Love Me For Me 10

krásny blog o 1D :) checkuj →  http://loves-1d.blog.cz/

Vystúpila som z auta a rozhliadla som sa dookola. Všade boli ultramoderné budovy s presklenými stenami a mramorovými vchodmi a do jednej z nich sme práve zamierili. Netušila som, kde sa z s nimi máme stretnúť no nechcela som vyzvedať, a tak som mlčky nasledovala Raya a šla som si odtrhnúť krk ako som otáčala hlavou pri sledovaní všetkého toho luxusu.

„Tadiaľto,“ otvoril Ray akési dvojkrídlové dvere a ja som nervózne vykročila vpred. Ako som sa blížila dnu, srdce mi bilo čoraz zúrivejšie a moja malá dušička sa šla zblázniť. Napokon som prekročila prah miestnosti a obzrela som sa.

O môj ty Bože! povzdychla som si v duchu a moje srdce urobilo jeden obrovský kotrmelec. Neverím, že ho vidím znovu, rozplývala som sa, pretože môj zrak padol na hnedovlasého strapatého chlapca sediaceho na gauči. Bol to on. Môj záchranca a zároveň aj zlodej všetkých mojich snov. Ale, ako to, že je tu? premýšľala
som.

„Aaa, tak ste tu,“ zvolal akýsi chlapík v čiernom obleku s bielou košeľou a červenou kravatou, ktorého som si doteraz nevšimla. Prečo asi? Nemala som ani potuchy, kto to môže byť. Chalan na gauči zbystril pozornosť a posunul zrak mojím smerom. Keď ma zbadal, v očiach sa mu zazračilo prekvapenie

„Roger,“ usmial sa zoširoka Ray a podal si s chlapíkom ruku.

„Ako sa máš, Ray?“

„Ale, veď to poznáš. Makám rovnako ako ty,“ odvetil a spolu si sadli na gauč oproti Louisovi. Ako jediná som ostala nervózne stáť a nevedela som, čo robiť. Nedokázala som myslieť na nič iné než na to, že s najväčšou pravdepodobnosťou je chlapec, do ktorého som vtedy vrazila, môj budúci priateľ. Odrazu mi do seba začalo všetko zapadať. Tá fotka, to, že sa s ním už „poznám“ – všetko to dávalo zmysel.

„Nechceš si tiež prisadnúť,“ ozval sa chalan a ja som nechcene poskočila vytrhnutá z toku myšlienok.

„Ehm, áno,“ dostala som zo seba a opatrne som si sadla vedľa neho. Nevedela som, čo robiť. Obaja naši agenti sedeli oproti nám a vôbec nás neregistrovali. On sedel ležérne opretý o bok sedačky a so záujmom si ma prezeral.

„Myslel som si, že sa ešte stretneme,“ zaškeril sa.

„Tvoje tušenie bolo správne,“ odvetila som nervózne a uhla som pohľadom. Ten jeho som však na sebe neprestala cítiť. Začínalo mi byť nepríjemné, ako si ma prezerá.

„Asi by sme sa mali nejako oficiálne zoznámiť, nie?“ podotkol a ja som opäť zdvihla môj pohľad k tomu jeho a zostala som v hypnotickom zajatí jeho nebeských očí. Nedokázala som pomaly ani dýchať, nie to ešte odpovedať na nejakú jeho rečníčku otázku. „Som Louis, Louis Tomlinson,“ usmial sa a podal mi ruku.

„Zo – Ashley Atkins,“ opravila som sa rýchle a podala som mu ju. Naklonil hlavu na bok a naďalej si ma prezeral, ešte stále držiac moju ruku v svojej dlani. Teplo jeho tela sa mi začalo šíriť po ruke a rozpaľovalo všetky moje bunky. Myslela som si, že rýchlejšie už moje srdce biť ani nemôže. Omyl.

„Ako si čelila nápadu dať nás dokopy?“ spýtal sa so záujmom a ja som bola ešte stále v zajatí jeho pohľadu.

„Nikdy by ma nenapadlo, že budem mať s niekým vzťah len ako  nastrčená figúrka médií,“ odvetila som úprimne a Louis sa zľahka pousmial.

„Pravda. No tak to tu v šoubiznise chodí. Ja som aspoň rád, že som už mal tú možnosť ťa stretnúť,“ žmurkol na mňa. Do líc sa mi nahrnula červeň a ja som sklopila pohľad. Až teraz mi pustil ruku z jeho zajatia a ja som sa nervózne zahniezdila. Hľadajúc nejaký únik som sa obzrela po izbe a všimla som si, že sme osameli.

„Kam išli?“ opýtala som sa začudovane.

„Zrejme niekam na kávu. Asi nás chceli nechať samých.“

„Aha,“ odvetila som a odrazu sa ma chytila neskutočná nervozita. Som tu sama s tým najkrajším chlapcom na planéte a správam sa ako úplný idiot. Veď som predsa Ashley Atkinsová. Keby niečo nevyšlo, nebude to na mňa.

Zrazu som sa cítila o niečo uvoľnenejšie a aj moje srdce začalo biť pomalšie. Preložila som si nohu cez nohu a pohodlne som sa oprela dozadu. Vytočila som hlavu k Louisovi a zvedavo som sa ho spýtala.

„Tak, a čo teraz?“

„Teraz si dáme Deli,“ zaškeril sa a vstal. „Nejdeme sa prejsť? Môžem ti ukázať štúdio, ak chceš?“

„Takže toto je tvoje štúdio?“ prekvapila som sa.

„Nie moje. Aj chalanov. Hrám v skupine,“ usmial sa. Ach, áno. To mi Ashley spomínala. Akože sa to volajú? One .... one ... Nedokázala som si na to spomenúť. No jasne som si pamätala, ako začudovane sa tvárila, keď som priznala, že ich nepoznám. A tak som radšej zavrhla myšlienku spýtať sa ho na to.

„Tak teda poďme,“ postavila som sa a on mi ukázal rukou, že mám ísť prvá. Vyšla som z miestnosti a počkala, kým za nami Louis zavrie dvere. Následne sa postavil vedľa mňa a spoločne sme vykročili.

„Povieš mi niečo o sebe?“ opýtal sa a so záujmom na mňa pozrel, zatiaľ čo sme kráčali dlhou chodbou k výťahu.

„A čo by si chcel vedieť?“ vyzvedala som.

„Hocičo,“ usmial sa. „Jediné, čo viem, je, že si herečka.“

„No áno. A okrem toho, hmmm ... No, mám dvoch rodičov,“ odvetila som, len čo som sa v duchu opravila, pretože som už už chcela vyrieknuť mamku.

„Nehovor,“ riekol naoko šokovane a ja som sa začala uškŕňať. Myslela som si, že keď to bude hviezda, bude sa správať nejako namyslene a povýšenecky. No on taký vôbec nebol. Práve naopak. Pripadal mi úplne normálny a hravý ako každý iný chalan. A to ma k nemu priťahovalo ešte viac.

„To si píš,“ uškrnula som sa. „A ďalej ... milujem zvieratá a deti.“

„Taktiež,“ usmial sa. „Ale skôr asi tie deti. To bude tým, že som vyrastal so štyrmi mladšími sestrami.“

„Páni, tak to ti závidím. Ja som jedináčik, no vždy som chcela mať súrodenca,“ povedala som viac menej moju odpoveď a nie Ashleynu. No bola som si istá, že keby mala súrodencov, zmienila by sa o nich, a tak som sa tým príliš nezaoberala. Vlastne, väčšina vecí, ktoré mi o sebe povedala, sedela aj na mňa, takže to bolo o niečo jednoduchšie predstierať, že som ona.

„Ostatní, čo majú súrodencov, by si s najväčšou pravdepodobnosťou povedali, že im nemáš čo závidieť, no ja by som tie svoje malé potvory nevymenil za nič na svete,“ usmial sa opäť a na tvári sa mu objavil láskyplný výraz. Ten ich musí naozaj veľmi ľúbiť.

„To ti verím,“ odvetila som s úsmevom.

„Naozaj?“ pozrel na mňa so zdvihnutým obočím.

„Áno, ten tvoj výraz hovoril za všetko.“

„Eh, hej no,“ zneistel na chvíľku a ja som sa zľahka zasmiala. „Čo je?“ nechápal.

„Nič, nič.“

„No tak, ak si zo mňa robíš žarty, aspoň mi povedz dôvod,“ zamračil sa.

„Nič podstatné. Len taký interný vtip,“ usmiala som sa. „Prišiel si mi ako nejaký suverén, no odrazu si bol neistý. Bolo to ... milé,“ dopovedala som hanblivo a zapýrila som sa.

„A teraz si zrazu neistá ty,“ uškrnul sa. „Páči sa mi, keď sa červenáš.“

Usmiala som sa a sklopila som pohľad. „Možno to nebude tak zlé,“ dodal Louis potichu pre seba, no ja som to počula. Moje srdce odrazu nadšene poskočilo a na duši sa mi rozhostil spokojný pocit. Možnože nie, dodala som sama pre seba šťastne a tvárila som sa, akoby som ho nepočula.