Love Me For Me 42

check → http://its-only-about-you.blogspot.sk/2013/09/moja-prva-giveaway.html

Nevnímala som svet okolo seba. Pred očami som mala rôzne obdobia z môjho detstva - ako som sa s mamkou hrala na ihrisku, ako ma ocko vyhadzoval do vzduchu, aj keď ledva vládal, ako sme spolu oslavovali moje 10. narodeniny, tie posledné, ktoré som mala s oboma rodičmi, ako som sa dozvedela o ockovej nehode a niekoľko dní som nedokázala prestať plakať, ako som sa s mamkou šťastne objímala, keď mi prišlo prijatie na univerzitu, ... všetky tieto momenty, kedy som si myslela, ako veľmi ľúbim svojich rodičov ... Neboli to moji rodičia. Boli to akýsi cudzí ľudia, ktorí ma vychovávali, uvedomila som si.

No aj keby, tak čo. Oni tu boli pre teba, keď si robila prvé kroky, oni ťa  počuli povedať tvoje prvé slová, oni sa s tebou hrávali a pomáhali ti s učením. Oni tu boli pre teba v každej chvíli počas celého tvojho života a brali ťa ako vlastnú. No a čo, že si ťa adoptovali. Ľúbili ťa ako svoju krv a tým, že ťa tvoja mamka neporodila sa nič nemení! Navždy ostane tvojou mamkou a tvoj otec ostane tvojím otcom! ozvalo sa moje svedomie a ja som si uvedomila, že má pravdu. Nemohla som ich za nič viniť.

Oni ma neukradli mojim biologickým rodičom. Pravdepodobne ma len našli niekde v sirotinci a adoptovali si ma. Nič zlé vlastne neurobili. Je nebodaj zločin, chcieť dieťa a brať ho ako vlastné? Nie! A odrazu som už necítila žiaden hnev. Ani voči mojím rodičom na Slovensku, ani voči tým biologickým. Nemohli za to, že sa s nami osud hral a spôsobil nám všetkým toľko útrap. Aj oni niečo stratili – dcéru. Stratili svoje dieťa, ktoré napokon našli. Možno im to vyčítať? Nie!

V tej chvíli, ako som si to všetko dala dokopy a uvedomila som si všetky súvislosti, začala som znovu vnímať okolitý svet okolo seba. Ešte stále som sedela na sedačke v čakárni, no čiesi ruky ma nežne objímali a dodávali mi hrejivé teplo. Pootočila som hlavou a môj pohľad padol na ustarosteného Louisa.

„Bude to dobré,“ usmial sa na mňa povzbudivo a ja som sa mu pritúlila do náručia. Aspoň na chvíľu zo mňa opadli všetky starosti a ja som sa cítila v bezpečí. No to krásne ticho a pokoj netrvalo dlho. Len čo si ostatní všimli, že som sa prebrala z apatie, ukončili rozrušenú debatu na kraji a presunuli sa ku mne.

„Stephanie, si v poriadku?“ opýtal sa ma pán Atkins a všetci sa na mňa ustarostene pozreli.

„Som v pohode. A volám sa Zoey,“ odvetila som, ostávajúc aj naďalej v Louisovom náručí, kde mi bolo tak príjemne.

„Iste,“ usmiala sa na mňa pani Atkinsová. „Ako to zvládaš.“

„Chvíľu to potrvá, kým sa s tým vyrovnám. A myslím, že nehovorím len za seba,“ pozrela som sa na Ashley, ktorá bola taktiež otrasená, aj keď menej ako ja. Ona toho musela znášať menej. Len sa dozvedela o svojej stratenej sestre, ktorú ani netušila, že má. No ja som získala nových rodičov aj sestru. A navyše som sa musela porozprávať s mamkou. Bolo toho na mňa priveľa.

„Ale iste, obe máte času, koľko len chcete,“ usmiala sa na nás pani Atkinsová. „Máme objednaný hotel, takže sa tu chvíľku zdržíme.“

„Vďaka, pani Atkinsová,“ pokúsila som sa o slabý úsmev.

„A prosím, nevolaj ma pani Atkinsová. Viem, že o teba nemôžeme chcieť, aby si nás hneď považovala za rodičov, tak aspoň Grace a Scott, dobre?“

„Pokúsim sa,“ odvetila som. „Rada by som šla domov, ak vám to nevadí.“

„Ale iste. Určite si z toho všetkého zmätená a máš plnú hlavu myšlienok. Pokojne sa vyspi a zajtra by sme mohli ísť niekam na obed, čo ty na to?“

„No, cez deň mám školu, takže nestíham.“

„Tak večer?“ opýtala sa Grace s nádejou.

„Tak dobre, večer. Prídem o 6 k Ashley,“ riekla som a zdvihla som sa na odchod. „Dovidenia.“

„Tak zatiaľ,“ usmiali sa na mňa všetci okrem Ashley, ktorá bola ešte stále v šoku, rovnako ako ja. Spolu s Louisom sme vyšli von z nemocnice a Louis ma viedol priamo k jeho autu. Neprotestovala som. Nechcela som ísť na internát, kde by som musela čeliť ďalšiemu výsluchu. Potrebovala som pokoj a Louisovu oporu.

A tak sme sa odviezli k nemu domov a uložili sa na posteľ. Schúlila som sa v jeho náručí a mlčky som premýšľala. Louis vedel, že potrebujem priestor pre seba, a tak ma len objal a pritiahol k sebe. To bolo všetko, čo som potrebovala a konečne som sa mohla pokojne dať dokopy.

Ďalšie ráno som sa zobudila krátko pred zvonením budíka a hneď som ho vypla, aby nevyrušil Louisa. Opatrne som vstala z postele a po špičkách som prešla do kúpeľne. Len čo som sa na seba pozrela do zrkadla, takmer som umrela od ľaku. Osoba, ktorá sa na mňa dívala sa na mňa takmer vôbec nepodobala. Mala opuchnuté oči s tmavými kruhmi pod nimi a bola celá bledá.

To mám ísť takto do školy? Určite si nik nevšimne, že sa niečo stalo,  pomyslela som si ironicky a opláchla som si tvár studenou vodou. Následne som si z kabelky, ktorú som nechala na gauči v obývačke vybrala šminky a upravila som sa, aby som aspoň trochu vyzerala ako človek. Naniesla som si makeup a pod oči som si dala korektor. Následne som sa štipla do líc, aby nabrali trochu farby a šla som do kuchyne.

„Ahoj, ako si sa vyspala?“ usmial sa na mňa Louis, ktorý už stál pri peci a pripravoval jeho slávne palacinky. Ani som si nevšimla, kedy vstal.

„Bolo už aj lepšie,“ zamrmlala som a sadla som si na stoličku. O minútu na to predo mňa Louis položil taniec s palacinkami poliatymi čokoládou a prisadol si ku mne.

„Nechceš sa o tom porozprávať?“ opýtal sa ma so záujmom, no ja som sa naňho nedokázala pozrieť. Jediné, čo som teraz mala v mysli, bol nadchádzajúci rozhovor s mamkou, ktorý ma večer čakal.

„Prepáč, ale dnes sa na to necítim. Najprv to musím stráviť a potom sa o tom môžem rozprávať,“ povedala som a krátko som sa naňho pozrela.

„Len som chcel, aby si vedela, že som tu pre teba. Keby si ma kedykoľvek potrebovala,“ chytil mi tvár do dlaní a vtisol mi krátky bozk na čelo.

„Ďakujem, cením si to,“ usmiala som sa trošku a pustila som sa do raňajok.

„Kedy ti začína prednáška?“

„O pol 9, prečo?“

„Môžem ťa odviesť?“ ponúkol sa a ja som musela uznať, že by mi jazda autom prospela. Potrebovala som si prevetrať hlavu, doslovne.

„To by som bola rada,“ odvetila som. „Mohol by si pritom mať otvorenú strechu? Viem, že je november, ale ...“

„Iste,“ usmial sa Louis a taktiež dojedol. „Idem sa prezliecť.“

„Dobre, počkám ťa tu,“ riekla som a pustila som sa do umývania riadov. O chvíľu už pri mne stál Louis a spoločne sme vyšli na ulicu držiac sa za ruky.

„Najprv na internát, poprosím. Potrebovala by som sa prezliecť.“

„Rozkaz,“ zasalutoval Louis a ja som sa usmiala. Ešte, že ho mám. Netuším, čo by som si bez neho počala, pomyslela som si a po zvyšok cesty som mala na tvári jemný úsmev. Vietor vo vlasoch mi naozaj prospel, nie len tým, že som na chvíľu zabudla na všetky ťažkosti, ale aj sa mi zväčšil objem vlasov.

„O chvíľu som späť,“ riekla som a vybehla som na izbu prezliecť sa. O 5 minút som už opäť sedela v aute v novom outfite na ceste k škole. Len čo Louis zastavil pred bránou školy, nahla som sa k nemu a krátko som ho pobozkala.

„Ďakujem,“ usmiala som sa. „Že si bol včera so mnou a ... proste za všetko.“

„Za to sa neďakuje,“ odvetil Louis s úsmevom. „Rád som tu pre tebe a aj budem.“

„Keď budem môcť, ozvem sa ti. Pa,“ zakývala som mu a vystúpila som z auta. Louis mi poslal vzdušný bozk, zaradil rýchlosť a už ho nebolo. Otočila som sa k škole a rýchlou chôdzou som vošla do učebne.