Love Me For Me 34

Louis

„Bro! Toto musíš vidieť!“ vtrhol mi do bytu Harry s Niallom za pätami a ja som za nimi nechápavo zavrel dvere.

„Čo sa deje?“

„Pozeraj sa!“ odvetil Harry a zapol televízor. Nastavil vysielanie o hodinu dozadu, kedy šiel Chatty Man a spustil prehrávanie. Sledoval som, ako si zavolal Ashley a viedol s ňou rozhovor. Spočiatku to bola len nezáväzná komunikácia, no potom sa zvrtla téma na mňa a čím ďalej som pozeral, tým vo väčšom šoku som bol, že sa to Ashley rozhodla zverejniť. Urobí zo mňa totálneho hlupáka, pomyslel som si nahnevane, no keď som to dopozeral celé, upokojil som sa. Vyznelo to od nej tak, akoby som o tom vedel, no na druhej strane, aj to pre mňa nebolo veľmi priaznivé.

„Prečo si nám nepovedal, že to vlastne nie je Ashley?!“ vyhŕkol Harry, keď sa vysielanie skončilo.

„Dozvedel som sa o tom len pred týždňom. Rozišli sme sa,“ pokrčil som plecami. Nemal som chuť, to s nimi rozoberať. Ešte stále to pre mňa bolo čerstvé a každá spomienka na ňu ma bolestivo zasiahla do srdca ako dýka.

„Tak preto si bol taký divný,“ poznamenal Niall.

„Asi hej,“ prikývol som a sadol som si na gauč. „Nechcem sa o tom baviť.“

„Ľúbil si ju, však?“ prisadol si Harry.

„Veľmi,“ pritakal som zronene a všetky spomienky zaplavili moju myseľ a spôsobili vo mne zlom.

„Tak prečo za ňou nejdeš a nepovieš jej to?“

„Vie to. Povedal som jej to predtým, než som sa dozvedel pravdu.“

„A čo na to povedala ona.“

„Že aj ona ma ľúbi a potom na mňa vysypala to priznanie.“

„A nechceš jej to odpustiť. Nebola to predsa až tak jej chyba.“

„Klamala mi. Po celý ten čas. Ako jej teraz môžem veriť?“

„Aj ona je človek. Každý robí chyby a poučí sa z nich. Myslíš, že to už snáď tisíckrát neoľutovala?“

Ostal som ticho a neodpovedal som. Mal pravdu, no moje ego bolo až príliš zranené, aby si to priznalo. No v hĺbke duše som vedel, že musím ísť ja za ňou a nie ona za mnou.

„Chcel by som byť sám,“ povedal som potichu bez toho, aby som sa na nich pozrel.

„Tak dobre. No skús o tom popremýšľať,“ potľapkal ma Harry po pleci a spolu s Niallom odišli. Len čo som osamel, hlavou mi začalo lietať snáď milión myšlienok naraz a v mojom vnútri sa bili dve osobnosti – jedna, čo chcela, aby som hneď šiel za Zoey a odpustil jej a tá druhá, ktorá chcela, aby som si chránil ego.

Trvalo dlho, kým som sa úplne rozhodol, no len čo som našiel tú správnu cestu, vedel som, čo musím spraviť na to, aby som dosiahol cieľ. A rozhodol som sa nečakať príliš dlho a svoj plán uskutočniť hneď zajtra.

Na druhý deň som sa zobudil do krásneho jesenného dňa a s úžasnou náladou som sa naraňajkoval. Následne som sa šiel osprchovať a po rannej očiste som na seba hodil prvé tričko s mikinou, ktoré mi prišli pod ruku a sivé rifle. Na nohy som si obul Conversky, pretože zvyšok topánok som dal vyčistiť a vyšiel som von z bytu.

Až vtedy ma napadlo, že vlastne ani netuším, kde má Zoey internát. A tak som sa rozhodol zavolať Ashley, pretože som si bol stopercentne istý, že ona to vedieť bude.

„Áno?“

„Ahoj, tu Louis. Mám na teba jednu otázku.“

„Iste, pýtaj sa. No prv ti chcem len oznámiť, že zmluva už je neplatná, a tak už žiaden vzťah predstierať nemusíme. Pre prípad, že by si sa rozhodol odpustiť Zoey.“

„To je skvelé,“ usmial som sa. „Vlastne, presne o tom som sa chcel s tebou baviť. Určite vieš, kde by som mohol Zoey nájsť, však?“

„Waaaaaa!!!!“ rozkričala sa Ashley do telefónu a ja som ho musel dať na meter od môjho ucha, aby som neohluchol. No nemohol som sa zbaviť pobaveného úškrnu. Počkal som, kým dokričí a následne som si ho dal opäť k uchu. „To je úžasné! Ani nevieš, aká som rada. Pošlem ti adresu.“

„Ďakujem,“ zasmial som sa a zrušil hovor. O minútu na to mi prišla sms s adresou aj Zoeyiným priezviskom. Veď to je len pár krokov odtiaľto, pomyslel som si a hneď som vystúpil z auta. Toľko sa aspoň prejdem.

A tak som zamieril k internátu a o necelých 10 minút som stál pred bránou. Bola síce zavretá a vstup bol pravdepodobne povolený len študentom, no boli tam zvončeky, vďaka ktorým som sa mohol dovolať do budovy.

„S čím pomôžem?“ ozval sa ženský hlas po tom, čo som stlačil správny zvonček.

„Prišiel som navštíviť Zoey Flandersovú.“

„A kto je tam?“

„Chcel by som, aby to bolo prekvapenie. Mohli by ste ju zavolať?“

„Zistím, či je na izbe.“

„Ďakujem,“ odvetil som a čakal. Po 5 minútach sa znovu ozval hlas.

„Zoey tu nie je. Aspoň nie vo svojej izbe. Mám nechať nejaký odkaz?“

„To nie je potrebné. Zastavím sa neskôr večer,“ odvetil som a sklamaný som sa pobral preč. No nádej som nestrácal, tá predsa umiera posledná. A ja som bol v tomto ohľade neoblomný. Nevzdám sa!

Ako som sa túlal po uliciach a vôbec nevnímal svet okolo seba, odrazu mi padol zrak dovnútra kaviarne, okolo ktorej som práve prechádzal. A tam, pri jednom zo stolov sedela Zoey. Vedel som, že je to ona, pretože mala vo vlasoch červené pramene, o ktorých mi rozprávala, že si ich niekedy chce dať nafarbiť. No nanešťastie, nebola sama. Hruďou sa mi mihla bolesť a nechápavo som hľadel na chlapa, ktorý sedel oproti nej.

Práve jej dával do úst kúsok koláča a vzápätí sa obaja rozosmiali. Vyzeralo to, že k sebe majú dosť blízko a to pomyslenie mi šlo rozmlátiť srdce na kusy. Ako som mohol byť taký hlúpy? pomyslel som si sklamane a pobral som sa domov. Teraz som už nemal žiadnu nádej. Vôbec nič. Všetko zlyhalo. Zoey má niekoho iného a to len kvôli tomu, že som čakal až pridlho na to, aby som jej odpustil. Som taký idiot!