sadla som si na stoličku. O minútu na to predo mňa Louis položil taniec s palacinkami poliatymi čokoládou a prisadol si ku mne.

„Nechceš sa o tom porozprávať?“ opýtal sa ma so záujmom, no ja som sa naňho nedokázala pozrieť. Jediné, čo som teraz mala v mysli, bol nadchádzajúci rozhovor s mamkou, ktorý ma večer čakal.

„Prepáč, ale dnes sa na to necítim. Najprv to musím stráviť a potom sa o tom môžem rozprávať,“ povedala som a krátko som sa naňho pozrela.

„Len som chcel, aby si vedela, že som tu pre teba. Keby si ma kedykoľvek potrebovala,“ chytil mi tvár do dlaní a vtisol mi krátky bozk na čelo.

„Ďakujem, cením si to,“ usmiala som sa trošku a pustila som sa do raňajok.

„Kedy ti začína prednáška?“

„O pol 9, prečo?“

„Môžem ťa odviesť?“ ponúkol sa a ja som musela uznať, že by mi jazda autom prospela. Potrebovala som si prevetrať hlavu, doslovne.

„To by som bola rada,“ odvetila som. „Mohol by si pritom mať otvorenú strechu? Viem, že je november, ale ...“

„Iste,“ usmial sa Louis a taktiež dojedol. „Idem sa prezliecť.“

„Dobre, počkám ťa tu,“ riekla som a pustila som sa do umývania riadov. O chvíľu už pri mne stál Louis a spoločne sme vyšli na ulicu držiac sa za ruky.

„Najprv na internát, poprosím. Potrebovala by som sa prezliecť.“

„Rozkaz,“ zasalutoval Louis a ja som sa usmiala. Ešte, že ho mám. Netuším, čo by som si bez neho počala, pomyslela som si a po zvyšok cesty som mala na tvári jemný úsmev. Vietor vo vlasoch mi naozaj prospel, nie len tým, že som na chvíľu zabudla na všetky ťažkosti, ale aj sa mi zväčšil objem vlasov.

„O chvíľu som späť,“ riekla som a vybehla som na izbu prezliecť sa. O 5 minút som už opäť sedela v aute v novom outfite na ceste k škole. Len čo Louis zastavil pred bránou školy, nahla som sa k nemu a krátko som ho pobozkala.

„Ďakujem,“ usmiala som sa. „Že si bol včera so mnou a ... proste za všetko.“

„Za to sa neďakuje,“ odvetil Louis s úsmevom. „Rád som tu pre tebe a aj budem.“

„Keď budem môcť, ozvem sa ti. Pa,“ zakývala som mu a vystúpila som z auta. Louis mi poslal vzdušný bozk, zaradil rýchlosť a už ho nebolo. Otočila som sa k škole a rýchlou chôdzou som vošla do učebne. 

Love Me For Me 41

„Ahoj, mami,“ usmiala sa Ashley a objala ženu v strednom veku s čiernymi vlasmi a podobnými črtami ako Ashley. „Oci,“ usmiala sa na pána v hnedom kabáte s plešinou na hlave a taktiež sa mu vrhla do náručia. „Toto je Zoey,“ ukázala na mňa a všetky pohľady sa upreli mojím smerom.

Do tváre sa mi nahrnula červeň a ja som zahanbene sklopila pohľad.

„Stephanie!“ zvolala Ashleyina mamka a vrhla sa ku mne. Ja som len nechápavo pozerala raz na ňu a raz na Ashley, ktorá bola rovnako zmätená ako ja. O sekundu na to som sa ocitla v jej náručí a nedostala som sa o neho skôr ako o pár minút. „Už som si myslela, že ťa nikdy neuvidím,“ pozrela na mňa so slzami v očiach a chytila si moju tvár do rúk. Tak toto je naozaj divné! O čo tu ide? nechápala som.

„Dieťa moje,“ usmial sa jej ocko tiež a krátko ma objal.

„Okey, čo sa tu deje?“ opýtala sa Ashley a ja som len prikývla na súhlas s jej otázkou.

„Poďme hore a všetko vám povieme,“ usmiala sa cez slzy pani Atkinsová a my sme sa vybrali do Ashleyinho bytu. Len čo sa za nami zavreli dvere, Ashley opäť vybuchla.

„Tak hovorte!“

„Posaďte sa,“ riekol pán Atkins a ukázal na pohovku.

„Vďaka, postojím,“ odvrkla Ashley a ja som ostala taktiež stáť. Čo najskôr som sa chcela dozvedieť, o čo tu ide.

„Tak dobre. Začnem od začiatku,“ riekla jej mamka a spustila: „Predtým, než som bola tehotná, nebola som kuchárkou ale pracovala som v tajnej vládnej organizácii ako dvojitý agent. Najprv o tom nevedel ani Scott, ale po svadbe som sa priznala...“

„Dobrý vtip mami,“ zasmiala sa Ashley a ja som s ňou nemohla nesúhlasiť. Veď je to pritiahnuté za vlasy. Že tajná agentka! Ako z nejakého amerického filmu, pomyslela som si. „A teraz vážne!“

„To nie je vtip, zlatko,“ odvetila a pokračovala ďalej. „Keď som bola tehotná, nečakala som len jedno dievčatko, ale dve – dvojičky. V tom čase som už z organizácie odišla, aby som sa mohla venovať rodine. No nie všetko bolo tak hladké, ako som si myslela, že bude. Spolupáchatelia ľudí, ktorých som dostala do basy, sa rozhodli pomstiť a kým ste spali, podarilo sa im uniesť vás a chceli za vás mňa. Organizácii sa ich síce podarilo dostať, no druhé dieťa nikdy nenašli. Až doteraz,“ usmiala sa šťastne a znovu sa na mňa láskyplne pozrela.

„Počkaj, počkaj!“ zvolala Ashley. „Zoey má byť akože moja sestra? Moje dvojča?“

„Áno, naša malá Stephanie,“ rozžiarila sa a oči sa jej plnili slzami šťastia.

„Ehm, nechcem rušiť túto chvíľku, no to bude nejaký omyl,“ prerušila som ich. „Ja svojich rodičov mám. Na Slovensku.“

„Pravdepodobne adoptívnych, no neexistuje, aby ste boli tak podobné a neboli sestry,“ žiarila šťastím pani Atkinsová. „A môžem to aj dokázať.“

„Ako?“ vypúlila som oči a čakala na odpoveď.

„Máš znamienko za pravým ušným lalokom,“ vyriekla pani Atkinsová a moja ruka automaticky vyletela k pravému uchu. Na tvári sa mi usadil šokovaný pohľad a nedokázala som uveriť tomu, čo sa práve dialo.

„Ako to ...?“ nechápala som. Netušila som, ako prišla na to, že mám za uchom materské znamienko, keďže ho vôbec nebolo vidno, no bola to pravda.

„Som tvoja matka,“ usmiala sa a so slzami v očiach ku mne podišla. „Matka vás oboch,“ otočila sa aj na Ashley.

„Ale veď ... to nie je možné,“ nerozumela som ničomu. „Mám svojich rodičov. A som zo Slovenska!“

„Na to sa musíš spýtať ich. No jedno je isté,“ usmiala sa šťastne. „Konečne som našla svoju stratenú dcéru.“

„No tak moment!“ zvolala Ashley. „Vaše reči sú síce pekné, no nemáte žiadne dôkazy. Uverím, až keď uvidím výsledky testov! Nič proti Zo.“

„Tak na čo ešte čakáme,“ ozval sa pán Atkins a ja som sa na nich začudovane pozrela ešte stále zmätená z toho všetkého. Nič mi nedávalo zmysel a celý môj život mi preletel pre očami. je to pravda? Mohla by som naozaj byť ich dcérou? Naozaj ma rodičia adoptovali a nič mi o tom nepovedali? Všetky tie myšlienky mi naraz behali hlavou a ja som si ich nevedela utriediť. A tak som len bez slova vstala a nasledovala som ostatných na ulicu a následne do ich auta, ktorým sme sa odviezli do najbližšej nemocnice, aby nám spravili testy.

Väčšinu z toho som ani nevnímala a nedokázala som sa na nič sústrediť. Jediné, čo som mala v hlave bolo, že celý môj život bola pravdepodobne jedna veľká lož a ja som žila celý čas v nevedomosti.

Kým sme čakali na výsledky, začal mi v kabelke vibrovať telefón a ja som ešte stále zmätená vyšla na hlavnú chodbu, kde som zdvihla hovor od Louisa.

„Ahoj, zlato. Neskočíme večer niekam na večeru?“ opýtal sa ma Louis nadšene, no ani len zvuk jeho hlasu mi v tej chvíli nedokázal vyčarovať úsmev na perách. Neustále som mala na tvári zamrznutý výraz a pomaly som zo seba nedokázala vyriecť pol slova.

„Ahoj, Louis. Momentálne nemôžem,“ odvetila som bez emócií.

„Zo? Si v poriadku? Čo sa stalo?“ vyzvedal hneď.

„Je to ťažké vysvetliť po telefóne. Práve som v nemocnici s mojimi rodičmi, ktorí ani neviem, či vlastne sú moji rodičia a ja som zistila, že celý môj život bolo jedno veľké klamstvo. A teraz vôbec ničomu nechápem a som z toho všetkého zmätená,“ riekla som a do očí sa mi začali tisnúť slzy. Až keď som to všetko vyriekla nahlas, začalo zo znieť reálne a ja som si uvedomovala, že to nie je len zlý sen ale skutočnosť.

„Čože? Zoey, nerozumiem ti.“

„Ja .. ja,“ vzlykala som do telefónu. „Nedokážem ti to teraz vysvetliť.“

„Kde si? Prídem za tebou!“ riekol odhodlane a ja som vedela, že nemá cenu mu odporovať.

„London Bridge Hospital,“ odvetila som chvejúcim sa hlasom.

„O chvíľu som tam.“

„Dobre,“ riekla som a zrušila hovor. Bola som ako múmia, totálne dezorientovaná a zmätená zo všetkého. Vrátila som sa späť a sadla som si na voľné sedadlo s tvárou zaborenou do dlaní. Ashley medzitým nervózne pochodovala po čakárni a klopkala svojimi vysokými opätkami po hnedej podlahe.

Vtom vyšiel z ordinácie doktor a zvolal meno Atkins. Všetci sa k nemu v sekunde prirútili, iba ja som ostala sedieť. Jediné, na čo som sa zmohla, bolo, že som zdvihla hlavu a pozrela som sa na doktora.

„Test bol pozitívny. Zoey je vaša dcéra,“ odvetil a tie dve vety bolo to posledné, čo som dokázala vnímať. V tej chvíli sa mi môj svet zrútil a ja som len meravo hľadela pred seba bez náznaku pohybu.

Love Me For Me 40

Len čo mi skončilo vyučovanie krátko pred štvrtou, pobrala som sa priamo do kaviarne, kde som sa mala stretnúť s Ashley. Prišla som tam o pár minút skôr, tak som len pozdravila Brada a objednala som si. Mala som síce nutkanie sa ho za ten čas spýtať na tú brigádu, no spomenula som si na Ashleyinu žiadosť a počkala som.

Kým som pila kávu, prestala som vnímať čas aj okolitý svet a premýšľala som o nadchádzajúcich prázdninách. Chcela som ísť domov, no nemala som peniaze na letenku. Aj preto som potrebovala tú brigádu. A keďže som bola hlboko ponorená do svojich myšlienok, prekvapene som podskočila, keď si oproti mne niekto prisadol.

„Prepáč, že meškám. Zdržala som sa v zápche, poznáš to,“ riekla Ashley a ja som sa len usmiala.

„To je v pohode. Nečakám dlho,“ odvetila som. Vtom k nám podišiel Brad a trošku zmätene sa na nás díval.

„Opäť vidím dvojmo?“ zamrmlal.

„Ale, Brad. Veď si nás už videl spolu. Vtedy, keď som tu prestala pracovať.“

„To bolo dávno,“ zamračil sa. „No to je jedno. čo to bude?“

„Jedno presso,“ popýtala Ashley a Brad ho šiel pripraviť.

„Tak ako sa máš?“ otočila sa ku mne s úsmevom.

„Že sa pýtaš,“ zasmiala som sa. „Lepšie mi ešte nikdy nebolo.“

„To som rada. Takže Louis už je v pohode.“

„Áno,“ usmiala som sa. „Včera som mu tak v skratke zhrnula svoj životopis.“

„Perfektné. Tak to vás môžem potom na ples pozvať oboch,“ riekla Ashley a ja som od šoku vypleštila oči. Ples?! Aký ples? „Aj keď ... Louis bude mať asi lístky tiež.“

„Ehm, ples? Ja a ples?!“ zvolala som šokovane. „Prednedávnom by som si na seba neobliekla ani len sukňu a opätky.“

„No vidíš,“ zasmiala sa Ash. „A teraz budeš mať krásne šaty ako princezná a na opätkoch pretancuješ celý večer.“

„Nehrozí,“ uškrnula som sa. „Prepáč, ale na toto ma nenahovoríš. Žiaden ples.“

„Tak dobre,“ odvetila Ashley a ja som na ňu opäť prekvapene pozrela. Nečakala som, že sa vzdá tak ľahko. „No Louis ťa presvedčí,“ uškrnula sa a ja som vedela, že má plán. Plán, ktorý pre mňa nedopadne dobre. Musela som sa s tým zmieriť a vyčkať si, s čím príde. V tom mi prišlo na rozum, že som sa jej chcela opýtať na tú prosbu, aby som sa nepýtala na brigádu skôr, než si dáme kávu.

„Eh, Ashley?“ začala som. „Prečo si vlastne nechcela, aby som sa pýtala na tú prácu skôr?“

„Nooo, vieš ... dúfala som, že by si chcela pracovať so mnou,“ usmiala sa nervózne a mne padla sánka.

„Ale veď ... dvojičku ti už robiť nemôžem, aj keby som chcela, čo určite nechcem.“

„Nemyslela som to takto.“

„Tak čo si myslela? Všetkých už máš a na nič sa aj tak nehodím. Jediné, čo ako tak ovládam, je právo, no ani to nemám doštudované.“

„Nič z toho,“ odvetila Ashley. „Ide o to, že ...“

„No tak ma už nenapínaj!“

„Nechcela by si hrať?“

„Hrať?“ nechápala som. „Ako hrať?“

„Vo filme. Spolu so mnou,“ riekla Ashley.

„Čože?“ vypleštila som oči a začala som sa smiať. Nemohla som si pomôcť. Predstava mňa na filmovom plátne bola ... nereálna.

„Čo ti je smiešne?“ zamračila sa Ashley.

„Ja a herečka?“ vybuchla som znovu do smiechu. „Ani náhodou.“

„Prečo nie? Veď by to bolo skvelé.“

„Nemôžem hrať. Neviem to,“ odvetila som absurdne. „A navyše chodím do školy. Nemôžem len tak prestať.“

„Natáčať sa začína až v januári. To by si mala po prvom semestri a do druhého by si mohla nastúpiť externe. Pomohla by som ti so všetkým.“

„Aj keby to všetko vyšlo, ešte stále nevieš, či by ma chceli.“

„Ale viem, chceli. Volali Rayovi, že chcú prepísať scenár, aby tam boli dvojičky. Ty a ja.“

„To je šialené. Ja a herečka? To predsa nejde dokopy,“ krútila som hlavou.

„Ale ide. Máš čas, premysli si to. Nebudem ťa nútiť, no bolo by to skvelé. A navyše je z toho celkom pekný zárobok. Pred nakrúcaním dostaneš zálohu 25%.“

„Nechcem byť slávna,“ zamračila som sa. „Stačí mi, čo prežívam teraz. Všade ma ľudia spoznávajú ako Ashley, niektorí aj ako Zoey, no ja chcem mať svoje súkromie. Chcem žiť anonymný život, ako doteraz. Teda .. ako dovtedy, než som sa sem presťahovala.“

„Vieš predsa, že to nejde. Aj keby si v tom filme nehrala, neustále si nás budú mýliť. Nikdy už nezískaš späť svoju anonymitu. Jedine, že by si šla na plastiku a kompletnú zmenu.“

„Ja neviem. Je to šialené,“ zamrmlala som.

„Viem, preto si to premysli. Máš na to dva mesiace,“ usmiala sa Ash.

„Tak dobre. Porozmýšľam o tom,“ odvetila som a ona sa spokojne usmiala. Odpila som si zo svojej šálky kávy a zamyslela som sa nad tým všetkým. No v hlave som mala len neskutočný chaos a všetky myšlienky sa navzájom miešali. Nedokázala som poriadne premýšľať. A vlastne, ani som nechcela. Nechám si to na neskôr, pomyslela som si a začala som s Ashley inú tému.

Sedeli sme tam približne ďalšiu hodinu a rozprávali sme sa o všetkom možnom. Medzitým sme si ešte objednali koláč a vychutnali si ho. Krátko pred 6 sme sa rozhodli zaplatiť a ja som vybrala peňaženku.

„Pozývam ťa,“ riekla Ashley hneď a zaplatila skôr, než som stihla protestovať.

„Nabudúce platím ja,“ zamrmlala som a odložila som peňaženku späť do kabelky. Ashleynej kabelky. „Mala by som ti ešte to oblečenie vrátiť.“

„Ty snáď žartuješ, však?“ nadvihla obočie a ja som nevedela, kam tým mieri. „Je to tvoje, na tom sme sa jasne dohodli. Ja by som ich už aj tak nenosila. Nič proti, no väčšinou nenosím jedno oblečenie dvakrát. Na módu som príliš zaťažená,“ usmiala sa na mňa a ja som nevedela, čo jej na to odpovedať. Vyzerá to, že moja skriňa ostáva naďalej plná.

Vtom začal Ashley zvoniť mobil a ona sa ospravedlnila.

„Áno?“ zodvihla to a ja som sledovala ulicu za oknom. Sprvu som jej rozhovoru nevenovala pozornosť, no keď som zachytila moje meno, zbystrila som zrak a pozrela na ňu. Na tvári mala nechápavý výraz zmiešaný so šokom a ja som sa snažila z útržku rozhovoru zachytiť, o čom je reč.

„Ale mami, čo je so Zoey? Prečo by som ju tam mala ťahať? ... Áno, som s ňou. ... Počkať, vy ste už tu? Myslela som si, že ste na ceste. ... Čakáte na vrátnici? Prečo ste mi nezavolali skôr? ... Dobre, hneď som tam. ... Neviem, či bude chcieť ísť. Vlastne ani nerozumiem tomu, načo by tam mala ísť. ... Dobre, pokúsim sa ju presvedčiť ale očakávam vysvetlenie. ... Áno, už ideme. ... Pa.“

„To bola tvoja mamka?“ opýtala som sa.

„Áno,“ riekla Ashley a trošku nechápavo sa na mňa dívala. Asi bola ešte stále v šoku. „Vraj ma čakajú na vrátnici v mojej bytovke a chcú, aby si šla so mnou.“

„Ja? Prečo?“ nerozumela som.

„To netuším. Vraj nám to objasnia u mňa.“

„Čo odo mňa asi môžu chcieť?“

„Kto vie. Nemusíš tam ísť, ak nechceš.“

„Chcem to vedieť,“ povedala som odhodlane.

„Tak poďme,“ riekla Ashley a spoločne sme vyšli na ulicu. Vzali sme si taxík a o pár minút sme už vystupovali pred jej bytovkou. Srdce mi nervózne búšilo a ja som netušila, čo mám od tohto stretnutia očakávať. Zhlboka som sa nadýchla a nasledovala som Ashley dnu.

Love Me For Me 39

„Večera je hotová,“ vošiel Louis do izby a našiel nás dve s bábikami v rukách. S úsmevom si sadol vedľa nás a pozrel na Lux. „Tak čo, už nie si hladná?“

„Chcem sa hrať so Zoey,“ odvetila a pokračovala v hre.

„Ale musíš aj papať. Zoey tu bude aj potom.“

„Tak dobre,“ zamračila sa a položila Anabellu na posteľ. „Zatiaľ sa oni vyspia.“

„Výborne, tak poď,“ podal jej ruku a ona sa ho chytila. No potom sa načiahla aj za mnou a ja som ostala milo prekvapená. Louis očividne tiež. S úsmevom som ju chytila a všetci traja sme sa pobrali do kuchyne.

Kým ju Louis kŕmil, pýtal sa ma na moje učenie a ja som priznala, že som niekde v polovici zaspala. To ho rozosmialo a Lux sa na nás nechápavo zamračila.

„Prečo sa smejete?“

„Pretože na mňa Zoey spravila smiešnu grimasu,“ ukecal to Louis.

„Akú? Aj ja chcem vidieť?“ otočila sa na mňa a ja som sa dostala do úzkych.

„No tak, Zoey, ukáž ju znovu,“ pozrel na mňa aj Louis a ja som ho v tej chvíli chcela zabiť. No pred malou som nemohla, a tak som vystrúhala prvú grimasu, akú som vedela a Louis sa začal neskutočne smiať. No malá sa na mňa len začudovane pozrela a nechápala.

„Asi to nie je až tak smiešne,“ usmiala som sa.

„Ale hej, je,“ rehotal sa Louis a ja som doň zapichla pohľad.

„Poď, Lux. Už si dopapala. Anabella s Christianom na nás už čakajú,“ chytila som ju za ruku a spolu sme šli späť do spálne. Cestou som ešte hodila vražedný pohľad na Louisa a on sa ešte viac rozosmial. Kým Louis popratal kuchyňu, zabavila som Lux a keď sa k nám pridal, presvedčili sme ju, aby šla do postele.

„Ale budem spať pri vás?“ uisťovala sa.

„Áno, budeš. Pri oboch,“ usmial sa Louis a žmurkol na mňa.

Až potom súhlasila a prezliekli sme ju do pyžamka. Lou ju už vraj vykúpala, takže šla rovno do postele. Chvíľu sme pri nej ležali, kým nezaspala, no len čo sa ocitla v ríši snov, vstali sme z postele a na naše miesta sme nastavili vankúše, aby náhodou nespadla. Následne sme potichu odišli a zavreli za sebou dvere.

„A teraz už máme čas len a len pre seba,“ šepol Louis a pritiahol si ma k sebe. Mne zasvietil úsmev na perách a vzápätí som sa mu vrhla na pery. Louis mi bozky opätoval a pomaly ma ťahal do obývačky. Jeho prsty blúdili pod mojím svetríkom a pomaličky mi ho vyhŕňali.

„Vieš ... že ... nemôžeme,“ šepla som pomedzi bozky a Louis len zamrmlal súhlasné ´uh-huh´. No jeho ruky ostali stále pod mojím svetrom aj keď ho už nevyťahovali nahor. Keď sme boli pri gauči, štuchla som doňho a následne som si naňho sadla obkročmo.

„Nemali by sme sa takto provokovať,“ usmiala som sa, kým sa mi Louis díval do očí.

„Tak dobre,“ prevrátil očami Louis. „Tak si len ľahneme a pozrieme nejaký film?“

„Iste, niečo romantické by bolo fajn,“ usmiala som sa.

„Ale komédia nie dráma,“ dodal Louis a zapol film Just Go With It s Jennifer Aniston. Následne si ľahol na gauč a ja som sa schúlila pred neho. Takto v objatí sme dopozerali film a následne sme sa unavený pobrali do spálne. Kým si Louis vyberal, čo si oblečie ako pyžamo, keďže zvyčajne nemal nič alebo len boxerky, ja som si nastavila budík a jemnú melódiu, aby som nezobudila malú.

Následne som odložila mobil na stolík a postavila som sa pred Louisa, ktorý si  ešte stále nevybral.

„Treba ti pomôcť?“ usmiala som sa a dala mu krátku pusu.

„Trošku,“ pokrčil bezradne plecami. A tak som sa otočila k skrini a vytiahla dve supermanovské tričká, ktoré som tam našla. Jedno som mu podala a druhé som si vzala k sebe na opačnú stranu postele. Louis na mňa hodil prekvapený pohľad a ja som len pokrčila ramenami.

„Nebodaj mám spať v tomto?“ nadvihla som obočie a dala si dole sveter. Všimla som si, ako sa mu rozsvietili oči, no hneď som si cez hlavu pretiahla jeho tričko a tvárila som sa, akoby nič. Stiahla som si nadol nohavice a všetko som poskladala na stoličku. Následne som si ľahla vedľa Lux a sledovala som, ako si Louis prezlieka tričko. Tepláky si nechal rovnaké a zaliezol do postele vedľa Lux z druhej strany.

„Dobrú noc,“ usmiala som sa naňho.

„Dobrú,“ opätoval mi úsmev a ja som konečne zatvorila oči.

Ďalšie ráno som vypla budík len čo som začula prvé tóny melódie a potichu som vstala, aby som nikoho nezobudila. Vzala som si svoje veci a vyšla som z izby. V obývačke som sa obliekla a Louisovo tričko som si hodila do kabelky. Snáď sa nebude hnevať, keď si ho na chvíľu požičiam.

Skontrolovala som čas na hodinkách a šla som do kuchyne. Rýchlo som si pripravila chlieb s maslom a džemom a kým som ho jedla, napísala som Louisovi odkaz, že som už šla na prednášku a že som si požičala jeho tričko. S odoslaním bozkov som sa rozlúčila a nechala som papierik na stole.

Poupratovala som ho sebe kuchyňu a s kabelkou v ruke som vyšla z bytu. Ešte šťastie, že mal Louis na dverách kľučku. Keďže škola nebola hneď pri internáte, vzala som to metrom a o pár minút som už sedela na odrazu pre mňa nezáživnej prednáške.

Len čo som mala polovicu dňa za sebou, vrátila som sa na internát a šla som rovno do jedálne, kde bol len Caleb.

„Ahoj, aké to je?“ opýtala som sa ho, keď som si prisadla.

„Ako zvyčajné, nie najlepšie, no dá sa to zjesť,“ uškrnul sa a vrátil sa späť k jedlu.

„Bol Adam príliš opitý na oslave?“

„Veď si tam bola nie?“ pozrel na mňa nechápavo.

„Musela som súrne odísť a už sa mi nepodarilo vrátiť sa.“

„Ach tak, no mal toho dosť, no bavil sa v pohode. Nebolo mu ani zle ale nespravil žiadnu hlúposť, pokiaľ viem.“

„Tak to som rada. Ako ide štúdium?“

„Klasika. Nič extra. Ešte stále sme sa nedostali k pitvaniu.“

„Fuuuj,“ striasla som sa a on sa rozosmial.

„Nie je to až tak strašné,“ usmial sa.

„Vzhľadom na to, že práve obedujem tak to nie je nič príjemné,“ odvetila som. Našťastie táto téma pominula a my sme vystriedali pár ďalších, keď tu zrazu si ku mne prisadla osoba, ktorú by som ani vo sne nečakala.

„Tušila som, že tá náhla zmena nebol tvoj nápad,“ poznamenala Summer s úškľabkom na tvári a ja som nevedela, čo povedať.

„Tak vidíš. mala si pravdu. Toľká radosť,“ poznamenala som sarkasticky a vrátila som sa k jedlu.

„Neurážaj sa hneď. Prišla som uzavrieť mier,“ riekla a ja som na ňu prekvapene vypúlila oči. A nebola som sama. Caleb sa zasekol s vidličkou na polceste k ústam a neveriacky na nás zízal.

„P-p-prosím?“ nadvihla som obočie.

„Len sa chcem spriateliť, to je to také šokujúce?“ usmiala sa nevinne, no mne to prišlo trošičku zvláštne. Od začiatku semestra ma ignorovala a ohovárala, kde mohla. A zrazu príde s ponukou, že sa chce spriateliť? Nie, to mi nesedí.

„Takže spriateliť?“ opýtala som sa a ona s úsmevom, určite falošným, prikývla. „A chceš sa priateliť so mnou či s Ashley? Alebo nebodaj s Louisom a chalanmi? Alebo chceš tú Gucci kabelku, čo mám? Moja zlatá, nemysli si, že ti naletím na tie svoje sladké rečičky, ktorými kŕmiš zvyšok dievčenskej populácie v tomto areáli. Oni ti možno bozkávajú nohy, no ja to robiť nebudem. Nepotrebujem ťa a ani by som s tebou kamarátka byť nechcela. Falošných priateľov nepotrebujem a slušne si vystačím s tými, čo mám. Pravými priateľmi. Tak skry ten svoj falošný úsmev a pchaj sa do zadku niekomu inému, pretože u mňa neuspeješ,“ dokončila som svoj monológ, zatiaľ čo sa na nás opäť dívala celá jedáleň. Všade bolo mŕtvolné ticho, takže by bolo počuť spadnúť špendlík.

Summer sa na mňa spočiatku len šokovane dívala neschopná reči ani pohybu, až napokon konečne zatvorila ústa, ktoré sa jej otvárali a zatvárali ako rybe na suchu, a postavila sa. Ešte stále mi nemala ako odpovedať, a tak len odfrkla a zmizla z jedálne preč. Len čo sa za ňou zavreli dvere, celá jedáleň vybuchla do jasotu a hlasného smiechu a pár ľudí kričali nahlas moje meno. Bolo to síce milé, no ja som o pozornosť nestála, takže som sa cítila trošku zahanbene. No bol to dobrý pocit vedieť, že poníženie Summer, ak to tak môžem nazvať a ukázanie jej pravej tváre zalichotilo všetkým ostatným.

Len čo hurhaj utíchol, každý sa vrátil k svojmu jedlu a situácia sa vrátila do starých koľají. V tmo vošiel dnu Adam s Coleom a sadli si vedľa nás s vlastnými táckami.

„Kámo, mali ste tu byť,“ začal hneď Caleb a na tvári mu svietil obrovský úškrn. „Ani netušíte, o čo ste prišli.“

„Čo sa stalo?“ nechápal Adam a Caleb začal všetko vysvetľovať. Ja som sa len mlčky dívala do taniera a snažila som sa príliš neusmievať, hoc mi to všetko nesmierne lichotilo.

„Do pekla, meškal som len pár minút!“ zlostil sa Adam a vzápätí ma potľapkal po pleci. „No som rád, že si ju tak dala dole. Opäť,“ usmial sa na mňa a ja som mu úsmev opätovala. Len čo som dojedla, ospravedlnila som sa a vrátila som sa na ďalšiu prednášku v poradí – História rímskeho práva

Hold On 8

Trošku nudnejšia :))

V obývačke som zostala len ja a Sue a ešte jeden tvor, o ktorom sme my zatiaľ nevedeli že tam je...

... vlastne by sme o ňom nevedeli doteraz , keby nebol zakňučal. Sedeli sme na gauči a smiali sa na Harryho a Niallovych tanečných kreáciách popri príprave jedla. Zrazu som začula tichučké zakňučanie. „Sue? Šibe mi alebo si to počula aj ty?“ spýtavo som pozrela na svoju kamarátku. „Nie, počula som to aj ja, nešibe ti.“ Usmiala sa na mňa. Chvíľku sme potichu sedeli a čakali či to začujeme znovu. Museli sme vyzerať komicky, pretože o chvíľu sme počuli smiech z kuchyne a keď som sa tam pozrela , videla som chalanov stáť vo dverách s úsmevmi od ucha k uchu. „Čo tu vy dve robíte? Nejakú pascu alebo žart na nás? Musím vás sklamať slečny , nepodarí sa vám to.“ Povedal Harry so smiechom a Niall prikyvoval ostošesť. „Kuš! Ticho buďte!“ okríkla som ich a znova sa započúvala do ticha či niečo nezačujem. Chalani len pokrútili hlavami a vrátili sa do kuchyne odkiaľ bolo počuť hlasný smiech. „Ticho buďte!“ zvrieskla Sue , keď sme počuli zakňučanie druhý krát. Zoskočila som z gauča a zohla sa , aby som videla odkiaľ to kňučanie prichádza. Už som myslela že nič nenájdem , pretože som nič nevidela , no v poslednej chvíli som ho zbadala pod stolom. Bol nádherný! Tak som sa nadchla , až som si v rýchlosti trepla hlavu o roh stola , keď som sa s ním v náručí dvíhala zo zeme. Sue sa začala strašne smiať , na čo pribehli aj chalani. Všetci zostali stáť s úžasom, keď videli čo mám na rukách. „To čo máš?“ spýtal sa pochybne Harry. „Psa predsa!“ pozrela som naňho ako na idiota. „Ja som si myslel že to je mačka!“ vykríkol Niall a ja som naňho s úsmevom pozrela. „Nie je to pes. Pomeranian boo.“ Dodala som s úsmevom keď som videla ich výrazy. „A to je čo?“ spýtala sa Sue zatiaľ čo hladkala psíka v mojom náručí. „To je rasa!“ ozvala som sa naraz s Harrym a usmiali sme sa na seba. „Ako vieš?“ spýtal sa ešte stále s úsmevom. „Vždy som takého chcela. Len nejak som sa neodhodlala zadovážiť si ho , no on prišiel za mnou.“ Povedala som s láskavým výrazom a pozerala na psíka. „A ty ako vieš?“ spýtala som sa po chvíli Harryho. „Gemma, moja sestra takého mala.“ Vysvetľujúco rozhodil rukami a nechtiac zasiahol Niallove slabiny. „Harry ty idiot dlhovlasý! Toto ti neprejde!“ zakňučal Niall v bolestnom kŕči a my všetci sme sa smiali na jeho výraze. Keď videl ako sa mu všetci smejeme , bolesť sa zázračne stratila a on začal Harryho naháňať po našom dome. „Čo urobíš s tým malým? Necháme si ho však? Natt, povedz že si ho necháme!“ prosila Sue a ja som prikývla. „Ja ťa milujem!“ vykríkla a prudko ma objala , až sa psík v mojom náručí rozštekal. „Aj ja vás milujem!“ prirútil sa odniekiaľ Niall a hodil sa nás dve. Hneď za ním sa zjavil Harry a taktiež sa na nás hodil so slovami : „Aj ja vás všetkých milujem!“ „Ehm , nejdeme sa najesť ?“ ozval sa Niall asi po piatich minútach objímania. „Môžeme , no najskôr mu vymyslíme meno!“ povedala som šťastne a Sue prikyvovala. „Takže si ho necháte?“ pozrel na nás prekvapený Harry a zamyslene hladkal malé stvorenie ktoré som ešte stále držala na rukách. „No áno. Nemá obojok , takže nemôže nikomu patriť, alebo sa niekomu stratil.“ Povedala Sue a začala vymýšľať mená. „Čo tak Amy?“ spýtala sa zamyslene. „Počkať, veď neviem či je to fenka alebo pes!“ zahlásila som a Niall si pohotovo zobral psíka , vraj že on sa pozrie. Po chvíli spoločného špekulovania sme sa zhodli že to je on. „Takžeeee , bude sa volať Stypayhorlikson!“ rozhodla som za všetkých ja. Pozreli na mňa s nechápavým výrazom a tak som začala vysvetľovať: „No , z každého vášho priezviska tri písmenká.“ Povedala som no aj tak nechápali. „Sty ako Styles ,Pay ako Payne, Hor ako Horan , Lik ako posledné písmená Zaynovho priezviska Malik  a son ako posledné písmená Louiho priezviska. Chápete?“ pozrela som na nich s nadvihnutým obočím. Bolo zjavné že nie , a tak som všetkých nasmerovala do kuchyne kde sme sa najedli a Styimu (Sty- skratka Stypayhorliksona) som našla misku a tiež mu nachystala niečo na zahryznutie a aj vodu. Keď som sa posadila za stôl, vyšlo zo mňa iba „Wow , Niall, to je úžasné!“ Niall sa iba žiarivo usmial a gestom naznačil aby som jedla. 

Love Me For Me 38

ukradla som si ten monitor späť :D asi dostanem zdrb ale už som musela pridať časť :D

„Zoey, vstávaj! Zvoní ti mobil!“ zatriasol so mnou niekto a ja som voľky-nevoľky otvorila oči.

„Olivia?“ zamrmlala som ospalo. „Čo sa deje?“

„Zvoní ti mobil,“ zopakovala Olivia a podala mi ho do ruky. Pozrela som na displej, kde svietilo známe meno a zdvihla som to.

„Ahoj,“ riekla som.

„Ahojky, no tak čo? Ako to dopadlo?“ opýtala sa ma Ashley a mne sa perách roztiahol úsmev.

„Tak pokiaľ sa mi nesnívalo, tak sme sa s Louisom udobrili.“

„Waaaaa, konečne,“ zvolala nadšene a ja som sa zasmiala. Bolo milé, ako sa z nás tešila.

„Ďakujem ti, za všetko. Ako vždycky,“ povedala som. „Nebyť teba, nikdy ho nespoznám.“

„Som rada, že som pomohla. A navyše už môžete byť spolu ako Louis a Zoey, nie ako Louis a Ashley.“

„Veď preto som taká nadšená,“ uškrnula som sa do vetra.

„Neskočíme niekedy na kávu?“

„Iste, môžeme. Večer asi ešte pôjdem k Louisovi a no zajtra by sme sa mohli stretnúť tam, kde si ma našla. Aj tak som sa chcela spýtať, či by ma zobrali späť. Potrebujem naspäť tú brigádu.“

„Tak dobre. Ale spýtaš sa to až po našej káve, dobre?“ povedala Ashley a mne to prišlo dosť zvláštne. Prečo nie pred? Odpoveď som nevedela, no nechcelo sa mi na to pýtať cez telefón, tak som sa rozhodla, že sa jej to spýtam až potom.

„Okey, môže byť o 4?“

„Iste. Tak sa vidíme, pa,“ zvolala a zložila. Zložila som mobil z ucha a pozrela som na displej. 18:27.  Panebože! Prečo som tak dlho spala? A vlastne, kedy som zaspala? pomyslela som si a zdvihla som pokrčenú knižku zo zeme. Olivia už medzitým odišla, takže som opäť osamela. Keďže už bolo dosť neskoro, rozmýšľala som, či nezavolám Louisovi. No potom som sa rozhodla ho prekvapiť a tak som otvorila skriňu, aby som sa prezliekla.

Zvolila som tentoraz Ashleyin šatník, na ktorý som si celkom zvykla, kým som ho nosila. No aj tak som občas potrebovala niečo športové. Vytiahla som si ružový svetrík bez trička a tmavé rifle. Na nohy som si dala čierne čižmičky a navrch som si obliekla čierny kabátik. Vlasy som si prečesala kefou, aby som ich trošku upravila a s kabelkou v ruke som vyšla z izby.

„Kam ste sa vybrali, slečna?“ ozvalo sa za mnou a ja som sa s úsmevom otočila k Adamovi, ktorý sa ku mne na dvore prirútil.

„Na prechádzku,“ uškrnula som sa.

„Zahŕňa tá prechádzka aj zastávku v jednom veľkom byte s istým chlapcom s krásnymi modrými očami?“ zaškeril sa Adama a ja som sa zasmiala.

„Áno, zahŕňa.“

„Tak to je dobre,“ usmial sa Adam. „Ako to včera dopadlo?“

„Výborne,“ začervenala som sa a Adamovi určite došlo, čo sa v noci dialo. No našťastie bol taktný a na nič sa nevypytoval. Aspoň, čo sa noci týkalo.

„Tak to som rád. Takže ste opäť spolu?“

„Áno,“ usmiala som sa široko plná radosti.

„Teším sa s tebou. No nebudem ťa zdržiavať. Na večeru ťa asi nemám čakať, čo? Ani na raňajky.“

„Asi nie,“ zaškerila som sa a objala som ho. „Som rada, že ťa mám. A prepáč za včerajšok, dúfam, že si si ho užil.“

„Bol perfektný plus nemáš sa za čo ospravedlňovať. A aj ja ťa mám rád,“ zasmial sa Adam. „A nezabudni na ten koncert. 23. november.“

„Píšem si to hneď do diára,“ vytiahla som mobil. „Tak sa maj,“ zakývala som mu a cestou som si pridala poznámku s koncertom.

Opäť som sa prešla pešo, keďže som nemala podpätky a vošla som do Louisovej bytovky.

„Dobrý večer, slečna Atkinsová,“ pozdravil ma vrátnik ako vždy. Dnes som sa rozhodla ho vyviesť z omylu a navrhnúť mu tykanie. Nemala som rada, keď mi vykali, hlavne ľudia v mojom veku. A tak som zamierila rovno k nemu a usmiala som sa.

„Ahoj. Neviem, či si už o tom počul, tak ak nie, poviem to v skratke. Nie som Ashley ale Zoey, len sa veľmi podobáme a bola by som rada, keby si mi tykal,“ riekla som.

„Ehm, áno, videl som to. Len-len som si nebol istý,“  zakoktal sa a ja som sa usmiala.

„Ja mám červené pramienky,“ ukázala som na vlasy.

„Už budem vedieť,“ usmial sa tiež a nastavil mi ruku. „Som Phillip.“

„Teší ma,“ odvetila som. „Tak ja teda bežím hore.“

Vyviezla som sa výťahom nahor a zaklopala som na dvere. Otvoril mi prekvapený Louis, no len čo ma zbadal, usadil sa mu úsmev na perách.

„Ahoooj,“ zvolal a pritiahol si ma k sebe. Po bozku na privítanie ma pustil a za ruku ma ťahal dnu. V tom sa pri nás zjavilo malé dievčatko a potiahlo Louisa za nohavice.

„Chcem papať!“ zvolalo detským hlasom a spravilo grimasu. Ja som naň len nechápavo hľadela a hlavou mi lietali všetky myšlienky naraz. No vpredu bola tá jediná. Louis má dieťa?!

„Áno, Lux. Idem to spraviť, dobre?“ usmial sa Louis. „Toto je moja kamarátka, Zoey,“ predstavil ma a Lux na mňa pozrela tými hravými očkami a milo sa usmiala.

„Ahoj, ja sa volám Lux,“ zaštebotala.

„Rada ťa spoznávam,“ usmiala som sa na ňu a ona odbehla preč do spálne. Vyzerala tak na dva roky, no správala sa vyspelejšie. Bola spoločenská a vedela už plynulo rozprávať. No ani to nedokázalo zmenšiť obrovský výkričník v mojej hlave, ktorý sa tam usadil. Nemôžem uveriť, že mi o tom Louis nepovedal.

„Nevadí ti, že tu je malá? Lou mi ju dala na dnes postrážiť,“ usmial sa na mňa Louis. Aká dokonalá harmónia – Louis, Lou a malá Lux. Srdcom mi preletela žiarlivosť a ja som ju nedokázala udržať na uzde.

„Kedy si mi chcel oznámiť, že máš dieťa?“ založila som ruky v bok a zamračila som sa.

„Čože?“ rozosmial sa Louis, až sa chytal za brucho. To ma ešte viac nahnevalo a ja som sa neprestávala mračiť.

„Netuším, čo je na tom také smiešne,“ odvetila som, no Louis sa neprestával rehotať. Pomaly ma to prestávalo baviť a tak som sa otočila na odchod.

„Počkaj, Zoey,“ zvolal za mnou Louis a prestal sa smiať, hoc mu ešte stále ťahalo kútiky na stranu. Otočila som sa k nemu a čakala som, čo povie.

„Lux nie je moje dieťa,“ usmial sa a podišiel ku mne bližšie. Chytil ma za ruky a uvoľnil ich zovretie na prsiach. Pustila som ich k telu a Louis ich dal medzi nás spolu. „Myslíš, že by som ti zamlčal tak dôležitú informáciu? Alebo že by to nebolo všade po internete?“

„Nesledujem veľmi internet. A predtým, než sme sa spoznali som ani len netušila, kto si,“ odvetila som úprimne.

„Ou,“ zarazil sa Louis.

„To je to až tak šokujúce?“ nadvihla som obočie.

„Nie, nie. Prepáč,“ ospravedlnil sa Louis. „Lux je dcéra našej vlasovej štylistky Lou. Tá je zasnúbená s Tomom, takže sa nemusíš obávať.“

„A prečo je teda tu?“ nechápala som.

„Lou šla s Tomom na akýsi večierok. Predsa len sú mladí a nechcú to všetko hodiť za hlavu. A tak ma poprosila, či by som im nepostrážil malú lebo vie, že zbožňujem deti,“ usmial sa.

„Ach tak,“ vydýchla som si v duchu a zo srdca mi spadol obrovský balvan. „Tak čo teda bude na večeru?“ usmiala som sa.

„Krupicová kaša,“ odvetil Louis spokojne a viedol ma za ruku do kuchyne. No ja som mu ju vytiahla z ruky a on prekvapene zastavil.

„Rada by som šla za Lux, ak ti to nevadí,“ usmiala som sa. „Nikdy som nemala mladšieho súrodenca ani nikoho v rodine. Otcovu rodinu som nikdy neponala a mamka bola jedináčik.“

„Iste, choď,“ usmial sa Louis a pobral sa sám do kuchyne. Ja som si zložila kabelku na gauči a pobrala som sa za malou.

„Ahoj,“ povedala som na dverách. Lux sedela na posteli a hrala sa s bábikami. „Aké máš krásne bábiky.“

„Tie sú od Harryho. Toto je Anabella a toto je Christian,“ ukázala mi bábiky. „Chceš sa so mnou hrať?“

„Iste,“ usmiala som sa a prisadla som si k nej. Prekvapilo ma, že bábiky má práve od Harryho. No hodila som to za hlavu a venovala som sa malej Lux.