Love Me For Me 35

Zoey

„Budíček!“ zvolala som Adamovi pri uchu a on si vyplašene sadol.

„Čo, čo? Kde?!“ zvolal zmätene a ja som nevládala udržať smiech. On sa na mňa zamračil a to ma rozosmialo ešte viac.

„Keby si sa videl,“ chytala som sa za brucho.

„Ha, ha, ha. Veľmi vtipné! Čo sa deje? A ako si sa sem dostala?“

„To vieš ... som superhrdinka. Priletela som cez okno,“ vyprskla som smiechom.

„Dobre, dobre. Som rád, že sa bavíš a teraz naozaj.“

„Pustil ma Cole,“ usmiala som sa. „A teraz už vstávaj. Na dnešok si celý môj.“

„Ale čo,“ zaškeril sa Adam. „Nebodaj mi dávaš nejaké návrhy?“

„Kvôli tebe čokoľvek,“ uškrnula som sa a Adam ma stiahol na seba, takže sa naše tváre ocitli len pár centimetrov od seba. 

„Len aby si na to nedoplatila,“ pozrel sa mi hlboko do očí.

„Tak to by som neriskovala,“ zasmiala som sa a dala som mu pusu na nos. „A už ma pusť.“

Len čo som sa ocitla na vlastných nohách späť na zemi, Adam vstal a šiel do kúpeľne.

„A aký to máme vlastne program?“ opýtal sa, zatiaľ čo si čistil zuby.

„Zistíš. Len sa pekne obleč a ja ťa počkám dole. A ponáhľaj sa,“ zvolala som za ním a vyšla som z izby. O 10 minút sa pri mne objavil Adam nahodený ako zvyčajne.

„Tak môžeme ísť,“ usmiala som sa a zamierila som von na ulicu.

„A čo raňajky?“ spýtal sa zmätený Adam.

„Tie si dáme inde,“ odvetila som a viedla som ho po ulici do kaviarne, kde som kedysi zvykla pracovať. Chcela som tam ísť aj kvôli tomu, aby som sa spýtala na prácu a zabila tak dve muchy jednou ranou.

„Ahoj, Zoey. Dlho som ťa nevidel,“ usmial sa na mňa Brad, keď som vošla dnu. Bradley bol majiteľom kaviarne a taktiež so mnou zvykol pracovať, takže sme sa celkom zblílžili.

„Ahoj, Brad. Taktiež ťa rada vidím,“ usmiala som sa naňho tiež a zamierila som s Adamom k prázdnemu stolu. O chvíľu sme mali objednané a pri spoločnej káve sme sa rozprávali. Ja som na jedenie nemala chuť, odkedy sme sa s Louisom rozišli, môj apetít sa rapídne znížil. Adam si objednal dva croissanty a čokoládový koláč.

„Zoey, no taaak ... jedz,“ nútil ma Adam.

„Nie, ďakujem. Nie som hladná,“ zamračila som sa.

„Musíš to ochutnať. Aspoň ten čokoládový koláč. Haaaam,“ nabral kúsok na vidličku a nebezpečne sa s ňou blížil k mojím ústam. Keď som zbadala ten jeho diabolský výraz, vedela som, že keď ten kúsok nezjem, skončí na mojej tvári. A tak som poslušne otvorila ústa a zjedla som ten lahodný kúsok perfektného koláča. Adam sa spokojne usmial a ja som vybuchla do smiechu. Hneď na to sa ku mne pridal a on a už sme sa dusili záchvatmi smiechu.

Po káve nasledovali nákupy a potom obed. Samozrejme, že som sa absolútne zabudla spýtať na tú prácu, a tak som tam musela ísť ešte raz niekedy inokedy. Poobede som zvolila prechádzku a jazdu na Londýnskom oku, ktorú Adam zbožňoval. Vlastne, celý ten deň bol súčasťou môjho darčeka, hoci ten pravý bol už zabalený v mojej kabelke a plánovala som mu ho dať až na oslave.

Večer, približne okolo pol 7 sme sa pobrali z mesta naspäť na internát, po tom, čo mi Cole poslal sms, že je všetko pripravené. Vzali sme to taxíkom a o polhodinu sme už boli tam.

„Nejdeme ešte za ostatnými? Tipujem, že sú v obývačke,“ riekla som a čakala odpoveď. Obývačkou sme volali spoločenskú miestnosť, aby sme to skrátili najviac, ako sadalo.

„Iste, prečo nie,“ usmial sa na mňa Adam, no bolo na ňom vidno, že je trošku sklamaný. Predsa len, mal dnes narodeniny a nik si na ne nespomenul. No to nevedel, čo preňho chalani prichystali. Povzbudzujúco som sa naňho usmiala a cestou som Coleovi napísala sms, že už sme tu. Nechala som Adama, nech otvorí dvere a vojde prvý. Všade bola tma a vyzeralo to pusto. A vtedy ...

„Prekvapenie!“ ozvalo sa z každej strany a rozsvietilo sa svetlo. V miestnosti bolo snáď 200 ľudí a určite aj tí, ktorí neboli pozvaní, no nik to neriešil. Veď načo. Adam bol v absolútnom šoku a na tvári mu svietil nadšený úsmev.

„Tak preto si ma toľko zdržiavala v meste,“ otočil sa ku mne. Ja som len pokrčila plecami a usmievala som sa, že nám to vyšlo. Adam ma tuho objal a začalo sa predávanie darčekov a dlhá rada gratulácií. Ja som si svoj nechala nakoniec.

„Všetko najlepšie,“ usmiala som sa a objala som ho. S pusou na každé líce som mu predala svoj darček. Adam opatrne odbalil papier a otvoril ho ako prvý z mnohých. Len čo zbadal, čo sa pod papierom ukrývalo, na tvári sa mu zjavilo nadšenie.

„Neverím svojím očiam!“ zvolal šťastne. „Ty si sa snáď zbláznila.“

„Len som ti chcela spraviť radosť,“ usmiala som sa.

„Podarilo sa. Si úžasná,“ riekol so slzami na krajíčku. „Milujem ťa,“ objal ma znovu a na pár minút ma nechcel pustiť. A čo bolo vlastne mojím darčekom? Dve lístky na koncert Bon Joviho, ktorého Adam zbožňoval už od detstva. „Ideš so mnou, však?“ spýtal sa, keď ma pustil.

„Skôr som myslela na pána záhadného, keď som ich kupovala,“ zasmiala som sa.

„On nepočúva tú hudbu, čo ja. Má trošku iný vkus. Takže?“

„Rada pôjdem,“ usmiala som sa a Adam začal s lístkami šťastne poskakovať. Opäť som vybuchla smiechom a aspoň na chvíľu som zabudla na svoje zlomené srdce. Postupne rozbalil všetky zvyšné darčeky a začala sa oslava.

„Prepašoval som sem pár fľašiek, no musíme byť opatrní, nech nie je problém,“ riekol Cole a vytiahol jednu fľašu vodky. „Zvyšok je ukrytý.“

A tak sme nechali fľašu kolovať medzi nami a postupne sa nálada zväčšovala. Ľudia sa bavili a najmä Adam. Bolo na ňom vidieť, že je šťastný. A to bolo podstatné. Dokázali sme ho prekvapiť a potešiť. A aspoň ten pocit ma hrial pri srdci.

Počas oslavy, keď som počúvala básnenie dievčat o Louisovi a snažila sa prežiť tú bolesť v hrudi, vytrhlo ma z premýšľania zvonenie mobilu. Ashley? Čo asi môže chcieť?

„Áno?“ zodvihla som.

„Tak ako to dopadlo?“ opýtala sa nadšene. Netušila som, odkiaľ vedela o Adamovej oslave, no nechala som to tak.

„Výborne. Celkom sa bavíme,“ usmiala som sa.

„To je super. Takže mi to napokon vyšlo,“ povedala viac-menej pre seba.

„Počkaj, čo ti vyšlo?“ nechápala som pre zmenu teraz ja.

„No predsa ty s Louisom. Konečne ste opäť spolu a šťastní.“

„Ja s Louisom? O čom tu rozprávaš?“

„Nie si s ním?“ začudovala sa Ash.

„Nie. Som na Adamovej oslave narodenín.“

„Tak to si myslela, keď si vravela, že sa celkom bavíte?“

„Áno, čo iné?“ nechápala som teraz pre zmenu ja. „Čo si myslela ty?“

„Nooo ... bol za tebou dnes Louis, či nie?“

„Čože? Louis?“ zvolala som šokovane. „Počkaj, vyjdem vonku.“

Prešla som celú izbu a vyšla som pred budovu. Keď som už bola obklopená tichom a pokojom, ozvala som sa. „Už môžeš.“

„No áno. Ráno mi volal, pretože chcel vedieť, kde ťa nájde.“

„Volal ti? Odkiaľ mal tvoje číslo?“

„No, museli sme pokračovať v mediálnom vzťahu kvôli zmluve, ktorú sme podpísali, ale ktorá je už neplatná, keďže som priznala tvoje zapojenie do celého toho vzťahu. A tak mal moje číslo. No to nie je podstatné. Takže ťa nezastihol?“

„Nie,“ odvetila som nechápavo. „Bola som celý deň s Adamom v meste, aby mu stihli pripraviť oslavu.“

„Možno ti nechal na vrátnici odkaz.“

„Možno. Idem to skontrolovať. Ďakujem, Ashley,“ usmiala som sa. „Opäť. A prepáč, že som na teba včera bola zlá.“

„To je v poriadku. Chápem to. Len si to už s Louisom konečne vyriešte.“

„Pokúsim sa. Maj sa,“ odvetila som a vypla hovor. Následne som sa rozbehla naprieč areálom do ubytovne a zastavila som sa na vrátnici.