Love Me For Me 5

Zdvihla som zrak a pozrela som sa nahor do tých najkrajších očí, aké som kedy videla. Do očí môjho záchrancu. Nemo som naňho zízala a nezmohla som sa na slovo. Približne minútu som tak ležala v jeho náručí, zatiaľ čo sa na mňa on usmieval.

„Ehm, už ma môžeš pustiť,“ riekla som, len čo som v sebe našla slová.

„Ou, jasné, prepáč,“ uškrnul sa a ja som sa postavila na vlastné nohy.

„To ja by som sa mala ospravedlniť. Nepozerala som sa pred seba.“

„To je v pohode. Nič sa nestalo,“ usmial sa žiarivo a mne sa začali podlamovať kolená. Kriste pane, čo sa to so mnou deje? Veď mňa nikdy chlapci nezaujímali a držala som si od nich odstup. Tak prečo mám v bruchu divné chvenie a ledva stojím na nohách?

„Som rada, že som ti nejako neublížila,“ usmiala som sa tiež. „Tak ja teda pôjdem,“ odvetila som a úplne zabudnúc na všetkých novinárov som prešla popri ňom a mierila som na koniec ulice. Dlho som mala nutkanie sa otočiť, no našťastie sa mi ho podarilo úspešne potlačiť a ja som roztrasene došla na izbu.

Tak ako ráno, znovu bola prázdna. Po Olivii nebolo ani chýru ani slychu. No v tejto chvíli mi to náramne vyhovovalo. Sadla som si na posteľ a oprela som sa o stenu. Zavrela som oči a snažila som sa upokojiť a nemyslieť, no nedarilo sa mi to. Pred očami som stále mala tú dokonalú tvár a krásne modré oči.

Zatriasla som hlavou, aby som sa zbavila toho obrazu, no ani to mi nepomohlo. Netušila som, čo mám robiť. Nemohla som naňho prestať myslieť a moje brucho sa šlo úplne zblázniť.

„Čo to so mnou, do čerta, je?“ povedala som si sama pre seba. „Veď ho už pravdepodobne v živote nestretneš, tak si ho láskavo vyžeň z hlavy a sústreď sa na podstatné veci!“

Ako som povedala, tak som aj urobila a začala som si vybaľovať veci, aby som sa sústredila na niečo iné. Keď som sa dovybaľovala, dala som si bublinkový kúpeľ a kompletnú očistu vlasov a tváre so všetkým, čo k tomu patrí. Potrebovala som niečo robiť, hocičo, len aby som si zamestnala myseľ. Zatiaľ sa mi to úspešne darilo, no keď som pri fénovaní vlasov premýšľala nad tým, čo pôjdem robiť ďalej, došli mi nápady.

A tak som sa opäť obliekla a vyšla som von, aby som si prezrela areál a objavila nejaké zašité zákutia. Na futbalovom ihrisku som zbadala hrať chalanov a spomenula som si na návrh, ktorý mi dal pri raňajkách Adam, aby som sa na nich šla pozrieť. A tak som si sadla pod strom do tureckého sedu a pozorovala som ich.

Zistila som, že vôbec nerozumiem pravidlám a doteraz som si myslela, že sa pri futbale len naháňa lopta a hráči sa ju snažia trafiť do brány. No zistila som, že je tam trošku viac pravidiel a ako som ich sledovala, pomaly som na ne začínala prichádzať.

Po polhodine si oba tímy podali ruky a rozlúčili sa. Adam si vyzliekol tričko a odhalil tak vypracované telo, za ktorým by slintala polovica obyvateľstva. Keď som sa tak naňho dívala, uvedomila som si, že je nesmierne príťažlivý. A navyše z neho na diaľku vyžarovala charizma, takže keby bol hetero, určite by mu k nohám padalo nejedno dievča.

Ešte šťastie, že je gay, pomyslela som si s úsmevom, pretože keď som si predstavila, že by sa tu za ním obzeralo každé dievča a ja by som sa s ním mala priateliť, bola by som tá, ktorú všetci nenávidia. Aj keď ... ani teraz nie som nejako extra populárna.

Hypnotizovala som Adama, aby sa sem pozrel a nemusela som vstávať. Podarilo sa a len čo ma zbadal, oddelil sa od chalanov a prisadol si vedľa.

„Tak čo, našla si si niečo?“

„Vlastne hej. Už som ani nedúfala,“ usmiala som sa. „A potom som mala naháňačku s paparazzmi.“

„Nie! To vážne?!“ vypúlil na mňa oči. „Prečo som tam nebol. Aspoň by som sa riadne pobavil.“

„Heej,“ zatiahla som a štuchla ho do ramena. „Zbavila som sa ich na jednotku, jasné?“ To, že som pri tom vrazila do najkrajšieho chlapca na zemeguli som mu spomínať nemusela.

„Neboj, verím ti,“ zasmial sa. „Ja len že to muselo byť dosť vtipné, byť tam v tej chvíli ako náhodný okoloidúci a sledovať, ako utekáš pred novinármi.“

„Asi aj bolo,“ uškrnula som sa. „Trošku som im spestrila deň, no.“

„Tak to určite. Už ťa zrejme nič neprekvapí ako dvojníčku Ashley, čo?“

„Stále je ešte všeličo možné, na čo som nepomyslela. No nejako na to nemyslím a snažím s to neriešiť. Bude ako bude. Potom budem improvizovať.“

„To je asi najlepšie riešenie.“

„Som rada, že to tak tiež vidíš,“ usmiala som sa.

„Chceme ísť večer s chalanmi do baru, ideš s nami?“ zmenil odrazu tému.

„Hmm, prečo nie?“ odvetila som. „Kedy asi?“

„Zatiaľ netuším. Buď pripravená tak o 7 a ja ti zavolám dobre? Kartu na metro zrejme ešte nemáš, čo?“

„Kartu?“ pozrela som naňho nechápavo.

„Áno, vyjde ťa to lacnejšie ako zakaždým kupovať lístky. Hádam neplánuješ chodiť neustále peši alebo taxíkmi, či?“

„Nie, nie. Len som na to ešte nemyslela. Kde si ju zaobstarám?“

„Môžem tam poobede skočiť s tebou, ak chceš?“

„To by bolo fajn,“ prikývla som.

„Dobre, tak ja sa idem osprchovať a stretneme sa v jedálni, okay?“

„Okay,“ pritakala som a pozorovala ho ako odchádza.

„A skús za mnou neslintať!“ zavolal na mňa z diaľky.

„Nefandi si!“ odvetila som so smiechom a v duchu som si pomyslela: Narcis. Následne som si vybrala z kabelky mobil, napojila som naň slúchadlá a oprela sa o kmeň so zatvorenými očami, aby som si na chvíľu užila hudbu. Po 15 minútach som sa postavila a zamierila som do jedálne. Najedli sme sa a hneď potom sme s Adamom zamierili na stanicu. Len čo som mala predplatenú kartu na tri mesiace. Šli sme sa previesť hlbšie do centra a Adam ako rodený Londýnčan mi poukazoval všetky pamiatky, čo sme stihli navštíviť.

Približne o 6 sme sa vrátili späť na internát a pobrali sme sa každý do svojej izby. Uvedomila som si, že som premeškala stretnutie prvákov, no nejako mi na tom nezáležalo. Mala som lepší program ako nejaké hlúpe predstavovanie.

Keď som sa pozrela do skrine, aby som si vybrala niečo pekné na večer, zistila som, že si nemám čo obliecť. Iste, poviete si, že to hovorí každé dievča, aj keď ma plnú skriňu, no ja som to myslela vážne. Všetko moje oblečenie bolo určené na bežné nosenie cez deň. Keďže som veľmi nemala priateľov, nezvykla som chodievať vonku, a tak som nič podobné nepotrebovala.

No teraz som zrazu na sebe pocítila zmenu. Akoby sa mojím príchodom do Anglicka zmenila čiastočne aj moja osobnosť. Mala som priateľov, nabrala som odvahu odvrknúť hviezde internátu, nemohla som prestať myslieť na modrookého chlapca a chcela som sa pekne obliekať. Londýn robí s človekom divy, pomyslela som si a zúfalo som si sadla na posteľ.