Love Me For Me 38

ukradla som si ten monitor späť :D asi dostanem zdrb ale už som musela pridať časť :D

„Zoey, vstávaj! Zvoní ti mobil!“ zatriasol so mnou niekto a ja som voľky-nevoľky otvorila oči.

„Olivia?“ zamrmlala som ospalo. „Čo sa deje?“

„Zvoní ti mobil,“ zopakovala Olivia a podala mi ho do ruky. Pozrela som na displej, kde svietilo známe meno a zdvihla som to.

„Ahoj,“ riekla som.

„Ahojky, no tak čo? Ako to dopadlo?“ opýtala sa ma Ashley a mne sa perách roztiahol úsmev.

„Tak pokiaľ sa mi nesnívalo, tak sme sa s Louisom udobrili.“

„Waaaaa, konečne,“ zvolala nadšene a ja som sa zasmiala. Bolo milé, ako sa z nás tešila.

„Ďakujem ti, za všetko. Ako vždycky,“ povedala som. „Nebyť teba, nikdy ho nespoznám.“

„Som rada, že som pomohla. A navyše už môžete byť spolu ako Louis a Zoey, nie ako Louis a Ashley.“

„Veď preto som taká nadšená,“ uškrnula som sa do vetra.

„Neskočíme niekedy na kávu?“

„Iste, môžeme. Večer asi ešte pôjdem k Louisovi a no zajtra by sme sa mohli stretnúť tam, kde si ma našla. Aj tak som sa chcela spýtať, či by ma zobrali späť. Potrebujem naspäť tú brigádu.“

„Tak dobre. Ale spýtaš sa to až po našej káve, dobre?“ povedala Ashley a mne to prišlo dosť zvláštne. Prečo nie pred? Odpoveď som nevedela, no nechcelo sa mi na to pýtať cez telefón, tak som sa rozhodla, že sa jej to spýtam až potom.

„Okey, môže byť o 4?“

„Iste. Tak sa vidíme, pa,“ zvolala a zložila. Zložila som mobil z ucha a pozrela som na displej. 18:27.  Panebože! Prečo som tak dlho spala? A vlastne, kedy som zaspala? pomyslela som si a zdvihla som pokrčenú knižku zo zeme. Olivia už medzitým odišla, takže som opäť osamela. Keďže už bolo dosť neskoro, rozmýšľala som, či nezavolám Louisovi. No potom som sa rozhodla ho prekvapiť a tak som otvorila skriňu, aby som sa prezliekla.

Zvolila som tentoraz Ashleyin šatník, na ktorý som si celkom zvykla, kým som ho nosila. No aj tak som občas potrebovala niečo športové. Vytiahla som si ružový svetrík bez trička a tmavé rifle. Na nohy som si dala čierne čižmičky a navrch som si obliekla čierny kabátik. Vlasy som si prečesala kefou, aby som ich trošku upravila a s kabelkou v ruke som vyšla z izby.

„Kam ste sa vybrali, slečna?“ ozvalo sa za mnou a ja som sa s úsmevom otočila k Adamovi, ktorý sa ku mne na dvore prirútil.

„Na prechádzku,“ uškrnula som sa.

„Zahŕňa tá prechádzka aj zastávku v jednom veľkom byte s istým chlapcom s krásnymi modrými očami?“ zaškeril sa Adama a ja som sa zasmiala.

„Áno, zahŕňa.“

„Tak to je dobre,“ usmial sa Adam. „Ako to včera dopadlo?“

„Výborne,“ začervenala som sa a Adamovi určite došlo, čo sa v noci dialo. No našťastie bol taktný a na nič sa nevypytoval. Aspoň, čo sa noci týkalo.

„Tak to som rád. Takže ste opäť spolu?“

„Áno,“ usmiala som sa široko plná radosti.

„Teším sa s tebou. No nebudem ťa zdržiavať. Na večeru ťa asi nemám čakať, čo? Ani na raňajky.“

„Asi nie,“ zaškerila som sa a objala som ho. „Som rada, že ťa mám. A prepáč za včerajšok, dúfam, že si si ho užil.“

„Bol perfektný plus nemáš sa za čo ospravedlňovať. A aj ja ťa mám rád,“ zasmial sa Adam. „A nezabudni na ten koncert. 23. november.“

„Píšem si to hneď do diára,“ vytiahla som mobil. „Tak sa maj,“ zakývala som mu a cestou som si pridala poznámku s koncertom.

Opäť som sa prešla pešo, keďže som nemala podpätky a vošla som do Louisovej bytovky.

„Dobrý večer, slečna Atkinsová,“ pozdravil ma vrátnik ako vždy. Dnes som sa rozhodla ho vyviesť z omylu a navrhnúť mu tykanie. Nemala som rada, keď mi vykali, hlavne ľudia v mojom veku. A tak som zamierila rovno k nemu a usmiala som sa.

„Ahoj. Neviem, či si už o tom počul, tak ak nie, poviem to v skratke. Nie som Ashley ale Zoey, len sa veľmi podobáme a bola by som rada, keby si mi tykal,“ riekla som.

„Ehm, áno, videl som to. Len-len som si nebol istý,“  zakoktal sa a ja som sa usmiala.

„Ja mám červené pramienky,“ ukázala som na vlasy.

„Už budem vedieť,“ usmial sa tiež a nastavil mi ruku. „Som Phillip.“

„Teší ma,“ odvetila som. „Tak ja teda bežím hore.“

Vyviezla som sa výťahom nahor a zaklopala som na dvere. Otvoril mi prekvapený Louis, no len čo ma zbadal, usadil sa mu úsmev na perách.

„Ahoooj,“ zvolal a pritiahol si ma k sebe. Po bozku na privítanie ma pustil a za ruku ma ťahal dnu. V tom sa pri nás zjavilo malé dievčatko a potiahlo Louisa za nohavice.

„Chcem papať!“ zvolalo detským hlasom a spravilo grimasu. Ja som naň len nechápavo hľadela a hlavou mi lietali všetky myšlienky naraz. No vpredu bola tá jediná. Louis má dieťa?!

„Áno, Lux. Idem to spraviť, dobre?“ usmial sa Louis. „Toto je moja kamarátka, Zoey,“ predstavil ma a Lux na mňa pozrela tými hravými očkami a milo sa usmiala.

„Ahoj, ja sa volám Lux,“ zaštebotala.

„Rada ťa spoznávam,“ usmiala som sa na ňu a ona odbehla preč do spálne. Vyzerala tak na dva roky, no správala sa vyspelejšie. Bola spoločenská a vedela už plynulo rozprávať. No ani to nedokázalo zmenšiť obrovský výkričník v mojej hlave, ktorý sa tam usadil. Nemôžem uveriť, že mi o tom Louis nepovedal.

„Nevadí ti, že tu je malá? Lou mi ju dala na dnes postrážiť,“ usmial sa na mňa Louis. Aká dokonalá harmónia – Louis, Lou a malá Lux. Srdcom mi preletela žiarlivosť a ja som ju nedokázala udržať na uzde.

„Kedy si mi chcel oznámiť, že máš dieťa?“ založila som ruky v bok a zamračila som sa.

„Čože?“ rozosmial sa Louis, až sa chytal za brucho. To ma ešte viac nahnevalo a ja som sa neprestávala mračiť.

„Netuším, čo je na tom také smiešne,“ odvetila som, no Louis sa neprestával rehotať. Pomaly ma to prestávalo baviť a tak som sa otočila na odchod.

„Počkaj, Zoey,“ zvolal za mnou Louis a prestal sa smiať, hoc mu ešte stále ťahalo kútiky na stranu. Otočila som sa k nemu a čakala som, čo povie.

„Lux nie je moje dieťa,“ usmial sa a podišiel ku mne bližšie. Chytil ma za ruky a uvoľnil ich zovretie na prsiach. Pustila som ich k telu a Louis ich dal medzi nás spolu. „Myslíš, že by som ti zamlčal tak dôležitú informáciu? Alebo že by to nebolo všade po internete?“

„Nesledujem veľmi internet. A predtým, než sme sa spoznali som ani len netušila, kto si,“ odvetila som úprimne.

„Ou,“ zarazil sa Louis.

„To je to až tak šokujúce?“ nadvihla som obočie.

„Nie, nie. Prepáč,“ ospravedlnil sa Louis. „Lux je dcéra našej vlasovej štylistky Lou. Tá je zasnúbená s Tomom, takže sa nemusíš obávať.“

„A prečo je teda tu?“ nechápala som.

„Lou šla s Tomom na akýsi večierok. Predsa len sú mladí a nechcú to všetko hodiť za hlavu. A tak ma poprosila, či by som im nepostrážil malú lebo vie, že zbožňujem deti,“ usmial sa.

„Ach tak,“ vydýchla som si v duchu a zo srdca mi spadol obrovský balvan. „Tak čo teda bude na večeru?“ usmiala som sa.

„Krupicová kaša,“ odvetil Louis spokojne a viedol ma za ruku do kuchyne. No ja som mu ju vytiahla z ruky a on prekvapene zastavil.

„Rada by som šla za Lux, ak ti to nevadí,“ usmiala som sa. „Nikdy som nemala mladšieho súrodenca ani nikoho v rodine. Otcovu rodinu som nikdy neponala a mamka bola jedináčik.“

„Iste, choď,“ usmial sa Louis a pobral sa sám do kuchyne. Ja som si zložila kabelku na gauči a pobrala som sa za malou.

„Ahoj,“ povedala som na dverách. Lux sedela na posteli a hrala sa s bábikami. „Aké máš krásne bábiky.“

„Tie sú od Harryho. Toto je Anabella a toto je Christian,“ ukázala mi bábiky. „Chceš sa so mnou hrať?“

„Iste,“ usmiala som sa a prisadla som si k nej. Prekvapilo ma, že bábiky má práve od Harryho. No hodila som to za hlavu a venovala som sa malej Lux.