Irresistible 41

Nechcela som to písať do komentárov, keďže ste sa na to pýtali viacerí, tak to poviem tu. Ten diamant si pamätám zo školy, keď som sa ešte učila chémiu a brali sme organiku. Vtedy som si povedala, že si aj ja so sestrou dáme taký urobiť alebo aspoň svojím deťom poviem, aby tak spravili. Strašne sa mi ten nápad páčil, tak som ho aj teraz využila :)

Ďalšia vec, čo som chcela povedať, bola, že som redaktorkou na jednom internetovom hudobnom portáli, a to najmä vďaka vašej podpore, takže ďakujem krásne, že ma ženiete vpred a pomáhate mi splniť si svoje sny. Ďakujem :-*! Dnes som napísala svoj prvý článok, tak aj by ste si ho chceli prečítať, tu je link → http://music-zone.eu/james-arthur-chysta-svoj-prvy-album/

1D Challenge - Day 10 - Favourite Liam' s Photo

Mel

Ďalší deň sme si pobalili to málo, čo sme mali a šli sme do krematória. Niall vyzdvihol urnu a diamant, pretože som nebola schopná sa ani postaviť, a zamierili sme po jeho mamku do nemocnice. Tam som už šla s Niallom a v izbe nás už čakala prichystaná Maura.

„Srdiečko,“ usmiala sa smutne a hneď ma objala. V jej náručí som sa cítila, akoby som mala opäť rodinu. No ja som už nikoho nemala. Nikoho. Pri objatí sme sa obe znovu rozplakali a Niall nás len ľútostivo sledoval.

Keď sme sa ako tak upokojili, šli sme naspäť do auta a Maura trvala na tom, aby som sedela vpredu.

„Nie, nie, pokojne si sadnite k Niallovi,“ presviedčala som ju, no ona sa nedala. Tvrdohlavo si sadla dozadu a tak som otvorila predné dvere a nastúpila som.

Len čo sme vyšli na diaľnicu, upadla som do svojich myšlienok a snažila som sa prekonať tú ukrutnú bolesť, čo som mala v srdci. Nedalo sa. Z môjho srdca sa odtrhla značná časť, ktorá sa tam už nikdy nevráti. Jedinou možnosťou bolo ranu zaplátať časom.

Na polceste naspäť ma Niall chytil za ruku, ktorú som mala položenú na stehne a stisol ma na podporu. Pozrela som naňho a jemne som sa usmiala. Držala som ho a hrala sa mu s prstami, kým nemusel preradzovať rýchlosti.

„Hmmm, ušlo mi niečo?“ ozvala sa odrazu Maura.

„Niečo konkrétné, mami?“ pozrel sa Niall do spätného zrkadla.

„Ja len ... vy dvaja ... vyzerá to, akoby ste boli spolu a nie len uzmierený priatelia,“ riekla váhavo a Niall na mňa spýtavo pozrel. Jemne som prikývla a tak rýchlo odvetil.

„Pravdupovediac spolu sme, len o tom ešte nikto nevie.“

„Aha, ak to tak chcete,“ pokrčila plecami a opäť sa zapozerala von oknom. Cesta, ktorá trvala približne tri hodiny, sa mi zdala akoby zabrala celý deň. Keď sme vošli do Cannes, viečka mi padali nadol a ledva som udržala otvorené oči.

Prešli sme bránu do dvora a zaparkovali na kraji cesty. Postupne sme povystupovali a zamierili k domu. Nikto nás nevítal, pretože nik nevedel, že prídeme. Ani jeden z nás sa s partiou od posledného hovoru nespojil a oni radšej nevolali, aby nerušili.

Ruka v ruke s Niallom sme vošli dnu a zložili na chodbe všetky veci. Jednou z nich bola aj urna, ktorú Niall položil na botník. Ako sa kov dotkol dreva, ozvalo sa cinknutie a to spôsobilo, že si nás všimli.

„Už sú tu!“ zvolal Harry a o sekundu na to stáli všetci vo dverách do obývačky. Pozerali na nás s nedočkavými tvárami očakávajúc radostné novinky, no žiadne neboli. Ako prvá sa ozvala Hayley.

„A kde je Collin?“

V tom momente sa mi oči opäť zaplnili slzami a spolu s Maurou sme vypukli v plač. Niall si ma pritúlil k sebe, aby ma upokojil, zatiaľ čo na nás ostatní šokovane hľadeli. Hayley podišla k nám a otočila ma k sebe. Súcitne ma objala a šepla mi do ucha, ako jej to je ľúto.

Chalani sa na nás mlčky dívali a nevedeli, čo robiť. Maura medzitým zmizla na poschodí, a tak ostalo na nás niečo vysvetľovať. Veľmi som sa na to necítila, no pomaly som sa odtiahla od Hayley a natiahla som ruku k Niallovi. Potrebovala som ho cítiť, aby som nabrala odvahu.

„Poďme do obývačky,“ riekla som potichu a pomaly sme sa usadili. „Neviem, čo by som mala povedať, no podstatné je, že ...“ zlyhal mi hlas a opäť sa mi po lícach spustili slzy. Niall ma láskyplne objal a ja som pokračovala:

„Asi ste si už domysleli, že tu môj otec už nie je. Nevidím dôvod, prečo by som tu mala ešte ostávať. Vy ak chcete, si pokojne ešte užite prázdniny, no ja by som tu už nemohla byť. Spolu s Maurou a Niallom v noci odlietame a zajtra bude krátky pohreb v Dubline. Len toľko,“ šepla som posledné slová a postavila som sa.

Bez toho, aby som sa na niekoho pozrela som vyšla hore do svojej izby a pomaly som si začala baliť veci. Pritom mi po tvári tiekli slzy a zanechávali mokré fľaky na oblečení, no to ma absolútne netrápilo.

V duchu som sa poďakovala Hayley a chalanom, že ma nechali samú a zbytočne sa ma nesnažili rozveseliť. Aj tak by to nešlo. Po hodine, keď som mala takmer všetko pobalené, vošla do izby Hayley a bez slova začala vyberať veci zo skrine a strkať ich do svojho kufra.

„Čo to robíš?“ čudovala som sa.

„Hádam si nemyslíš, že tu ostanem?“ pozrela na mňa so zdvihnutým obočím. „Si moja najlepšia kamarátka a ja budem pri tebe stáť nech sa deje čokoľvek. Letím s vami a takisto aj ostatní. Už sme si rezervovali letenky.“

„Ďakujem,“ šepla som a objala ju. Následne sme všetci zniesli kufre dole a najedli sa pred cestou, kým sme čakali na taxi. Keď som dojedla, ospravedlnila som sa a odišla som od stola preč. Zamierila som na chodbe k urne, pri ktorej bolo pripnuté mini vrecúško. Otvorila som ho a na dlaň som si vysypala nádherný brúsený diamant.

Srdce mi opäť zapraskalo a dostavila sa očakávaná bolesť. Už som si na ňu zvykla. Dívala som sa na prívesok a v mysli sa mi zjavovali všetky spomienky na detstvo a mladosť. Z očí mi tiekli slzy a spodná pera sa mi chvela vo vzlykoch.

Odrazu som na dlani pocítila dotyk a tak som otvorila oči. Vedľa mňa stál Niall a z rúk mi vzal prívesok. Z vrecka vytiahol striebornú retiazku a navliekol ho na ňu.

„Môžem?“ spýtal sa a ukázal na môj krk. Mlčky som si odkryla vlasy a umožnila mu, aby mi ho mohol pripnúť. Keď som na koži pocítila studený diamant, automaticky som sa ho dotkla končekmi prstov. Ocko, pomyslela som si. Navždy v mojom srdci.

„Ďakujem,“ šepla som a otočila sa k nemu. Zadívala som sa mu do tých nádherných očí a konečne po niekoľkých dňoch som ho opäť pobozkala. Jeho pery chutili slano po mojich slzách, no bozky priniesli očakávaný stlmujúci účinok. Bolesť už nebola tak cítiteľná.

Keď sme sa od seba odtiahli, Niall ma len nežne pritiahol do svojho náručia a chvíľu sme zotrvali v objatí.

„Chalani sa na nás pýtali. Povedal som im to,“ riekol po pár minútach a vonku zatrúbilo auto. Z kuchyne sa ozvali zvuky vŕzgajúcich stoličiek a kroky smerom k nám.

„To je v poriadku. Aj tak by sa to čoskoro dozvedeli,“ odvetila som a odtiahla sa. „Ideme?“ spýtala som sa ho a on len s jemným úsmevom prikývol.  A tak sme poskladali naše batožiny do dvoch taxíkov a vyrazili sme na letisko.

V lietadle som sedela s Hayley a ocenila som, že sa ma na nič nepýtala. Jednou rukou som pevne držala urnu na kolenách a druhou som si prechádzala po prívesku. Navždy so mnou.

V Dubline sme vystúpili nadránom a hneď sme sa vydali ubytovať sa na hotel. Každý si vzal vlastnú izbu, takže sme obsadili takmer jedno celé poschodie a pobrali sme sa spať.

Ja som si síce ľahla do postele, no oči som mala neustále otvorené, aj keď som bola neskutočne unavená. Totižto zakaždým, keď som ich zavrela, tak som uvidela tej najhorší obraz, ktorý budem mať do smrti vrytý v pamäti, a preto som ich hneď automaticky otvorila.

Napokon ma únava predsa len premohla a na mňa prišiel spánok. Vďaka bohu, bezsenný. 

Irresistible 40

1D Challenge - Day 8 - Favourite Niall' s photo - taktiež so nemohla vybrať len jednu :D

plus opäť odporúčam pustiť si k časti pieseň :-)

Sekundy sa zdali hodinami a ja som sa neskutočne bála. Z izby vychádzali zvuky, no netušila som, čo sa tam deje. Srdce mi bilo ako splašené a mysľou mi behala len modlitba o otcov život. Strach ma neskutočne ovládol a slzy mi tiekli prúdom.

Niallovo tričko už bolo celé premočené, no on sa neodtiahol. Držal ma pevne a neustále ma chlácholil, no ja som ho pomaly ani nevnímala. Jediné, čo som mala pred očami, bola ockova tvár v úplnom šoku.

Nedokázala som sa spamätať a strach neustupoval, tak ako slzy. Odrazu sa otvorili dvere na izbe a vonku začali odchádzať sestričky. Jemne som sa odtiahla od Nialla a pozrela som na nich. Nik sa nezastavil, aby mi povedal, čo s ním je. Až posledný doktor za sebou zavrel dvere a podišiel k nám.

Na chodbe sa rozhostilo mŕtvolné ticho. Z izby už nebolo počuť nič, ani len zvuk kardiografu. Srdce mi začalo biť ešte rýchlejšie a strach ma celú ovládol.

„Je mi ľúto,“ šepol doktor a v tej chvíli sa mi zrútil svet. Nohy sa mi podlomili a Niall ma zachytil vo svojom náručí. Z úst sa mi vydral bolestný výkrik a mala som pocit, akoby mi praskalo srdce.

„Nie!!!!“ kričala som a plakala. Keď som sa postavila na nohy, vytrhla som sa Niallovi z náručia a vbehla som do izby. Otec ležal tuhý na posteli so zavretými očami a na kardiografe svietila zelená rovná čiara.

„Nieee, nie, nie! Ocko!“ pribehla som k nemu a snažila som sa ho oživiť. Z očí mi tiekli slzy, takže som už pomaly nevidela pred seba, no to ma nezastavilo. Niall vošiel za mnou a snažil sa ma odtiahnuť. No ja som okolo seba búšila päsťami, aby som sa ho zbavila a neustále som sa vracala k posteli.

„Mel, it´s over,“ šepol Niall súcitne a snažil sa ma objať.

„Nie, nie, nie!!!! On nemôže byť ... Je jediný, koho mám!“ kričala som bezhlavo a zúfalo som sa skĺzla na posteľ vedľa neho. „Prosíííím!!!“ kvílila som a búšila do jeho pŕs. Nič však nepomáhalo. Bol koniec. Všetkého. Ostala som samučičká sama.

„Prečo, bože?!?! Prečo?!“ plakala som a dívala som sa na otcovu meravú tvár. V rukách som zvierala jeho dlaň neustále som sa dívala na kardiograf v poslednej nádeji, že jeho srdce opäť naskočí.

Niall podišiel ku mne a ticho ma objal. Ja som hľadela meravo pred seba a nedokázala som vôbec premýšľať. Vôbec mi nedochádzalo, čo to znamená. To predsa nie je pravda. Nemôže byť!

„Poď, Mel. Musíme ísť,“ riekol Niall a ťahal ma vonku.

„Nie, nie, nie...“ opakovala som ticho dookola, akoby som blúznila a bez pohnutia som sa pozerala na stenu. Niall ma vzal do náručia a vyniesol ma z izby. Ja som ani nevnímala, čo sa okolo mňa deje. Jediné, čo som mala v mysli bol posledný pohľad na otca.

Ani som nepostrehla, ako ma Niall položil na zem a objal ma. Pritisol si ma k sebe aj napriek tomu, že som bola ako bábka a upokojoval ma. Po chvíli mi prestali tiecť slzy a len som otupene pozerala pred seba. Bez jediného slova, bez pohybu.

Môj mozog prestal fungovať a svet okolo mňa prestal existovať. Bola som sama. Neostal mi nikto. Bolesť v hrudi som po ďalších pár minútach prestala pociťovať a vnútri som mala len prázdno. Čiernu tmu bez nádeje malého svetielka.

Čas plynul a ja som vôbec nevnímala svet okolo seba. Bola som sama vo svojej realite a nič so mnou ani nepohlo. Nič som nejedla a v noci som nespala. Kým Niall chodil do nemocnice, ja som ostávala v izbe a meravo som hľadela pred seba. Keď sa Niall večer vrátil, našiel ma na tom istom mieste a v tej iste polohe, ako keď odchádzal. Snažil sa mi pomôcť, no nevedel nájsť riešenie. Pretože žiadne nebolo.

Niall

Melanie sa úplne zosypala a mysľou bola akoby niekde úplne inde. Nejedla, nepila, nespala. Vlastne nerobila vôbec nič. Bál som sa ju nechať samu na izbe, no musel som ísť na mamkou. Keď som sa večer vrátil, našiel som ju v tej istej polohe, ako keď som odchádzal.

Po dvoch dňoch jej volali z márnice, no ona nebola schopná niečo povedať, tak som to zdvihol. Nevedel som, čo im mám povedať, tak som ich poprosil, aby ho nejako uskladnili, kým sa Mel zotaví. Večer som šiel opäť za mamkou a aké bolo moje prekvapenie, keď som ju našiel vysmiatu a pri vedomí.

„Mami,“ zvolal som šťastne a objal som ju.

„Ahoj, Niall,“ usmiala sa a vystískala ma. „Si v poriadku?“

„To sa pýtaš ty mňa?“ zasmial som sa.

„To len tak,“ uškrnula sa. „Ako je na tom Collin?“

V momente, keď sa naňho spýtala, úsmev mi zmizol z tváre a oči mi potemneli. Netušil som, ako jej to mám oznámiť.

„On ... podľahol zraneniam,“ šepol som potichu a mamka sa na mňa strnulo dívala.

„Niall, takéto žarty si zo mňa nerob!“ riekla vážne.

„Kiežby, mami,“ odvetil som a ona prepukla v plač. Podišiel som k nej a snažil som sa ju upokojiť, no tak ako pri Melanie to bolo zbytočné. Po niekoľkých minútach, keď plač neprestával, vošiel dnu doktor, aby ju prezrel. Nechápavo sa na ňu pozrel a nevedel, čo sa stalo.

„Collin Benson bol jej priateľ,“ povedal som na vysvetlenie. Doktor len chápavo prikývol hlavou a odvetil, že sa vráti neskôr. Po polhodine plač prestal, no mamka zízala len pred seba. Pripomínala mi Melanie, akurát s tým rozdielom, že rozprávala.

„Potrebujem byť sama.“

„Ale mami...“

„Prosím,“ pozrela na mňa so slzami v očiach a tak som ju pobozkal na líce a vyšiel som von. Tam som stretol doktora a spýtal som sa ho, ako to s ňou vyzerá. Odvetil, že veľmi dobre a zajtra bude môcť ísť domov. Potešil som sa a rýchlo som sa ponáhľal späť za Mel.

Hoc bola Melanie po celý čas mimo, snažil som sa s ňou rozprávať, aby sa vrátila späť z toho jej sveta. Doposiaľ neúspešne.

Keď som vošiel do izby, riekol som, že sa mamka už prebrala. Pozrela na mňa a pokúsila sa o úsmev, no tvár sa jej skrivila do grimasy. Podišiel som k nej a objal ju. Opäť sa rozplakala a schúlila sa mi v náručí.

„Čo mám robiť?“ opýtala sa ma.

„Najprv sa musíš vzchopiť. Collin by určite nechcel, aby si bola v takejto apatii,“ šepol som a pobozkal ju na čelo.

„Keď ja ... je to oveľa ľahšie. Aspoň to tak nebolí,“ zafňukala.

„Musí to bolieť. To znamená, že žiješ. Prejdeš si týmto obdobím a po chvíli to prejde.“

„Ale čo mám robiť s tou márnicou? Nezvládnem tam volať a vybavovať nejaké veci.“

„Povedz mi, čo si praješ a ja to vybavím,“ riekol som.

„Si si istý?“

„Samozrejme,“ usmial som sa. „Tak?“

„Otec by chcel krematórium, to som si istá. Vždy sa rozčuľoval nad tým, ako dajú niekoho pochovať a z jeho tela ostane len kostra.“

„Tak dobre. A pohreb?“

„Dublin. K mamke,“ šepla trasľavo a opäť jej z očí vytryskli slzy.

„Zariadim to. Ako sa volala?

„Marylin Benson. A ešte niečo. Z časti popola chcem nechať vyrobiť mini diamant v tvare srdca. Aby som ho mala vždy pri sebe.“

„Hneď tam zavolám,“ šepol som a pobozkal ju na vlasy. „Zajtra môžeme ísť domov.“

„Domov,“ riekla skleslo. „Ja už nemám domov.“

Irresistible 39

1D Challenge - Day 8 - Favourite Harry's  Photo - no to sa proste nedá vybrať len jedna :D :D :D

Opatrne som otvorila dvere a nakukla som dnu. Otec ležal na posteli prikrytý bielou plachtou a napojený na desiatky prístrojov. Pomaly som podišla k nemu a prezerala som si ho. Všade mal začínajúce modriny, no aspoň bol živý.

Z oka mi vypadla slza a chytila som ho za ruku. Čupla som si k posteli a niekoľko minút som naňho len tak pozerala a čakala som, kým sa preberie. Neplánovala som odtiaľ odísť, pokiaľ neuvidím, ako sa jeho oči otvárajú.

Odrazu niekto zaklopal na dvere a vošiel dnu. Otočila som sa a zbadala som Nialla. Podišiel ku mne a objal ma. Slová boli v tej chvíli zbytočne. Pritisla som sa k nemu a užívala som si pocit, že v tom nie som sama.

„Idem si dať kávu, chceš?“

„Dám si, vďaka. Bez cukru,“ povedala som a opäť som sa otočila k otcovi. Prosím, už sa preber.

Niall

Odišiel som z izby a zamieril som k automatu. Siahol som si do vrecka, aby som vytiahol mobil a zistil, koľko je hodín, no ten tam nebol. Rýchlo som zamieril von na parkoviska a vybral som ho z auta. Na displeji už svietilo niekoľko neprijatých hovorov. Zavolal som teda naspäť na prvé číslo, ktoré mi našlo a pobral som sa späť do nemocnice.

„Niall! No konečne!“ ozval sa Louis do telefónu.

„Zabudol som si mobil v aute.“

„Dobre. Ako sú na tom?“ vyzvedal hneď.

„Mamka je v kóme no bez nejakých komplikácii. Collin bol na tom vážnejšie, no už je po operácii a čakajú, kým sa preberie.“

„Chvalabohu,“ počul som niekoľko výdychov. „Ani nevieš, ako sa nám všetkým uľavilo.“

„Veď aj nám, keď sme sem prišli,“ odvetil som a zastavil som pred Collinovou izbou. Cez sklo som sa pozeral na Mel, ktorá bola otočená ku mne chrbtom a ďalej som sa rozprával s Louisom.

„Predpokladám, že tam ešte chvíľku pobudnete.“

„Určite. Naspäť sa vraciame až všetci spolu.“

„Tak dobre, držte sa a ak budete mať niečo nové, hneď nám volaj, dobre?“

„Iste.“

„Ešte niečo. Máš pri sebe Mel?“

„Je v izbe hneď vedľa, prečo?“

„Hayley s ňou chce hovoriť. Mobil si vraj nechala doma tu.“

„Počkaj chvíľu,“ riekol som a zaklopal som na sklo. Mel sa otočila a ja som jej ukázal na mobil. Pomaly sa postavila, pohladila Collina po ruke a vyšla na chodbu.

„Chce s tebou hovoriť Hayley,“ povedal som a podal jej mobil.

„Áno?“ ozvala sa do telefónu a ja som šiel medzitým po tú kávu.

Mel

„Áno?“ riekla som do mikrofónu.

„Mel? Panebože, si v poriadku? Čo sa stalo? Ako sú na tom? Prečo si ma nezobudila? A prečo si si nechala doma mobil? Vieš ako som sa o teba bála?“ vychrlila na mňa hneď Hayley.

„Spomaľ, Hay. Sú už v poriadku. Relatívnom. Mimo vážnejšieho nebezpečenstva. V tej chvíli som na mobil ani nemyslela. Nemohla som sa ani pohnúť. Niall ma odniesol do auta.“

„A si v poriadku?“

„Áno, už áno. Len neustále čakám, kedy sa preberie,“ povedala som a vzala si od Nialla kávu. Perami som naznačila slovko „Ďakujem“ a ďalej som sa rozprávala s Hayley. Keď už nemala viac otázok, rozlúčili sme sa a ja som zložila.

Podala som mobil Niallovi a napila som sa kávy. Jej účinok sa dostavil ihneď a hneď som bola prebratá. V tichosti sme s Niallom dopili kávu a poháriky sme vyhodili do koša. Potom sme sa opäť rozdelili každý k svojmu rodičovi a ďalšie minúty sme očakávali ich prebratie.

Ako som čupela vedľa postele a nemo som zízala na tvár môjho otca, v ruke som pocítila stisk. Hneď so mnou trhlo a moje očakávanie sa ešte viac znásobilo.

„Ocko?“ šepla som jemne a postavila som sa. Viečka sa mu jemne pohli a pootvoril oči. Opäť ich zavrel a pomaly otváral, aby sa jeho zreničky prispôsobili nemocničnému svetlu.

„Ahoj, oci,“ usmiala som sa šťastne, keď sa na mňa pozrel a slzy šťastia mi tiekli dolu tvárou.

„Melanie, dcérka,“ usmial sa otec. „Kde som?“

„V nemocnici. Mali ste nehodu.“

„Je Maura v poriadku?“

„Má len pár škrabancov a zlomenín, no je v kóme. Inak je v poriadku.“

„Chvála pánu Bohu,“ vydýchol si otec. „Pamätám si, ako sa na nás rútil ten kamión a potom nič.“

„Bol si na sále. Vyzeralo to s tebou zle, no už si z toho vonku. Ako sa cítiš?“

„Celkom dobre, až na tých pár modrín,“ zasmial sa.

„To je dobre. Som rada, že si v poriadku.“

„Ja tiež, chrobáčik,“ stisol mi dlaň. „Ľúbim ťa.“

„Aj ja ťa ľúbim, ocko. Neviem, čo by som si bez teba počala,“ šepla som s úsmevom a objala som ho.

„Mňa sa tak ľahko nezbavíš,“ zasmial sa opäť, no hneď prestal, keďže ho boleli rebrá.

„Ako bolo v Paríži?“

„Krásne. Boli sme ...“

Kým mi rozprával ich zážitky, zbehlo hrozne veľa času. Odrazu vošla dnu sestrička, že majú vizitu a musím odísť. Rozlúčila som sa s otcom a vyšla som na chodbu s prísľubom, že len čo budem môcť, tak sa vrátim.

Na chodbe som stretla Nialla, ktorého už tiež vyhnala sestrička a spoločne sme si sadli na kreslá vonku. Pritúlila som sa k nemu a čakala som, kedy budem môcť ísť opäť za otcom.

Deň zbehol dosť pomaly. Po vizite som sa vrátila späť k otcovi, no dali mu prášky na spanie, a tak bol opäť tuhý. Šla som teda na chvíľu za Niallom a Maurou, aby som ho podporila. Ku večeru nás otec vyhnal preč, aby sme sa šli vyspať, a tak sme si našli najbližší hotel a ubytovali sme sa na neurčito.

Celú noc som sa však len prevaľovala a nemohla som zaspať takisto ako Niall. Až takmer nad ránom som sa k nemu pritúlila a spoločne sme odišli do ríše snov.

Ráno po prebudení sme sa naraňajkovali a hneď sme mierili do nemocnice. Cestou som si kúpila niečo na oblečenie, a tak som už na sebe mala tielko a sukňu s balerínkami. V nemocnici sme museli opäť počkať, kým skončí ranná vizita a potom sme sa rozdelili do izieb.

Otec už bol hore a vítal ma s úsmevom na perách. Tentoraz som mu rozprávala ja, čo sa dialo u nás a bol nesmierne nadšený, že sme sa s Niallom uzmierili. Keby len to, povedala som si v duchu a usmiala som sa.

„Už budete môcť byť plnohodnotní súrodenci, keby sme sa s Maurou vzali,“ usmial sa na mňa a ja som zamrzla. Súrodenci?! Nemôžeme byť predsa súrodenci! docvakol mi detail, na ktorý som akosi zabudla.

„Ja viem, že to bude pre teba ťažké, ale veď máš Mauru rada, či nie?“

„Iste, mám,“ usmiala som sa nasilu a snažila som sa stráviť tú informáciu. Ako to dočerta vyriešime? behalo mi celý čas po rozume. Ešte sme spolu prebrali pár tém, no k tej o novej rodine sme sa už, našťastie, nevracali.

Na obed sme šli s Niallom do nemocničného bufetu a zjedli sme odpornú bagetu. Potom sme sa vrátili späť a keďže sa otec pýtal na Nialla, prinútila som ho, aby šiel so mnou. No keď sme vošli dnu, otec bol v akomsi delíriu. Oči mu behali každým smerom a z úst sa mi drali nezrozumiteľné slová.

„Ocko! Panebože, ocko!“ pribehla som k nemu a chytila som ho za ruku. Ani sa na mňa nepozrel a stále si niečo bľabotal. Neskutočne som sa preľakla a netušila som, čo robiť. Ešte šťastie, že tu bol Niall, ktorý si zachoval rozvahu a hneď vybehol von kričiac o pomoc.

Dnu vošiel aj so sestrou, za ktorou nasledovali ďalšie plus doktori.

„Musíte odísť!“ zvolal na nás jeden z doktorov, no ja som sa ani nepohla a ako zhypnotizovaná som hľadela pred seba.

„Mel, poď,“ odtiahol ma Niall vonku a pritisol ma k sebe. Keď sa šok pomaly rozplýval, začínala som si uvedomovať, že s otcom sa dialo niečo zlé. V hrudi ma neskutočne zabolelo a z očí mi vytryskli slzy. Niall ma pritláčal k sebe a snažil sa ma upokojiť, no to mi nebolo na nič platné.

Meravo som mu hľadela cez plece do izby, kde sestrička stiahla žalúzie a z očí sa mi rinuli vodopády sĺz.

„To bude v poriadku. Bude to okay,“ upokojoval ma Niall, no ja som sa aj tak neskutočne bála. Bože, prosím, pomôž mu, modlila som sa a plakala som do Niallového bieleho trička. Prosím.

Irresistible 38

1D Challenge - Day 7 - Favourite Twitcam - jendoznačne 30. augusta, kedy konečne pozdravili Slovensko :) 

Nachádzal som sa v akýchsi horách,  keď ma zo sna vyrušilo zvonenie mobilu. Natiahol som sa rukou na stolík vedľa postele a poslepiačky som hľadal telefón, no samozrejme som ho so svojou šikovnosťou zhodil, a tak som otvoril oči a nahol sa poň na zem. Stlačil som zelené tlačidlo a priložil si ho k uchu.

„Haló? Tu Niall Horan.“

„Dobrý deň, ste synom Maury Horanovej?“ ozvalo sa v telefóne a ja som spozornel.

„Áno? Deje sa niečo?“

„Vaša matka mala dopravnú nehodu. Momentálne je stabilizovaná no v kóme v Nemocnici sv. Patrika v Lyone a netušíme, kedy sa preberie. Myslím, že by ste za ňou mali prísť,“ odpovedal hlas a už pri prvých slovách som zbledol a šokovane som sa díval do steny.

„Hneď vyrážam, ďakujem,“ odvetil som, no potom som si spomenul na Collina. „A čo muž, ktorý s ňou cestoval?“

„Ste príbuzní?“

„Nie, ale ...“

„Prepáčte, ale nemôžeme poskytovať dôverné informácie cudzím osobám. Dovidenia.“

Ozvalo sa pípanie ukončeného hovoru, no ja som sa ani nepohol. Mobil som mal pri uchu a v hlave mi bežali tie najhoršie scenáre. Po chvíľke som sa spamätal a spomenul som si na Melanie. Rýchlo som vyšiel z izby a zaklopal na jej dvere.

Keď sa neozývala, opatrne som pootvoril dvere a uvidel som ju sedieť bledú na posteli a nemo hľadieť pred seba. Vošiel som dnu a pribehol k nej. Doplo mi, že už jej volali, a tak bolo zbytočné niečo rozberať. Čo najskôr sme sa museli dostať do nemocnice.

„Musíme ísť, Mel,“ naliehal som na ňu, no ona ma vôbec nevnímala. A tak som ju vzal na ruky a rozhodol som sa ju odniesť až do auta. Pri dverách som si však uvedomil, že ona má na sebe len sporú košielku a ja som v boxerkách.

Položil som ju naspäť a otvoril skriňu. Netušil som, čo jej mám vybrať. Nebudem ju predsa prezliekať celú, uvedomil som si. Veď pod tým nič nemá. Potom mi padol pohľad na dlhší čierny kabát, ktorý vyzeral ako šaty a dokonale by ju zakryl. Opatrne som ju doňho obliekol a na nohy som jej nasunul čierne lodičky.

Keď bola hotová, rýchlo som utekal do svojej izby a hodil som na seba prvé, čo mi padlo pod ruky. Následne som sa po ňu vrátil a odniesol som ju do auta. Tak som sa vrátil do domu, na lístok som napísal krátky odkaz a nechal som ho na stole. Potom som utekal rovno do auta a o pár minút sme už boli na ceste do Lyonu.

Mel

Zobudilo ma zvonenie telefónu, a keďže som ho mala na stole pri okne, musela som si poňho dôjsť. Hayley spala ako zarezaná a ani sa nepohla, nie to ešte, aby ju to zobudilo. Sadla som si späť na posteľ a zdvihla som hovor.

„Áno?“

„Je tam Melanie Benson, dcéra Collina Bensona?“ ozvalo sa.

„Áno, to som ja. Deje sa niečo?“

„Váš otec mal autonehodu. Leží na operačke v Nemocnici sv. Patrika v Lyone. Mali by ste sem prísť,“ riekol hlas a ja som v momente skamenela. Mobil mi vypadol z rúk a nebola som sa schopná pohnúť. Celá som zbledla a už už som si myslela, že omdliem. Z mobilu sa ešte ozývali akési zvuky, no po chvíli už bolo počuť len zapípanie na ukončenie spojenia.

Meravo som hľadela do steny pred sebou neschopná pohybu, hoc mi môj mozog vravel, že musím hneď vyrazil na cestu. Niekoľko minút po telefonáte sa ozvalo klopanie na dvere a dnu vošiel Niall. Keď ma zbadal, hneď vytušil, že to už viem a odvetil.

„Musíme ísť, Mel,“ naliehal na mňa, no ja som ho nevnímala. Strnulo som sedela na posteli a v hlave sa mi premietali tie najhoršie scenáre.

Niall ma vzal na ruky a odhodlal sa ma vlastnoručne odniesť do auta, keď si zrejme všimol, že nie sme oblečení, a tak šiel do mojej skrine a vytiahol odtiaľ kabát. Navliekol mi ho a obul mi lodičky a sám sa šiel obliecť.

Potom sa opäť vrátil, vzal ma na ruky a niesol do auta. Položil ma na sedadlo spolujazdca a opäť niekam zmizol. Ja som bola ešte stále ako kameň a nemohla som sa z toho spamätať. Kým som sa prebrala, boli sme na ceste.

„Ako je na tom tvoja mamka?“ opýtala som sa potichu s meravou tvárou.

„Stabilizovaná, no v kóme,“ odvetil šeptom so stiahnutým hrdlom. „A Collin?“

„Na operačke,“ riekla som. „Viac mi nepovedali.“

„Bude to v poriadku, Mel. Oni sú silní. Určite to zvládnu, obaja,“ snažil sa ma upokojiť. „Musia,“ dodal po tichu sám pre seba, no ja som to počula. Síce som ešte stále hľadela meravo pred seba, z očí mi začali tiecť slzy a ja som si uvedomovala, že život môjho milovaného otca je v ohrození.

Nemôžem oňho prísť. Nemôžem. Je jediný, koho mám, hovorila som si dookola v duchu a modlila som sa, aby bol v poriadku.

Po troch hodinách cesty sme konečne vstúpili do Lyonu. GPS nás doviezlo až pred nemocnicu a my sme sa rýchlo pobrali dnu. Na recepcii sme povedali mená a dúfali sme, že nás pošlú za nimi alebo aspoň oznámia dobré správy, no ani jedno z toho sa nestalo.

„Počkajte tu. Doktor Bercault tu bude každú chvíľu,“ odvetila nám a tak nám neostávalo nič iné než čakať. Niall si sadol na jedno zo sedadiel, no ja som nemohla obsedieť a tak som sa prechádzala hore dolu po chodbe. Zakaždým, keď šiel okolo nejaký doktor, s nádejou som sa naňho pozrela, no ani jeden z nich k nám neprišiel.

Po polhodine čakania som už bola zúfala, keď sa opäť otvorili veľké krídlové dvere vedúce k izbám a z nich vyšiel doktor v stredom veku a zamieril k recepčnej. Tá ukázala na nás a ja som k nemu nedočkavo pribehla. Keď sa ku mne pridal aj Niall, doktor prehovoril.

„Vaši rodičia mali hroznú smolu a boli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Tesne pred nimi dostal šmyk kamión a narazil do nich nákladom. Pani Horanová bola hneď po príchode do nemocnice stabilizovaná s ľahkým otrasom mozgu, zlomenou rukou a prasknutým rebrom, no ešte sa neprebrala. Pán Benson bol v oveľa vážnejšom stave a musel ísť hneď na operačku, no už je mimo nejakého vážnejšieho ohrozenia a čakáme, kým sa preberie,“ odvetil a mne zo srdca odpadol balvan.  

S úľavou som sa oprela o Nialla, ktorý bol tiež už pokojnejší.

„Ďakujeme, môžeme ich ísť pozrieť?“

„Iste, izby číslo 241 a hneď oproti 213,“ usmial sa a my sme sa rýchlo pobrali za nimi. Len čo sme tie izby našli, zastali sme na strede chodby a pozreli sme sa na seba. Niall sa povzbudzujúco usmial a ja som sa mu vrhla do náruče. Nežne ma stisol a pobozkal na vlasy.

„Uvidíme sa neskôr, okey?“ usmial sa.

„Dobre,“ povedala som a každý sme sa pobral opačným smerom. 

Irresistible 37

1D Challenge - Day 6 - Favourite Video Diary - z X Factoru Week 3 :) dlho som premýšľala, ktorý vyberiem, no tento s Lousiovými gegmi sa mi páči najviac

Niall

Ráno som vstal s miernou bolesťou hlavy a hneď som si vzal tabletku zo stolíka, ktorú som si pripravil v predchádzajúci deň. Zapil som ju studenou vodou z kúpeľne a taktiež som si opláchol tvár, aby som sa trošku prebral. Potom som sa vrátil naspäť do izby, kde sa už prebúdzala aj Melanie.

„Dobré ráno,“ zívla na pozdrav.

„Aj tebe,“ usmial som sa na ňu. „Chceš tabletku?“

„Prekvapivo nie. Nič necítim,“ pozrela na mňa prekvapene a chytila sa za hlavu. „To je divné.“

„Fajne ti,“ riekol som.

„Ale unavená som aj tak ako medveď v zime,“ zívla si opäť. „Koľko je hodín?“

„1 poobede,“ odvetil som.

„Tak to aby sme začali pratať. Keby sa rodičom náhodou zachcelo vrátiť sa už večer.“

„Máš pravdu. Poďme zobudiť ostatných,“ riekol som a obliekol som si šortky a tričko. Nohy som si vsunul len do šľapiek a nasledoval som Melanie von z izby. No na naše začudovanie sme na chodbe stretli Liama so Zaynom.

„Ahojte,“ pozdravili nám a prešli okolo. Potom však odrazu zastali a otočili sa späť.

„Vy ... jedna izba ... spolu?“ habkal Zayn.

„Hayley mala v našej izbe spoločnosť, tak som poprosila Nialla, či uňho nemôžem prespať,“ vyhovorila sa hneď Mel.

„Aha,“ pokývali hlavami neveriacky a otočili sa.

„Uveríte, keď bude odchádzať. Ak ešte neodišiel,“ riekla bez záujmu a prešla okolo nich dolu schodmi. Ja som ju nasledoval a len som pokrčil plecami, keď sa na mňa spýtavo pozreli. Hádam ich to presvedčilo, dúfal som.

Keď sme sa všetci natrieskali do kuchyne, Mel nám pripravila ľahké raňajky. Počkali sme, kým prídu ostatný, no napokon sa čakalo len na Hayley.

„Idem po ňu. Musíme pratať,“ povzdychla si Mel a zmizla na poschodí. My sme si medzitým masírovali spánky a v tichosti premýšľali.

„Dobre, dobre. Už ideme. Kevin, vypadni už!“ ozval sa zhora Hayleyin hlas a my sme sa zasmiali. Len Louis vystrelil zo stoličky a vybehol hore. My zvyšok sme si vymenili prekvapené pohľady a už sme ho len počuli.

„Kde je Kevin? KEVIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIN!?!“

„Louis, sklapni!“ zakričala naňho Melanie.

„Ale môj Kevin!“

„Toto je Kevin, ty tupec!“

Potom bolo na chvíľu ticho a všetci sme sa dívali na schody, kto po nich zíde dolu. Ako prvý šiel sklamaný Louis a hneď za ním tmavovlasý chalan okolo 20-ky, ktorý si práve obliekal tričko. Rýchlo zmizol na chodbe a už za ním bolo počuť len buchnutie dverí.

Otočil som sa k Liamovi a Zaynovi a hodil som na nich významný pohľad. Teraz nám už museli uveriť, aj keď to bola lož. Krátko po uprchlíkovi zišli dole aj Mel s Hayley a popri jedení Hayley sme si rozdelili úlohy.

Tentoraz som skončil v tíme s Louisom a Harrym. A tak sme poslušne vzali odpadové vrecia a išli sme na záhradu pozbierať odpadky. Liam so Zaynom mali za úlohu zvyšok domu, kde nebol až taký binec a Hayley s Mel si vzali na starosť opäť kuchyňu a umývanie riadov.

Po dvoch hodinách sa dom leskol čistotou a všetko bolo na svojom mieste. Unavení sme si opäť posadali do obývačky a zapli si nejaký film, ktorý som ale vôbec nevnímal, pretože na mne ležala Mel. Keďže sa nezvýšilo miesto, rozložila sa krížom cezo mňa, Harryho a Zayna, ktorí sme sedeli na gauči.

Na moje pomery to bolo príliš rozptyľujúce a ona to veľmi dobre vedela, keďže sa otočila hlavou ku mne a prstom ma nenápadne škrabkala po stehne. Neustále som sa obzeral, či sa na nás niekto nedíva, no zdalo sa, že si to niekto nevšimol.

Po filme sme vyšli na záhradu a rozložili sme oheň, aby nám bolo teplo. Posadali sme si do kruhu a len tak sme spolu nezáväzne kecali.

„Chalani? Nezaspievate nám niečo?“ ozvala sa odrazu Mel. Prekvapene som na ňu pozrel, no ona len pokrčila plecami a usmiala sa.

„Mám ísť po gitaru?“ opýtal som sa. Chalani si len vymenili pohľady a pokrčili plecami. A tak som vybehol do izby a doniesol gitaru dole. Všetci sa už dohadovali na piesni, len Hayley sa pozerala po oblakoch, pretože nepoznala ani jednu.

„What Makes You Beautiful. Tá bola vaša prvá, no taaak,“ presviedčala ich Mel. Samozrejme, tie novšie nepoznala.

„Tak fajn, Niall?“ pozrel na mňa Harry a ja som začal hrať. Ako sme každý odspievali svoje party, chytilo nás to a spievali sme ďalej. Nové, staré, naše, od iných, všetko, čo nás napadlo. Po prvých piesňach sa k nám pripojila aj Mel, pokiaľ poznala slová a sem tam aj Hayley. Napokon bolo veľa hodín a všetci sme boli unavený.

„Prosím, ešte jednu,“ prosíkala Mel. „Niektorú z tých novších, čo nepoznám. Akú máte obľúbenú?“

„U mňa Summer Love ale tá už bola.“

„Moja tiež.“

„Ja obľúbenú nemám.“

„Mne sa páči Over Again,“ odvetil Zayn. „Tú sme už tiež hrali.“

„A ty Niall?“

„Neviem, asi They Don´t Know About Us,“ usmial som sa, pretože som tú pieseň vybral zámerne. Bolo v nej niečo z nášho vzťahu s Melanie a ja som jej ju chcel venovať, aj keď len takto.

„Tak dobre, posledná,“ pritakal Harry a ja som opäť začal hrať.

People say we shouldn’t be together

We're too young to know about forever

But I say they don’t know what they talk talk talkin’ about

Cause this love is only getting stronger

So I don’t wanna wait any longer

I just wanna tell the world that you're mine girlll   Ohh

They don’t know about the things we do

They don’t know about the I love you’s

But I bet you if they only knew

They will just be jealous of us

They don’t know about the up all night’s

They don’t know I've waited all my life

Just to find a love that feels this right

Baby they don’t know about

They don’t know about us

Just one touch and I was a believer

Every day it gets a little sweeter

It’s getting better

Keeps getting better all the time girl

They don’t know about the things we do

They don’t know about the I love you’s

But I bet you if they only knew

They will just be jealous of us

They don’t know about the up all night’s

They don’t know I've waited all my life

Just to find a love that feels this right

Baby they don’t know about

They don’t know about us

They don’t know how special you are

They don’t know what you’ve done to my heart

They can say anything they want

Cause they don’t know about us

They don’t know what we do best

That’s between me and you our little secret

But I wanna tell em

I wanna tell the world that you're mine girl

They don’t know about the things we do

They don’t know about the I love you’s

But I bet you if they only knew

They will just be jealous of us

They don’t know about the up all night’s

They don’t know I've waited all my life

Just to find a love that feels this right

Baby they don’t know about

They don’t know about us

They don’t know about the things we do

They don’t know about the I love you’s

But I bet you if they only knew

They will just be jealous of us

They don’t know about the up all night’s

They don’t know I've waited all my life

Just to find a love that feels this right

Baby they don’t know about

They don’t know about us

They don’t know about us

They don’t know about us

Počas niektorých pasáži som sa pozeral priamo na Mel a potešilo ma, že aj ona na mňa, aspoň pri mojej časti. Vymieňali sme si zamilované pohľady a úsmevy, no opatrne, aby si to nik nevšimol. Šťastie stálo na našej strane a nik sa na nás nedíval.

Po skončení nám holky zatlieskali a pomaly sme sa pobrali do izieb. Na chodbe sme sa rozlúčili a rozišli sa každý svojím smerom. Keď som vošiel do svojej izby, rýchlo som zaliezol pod perinu a uložil sa spať, celý nedočkavý nasledujúceho dňa a toho, čo prinesie.