Love Me For Me 40

Len čo mi skončilo vyučovanie krátko pred štvrtou, pobrala som sa priamo do kaviarne, kde som sa mala stretnúť s Ashley. Prišla som tam o pár minút skôr, tak som len pozdravila Brada a objednala som si. Mala som síce nutkanie sa ho za ten čas spýtať na tú brigádu, no spomenula som si na Ashleyinu žiadosť a počkala som.

Kým som pila kávu, prestala som vnímať čas aj okolitý svet a premýšľala som o nadchádzajúcich prázdninách. Chcela som ísť domov, no nemala som peniaze na letenku. Aj preto som potrebovala tú brigádu. A keďže som bola hlboko ponorená do svojich myšlienok, prekvapene som podskočila, keď si oproti mne niekto prisadol.

„Prepáč, že meškám. Zdržala som sa v zápche, poznáš to,“ riekla Ashley a ja som sa len usmiala.

„To je v pohode. Nečakám dlho,“ odvetila som. Vtom k nám podišiel Brad a trošku zmätene sa na nás díval.

„Opäť vidím dvojmo?“ zamrmlal.

„Ale, Brad. Veď si nás už videl spolu. Vtedy, keď som tu prestala pracovať.“

„To bolo dávno,“ zamračil sa. „No to je jedno. čo to bude?“

„Jedno presso,“ popýtala Ashley a Brad ho šiel pripraviť.

„Tak ako sa máš?“ otočila sa ku mne s úsmevom.

„Že sa pýtaš,“ zasmiala som sa. „Lepšie mi ešte nikdy nebolo.“

„To som rada. Takže Louis už je v pohode.“

„Áno,“ usmiala som sa. „Včera som mu tak v skratke zhrnula svoj životopis.“

„Perfektné. Tak to vás môžem potom na ples pozvať oboch,“ riekla Ashley a ja som od šoku vypleštila oči. Ples?! Aký ples? „Aj keď ... Louis bude mať asi lístky tiež.“

„Ehm, ples? Ja a ples?!“ zvolala som šokovane. „Prednedávnom by som si na seba neobliekla ani len sukňu a opätky.“

„No vidíš,“ zasmiala sa Ash. „A teraz budeš mať krásne šaty ako princezná a na opätkoch pretancuješ celý večer.“

„Nehrozí,“ uškrnula som sa. „Prepáč, ale na toto ma nenahovoríš. Žiaden ples.“

„Tak dobre,“ odvetila Ashley a ja som na ňu opäť prekvapene pozrela. Nečakala som, že sa vzdá tak ľahko. „No Louis ťa presvedčí,“ uškrnula sa a ja som vedela, že má plán. Plán, ktorý pre mňa nedopadne dobre. Musela som sa s tým zmieriť a vyčkať si, s čím príde. V tom mi prišlo na rozum, že som sa jej chcela opýtať na tú prosbu, aby som sa nepýtala na brigádu skôr, než si dáme kávu.

„Eh, Ashley?“ začala som. „Prečo si vlastne nechcela, aby som sa pýtala na tú prácu skôr?“

„Nooo, vieš ... dúfala som, že by si chcela pracovať so mnou,“ usmiala sa nervózne a mne padla sánka.

„Ale veď ... dvojičku ti už robiť nemôžem, aj keby som chcela, čo určite nechcem.“

„Nemyslela som to takto.“

„Tak čo si myslela? Všetkých už máš a na nič sa aj tak nehodím. Jediné, čo ako tak ovládam, je právo, no ani to nemám doštudované.“

„Nič z toho,“ odvetila Ashley. „Ide o to, že ...“

„No tak ma už nenapínaj!“

„Nechcela by si hrať?“

„Hrať?“ nechápala som. „Ako hrať?“

„Vo filme. Spolu so mnou,“ riekla Ashley.

„Čože?“ vypleštila som oči a začala som sa smiať. Nemohla som si pomôcť. Predstava mňa na filmovom plátne bola ... nereálna.

„Čo ti je smiešne?“ zamračila sa Ashley.

„Ja a herečka?“ vybuchla som znovu do smiechu. „Ani náhodou.“

„Prečo nie? Veď by to bolo skvelé.“

„Nemôžem hrať. Neviem to,“ odvetila som absurdne. „A navyše chodím do školy. Nemôžem len tak prestať.“

„Natáčať sa začína až v januári. To by si mala po prvom semestri a do druhého by si mohla nastúpiť externe. Pomohla by som ti so všetkým.“

„Aj keby to všetko vyšlo, ešte stále nevieš, či by ma chceli.“

„Ale viem, chceli. Volali Rayovi, že chcú prepísať scenár, aby tam boli dvojičky. Ty a ja.“

„To je šialené. Ja a herečka? To predsa nejde dokopy,“ krútila som hlavou.

„Ale ide. Máš čas, premysli si to. Nebudem ťa nútiť, no bolo by to skvelé. A navyše je z toho celkom pekný zárobok. Pred nakrúcaním dostaneš zálohu 25%.“

„Nechcem byť slávna,“ zamračila som sa. „Stačí mi, čo prežívam teraz. Všade ma ľudia spoznávajú ako Ashley, niektorí aj ako Zoey, no ja chcem mať svoje súkromie. Chcem žiť anonymný život, ako doteraz. Teda .. ako dovtedy, než som sa sem presťahovala.“

„Vieš predsa, že to nejde. Aj keby si v tom filme nehrala, neustále si nás budú mýliť. Nikdy už nezískaš späť svoju anonymitu. Jedine, že by si šla na plastiku a kompletnú zmenu.“

„Ja neviem. Je to šialené,“ zamrmlala som.

„Viem, preto si to premysli. Máš na to dva mesiace,“ usmiala sa Ash.

„Tak dobre. Porozmýšľam o tom,“ odvetila som a ona sa spokojne usmiala. Odpila som si zo svojej šálky kávy a zamyslela som sa nad tým všetkým. No v hlave som mala len neskutočný chaos a všetky myšlienky sa navzájom miešali. Nedokázala som poriadne premýšľať. A vlastne, ani som nechcela. Nechám si to na neskôr, pomyslela som si a začala som s Ashley inú tému.

Sedeli sme tam približne ďalšiu hodinu a rozprávali sme sa o všetkom možnom. Medzitým sme si ešte objednali koláč a vychutnali si ho. Krátko pred 6 sme sa rozhodli zaplatiť a ja som vybrala peňaženku.

„Pozývam ťa,“ riekla Ashley hneď a zaplatila skôr, než som stihla protestovať.

„Nabudúce platím ja,“ zamrmlala som a odložila som peňaženku späť do kabelky. Ashleynej kabelky. „Mala by som ti ešte to oblečenie vrátiť.“

„Ty snáď žartuješ, však?“ nadvihla obočie a ja som nevedela, kam tým mieri. „Je to tvoje, na tom sme sa jasne dohodli. Ja by som ich už aj tak nenosila. Nič proti, no väčšinou nenosím jedno oblečenie dvakrát. Na módu som príliš zaťažená,“ usmiala sa na mňa a ja som nevedela, čo jej na to odpovedať. Vyzerá to, že moja skriňa ostáva naďalej plná.

Vtom začal Ashley zvoniť mobil a ona sa ospravedlnila.

„Áno?“ zodvihla to a ja som sledovala ulicu za oknom. Sprvu som jej rozhovoru nevenovala pozornosť, no keď som zachytila moje meno, zbystrila som zrak a pozrela na ňu. Na tvári mala nechápavý výraz zmiešaný so šokom a ja som sa snažila z útržku rozhovoru zachytiť, o čom je reč.

„Ale mami, čo je so Zoey? Prečo by som ju tam mala ťahať? ... Áno, som s ňou. ... Počkať, vy ste už tu? Myslela som si, že ste na ceste. ... Čakáte na vrátnici? Prečo ste mi nezavolali skôr? ... Dobre, hneď som tam. ... Neviem, či bude chcieť ísť. Vlastne ani nerozumiem tomu, načo by tam mala ísť. ... Dobre, pokúsim sa ju presvedčiť ale očakávam vysvetlenie. ... Áno, už ideme. ... Pa.“

„To bola tvoja mamka?“ opýtala som sa.

„Áno,“ riekla Ashley a trošku nechápavo sa na mňa dívala. Asi bola ešte stále v šoku. „Vraj ma čakajú na vrátnici v mojej bytovke a chcú, aby si šla so mnou.“

„Ja? Prečo?“ nerozumela som.

„To netuším. Vraj nám to objasnia u mňa.“

„Čo odo mňa asi môžu chcieť?“

„Kto vie. Nemusíš tam ísť, ak nechceš.“

„Chcem to vedieť,“ povedala som odhodlane.

„Tak poďme,“ riekla Ashley a spoločne sme vyšli na ulicu. Vzali sme si taxík a o pár minút sme už vystupovali pred jej bytovkou. Srdce mi nervózne búšilo a ja som netušila, čo mám od tohto stretnutia očakávať. Zhlboka som sa nadýchla a nasledovala som Ashley dnu.